Miroslav Maretta

Hans Christian Andersen prežil dlhší čas v Taliansku. Keď sa definitívne rozhodol, čo najskôr odcestovať domov, spýtal sa ho jeho taliansky priateľ:
Prečo nezostaneš dlhšie? Ako len môžeš opustiť takú krásnu slnečnú krajinu, ako je Taliansko a vymeniť ju za také chladné Dánsko?
Andersen na to odpovedal:
Človek nemá rád svoju matku, keď je škaredšia ako iné?!

Francúzsky fyzik André Marie Ampér bol známy svojou roztržitosťou. Raz sa mu stratili hodinky. Napísal teda svojmu priateľovi, u ktorého bol predchádzajúci večer, či ich tam náhodou nezabudol. Na konci listu bolo však post scriptum:
Práve teraz som hodinky našiel. Nenamáhaj sa hľadaním!

Nemecký klavirista a skladateľ Eugen d´Albert po rozvode so šiestou manželkou sa radil s advokátom o plánovanej svadbe so svojou talianskou priateľkou. Advokát ho varoval:
Pán dvorný radca, ste si tento krát naozaj istý, že tú ženu milujete? Viete vlastne, čo je to láska?
Ako by som nevedel, čo je to láska, keď som bol už šesťkrát ženatý?

Istý zlomyseľník chcel raz nazlostiť francúzskeho fyzika André Marie Ampéraa spýtal sa ho:
Koľko je tri krát štyri?
Ak k tomu pridáme vašu osobu, je to presne stodvadsať, – odvetil pokojne Ampér.

Gréckeho filozofa Aristotela sa spýtal jeden jeho žiak, prečo má človek desať prstov, dve uši, ale iba jedny ústa a jeden jazyk. Aristoteles odpovedal:
Lebo človek musí desať krát toľko, pracovať, ako zje a dva razy toľko vidieť a počuť ako by mal povedať!

Poľský kráľ Stanislav Augustsa svojho času dozvedel, že vo Varšave žije storočný muž, ktorý prekypuje zdravím a sviežosťou. Zvedavý panovník si nechal starca priviesť na hrad, aby sa ho opýtal, akým životom žil, keď má tak vynikajúce zdravie. Kráľa, známeho sukničkára, zaujímal predovšetkým erotický život vrtkého starčeka. Ten však odpovedal, že nebol nikdy ženatý a v celom svojom živote žiadnu ženu nepoznal.
Hlupák! – konštatoval znechutene kráľ a obrátil sa k starcovi chrbtom.

Rímsky cisár Augustus sa opýtal muža, ktorý sa na neho nápadne podobal:
Nebola tvoja matka niekedy v Ríme?
Nikdy, ale môj otec bol, – odpovedal muž.

Augustusova manželka bola bystrá a vraj i cnostná. Preto mu nezišlo ani na um, že by sa od nej mohol odlúčiť. Spýtal sa jej niekto z kruhu priateľov, ako je to možné, že si získala vplyv na veľkého panovníka. S úsmevom odpovedala:
Žila som slušne a čestne, robila som s radosťou všetko, čím som mu spôsobovala radosť. Nikdy som sa nemiešala do manželových záležitostí, nikdy som mu nevyčítala jeho ľúbostné pletky, ale robila som sa, že o nich nič neviem. A tak sa stalo naše manželstvo šťastným.

Americký džezový hudobník Louis Armstrong rozprával nasledujúce o začiatku svojej kariéry:
V mladosti som nemal hodinky. V noci, keď som chcel vedieť, koľko je hodín, vzal som trúbku a začal som hrať z celej sily. Stačilo niekoľko sekúnd a už mi sused búchal na stenu a kričal:
Čo sú to za móresy vystrájať takto o druhej alebo o tretej hodine v noci?!

Keď sa pýtali Sokratovho poslucháča Aristothena, ako sa má pristupovať k dvoru, povedal:
Ako k ohňu, ani priveľmi blízko, aby sa nepopálil, ani ďaleko, aby si nezamrzol!
Francúzsky skladateľ Eugen d´Albert bol sedem krát ženatý. Z každého manželstva mal deti, ktoré všetky bývali v jednom dome. Keď sa raz začali klbčiť a biť, obrátil sa vyčítavo na svoju siedmu ženu, ktoré do manželstva priniesla aj svoje deti:
To sa už nedá vydržať! Predstav si, že moje a tvoje deti sa teraz bijú s našimi deťmi!

Francúzsky spevák Charles Aznavour nadviazal počas svojho pobytu v Bejrúte rozhovor s dopravným strážnikom. Okrem iného sa spýtal:
Prečo je vo vašom meste toľko svätýň?
Aby sa chodci mohli pomodliť pred každým prechádzaním ulice.

Aristotela pristavil radorečný muž a zavalil ho svojimi táraninami. Potom sa ho opýtal, či mu jeho reči neboli na obtiaž.
Filozof povedal: Vôbec nie, lebo som nedával pozor.

Vážený pán docent matematiky na Lvovskej univerzite Herman Auerbach bol strašne neporiadny. Keď ho raz upozornili, že v seminárskej knižnici, ktorú mal na starosti, panuje veľký neporiadok, povedal:
Chaos je lepší než poriadok! Je síce pravda, že v chaose nič nemožno nájsť, ale nemožno tam ani nič stratiť!

Nikto snáď nemiloval prírodu tak, ako Mikoláš Aleš. Nemal však rád, keď mu ju niekto kazil vedeckými výrokmi. Alešov synovec, propagátor krkonošskej turistiky raz majstra vytiahol na výlet pod Snež ku. Tam sa pustil do odborného vysvetľovania:
Tá hora meria osemstodeväťdesiat metrov, tamtá tisícdvestodesať a tá za ňou tisíc tristo…
Nechaj to, prosím ta, – rozčuľoval sa Aleš. Keď to však pokračovalo, Aleš sa pobral preč so slovami:
Nemám rád, keď mi niekto hory kazí číslicami!

Arménskeho hvezdára V. A. Ambarcumiana sa raz jeden zvedavý novinár opýtal, aký je rozdiel medzi časom a večnosťou.
Keby som mal čas, aby som vám to vysvetlil, trvalo by to večnosť, kým by ste to pochopili, – znela odpoveď.

Aristoteles raz povedal:
Matky viac milujú svoje deti, ako ich otcovia, lebo sú viac presvedčené o tom, že sú to ich deti!

Filozof Aristofanes mal dcéru a o tú sa uchádzali dvaja muži, jeden bohatý a druhý chudobný. Dal ju chudobnému. Keď sa ho pýtali, prečo, tak odpovedal:
Ten bohatý je hlupák, čoskoro príde o všetko a ten chudobný je múdry, určíte si nadobudne veľký majetok!

Aténskeho politika Alcybiade sa opýtal jeho priateľ:
Prečo sa spúšťaš s hetérou Lais, veď ona ťa vôbec nemiluje?
Alcybiades odpovedal:
Víno a ryby ma tiež neľúbia a predsa mi chutia!

Starogrécky logik Agathokles sa pred svojim žiakmi chválil, že je jediným a prvým logikom v Aténach. Demonax, ktorý šiel okolo, si ho vypočul a potom sa spýtal:
Ak si jediný, ako môžeš byt prvý? Ale ak si prvý, môžeš byt jediný?
Agathokles si zahalil tvár, vrátil sa domov a tridsať dní nevkročil do mesta.

Keď francúzskemu skladateľovi Danielovi Auberovi zablahoželali pri príležitosti osemdesiatych deviatych narodenín a zdôraznili jeho životnú sviežosť, povedal:
Ešte nikdy predtým sa tak často nehovorilo o mojom mladistvom vzhľade, ako teraz, keď som už starý!

Raz po návrate z prechádzky našiel Ampére na dverách svojej pracovne lístok s textom:
V súrnej záležitosti som musel odísť. Onedlho sa vrátim.
Po chvíli uvažovania sa vedec obrátil na odchod.
Kto len mohol tak dokonale napodobiť môj rukopis? – čudoval sa fyzik.

Nórsky polárny bádateľ Roald Amundsen raz v spoločnosti tvrdil, že mu za jednu noc vyrástli fúzy o pätnásť centimetrov. Nik tomu však nechcel veriť.
Môžete mi veriť, – usmieval sa Amundsen. – Stalo sa to počas mojej poslednej výpravy. A na severnom póle, ako viete, noc trvá šesť mesiacov.

Dánsky spisovateľ Hans Christian Andersen neveľmi dbal o svoje oblečenie. Raz ho preto známy podpichol:
To čo máte na hlave, má byť klobúk?
Andersen dobromyseľne odvetil:
A to čo vy máte pod klobúkom, má byť hlava?

Rowan Atkinson, známy ako Mr. Bean raz rozprával novinárom, že popularita mu priniesla v živote nielen slávu, ale aj rad žartovných situácii v normálnom živote.
Spomínam si na prípad v banke. Keď som podišiel k priehradke, úradníčka si odo mňa pýtala autogram a ja som jej ho rád dal. Potom som jej posunul šek, ona sa naň pozrela a spýtala sa ma: “Môžete sa niečím legitimovať”?

Raz prišiel k Aristotelovi, najväčšiemu umelcovi antického Grécka, vychovávateľovi Alexandra Macedónskeho klebetný človek.
Koľko berieš za vyučovanie rečníckeho umenia?
Od teba dva krát toľko ako od ostatných!
A to už prečo?
Nuž preto, lebo s tebou budem mať dvojakú prácu. Skôr, než ťa naučím rečniť, budem musieť ťa naučiť mlčať.

Aristoteles poradil svojmu žiakovi Alexandrovi Macedónskemu:
Nikdy neprezrádzaj svoje tajomstvo naraz dvom ľuďom. Keď sa tajomstvo vyzradí, nemôžeš zistiť, kto z nich ho vyzradil. Keď dáš oboch mučiť, veľmi ukrivdíš tomu, kto ťa nevyzradil. Ak obom odpustíš, nepreukážeš nič dobré tomu, kto tajomstvo dodržal!

Istý táraj dlho nudil Aristotela jalovým rozprávaním a nakoniec sa spýtal:
Čo na to poviete, majstre?
Podľa môjho názoru, – odpovedal filozof, – je prinajmenšom zaujímavé, že človek, ktorý má obe nohy zdravé – ako napríklad ja –neodíde, ale stráca čas tým, že vás počúva.

Nositeľom Nobelovej ceny za fyziku v roku 1970 sa stal Švéd Hannes Olof Alfvén. Keď zazvonil telefón v jeho byte a manželke oznamovali, že jej manželovi udelili Nobelovu cenu, odpovedala:
Prečo telefonujete tak zavčasu ráno? Nezobudím predsa svojho muža len preto, že dostal Nobelovu cenu!

V čase, keď Mikoláš Alešne bol ešte taký populárny, priniesol pražskému nakladateľovi zopár obrázkov. Nakladateľ mu osobne vyplatil honorár, pričom mu odrátal niekoľko zlatiek zo staršej zálohy. Medzitým mu povedal:
Nedávno som bol svedkom sporu dvoch pánov. Jeden hovoril, že správne sa hovorí Aleši, druhý Alši. Vy by ste ta mali vedieť presne…
Akože aj viem! Treba ma volať Alši kvôli veršu: “Tady, pane Alši, záloha je další”!
Nakladateľ pochopil a zálohu vyplatil.

Do bytu dánskeho fyzika, prvého kvantového modelu atómu Nielsa Bohra, prišiel raz návštevník, ktorý sa veľmi čudoval, keď nad vchodom do bytu zazrel pribitú podkovu.
Ako je možné, vy taký slávny vedec, veríte že podkova prináša šťastie do domu?
Bohr sa len usmial a vec vysvetlil:
Hovorí sa, že podkova prináša šťastie každému, či verí alebo neverí. A preto ju pre každý prípad mám tam aj ja!

Do pracovne maliara Štefana Bednára prišiel mladý muž. Predstavil sa ako nádejný maliar a hneď začal ukazovať svoje rozpracované obrazy. pritom hovoril:
Doma mám grandiózne, mimoriadne veci, ale tie uvidí verejnosť iba po mojej smrti.
Bednár sa s ním nakoniec rozlúčil slovami:
Priateľu, želám vám čo možno najdlhší život!

Balzaca raz navštívil jeden z jeho mnohých veriteľov.
Veľmi potrebujem svoje peniaze, – vysvetľuje hosť, – lebo i ja musím vrátiť dlh!
Ale to je vrchol! – odpovedá Balzac. – vy si robíte dlhy a chcete, aby som ja ich platil?!

Nemecký hudobný skladateľ Johannes Brahms navštívil známu rodinu. Na jeho počesť domáca pani upiekla tortu, na ktorej notami z čokolády bol začiatok jednej jeho etudy. Brahms si kúsok torty odrezal a zažartoval:
Nielenže ma hráte a spievate, ale už aj pečiete…

Raymond Bernard poučoval svojho syna Tristana:
Syn môj, v živote musíš byť stále zdvorilý! Zdvorilosťou ešte nikto nič nestratil!
Budúci humorista, Tristan Bernard odpovedal:
Ale môže, napríklad v električke miesto na sedenie!

V malej bohémskej kaviarni, do ktorej chodieva aj Charles Baudelaire sa raz zápalisto debatovalo o ženách a láske. Ktorýsi z hosťov obhajoval názor, že pre lásku sú ako stvorené ženy staršie a skúsenejšie.
Je dokázané, – vysvetľoval, – že aj v ríši zvierat, kde je inštinkt neomylný, je to práve tak. Napríklad mladé somáre vždy vyhľadávajú staršie partnerky…
To je pochopiteľné, – ozval sa na to Baudelaire, – čo iné môžete očakávať od mladých somárov?!

Raz prehrával Brahmsovi jeho priateľ z detstva, ktorý sa tiež pokúsil komponovať, vlastnú klavírnu skladbu. Prítomní hostia dychtivo očakávali majstrov posudok. Brahms po záverečnom akorde pristúpil ku klavíru, zahľadel sa do diela, končekmi prstov znalecky prechádzal po poslednej stránke a ohmatával papier. V ovzduší plnom očakávania sa obrátil k priateľovi a zvedavo sa spýtal:
Človeče, kde si kúpil taký kvalitný notový papier?

Známy francúzsky spisovateľ Honoré de Balzac rád zisťoval charakter človeka podľa jeho písma. Často sa mu to darilo a bol na to hrdý. Jedného dňa mu istá dáma predložila stránku listu, ktorá bola popísaná veľmi nevzhľadným písmom.
Prosím vás, majstre, – požiadala Balzaca, – povedzte mi niečo o charaktere a budúcnosti pisateľa. List napísal istý mladík, pred viacerými rokmi.
Balzac sa zahĺbil do riadkov a hovoril:
Najskôr mi povedzte, či ste matkou dieťaťom ktoré list písalo?
Nie, – znela odpoveď.
To je dobre. Môžem preto s vami hovoriť úplne otvorene. Žiaľ, dieťa je lenivé a spurné. V živote nebude mať žiadny úspech!
Dáma sa hlasno rozosmiala. Balzac sa prekvapene opýtal:
Čo vám je na tom k smiechu?!
Tento list ste mi vy sám napísali, keď ste mali dvanásť rokov, – počul prekvapený Balzac.

Redaktorovi Lidových novín, inak kolegovi a priateľovi, poslal Eduard Bass ako svadobný dar sošku, malú bronzovú dievčinu stojacu a hlave. K daru priložil verš:
Ten bronz, čo posielam vám k pozdravu, má tendenciu a nielen tvarov živosť, ak sa vám žena bude stavať na hlavu, zachovajte si bronzu trpezlivosť!

Keď ešte Bertold Brecht študoval na gymnáziu, bol všeobecne uznávaný za dobrého žiaka. Najmä výborné známky zo slohových úloh mu pomáhali. Imponoval aj tým, že zásady, ktoré v úlohách zastával, dokázal mnohými citátmi veľkého básnika Goetheho, ktorého meno bolo povznesené nad všetky pochybnosti. Nik z profesorského zboru nebol však taký svedomitý, aby si citáty v Brechtových úlohách preskúmal. A tak si náš mladý básnik dobýval najlepšie známky tým, že si citáty z Goetheho diel sám vymýšľal.

Honore de Balzac raz veľmi skoro ráno navštívil istú slávnu tanečnicu
Od vás sa dokonca dám budiť, majstre, – povedala tanečnica s pôvabnou koketnosťou.
Balzac si ju dôkladne obzrel a povedal lakonicky:
Opak by mi bol rozhodne milší, madam!

Francúzsky románopisec Honore de Balzac povedal raz priateľovi Victorovi Hugovi:
Viete. Milý môj priateľ, že mi trvalo plných desať rokov, kým som zabudol, že neviem dobre písať?
A prečo ste si nezvolili iné zamestnanie?
Už bolo neskoro, lebo vtedy som už bol slávny po celej Európe!

Hudobný skladateľ Johannes Brahms sa raz prechádzal so známym kritikom po mestskom parku vo Viedni. Chvíľami sa obaja zastavovali pred pomníkmi, ktoré boli po parku roztrúsené. Zrazu sa kritik zastavil pred veľkým priestranstvom a nadšene povedal:
Pozrite, majstre, tu bude o sto rokov stáť pomník Johannesa Brahmsa a tisíce ľudí
ho bude obzerať a…
Brahms sa potešene usmieval a chcel kritika prerušiť. Ten však rýchlo dokončil:
… a budú sa spytovať, kto to ten Brahms vlastne bol?!
Aristoteles raz povedal:
Matky viac milujú svoje deti, ako ich otcovia, lebo sú viac presvedčené o tom , že sú to ich deti!

Kráľovná Alžbeta, manželka Františka Jozefa bývala takmer každoročným hosťom v bardejovských kúpeľoch. Tu sa jej veľmi páčilo, lebo sa tu nachádzala samá vyberaná spoločnosť. Len strava sa jej akosi nepozdávala. Až raz, keď jej podali na raňajky kozie a na večeru kravské mlieko, rozhodla sa, že si z Bardejova odvezie kravu a dve kozy pre ich obzvlášť dobré mlieko. Správe kúpeľov pri jej odchode nezostalo nič iné, ako naložiť kravu a dve kozy do vagóna a poslať ako batožinu do Viedne. . “Živá mliekareň” potom cestovala s kráľovnou všade tam, kam sa vybrala!

Aristotela sa opýtali, prečo sa mu ľúbi krásavica, pekná žena. Odpovedal:
Och, tak sa môžu spýtať len slepci!

Aristoteles poradil ktorémusi vládcovi:
Nikdy neprezrádzaj svoje tajomstvo naraz dvom ľuďom. Keď sa tajomstvo vyzradí, nemôžeš zistiť, ktorý z nich ho vyzradil. Keď dávaš oboch mučiť, veľmi ukrivdíš tomu, kto ho nevyzradil. A ak obom odpustíš, nepreukážeš nič dobré tomu, kto to tajomstvo neudržal.

O Alexandrovi Macedónskom, najmocnejšom vladárovi staroveku, sa povráva, že ešte ako dieťa, len čo sa dopočul o ktoromsi veľkom víťazstve svojho otca Filipa, začal žalostne nariekať, že otec dobyje celý svet a že jemu nič neostane.

Aristogeiton, ktorý sa pre rôzne zločiny ocitol vo väzení, prosil, aby ho pred popravou navštívil Phokion. Ľudia však tvrdili, že by to bolo pod vládcovu dôstojnosť, navštevovať vo väzení takého človeka.
Ale prečo, – usmial sa Phokion. – Nepoznám miesto, kde by som sa s ním stretol radšej!

Istý priateľ požiadal Alexandra Veľkého o dar. Alexander prikázal, aby mu z kráľovskej pokladnice vyplatili päťdesiat talentov, čo bola na vtedajšie pomery obrovská suma. Prosebník namietol, že jemu by stačilo desať talentov.
Isteže, – odvetil Alexander, – tebe áno, keď máš brať, ale nie mne, keď mám dávať.

O filme “Vrchní prchni” povedal Josef Abrhám:
Tento film stále žije. netušil som, že tak dlho vydrží, dokonca je jedným z mála filmov, ktorý si v tých časoch na seba zarobil. Film bol dobre napísaný a zrežírovaný. Ladislav Smoljak ho tak zrežíroval, že film nepotrebuje komediálnych hercov. keď hráte srandu srandovne, je to nuda. Za mňa hrala absurdná situácia. Napríklad tá, v ktorej som vo dverách predstieral manželke, že som niekto iný. V tej situácii som nemohol dopadnúť inak, ako som dopadol – dostal som facku!

Španielsky kráľ Alfonz XIII. sa raz pýtal vojakov svojej gardy, či by ho počúvli, keby im rozkázal namieriť na neho zbraň a vystreliť. Traja odpovedali bez váhania kladne, až štvrtý vyhlásil, že by na kráľa nestrieľal.
Výborne, chlapče! – zvolal natešený kráľ. – Konečne som našiel jedného, či si viac váži život svojho kráľa ako vojenské povinnosti. – Ale povedz mi, prečo by si na mňa nevystrelil?
Lebo som trubač!

Grécky filozof Aristippos, Sokratov žiak, za jediné dobro prehlasoval rozkoš, ktorú je však treba ovládať rozumom. Bolo teda samozrejmé, že mal rád dobré jedlo, pijatiku a pekné ženy. Tiež známa kurtizána Lais bola po istý čas jeho milenkou. Mnohí ho za to odsudzovali, ale mu aj závideli. Raz ho stretol jeho priateľ a začal mu vytýkať, že sa s takou ženskou stýka.
Veď ona ťa vôbec nemiluje. Dôvodil priateľ Filozof sa dal do smiechu a povedal:
Víno a ryby ma taktiež nemilujú, a predsa mám z nich pôžitok!

Na jednej hostine sa tyran Dionysios spýtal múdreho Aristippa, čím to vlastne je, že filozofi tak často klopú na dvere boháčov, zatiaľ čo ešte nikdy nepočul, že by boháč niekedy zaklopal na dvere filozofa.
To je nanajvýš jednoduché, – odvetil Aristippos, – filozofi dobre vedia, čo im chýba, bohatstvo a dostatok. Preto občas navštevujú boháčov. Tí však filozofov nevyhľadávajú, pretože ich ani vo sne nenapadne, čo im chýba, totiž rozum…

Francúzsky humorista a dramatik Alphopnse Allais v jednej prednáške povedal:
Požiadali ma, aby som s vami hovoril o divadle, ale cítim, že moje vystúpenia by vám spôsobili zármutok, pretože Shakespeare nie je medzi živými, Moliére, Racine, Marivaux, ale ani ja sám sa necítim najlepšie!

Známy maliar Janko Alexy pri svojich potulkách okolím Bratislavy pomohol raz dedinčanovi vytlačiť do kopca vozík, ktorý ťahal somár. Sedliak sa mu na kopci srdečne poďakoval:
Veľmi pekne vám ďakujem, pane. To viete, s jedným somárom by som sa do takého kopca sotva dostal!

Kráľ Agathokles poriadal nádherné hostiny, ale vždy kládol vedľa zlatých pohárov niekoľko hlinených hrncov. Na otázku vznešených hostí, prečo to robí, odvetil:
To aby som nezabudol, že môj otec bol hrnčiarom!

Nemeckého fyzika Franza Acharda sa spýtali v spoločnosti, kedy má najradšej ženy. Achard odpovedal:
Ženy mám najradšej vtedy, keď bozkávajú, pretože tak musia po celý čas mlčať!

Francúzsky dramatik Marcel Achard sa raz zveril priateľovi:
Po prvý raz v živote som napísal hru, v ktorej sa nevyskytuje láska. Všetky postavy sú už v stave manželskom!

Mikoláša Aleša navštívil Hanuš Schwaiger. Hovorilo sa o všeličom, až prišla reč na pomery medzi maliarmi.
Je to teda bieda pri tom našom remesle, – povedal Aleš, – bol za mnou nedávno jeden mládenec, že je mu veľmi zle, že nemá čo jesť, či by som mu nepožičal… No, u mňa to tiež peniazmi práve nevonia, ale nemal som svedomie ho odbiť, a tak som mu požičal dvadsať korún. Vtom sa ozval zvonček, Aleš sa išiel podívať, kto to je. Vracia sa po hodnej chvíli a hovorí:
Zase ten mládenec od nášho cechu, čo som ti o ňom rozprával.
A chcel zasa požičať, čo?
No, áno, zase ma to stálo dvadsať korún.
To už Schwaigera celkom dohrialo a vybehol:
Odpusť, ale to si pekne hlúpy, že sa dáš takto využívať!
Aleš sa zarazí, chvíľku premýšľa a dodá:
No, áno, ale povedz mi úprimne – kde má vlastne ísť, keď nie tam, kde mu požičajú?!

Slávny francúzska fyzik a matematik André Ampére mal ustavične plnú hlavu rôznych myšlienok a preto bol veľmi roztržitý. Keď ho niečo mimoriadne oslnilo, písal svoje vzorce a výpočty na všetko, čo bolo po ruke. Raz večer na prechádzke v parku uvidel odrazu čiernu tabuľu, nuž vytiahol kriedu z vrecka a začal na nej čosi počítať. Ocko chvíľu sa však tabuľa
dala do pohybu. André vykročil za ňou, usilujúc sa dokončiť svoj výpočet, ale tá sa pohybovala stále rýchlejšie a vedec musel za ňou utekať. Keď konečne zastal a lepšie sa zadíval, musel sa aj sám sebe zasmiať. Čierna tabuľa, ktorú počmáral svojim číslami, bola totiž bočnicou veľkého koča!

Atéňania mali vo zvyku svojich najlepších mužov pomocou črepinového súdu poslať do vyhnanstva.
Pretože u nás, – tak znelo zdôvodnenie rozsudku, – nikto nesmie byť najlepší. A kto je najlepší, nech je ním inde!

Dvaja známi antickí maliari Apellesa Zeuxis sa škriepili, ktorý z nich namaľuje dokonalejší obraz. Zeuxis namaľoval chlapca so strapcom hrozna a namaľoval ho tak verne, že sa vraj zlietali vtáci, aby si zobli z toho hrozna. Apelles potom zaviedol svojho hosťa do ateliéru pred plachtu zahaľujúcu obraz. Zeuxis natiahol ruku – chcel obraz poodhaliť. Až vtedy zbadal, že plachta bola len namaľovaná.
Zvíťazil si, – povedal Zeuxis, – ja som svojou maľbou oklamal len vtákov, ale ty si oklamal aj umelca
Zvíťazil som dva krát, – odvetil Apelles, – lebo keby bola tvoja maľba vskutku verná, neboli by sa chlapci priblížili k chlapcovi, lebo by sa ho báli…

V priebehu slávnosti prišiel do divadla starec vo chvíli, keď už boli všetky miesta obsadené. Pretože mu nikto neponúkol svoje miesto, chcel odísť a aj odchádzal pozdĺž lavice, na ktorej sedeli Sparťania. Tí sa hneď zdvihli ako jeden muž a prosili starca, aby si vybral miesto, ktoré sa mu páči. Atéňania nadšení takou zdvorilosťou začali tlieskať.
Títo Atéňania vedia čo sa sluší, – povedal jeden zo Sparťanov, – lenže to nerobia!

Jeden občan Atén sa prel so sparťanským vojvodcom Antalkidom o to, kto je statočnejší.
My, – chválil sa Atéňan, – sme vás už často zahnali od našej rieky Kephisos!
Celkom správne, – odpovedal Sparťan, – a my sme vás ešte nikdy nezahnali od našej rieky Eurotas!

Spýtali sa raz Ióna Apsa:
Ako sa bozkáva rozumná žena?
Rozumná žena sa bozkáva so zatvorenými očami, ale otvorenými sa pozrie s kým!

Alfonz IV. keď bol ešte korunným princom, prišiel do Ríma, aby sa poklonil pápežovi. Pápež ho prijal a pred celým dvorom slávnostne menoval egyptským kráľom. Alfonz sa spýtal tlmočníka:
Čomu tak všetci tlieskajú.
Keď sa dozvedel, že bol menovaný egyptským kráľom, požiadal tlmočníka:
Ja na oplátku menujem pápeža kalifom bagdadským!

Taliansky básnik Ludovico Arioso býval vo veľkom dome. Keď sa ho raz priatelia spýtali, prečo opísal vo svojom Zúrivom Rolandovi nádherný palác, keď sám vystavil nepatrnú chalupu. Básnik odpovedal:
To je preto, že je ľahšie nájsť slová, než kamene a tehly!

Istý rímsky veliteľ si priniesol do divadla večeru a pokojne počas predstavenia jedol. Cisárovi Augustovi sa to nepáčilo a preto mu poslal ceduľku so slovami:
Chodím domov, keď chcem večerať!
To verím, – odpovedal mu veliteľ, – ty sa nemusíš báť, že ti niekto v divadle obsadí miesto!

Mikoláš Aleš veľmi rád žartoval. Raz, keď bol na návšteve, využil chvíľkovú neprítomnosť hostiteľky a namaľoval na stenu uhlíkom švába. Keď sa potom pani vrátila a uvidela na stene švába, akoby ju niekto ovalil po hlave.
Už len toto mi tu chýbalo!
Aleš sa s priateľmi vzdialil do druhej izby. Pani zavolala slúžku a vyzbrojené metlou sa obe pokúšali odstrániť švába zo steny. Ale ich námaha bola márna. Až keď z vedľajšej izby zaznel veselý smiech, nešťastná hostiteľka pochopila, že si z nej Aleš vystrelil.

Jeden anglický vyslanec v Paríži sa sťažoval kráľovnej Alžbete , že vo Francúzsku sú pomery nebezpečné i pre jeho život. Kráľovná ho však upokojovala, aby sa nebál, že keby sa mu niečo stalo, dá odseknúť hlavu stovke Francúzov.
Len či mi bude niektorá pasovať, – nariekal vyslanec ďalej.

Poznáš moju neter? – pýtala sa známa patricijka priateľky, – predstav si, že ju nedávno uviedli do dvora!
Ach, aké šťastie! A strávila už s božským Augustom noc?
Ako sa môžeš tak pýtať! Vieš, aký by to bol škandál, keby k tomu ešte nedošlo?!

Hovorí sa, že Antonius raz venoval svojmu priateľovi milión sesterciov. Jeho šetrný pokladník sa podivil výške tohto daru a ukázal Antoniovi, že prekročil mieru štedrosti a rozložil peniaze na stôl.
U Jupitera! – zvolal Antonius prekvapený, – nemyslel som, že milión je taká malá čiastka. Choď a pridaj k tomu ešte jeden milión!
Pre pamätníkov treba poznamenať, že triga bola staroveký záprah, rýchla kára, ťahaná tromi koňmi. Takú trigu si môže každý prezrieť na priečelí Národného divadla v Prahe. A Twiggy bola svojho času populárna a veľmi pôvabná anglická manekýnka, podľa odborníkov najchudšia manekýnka na svete. Zjavnou jedovatosťou teda bolo, keď sa vinohradskej herečke Světle Amortovej, známej ideologickou nezmieriteľnosťou, hovorilo Rudá Twiggy, lebo išlo o dámu bucľatú, rozložitú a korpulentnú.
rečo vlastne Rudá Twiggy? – podivila sa raz v krúžku spriaznených duší. – Rudá, no prosím, to by som pochopila. Ale čo mám spoločného s tými koňmi na Národnom divadle?!

Anglický dirigent Thomas Beecham nechal na skúške orchester niekoľko krát opakovať istú pasáž. Napokon nazlostene zvolal:
Prvá flauta stále znie príliš hlasno!
Pán dirigent, veď flautista tu vôbec nie je!
Dobre, keď príde, nezabudnite mu to povedať!

V spoločnosti sa hovorilo o nečakanom rozvode jednej známej dvojice. Nik nepoznal dôvod. Situáciu objasnil Tristan Bernard:
Vážení, príčinou bola skutočnosť, že manželka objavila na manželovej pravej ruke
rodinný prsteň.
Nik ani teraz nechápal taký smiešny dôvod. Bernard však históriu dokončil:
Pravou rukou manžela bola totiž jeho sekretárka!

Bertold Brecht vyžadoval od hercov svojho divadla presnosť v dochádzke. Hercovi, ktorý prišiel raz do divadla s polhodinovým oneskorením, povedal:
Pozrite sa, ja od vás nežiadam, aby ste boli génius, nevyžadujem ani mimoriadny
talent, chcem iba to, aby ste boli v divadle aspoň telom vždy načas prítomný!

O Johannesovi Brahmsovi bolo známe, že si veľmi nepotrpí na popularitu. Zvlášť neznášal ľudí, ktorí ho pozývali, aby sa potom chválili, že sa s ním, slávnym skladateľom, dobre poznajú. Manželka vplyvného mešťanostu vypracovala zoznam hostí, ktorých chcela pozvať na spoločenský večierok a ten poslala Brahmsovi, aby vyznačil, ktorí ľudia by na večierku nemali byť. Brahms obratom zoznam vrátil a ako prekvapená hostiteľka zistila, bolo tam prečiarknuté jediné meno – jeho.

V mladosti pracoval Otto von Bismarck na súde ako zapisovateľrámci školskej praxe. Istý vypočúvaný Berlínčan bol veľmi drzý. Bismarcka to nahnevalo a skríkol:
Ak sa nebudete mierniť, vyhodím vás!
Nato sa ozval predseda súdu:
Pán zapisovateľ! Vyhadzovanie je iba v mojej kompetencii!
Obžalovaný sa však i naďalej vyjadroval v doterajšom tóne, čo Bismarcka znovuvy viedlo z miery a vybuchol:
Obžalovaný! Ak sa nebudete slušne správať, dám vás vyhodiť pánom predsedom!

Sarah Bernhardtová hosťovala v USA. Na požiadanie svojich amerických priateľov urobila okrem vystúpení vo veľkých mestách aj “šnúru” v menších mestečkách Stredozápadu. A tu takmer všade ju predchádzalo a sprevádzalo zatracovanie z kazateľníc všetkých cirkví. Vyhlasovali ju za výplod pekla, za
ženského démona, jej tanec za diabolské lákadlo a podobne. Nič si z toho nerobila, tým skôr, že to vlastne bola bezplatná reklama jej vystúpení.
V jednom meste si zo zvedavosti zašla do kostola a vypočula si ohnivú kázeň v hore uvedenom duchu. Z hotela poslala patričnému pátrovi lístok:
Prečo tie výpady proti mne? Veď my komedianti by sme si mali rozumieť a podporovať sa!
Istá vdova sa raz zverila Balzacovi, že sa ide po tretí raz vydať.
A kto je ten šťastný muž? – spýtal sa zdvorilo Balzac.
Istý vinár.
No áno, – prisvedčil spisovateľ, – tí sa najlepšie vyznajú v starších ročníkoch!

Johannes Brahms rád fajčil dobré cigarety, najmä tie, ktoré mu darovali jeho ctitelia. Preto mal vo svojej tabatierke lacné, ale i drahé cigarety. Pri návšteve Bratislavy si jeden hudobník získal sympatie Brahm sa natoľko, že ho ponúkol, aby si zapálil z jeho cigariet. Muzikant si zobral cigaretu so zlatým okrajom, keď mu však chcel Brahms pripáliť, odmietol a vložil ju opatrne do náprsnej tašky.
Odložím si ju na pamiatku, majstre, – vysvetľoval, – veď nedostanem každý deň cigaretu od slávneho Brahmsa!
Brahms vytiahol rýchlo svoje puzdro a povedal:
Vráťte mi tú cigaretu a vezmite si lacnejšiu, na pamiatku je i tá dobrá…

Istý tučný továrnik v cárskom Rusku sa spýtal lekára Dr. Botkina, či nepozná dajaký účinný liek proti tučnote.
Ale poznám, – odvetil doktor Botkin, – žiť za jeden rubeľ denne a sám si ho zarobiť!

Francúzskeho spisovateľa a literárneho kritika Saint Beuvea vyzval akýsi urazený novinár na súboj. Keď mu protivník navrhol, aby zvolil zbrane, Saint Beuve odvetil:
Volím gramatiku! Ste porazený!

Honore de Balzac si chcel v banke požičať dvadsať tisíc frankov. Na takú vysokú sumu musíte mať ručiteľa, – povedal mu úradník.
Ručiteľa? Hm, ale kde ho zoženie?
To nemáte nejakého priateľa?
Jedného mám, – vraví Balzac, – ale ten nemôže prísť.
Prečo?
Odniesol som mu topánky do opravy.

Anglický básnik Byron sa na dvornom bále zoznámil so sympatickým francúzskym šľachticom. Ako sa prechádzali po sále, Byron ukázal na istú ženu a povedal svojmu spoločníkov, dôverne stíšiac hlas:
Vidíte tamtú plavovlásku, sir? Som do nej šialene zaľúbený. Čo myslíte, budem mať úspech?
Ťažko povedať, – s úsmevom odpovedal šľachtic. – Ale tak či onak, informujte ma o výsledku.
Prečo? Máte azda záujem aj vy?
Totiž, – odvetil Francúz a zdvorilo sa uklonil, – som jej manžel!

Pýtali sa raz novinári Brigitte Bardotovej, či sa aspoň trochu nehanbí vyzliekať sa pri filmovaní pred toľkými filmármi. Francúzska “národný zázrak” sa tejto otázke začudoval:
Prečo by som sa mala hanbiť? Veď filmári sú predsa tiež len muži!

Pri premiére svojej prvej divadelnej hry sedel Tristan Bernard v hľadisku, aby videl na vlastné oči, akú odozvu bude mať jeho hra u divákov. Všetci pískali a vykrikovali “fuj”, iba Bernardov sused tlieskal a skandoval jeho meno.
To sa vám hra tak páčila, že tlieskate? – opýtal sa ho so záujmom Bernard.
Nepáči! Ale chcem vidieť toho debila, ktorý dokázal napísať takú idiotskú hru!

Alexander Borodin, tvorca opery Knieža Igor, bol skutočne neobyčajne
roztržitý. Raz si pozval k sebe na večierok priateľov. Hostia muzicírovali, večerali, besedovali, zabávali sa. Naraz, z ničoho nič, sa pán domu pozrel na hodinky, rýchlo sa zdvihol a začal sa lúčiť.
Kamže, kam? – krútili hlavou hostia.
Prepáčte, musím ísť už domov, zajtra ráno mám prednášku.

Johannes Brahms sa nechcel ženiť. Raz sa ho v istej spoločnosti spýtali, prečo ostal starým mládencom. Odpovedal, že preto, lebo ho ešte nijaká žena nechcela. O chvíľu s úsmevom dodal:
Aj keby sa dajaká žena našla a chcela sa za mňa vydať, musel by som ju už pre zlý vkus odmietnuť!

Slávny západonemecký futbalista Beckenbauer pôsobil svojho času aj v New Yorku. Mladí americkí priaznivci sa vyzvedali a jeho športové začiatky:
Ako ste sa vlastne dostali prvý raz do národného mužstva?
To by som aj ja rád vedel, – odpovedal s úsmevom skromný športovec.

Svetoznámy nemecký skladateľ Johann Sebastian Bach, známy najmä svojimi
nádhernými skladbami, mal veľa detí. Životopisci uvádzajú, že ich mal osemnásť a niektorí dokonca spomínajú dvadsaťdva.
Jedného dňa vošiel do Bachovho bytu akýsi návštevník a na svoje veľké prekvapenie tam zazrel najmenej dvadsať párov topánok.
Prepáčte, prosím, hľadám pána kantora a organistu Bacha, lenže ako vidím, vošiel som do obuvníckej dielne. Povedzte, pán majster, kde Bach vlastne býva?!

Profesor Brdlík skúšal pri rigoróze celý rad kandidátov. Práve skúšaný bol sympatický mládenec príjemného zovňajšku. nevedel toho veľa, nevedel však ani málo. Bolo jasné, že odíde s dostatočnou. Na tom sa zhodli všetci skúšajúci. Mýlila ich však jedna zvláštna okolnosť. Tento kandidát požiadal niekoľkokrát, aby mu bolo
dovolené vzdialiť sa na niekoľko okamžikov zo skúšobnej miestnosti. Skúšobná komisia sa v jeho neprítomnosti bavila, ale keď sa to opakovalo viackrát, profesor Brdlík kandidáta oslovil:
Pán kandidát, nám lekárom je celkom jasné, že prísna skúška pred examinátorom, pánom dekanom a vládnym komisárom môže na vás pôsobiť vo väčšej miere diurekticky alebo laxatívne. Mali by ste sa však ovládať. Veď skúška prebieha hladko a vy ju absolvujete s dostatočným prospechom. Tak aké strachy, aké odchody. Tú chvíľu to vydržíte, nie?
Profesor ani nestačil dohovoriť a nádejný lekár žiadal opäť o dovolenie vzdialiť sa. Profesor stratil trpezlivosť a rozkričal sa:
Človeče, vy si myslíte, že máme iba vás? Viem všeličo pochopiť, aby sta však každú minútu behali von, to je naozaj nepochopiteľné.
V taj chvíli považoval za nutné zasiahnuť mierny pán vládny komisár:
Pán kandidát, vy zrejme trpíte nejakou chorobou však?
To ani nie. Prepáčte mi, ale keď ono je tam stále obsadené!

Francúzsky spisovateľ Tristan Bernard bol na dovolenke v Cannes. Nosil krásnu, zlatom lemovanú čiapku, na ktorej bola vyšitá honosná jachta. Keď raz vychádzal z herne, priatelia obdivovali jeho čiapku. Bernard ich poučil:
Čiapku, ktorú si tak obzeráte, som kúpil za peniaze, vyhrané a rulete. Keby som však mal všetky peniaze, ktoré som prehral, mohol som si kúpiť k tej čiapke aj tú jachtu!

Na jednom spoločenskom večierku, kde bol aj Tristan Bernard, hodnotili bohatstvo jedného bankára. pri výpočte jeho majetku sa ozval jeden z hostí:
Mne by stačilo, keby som mal iba to, čo ten náš bankár ľuďom nakradol!
Bernard k tomu poznamenal:
Veď potom by mu nič nezostalo!

Na francúzskeho básnika Charlesa Baudelaire naliehal jeho krajčír, aby mu konečne zaplatil účet za šitie šiat. Baudelaire s úsmevom odpovedal, že nemá čím zaplatiť. Krajčír sa rozhorčil:
Udajte mi aspoň termín, kedy budete môcť zaplatiť, aby som mohol pokojne spať!
Básnik sa smutne zahľadel na krajčíra a povedal:
Keby som vám ho povedal, už vôbec by ste nemohli spať!
Brahms bol pozvaný na večeru. Keď domáci pán ponúkol víno, povedal:
Toto je Brahms medzi vínami.
Brahms po znaleckom ochutnaní prehlásil:
Rád by som sa zišiel niekedy s vašim Beethovenom!

Neckému spisovateľovi Willi Bredelovi predstavili raz dobre živeného spisovateľa, ktorý sa rád zabával na cudzí účet. Ten mal na očiach priložený ďalekohľad a díval sa ním akoby do prázdna. Pritom ironicky poznamenal:
Už som o vás veľa počul, pán kolega, ale nikde vás ani tým ďalekohľadomneviem nájsť.
Bredel sa nedal vyviesť z miery a povedal:
Ja vás však vidím veľmi dobre, ale nikdy som o vás nič nepočul!

Keď som bol mladý, – rozprával často priateľom známy herec a režisér RichardBurton, dlhoročný životný partner Elizabeth Taylorovej, – otec ma varoval:
Nie aby ťa niekedy napadlo ísť sa pozrieť do nejakého pochybného divadlana nemravnú revue. Tam by si videl veci, ktoré rozhodne pre svoj život nepotrebuješ!
Toľkokrát mi to zdôrazňoval, až som sa od prebudenej zvedavosti išiel predsa raz pozrieť. A čo myslíte, že som tam zazrel? Môjho otca!

Anglického lordaBerkleya prepadol raz na ulici lupič.
Konečne som vás dopadol, mylord , – zvolal lupič posmešne. – Či ste sa nikdy nevychvaľovali, že sa nikdy nedáte olúpiť?
Veruže by som sa nedal, keby ste nemali pri sebe toho obrovského chlapíka, ktorý sa vám díva ponad rameno, – riekol chladnokrvne lord.
Prekvapený vodič sa zvedavo obzrel. V tom okamihu lord vystrelil a ako vždy, mieril presne.

V dvornom divadle trpasličieho štátika – vojvodstva Sasko–Meiningen, uvádzalsvojho času jednu z Bjornsonových hier. Autor pricestoval, aby sledoval naštudovanie svojej hry. Ale aj “divadelný vojvodca”, ako vtedy nazývali panovníka Juraja II. , sa veľmi zaujímal o výpravu a réžiu hry a neustále na nej niečo menil a upravoval. Pri jednej zo skúšok došlo medzi ním a Bjornsonom ku konfliktu, pri
ktorom sa vojvodca natoľko rozhorčil, že autorovi prikázal do dvadsaťštyri hodín opustiť krajinu.
Na to mi stačí pol hodiny, – odpovedal Bjornson a poklonil sa. – Ja jazdím na bicykli…

Karel Hašler, cestovateľ Kořenský a Vlasta Burian sa stavili o to, kto je vo svete najznámejší. Hašler sa hlásil prvý:
Keď som bol na Slovensku, stretol som cigánskeho muzikanta. Keď ma zazrel, vytiahol husle a zahral moju pesničku: “Tá naše písnička česká…”
Za tým sa ozval Kořenský:
To je nič! Bol som na koloniálnej výstave V Paríži, tam som stretol jednu africkú krásku, tá sa hneď ku mne rozbehla a žiadala odo mňa autogram a venovanie do mojej knihy.
Keď som bol na futbale V Taliansku, – začal svoj príbeh Vlasta Burian, – navštívil som aj pápeža. Srdečne sme sa porozprávali a nakoniec ma pápež vyprevadil až po bránu Vatikánu. Tak dlho mi pápež stískal ruku, až jeden z okoloidúcich veriacich povedal:
Prosím vás, kto je ten farárik, čo tak tuho stíska Burianovi ruku?!

Francúzsky hudobník Hector Berlioz komponoval peknú hudbu a predsa žil v biede. Aby si uchránil existenciu, musel hodnotiť, korigovať a vylepšovať práce mladých hudobníkov. Tí k nemu, samozrejme, chodili v najväčšej tajnosti. Do susedstva sa nasťahoval lekár, ktorý pripevnil na dvere svojej vily nápis:
Poradňa pre tajné choroby”
Na druhý deň sa na Berliozových dverách zjavila tabuľka s textom:
Poradňa pre tajných komponistov.

Nemecký zoológ Alfréd Brehmmal prednášku o svojich objavoch. Akýsi vtipkár v hľadisku ho neustále rušil kikiríkaním. Brehm napokon vytiahol hodinky a začudovane pokrútil hlavou:
Zaujímavé, podľa mojich hodiniek je ešte len pol desiatej večer, ale v skutočnosti už musí byť ráno, pretože inštinkt živočíchov nižšieho rádu je neomylný. Ozval sa nadšený potlesk a falošný kohút zmĺkol.

Lekár mal podrobiťBismarckadôslednej prehliadke. Pri vyšetrovaní mu položil niekoľko otázok. Netrpezlivý Bismarck naňho skríkol:
Nevypytujte sa toľko a robte!
Keď nechcete, aby som sa vás pýtal, choďte k zverolekárovi. Ten lieči bez pýtania , – odsekol lekár.
Bismarck nečakal takúto odpoveď. Na chvíľku sa zarazil, potom povedal s úsmevom:
Dobre, pýtajte sa. Dúfam však, že rozumiete natoľko medicíne, ako grobianstvu!

Známeho dirigenta a klaviristu Hansa von Büllowasa raz opýtali, aký je rozdiel medzi dobrým a zlým dirigentom.
Dobrý dirigent drží partitúru v hlave a zlý drží hlavu v partitúre, – odpovedal pohotovo dirigent.

Spisovateľ EduardBass bol pozvaný na zabíjačku k maliarovi Václavovi Rabasovi. Veľmi sa na ňu tešil, ale nakoniec zabudol prísť, čo obidvoch veľmi mrzelo. Bass však prisľúbil, že na budúci raz určite nezabudne. Keď sa skutočne chystala nová zabíjačka, vložil sa do veci básnik Jozef Mach a napísal do redakcie list s týmto upozornením:
Dajte pozor na toho Bassa, nech zase neprepasie to prasa u Rabasa!

Werner von Braun , nemecký raketový konštruktér v USA na otázku novinára, čo považujeza najväčší vynález dvadsiateho storočia, odpovedal:
Farby a ženské vlasy!

Spisovateľ Tristan Bernard sa vypravil do Saint Germain. Snažil sa zastaviť taxík. Keď sa mu to konečne podarilo, jeho prvá otázka bola:
Koľko budem za túto cestu platiť?
Rovných sto frankov, pane, – pohotovo odpovedal vodič.
Bernard sa pozrel kritickým okom na auto, ktoré už dávno prežilo čas svojej mladosti a povedal:
Počúvajte, priateľu, veď ja nechcem to vaše auto kúpiť, chcem si ho len na túto cestu prenajať!

Honore de Balzac podaroval istej priateľke exemplár svojej knihy a na prvú stranu napísal stručné venovanie Po rokoch, keď sa už toto priateľstvo rozpadlo, objavil slávny spisovateľ tú istú knihu so svojim autogramom v jednom z parížskych antikvariátov, pričom cena bola veľmi nízka. keď sa veľmi začudovaný namrzene zašomral:
Máte pravdu, mohol by som knihu predať aj za oveľa vyššiu cenu, keby nejaký hlupák nebol tak dočarbal prvú stranu!

Johannes Brahms mal posúdiť kvality novej adeptky spevu. Dal jej preto piesňovú partitúru a vyzval ju, aby do spevu vložila všetko svoje umenie. Keď dievčina dospievala, posťažovala sa:
To sa veľmi zle spieva!
Na to jej Brahms dobrosrdečne povedal:
A keby ste ešte vedeli, ako sa to zle počúva!

Známy ruský lekár Sergej Petrovič Botkin skúšal už po tretí raz študenta z anatómie. Ten však nevedel odpovedať ani na jednu otázku. Skúška sa skončila neúspešne. O niekoľko dní prišla k Botkinovi skupina študentov, aby sa za nešťastného kolegu prihovorila. Mládenec je natoľko zúfalý, že chce skončiť so životom, vraj si vrazí nôž do srdca…Botkin ich vypočul a s úsmevom dodal:
Nemajte nijaké obavy, váš priateľ nepozná anatómiu. Určite sa pichne vedľa!

Tristan Bernard sa mal vysloviť o tom, ako rozdeľuje mužov podľa ich vzťahu k ženám. Uviedoltúto svoju teóriu:
Sú tri druhy mužov, ktorí ženám nerozumejú: mládenci od pätnásť do dvadsať rokov, dospelí muži od dvadsať do sedemdesiat a starci od sedemdesiat vyššie!

Tristana Bernarda sa raz opýtal jeho majster obuvník:
Vážený pane, vy vždy dodržiavate v živote všetky zásady, ktoré hlásate vo svojich knihách?
Spisovateľ pokojne odpovedal otázkou:
A vy vari nosíte všetky topánky, ktoré ušijete? Dobré topánky a dobré zásady sa totiž po určitom čase opotrebujú, treba ich teda nahradiť novými, lepšími!

Táto skladba, – povedal jeden nadšenec Brahmsovi o jeho koncerte pre husle a orchester, – je nesmrteľná!
Nesmrteľná, – ozval sa na to Brahms, – a čo myslíte, na ako dlho?

Začiatkom prvej svetovej vojny prekvapili Andreja Bagara, významného slovenského divadelného umelca, svojou nečakanou návštevou jeho kolegovia z
iného mesta. Bagar bol nešťastný, že nemá priateľov čím ponúknuť.
Nemám ani pivo, ani víno, ani pálené, nemám cigarety ani cigary.
Zrazu zazrel v kúte akúsi fľašu a tak dostal šťastný nápad, ktorým zachoval situáciu.
Tu hľa, priatelia – atrament! Aspoň si u mňa naplňte plniace perá!

Humorista Tristan Bernard bol raz predstavený literátovi, ktorý písal biografie slávnych ľudí.
Už dlho sa zaoberám myšlienkou napísať váš životopis. samozrejme, až po vašej smrti, – zveril sa Bernardovi.
Viem o tom a preto chcem dlho žiť! – odpovedal obratom Tristan.

Madelaine Brohanová, jedna z najkrajších herečiek minulého storočia opustila divadlo v pravý čas. Keď sa utiahla do súkromia, obliekala sa veľmi skromne. Jeden z jej priateľov si to všimol a opýtal sa jej:
Prečo sa teraz obliekaš tak nenápadne?
Milý môj, – odpovedala herečka, – v mojom veku sa už žena neoblieka, ale zakrýva!

Raz hral Vlasta Burian v Zlíne futbal. Jeden fanúšik sa mu prihovoril:
Veľmi sa mi páči, ako starí hráči, vedia ešte dobre hrať.
Akíže starí hráči? – ohradil sa Burian, – pozrite sa na klaviristu Paderewského, ten už má sedemdesiat a ešte stále hrá na krídle!

Kým Honoré de Balzac nebol ešte slávnym spisovateľom, často mu chýbali peniaze. Neprešiel jeden týždeň. aby nežiadal svojho vydavateľa o zálohu na honorár. Raz ho zastavil sluha pri dverách do kancelárie so slovami:
Prepáčte, ale šéf dnes neprijíma!
To nevadí, – vyhlásil Balzac s milým úsmevom, – hlavná vec, že dáva!

Béla Bartók bol mimoriadne skúpy na slovo. Ani doma sa z nikým veľmi
nerozprával. Raz, keď ho matka vyprevádzala do predizby, Bartók sa vo dverách obrátil a riekol:
Mama, dnes prestri, prosím, pre tri osoby. Napoludnie sa žením…

Tristanovi Bernardovi prečítal jeden z nádejných spisovateľov časť svojej novej hry. Netrpezlivý Bernard ho prerušil:
Ako vlastne končí táto hra, čo sa stane s hrdinom?
Otrávi sa, – vysvetľuje mladý umelec.
To nie, – namietal Bernard, – myslím si, že by sa mal zastreliť. Ten výstrel by určite zobudil divákov zo spánku, aby nezabudli ísť domov!

Vlasta Burian veľmi rád na javisku improvizoval. keď sa ho priatelia opýtali, ako dokáže tak rýchlo reagovať na rôzne situácie, Burian odpovedal:
Pozrite sa, improvizovať na javisku, to nie je žiadne umenie, kumšt je iba to, aby sa tomu diváci smiali!

O francúzskom spisovateľovi Honoré de Balzacovi sa vedelo, že bol veľkým milovníkom dobrých jedál. Keď raz cestoval po svojej krajine, zastavil sa vo vidieckej krčmičke a zavolal si majiteľa:
Čo všetko mi môžete ponúknuť k jedeniu?
Máme bohatý výber, vážený pane, – odpovedá potešený krčmár, – sú tu pstruhy, šunka, varené vajcia, omelety, salámy a prvotriedne syry…
Výborne, – prerušil ho Balzac, – tak mi to všetko rýchlo prineste!

Balzaca, ktorý bol večne vo finančnej tiesni, pristavil na ulici priateľ:
Tak čo si napísal a predal najnovšie, milý Honoré?
Písať som veru málo písal, ale každý deň predám nejaký ten kus.
A to máš toľko materiálu? A aké kusy predávaš?
Kusy nábytku, priateľu! – znela odpoveď.

V priebehu jedného zo svojich výborných vystúpení sa americký komik Jack Benny zmienil o poisťovni:
Nebudem hovoriť o tom, na akú čiastku som poistený, ale poviem iba jedno: môj koniec bude aj ich koncom!

Rakúsky hudobný skladateľ Anton Bruckner bol človek veľmi úprimný, i keď v styku s ľuďmi často neobratný. Raz mal na hostine ako susedku veľkú ctiteľku svojho umenia. keď dlho neprehovoril ani slovo, dáma sa k nemu naklonila a odpovedala:
Pán profesor, kvôli vám som sa tak pekne obliekla, neľúbim sa vám?
Bruckner sa milo usmial:
Naozaj kvôli mne?
Áno, len kvôli vám!
Tak vám to teda poviem, že kvôli mne ste sa nemuseli vôbec obliekať…

Tristan Bernard cestoval vlakom. V oddelení sedela veľmi pekná dievčina, ktorá sa Bernardovi zapáčila. Chvíľu ju pozoroval a potom sa jej prihovoril:
Nehnevajte sa na mňa, milá slečna, mám taký zvláštny vnútorný pocit, že by som vás rád pobozkal!
Dievčina sa vyľakala a nesmelo sa priznala:
Ale ja som ešte nikdy žiadneho muža nebozkala.
To je výborné, – upokojoval ju Bernard, – ani ja nie!

Vlastu Buriana raz požiadal jeho priateľ, aby zamestnal v divadle dievčinu z rodiny, ktorá mala údajne veľký herecký talent. Burian prisľúbil angažmán a čoskoro dostala dievčina v divadelnej hre svoju úlohu: priniesť na scénu list, položiť ho na stôl, ukloniť sa a odísť. O niekoľko dní prišiel priateľ s novou prosbou, aby dievčine pridelil Burian dôležitejšiu úlohu.
Dobre, od zajtrajška bude tá tvoja protežantka nosiť po javisku nie obyčajný, ale doporučený list!

Priatelia vytiahli nemeckého chemika Róberta Wilhelma Bunsenana symfonický koncert. neobyčajne sa tam nudil a po skončení sa spýtal:
Povedzte mi úprimne, všetky husle v tom orchestri hrali to isté?
Pravdaže, aspoň tie na ľavej strane.
Aký to má potom význam? – rozhorčil sa Bunsen. – Nebolo by múdrejšie namiesto tých ôsmich malých huslí použiť jedny väčšie a silnejšie?

Známeho ruského lekára Sergeja Botkina sa opýtala jedna z jeho pacientiek:
Pán doktor, povedzte mi, prosím, aké pohyby sú najúčinnejšie, ak chcem schudnúť?
Veľmi rád, – odpovedal Botkin, – musíte vytrvale otáčať hlavou doľava a zľava doprava!
A ako často?
Vždy, keď vám dávajú niečo jesť!

Slávna francúzska herečka Sarah Bernhardtová si raz v spoločnosti vzdychla:
Závidím iba trom ženám: Kataríne II. jej milencov, George Sandovej ich kvalitu a Ninon de Lencovej, že si vedela nájsť milenca ešte aj vo svojich osemdesiatich rokoch!

Skúšajú sa kandidáti na detské lekárstvo. Študentka má za úlohu vyšetriť malé dieťa, ktoré má príznaky tetanie, zvýšenej nervovo svalovej dráždivosti. Vyšetruje dôkladne, ale nemôže nič nájsť. Nakoniec suverénne prehlási:
Nález je celkom normálny, dieťa je zdravé.
Skúšajúci profesor Brdlík však vie, že dieťa zdravé nie je, že je tu tá biochemická porucha, ktorá klinickým príznakom je takzvaný Chvostkov príznak. Chce budúcu lekárku priviesť na správnu cestu a tak pomáha:
A čo tak Chvostek, milá kolegyňa?
Študentka sa začervená a pozrie vyčítavo na skúšajúceho:
Ale, pán profesor, veď je to dievčatko!

Pri príležitosti istej dobročinnej akcie pozvali slávnu Ingrid Bergmanovú aby rozdala prítomným deťom darčeky. Na záver slávnosti zarecitovalo šesťročné dievčatko veľmi dlhú báseň. Ingrid sa dievčatko i jej prednes veľmi páčil a tak sa mu prihovorila:
Chcela by si byť herečkou?
Áno, – zašepkalo dievčatko v rozpakoch.
Tak ti želám, aby si sa stala veľkou a slávnou herečkou!
Dobre vychované dievčatko odpovedalo:
Ďakujem, aj vám to želám!

Vlastu Buriana nahovorili raz priatelia, aby išiel s nimi na výstavu obrazov. Burian si výstavku so záujmom prezrel, nakoniec sa zastavil pred obrazom, na ktorom bol umiestnený nápis:
Nepredajný!
Burian zavolal aj ostatných, ukázal na obraz a povedal:
Ten oznam tam nemuseli hádam ani dávať!

Slávny anglický skladateľ Benjamin Britten mal rozhovor s novinármi:
Pracujete na novej opere, mister Britten?
Áno.
Prezradili by ste nám, aká zvláštnosť ju bude charakterizovať?
Bude mať iný názov, než moja posledná opera, prirodzene bude aj iné libreto.
A hudba?
Skladateľ s úsmevom na tvári pokýval rukou a povedal:
Hudba, tá samozrejme zostane rovnaká.
Ako tomu máme rozumieť?
Viete, my skladatelia predsa používame tie isté noty, len do ich usporiadania vkladáme malé zmeny!

V dôsledku zákulisných intríg sa známy komik Backmann rozhodol odísť z Kráľovského mestského divadla v Berlíne. Podal riadnu písomnú výpoveď a k nej priložil list pre riaditeľa, ktorého nenávidel
Ste rytierom Rádu červeného orla tretej triedy, riaditeľ druhotriedneho divadla, pritom však prvotriedny somár!

Anglicky hovoriaci a väčšinou francúzsky píšuci Ír, spisovateľ a dramatik Samuel Becket, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, bol zaprisahaným nepriateľom novinárov. Na jednej improvizovanej tlačovej konferencii, zvolanej na jeho počesť, povedal prítomným žurnalistom iba dve vety?
Narodil som sa v roku tisíc deväťsto šiestom a od tej doby sa nič zaujímavého nestalo. Do videnia, páni novinári!

Mladá dáma , ktorá sa rada pohybovala rada v spoločnosti slávnych ľudí, sa spýtala Balzaca:
Majstre, vedeli by ste sa i zdôveriť so svojim názorom na problém manželskej nevery?
Zaujíma vás to rýdzo teoreticky, madam, alebo skôr prakticky?
Dáma sa nechcela zapletať do neznámych pojmov, preto vyhlásila:
Nazdávam sa, že skôr prakticky.
To máte veľké šťastie, pretože teoreticky je nevera jednou z najväčších ohavností, ale prakticky stojí za úvahu.

V tridsiatych rokoch hosťovala v Prahe Berlínska filharmónia. Hrali sa skladby Johanna Christiana Bacha, najmladšieho syna Johanna Sebastiana Bacha. Cez prestávku, keď hudobníci odložili nástroje, a išli si pofajčiť, niekto skričal, že sa mu stratili husle. Nastal veľký zhon, hľadali muzikanti a pomáhali aj domáci. Pritisnutý v kúte na ohrievacie teleso, ozval sa službukonajúci hasič:
Tak vidíte, vážení, celý večer sta dávali Bacha a predsa vám tie husle ukradli!

Francúzska herečka Sarah Bernhardtová vystupovala raz v Spojených štátoch a neraz musela čeliť nediskrétnym otázkam tamojších novinárov.
Je to pravda, madam, že máte štyri deti a pritom ani jedného manžela?
Keby to tak bolo, – odpovedala herečka, – cítila by som sa oveľa lepšie, ako tie Američanky, ktoré už mali štyroch manželov a ani jedno dieťa!

Brigitte Bardotová stála raz pred parížskym súdom ako svedkyňa. Keď ju vyzvali, aby povedala svoje nacionálie, pripojila k svojmu menu ešte dodatok:
Toho času najznámejšia herečka na svete.
Nemyslíš, že si to trochu prehnala? – spýtal sa jej neskôr pred súdnou budovou jej kolega Gérard Philipe.
No prepáč! – ohradila sa Bardotová, – musela som povedať pravdu, bola som predsa pod prísahou!

Krátko po smrti slávneho Nóra Björnstjerna Björnsona , ktorý zomrel v roku1910 v Paríži, dostavil sa do spisovateľovho bytu lekár, ktorý prejavil želanie, aby mohol telo tak významného muža balzamovať. Pani domu privolila. Keď sa s pani domu po skončenej práci lúčil, táto mu venovala na pamiatku básnikovu fotografiu, ktorá ležala na stole zomrelého. Lekár prišiel domov a ukazoval fotografiu svojej žene. Keď sa pozrel na zadnú stranu fotografie od úžasu onemel. Bolo tam napísané Björnsonovou rukou:
Srdečná vďaka za vašu vydarenú prácu. Váš Björnstjerne Björnson.
Dva dni pred svojou smrťou pripravil totiž Björnson túto fotografiu pre svojho priateľa, ktorý mu poslal vydarenú básničku.

Ruský skladateľ Alexander Borodin bol pozvaný k súdu, kde mal ako znalec rozhodnúť, ktorý z dvoch skladateľov “ukradol” druhému istú melódiu. V súdnej sieni bol klavír, na ktorom zahrali obe melódie. Borodin si ich nechal niekoľko krát prehrať. Potom sa spýtal predseda senátu:
Borodin s úsmevom odpovedal:
Ani jeden z nich, poškodeným je iba môj dobrý priateľ, skladateľ Modest Petrovič
Musorgskij!

Taliansky kritik Angelo Florentini raz navštívil Balzaca, ktorý mu pri rozhovore ukázal svoju knižnicu. Hosť si všimol rukopis s názvom melancholické poviedky.
Poznám všetky vaše diela ale, o tomto som ešte nepočul, – povedal kritik.
Prosím, prezrite si ho, – usmial sa spisovateľ.
Kritik otvoril knihu a číta:
Maslo, múka, cukor… Čo je to?
Viete, – vysvetľuje mu Balzac, – stále mám málo peňazí, – nuž takto som nazval svoju knižku výdavkov na domácnosť!

Jeden z mnohých kritikov napísal o Bertoldovi Brechtovi a jeho diela veľkúpochvalnú prácu. Keď o tejto knihe hovoril s Brechtom jeho priateľ Wieland Herzfelde, dozvedel sa, že Brecht túto knihu vôbec nečítal. Na jeho údivto Brecht zdôvodnil takto:
Veď on to predsa nepísal pre mňa – o sebe viem všetko sám!

Kedysi sa po parížskom Montmartre prechádzalo toľko spisovateľov a básnikov, že sa zdalo, ako keby si v tom čase dohovorili schôdzku všetci literáti Francúzska. Keď raz tadiaľ išiel Honoré de Balzaca uvidel to početné zhromaždenie, chytil za ruku svojho priateľa, tiež literáta a skríkol:
Pozrite, už ide!
V radoch okoloidúcich spisovateľov nastal rozruch, krky sa naťahovali a všetky pohľady smerovali do diaľky, odkiaľ prichádzal neznámy.
Už sa blíži, už bude tu! – zašepkal Balzac.
A kto to vlastne ide? – opýtal sa potichu priateľ.
Balzac sa k nemu nahol a pošepol mu do ucha:
No predsa – jeden náš čitateľ!

Známeho anglického meteorológa sa opýtala istá pani, či sa mu vždy splnia jeho predpovede počasia. Edward Bruce, ktorý tieto predpovede vypracovával, odpovedal:
Vždy, vážená pani, iba dátumy sa nezhodujú!

Opera Carmen patrí dnes k svetovým hudobným dielam. Pri svojej premiére v Paríži však prepadla. Iba árie hlavných postáv trochu pohli obecenstvom, inak bolo v hľadisku hrobové ticho. Väčšina vtedajších kritikov mala v obľube nemecké opery a preto odsúdili tak hudbu i libreto. Skladateľ opery Georges Bizet si vtedy povzdychol:
Aby mal človek úspech, musel by byť mŕtvy alebo Nemec! najlepšie by bolo obidvoje!

O istom hudobníkovi, ktorý sa vždy snažil byť niečím nápadný, von Büllow povedal:
Čo všetko len napadne ľuďom, ktorí nemajú nijaké myšlienky!

Keď cestoval Honoré de Balzac po starej rakúskej monarchii, robilo mu ťažkosti platenie za rôzne služby, pretože sa nevedel nemecky dohovoriť. Prišiel však na dobrý nápad. Keď platilnapríklad majiteľovi dostavníka za cestu, kládol mu do ruky mincu za mincou, pričom sa pozorne pozeral do jeho tváre. Keď sa
kočiš usmial, Balzac vedel, že službu preplatil. Vzal poslednú mincu späť a účet bol vyrovnaný.

Johannes Brahms bol na pohrebe známeho, ale málo nadaného hudobného skladateľa. Jeden z príbuzných ho požiadal, aby nad hrobom niekoľkými slovami zhodnotil nebohého umelecký význam.
Nie, milý priateľ, – bráni sa Brahms naľakaný, – je mi ľúto, ale nejde to. O mŕtvych sa má hovoriť len dobre.

Bola to veľmi nepríjemná história, – informoval Tristana Bernarda očitý svedok súboja dvoch známych lekárov.
Predstavte si, že sa tí dvaja chceli zabiť!
Boli to hlupáci, – poznamenal k tomu Bernard, – to im už nestačili ich pacienti?!

Keď sa slávny nemecký cestovateľ Alfred Brehm vrátil zo svojich ciest, dojednal sa s istým nakladateľom, že pre neho napíš “Život zvierat”.
Raz sa Brehm u nakladateľa zastavil a ten sa ho spýtal:
Tak čo, pán Brehm, ako ďaleko ste v tom vašom “Živote zvierat”?
Brehm pohotovo odpovedal:
Práve som teraz u somára!

Keď Honoré de Balzac zomrel, v jeho skromnej pozostalosti sa našiel zlatý peniaz zabalený v papieriku, na ktorom bolo napísané:
Tento zlatý louisdor som po celý život odkladal, aby som si zaň najal oblok na Grévskom námestí, keď tam budú vešať niektorého z exekútorov, ktorí ma chodili často navštevovať. Žiaľ, ako sami vidíte, peniaz sa mi nikdy nepodarilo vydať.

Raz prišiel Eduard Bass do nakladateľstva a tam bol uvítaný disponentom:
Práve tu mám korektúry tej zaujímavej knihy “Človek v číslach”. Čo by ste povedali pán šéfredaktor, koľko krvi pretečie cez deň obličkami dospelého človeka?
Čože ja viem, – zamyslel sa Bass, – keď poviem dva litre, to bude málo, a keď poviem desať, to bude asi veľa!
To sa mýlite, – prehlásil disponent, – aj tých desať je málo! Tu je čierne na
bielom napísané pätnásť hektolitrov!
Nehovorte, naozaj? – divil sa Bass. – To je báječné! To sa dva litríky vína v takom množstve stratia, ako keby nič!

Honorár za román “Cirkus Humberto” si uložil Eduard Bassna vkladnú knižku. Bolo to v čase hlbokej hospodárskej krízy a vtedy niekoľko peňažných ústavov zbankrotovalo. Keď sa to Bass dozvedel, hneď začal svoj vklad po častiach vyberať. Pri poslednom výberesa prihovoril strážnikovi, ktorý hliadkoval pred sporiteľňou:
Ďakujem vám, priateľu, už tu niet čo strážiť, môžete ísť pokojne domov!
Na pozdrav mu zamával práve zrušenou vkladnou knižkou.

Zaslúžilý umelec, sochár Jaroslav Brůha, mával kedysi v škole ako malý chlapec rôzne trápenia. Raz pred výročnými skúškami, na ktoré nebol dobre pripravený, sa vybral za profesorom Severom, vykreslil mu ťažkú rodinnú situáciu, kde všetko ochorelo a on sámsa musel od rána do večera starať o chod domácnosti, poprosil ho, aby mu prezradil otázky záverečných skúšok.
Dobre, dobre, – povedal starý pán, ktorý mal dobré srdce a chlapcovi všetko sľúbil. Študent Brůha profesorovi poďakoval, ale zrazu sa zháčil a vo dverách sa obrátil:
Pán profesor, ja si tie otázky budem určite pamätať, neviem však, či si ich budete pamätať vy!

Vlasta Burian si kúpil nové auto, športový voz si a dal dokonca upraviť podľa vlastného návrhu. Na takto vylepšenej hadimrške sa raz rútil neprimeranou rýchlosťou po nesprávnej strane cesty. Ako to už býva, v tom okamžiku sa zjavil dopravný policajt. Zastavil Buriana, vytiahol notes a s ceruzkou v ruke pristúpil k vozidlu. Burian zagúľal komicky očami, ako to poznáme z jeho filmov, vytrhol policajtovi z ruky notes aj s ceruzkou, rýchlo sa do notesa podpísal, obidve veci vrátil a než sa mohol strážca zákona spamätať, šliapol na plyn a bol preč.
Svojmu priateľovi, ktorý sedel vedľa a tiež nevedel od prekvapenia prísť k slovu, povedal:
Človek nemá pokoj od autogramov ani na ulici!

Keď bola krásna Brigitte Bardotová ešte a vrchole svojej filmovej slávy, hovorila s jedným reportérom o svojom povolaní. Rozhovor bol veľmi krátky, reportér jej položil iba jednu otázku:
Čomu vďačíte za svoje úspechy?
Aj odpoveď bola krátka:
Svojej vytrvalosti, talentu a svojej inteligencii.
Reportér vytlačil túto odpoveď s dodatkom:
Skromnosť krášli!

V jarnom slnečnom dni svietila trieda Umeleckopriemyselnej školy prázdnotou, povzdychol si maliar a grafik Vlastimil Brunner:
Škoda, že nie som svojim vlastným žiakom, to by sa mi to v tomto kľude učilo!

Spýtali sa raz filmovej herečky Brigitte Bardotovej, či vie, prečo je viac automobilových nešťastí, ako železničných.
To je predsa jednoduché, – povedala herečka pohotove, – už ste niekedy počuli, že by rušňovodič niekedy objímal kuriča?!

O veľkej štíhlej postave herečky Bernhardtovej debatovali raz Alexander Dumas a Victorien Sardou:
Máte pravdu, – pripúšťal Dumas, – Bernhardtová je veľmi štíhla, ale poznám jednu predavačku kvetov na Montmartre, ktorá je ešte štíhlejšia.
Vylúčené, – oponoval Sardou. – Božská Sarah je taká štíhla, že keď som jej bol prvý raz predstavený a podával som jej ruku, dvakrát som sa minul!

Do pracovne Tristana Bernarda vošiel jeho tajomník a povedal:
Ranná tlač priniesla správu o vašej smrti, pane.
V poriadku, zaneste teda na môj hrob kvety! – prikázal mu Bernard.

Balzaca často prenasledovali veritelia. Raz skoro ráno mu ktosi klopal na dvereBalzac určite vedel, že to bude niekto z veriteľov, preto na búchanie reagoval:
Nie som doma!
Ste! – ozval sa hlas za dverami, – lebo tu máte vyložené topánky!
Odišiel som v papučiach, – oponoval spisovateľ.

Po druhej svetovej vojne začali niektorí členovia amerického senátu tvrdiť, že v krajine existuje podvratné komunistické sprisahanie. Za jeho členov považovali hlavne celý rad učencov, umelcov a spisovateľov. Vymohli si dokonca vytvorenie zvláštnej komisie, ktorá mala podozrivých vyšetrovať, či nie sú zástancami socializmu a komunizmu. K takémuto výsluchu bol predvolaný aj Bertold Brecht. Pre istotu si kúpil letenku do Európy a hneď po výsluchu navždy Spojené štáty opustil. V Paríži potom rozprával, že mu v jeho spisoch boli vytýkané určité pasáže.
Bránil sa, že pôvodne znenie bolo nemecké a že preklad je silno skreslený. Komisia dala vtedy jeho práce preložiť a Brecht ironicky prehlasoval, že ani najväčší nemecký básnik Heine nemal tú česť, aby jeho dielo dala preložiť do cudzej
reči polícia. O výsluchu hovorieval, že na všetky otázky odpovedal trpezlivo a dôkladne, ale keď ho podozrievali, že chce vyhodiť sídlo americkej vlády do vzduchu, uznal, že je načase, aby z tohto kontinentu odišiel.

Francúzsky spisovateľ a dramatik Tristan Bernard bol po vyčerpávajúcej
umeleckej sezóne nervózny a tak prepracovaný, že nemohol spať. Lekár mu
predpísal uspávací liek, ktorý mu mali každý večer posielať z lekárne.
Mária, – spýtal sa raz, – poslali mi už liek na spanie?
Ešte nie.
Tak tam zatelefonujte, nech mi ho pošlú ešte predtým, ako zaspím!

Tristan Bernard bol veľmi roztržitý. Keď raz cestoval vlakom, sprievodca žiadal od neho cestovný lístok. Bernard ho však nemohol nájsť. Bol z toho nešťastný, sprievodca ho však upokojoval:
Nič to, pane, ja vás dobre poznám a verím, že ste si lístok kúpili.
Ďakujem za dôveru, ale ako sa teraz dozviem, kde mám vystupovať?

Český komik Vlasta Burian pozval raz niekoľkých priateľov na husacie hody. Už sa chystal pečenú hus rozkrájať, ale vyšmykla sa mu z rúk a spadla pod stôl. Keď Burian videl nešťastné tváre svojich priateľov, chcel ich trochupotešiť, preto víťazoslávne skríkol:
Nebojte sa, priatelia, už nám neutečie, stojím na nej!

Nemecký spisovateľ a režisér Bertold Brecht v ktoromsi meste sa zaľúbil do isteženy a sľuboval jej manželstvo. keď sa neskoršie presťahoval do iného mesta, zoznámilsa s inou ženou, ktorej taktiež sľúbil manželstvo. Obe ženy sa o sebe dozvedeli, zoznámili sa a poradili sa o svojej situácii. Jedného dňa si počkali na Brechta pred divadlom a naliehali, aby sa rozhodol, s ktorou sa chce oženiť. Brecht odpovedal celkom vážne:
S oboma! Ktorá z vás chce byť prvá?

Týždeň pred smrťou zanechal Vlastimil Brodský na stole v pražskom byte
sľúbený a práve dokončený rukopis svojej knižky. Na dosky, v ktorých bol uložený, prilepil lístoček s mottom:
Neberte život veľmi vážne, aj tak z neho nevyviaznete (živí)!

Robert Benchley vychádzal raz mierne podnapitý z elegantnej reštaurácie, keď zbadal na ulici muža v uniforme. Myslel si, že je to vrátnik a tak ho požiadal, aby mu zavolal taxík. Dotyčný škrobene odpovedal:
Som kontraadmirál amerického námorníctva.
V tom prípade mi zavolajte vojnovú loď, – zareagoval pohotovo Benchley.

Svoju lásku k bavorským klobáskam vyznával Bertold Brecht pri mnohých príležitostiach. Kedykoľvek prišla reč na túto nemeckú špecialitu, vyhlasoval vždy kategoricky:
Klobáska je vrcholom všetkých pôžitkov!
A keď sa ho spýtali prečo, odpovedal zanietene:
Kým tomu prídete na koreň, je po nej!

Honoré de Balzac sa nevyslovoval veľmi lichotivo o ženách. Raz poznamenal:
Ženy vám radšej povedia o sebe niečo zlé, než by mali mlčať.

Brigitte Bardotová, – ako poznamenala, – sa prepracovala k takémuto poznaniu:
S mužmi je to ťažké. Jedni večne otáľajú, akosi nevedia začať, a preto nedôjdu k nijakému koncu. Iní zasa chcú hneď začínať od konca!

Známy nemecký básnik, spisovateľ a dramaturg Bertold Brecht už ako školák udivoval pozoruhodnými slohovými prácami. Jeho špecialitou bolo, že ich často začínal citátmi z Goetheho.
Na tom by nebolo nič zvláštne, – zveril sa raz priateľovi, – až na to, že som väčšinu tých výrokov vymýšľal sám. Ani raz sa nestalo, že by sa bol niektorý z profesorov nad tým pozastavil. Skrátka, nechceli riskovať fiasko, že nepoznajú Goetheho dielo. Keď odovzdali pruskému vojvodcovi Blücherovi po víťaznej bitke u Waterloo Napoleonov trojrohý klobúk a palicu, sucho vyhlásil:
Sakramentský svet! Človek si na koni zoderie vlastné nohavice a dostane guľku do stehna kvôli takým haraburdám. Nestojí to viac, než tri strieborné groše, na každom poriadnom trhu by som to dostal aj lacnejšie!

Raz si Charles Boier objednal v parížskej reštaurácii raka. Zavolal si vrchného a spýtal sa ho, prečo rakovi chýba jedno klepeto.
Viete, rak je bojovné zvieratko, často sa mu stáva, že pri zápase stratí končatinu.
Tak odneste toho invalida a prineste mi víťaza…

Mladá speváčka, ktorá chcela mať svoj prvý koncert, predspievala niečo
Brahmsovi a keď skončila, povedala:
Nové topánky a novú toaletu už mám.
Škoda, bol by som vám povedal, radšej nie, – vraví Brahms.

Veľkou udalosťou dvadsiatych rokov bol prelet severného pólu, ktorý sa podariladmirálovi Richardovi Byrdovi. Po úspešnom návrate zahrnuli novinári admirála otázkami. Hlavne ich zaujímalo, aké dobrodružstvá zažil.
Mohol som prežiť veľa dobrodružstiev, – odpovedal Byrd, – ja som si však pripravil cestu tak dôkladne, že som proste letel na Severný pól a späť bez toho, že by som niečo dobrodružné zažil!

Francúzskeho spisovateľa Tristana Bernarda sa raz pýtali, aký je podľa neho rozdiel medzi kapitálom a prácou. odpovedal:
Rád vám to vysvetlím. Požičiam si od vás tisíc frankov. To je kapitál. A práca, tá bude, keď ich začnete odo mňa vymáhať!

Honoré de Balzac sa raz v slabej chvíli rozhodol, že urobí svojej priateľke radosť.
Zaviedol ju pred svoj nový dom a povedal:
Drahá moja, na tento dom dám napísať veľkými písmenami vaše meno!
Majstre, – povedala priateľka, – ak mi chcete naozaj spôsobiť radosť, tak nepíšte moje meno na svoj dom, ale napíšte radšej svoj dom na moje meno!

Honoré de Balzacovi sa veľmi páčila stará divadelná fraška “Hluchý alebo plná krčma”. Najviac sa bavil pri výstupe, keď sa Daniéres opytuje otca Dolibana:
Otec Doliban, mal som vo svojej záhrade nasadené zemiaky, a viete vy, čo mi vyšlo?
To je mi ale otázka, – odpovedá otec Doliban, – pravdepodobne ti vyšli zemiaky.
Daniéres však so smiechom odporuje:
Kdeže, kdeže, vyšli mi svine a všetky ich zožrali!

Tristan Bernard na jednom večierku poznamenal:
Najhoršia situácia v manželstve je vtedy, keď jeden z manželov je zaľúbený a druhý nie! Ak však neľúbia obaja, majú mimoriadny predpoklad byť nesmierne a dlho šťastní!

Známy hudobný skladateľ Hector Berlioz osobne dirigoval koncert, na ktorom sa hral jeho Smútočný pochod. Skladba bola veľmi dlhá a poslucháči sa začali nudiť. Zrazu sa ozval jeden z poslucháčov:
Ten cintorín je akosi priďaleko…
Berlioz poznámku započul, v duchu ju uznal a koncert predčasne ukončil.

Ktorýsi civilný zamestnanec redstonského raketového strediska “Arsenal” požiadal Wernera Brauna, známeho vedca nemeckého pôvodu, aby mu vysvetlil, čo je to mäkké a tvrdé pristávanie rakety, napríklad na Mesiaci alebo na Marse.
Braun sa pokúsil vysvetliť otázku populárne, pričom si pomáhal svojou vysokou teóriou. Pokusy boli márne. Musel ísť na to celkom elementárne:
Pozrite sa, priateľu, to je asi tak – mäkké pristátie je také, ako keď si vy sadnete na pohovku – kým sa posadíte, vašu váhu brzdia perá na pohovke. Tvrdé je, ako keď si prudko sadnete a tvrdú lavicu.
To by mi bolo jasné, pán riaditeľ, kde a ne čo tá raketa môže dosadnúť?!

Na začiatku svojej literárnej činnosti zatúžil Brecht po automobile. Peniaze nemal, preto sa obrátil na výrobcu známych vozidiel. že mu prenechá pekné reklamné heslo:
”Voz, ktorý sedí v každej zákrute”, ak mu dá to auto do užívania. Výrobca súhlasil, a tak sa vozil Brecht so spomínaným nápisom na aute. Raz sa však stalo, že aj toto vozidlo skončilo ako hŕba trosiek. Pohotový Brecht sa dal s vrakom vyfotografovať, a pod obrázok dal ďalšie reklamné heslo:
”Voz, v ktorom sa dá aj toto prežiť”. Tomu istému výrobcovi dal tento obrázok k dispozícii, ak mu venuje ďalšie vozidlo. Tak sa aj stalo. Podnik uznal vtipnosť reklamy a požičal Brechtovi najnovší model.

Kým sa Henri Barbusse stal slávnym francúzskym spisovateľom, pracoval akonovinár v jednom parížskom denníku. Šéfredaktor ho poúčal:
Hlavnou črtou dobrého žurnalistu je krátke a výstižné vyjadrovanie.
Barbusse si zobral jeho radu k srdcu a hneď na druhý deň priniesol do redakcie túto správu:
Louis Bertrand si posvietil zápalkou, aby zistil, či má dosť benzínu v nádrži. Mal. Pohreb sa koná v utorok o štrnástej hodine.

Železný kancelár, ako volali Bismarcka, sa raz objavil vo svojej obľúbenej kaviarni v civile. Hlavný čašník, ktorý ho doteraz videl iba v uniforme, sa mu prihovoril:
Excelencia, takmer som vás v tom civile nepoznal.
Bismarck s úsmevom odpovedal:
Vy ste taký istý, ako Francúzi. Aj tí vedia len vtedy, kto sme, keď sa oblečieme do uniformy!

Známy anglický poet George Gordon Byron sa raz zabával v spoločnosti málo známeho, ale namysleného básnika. Nevedel ako sa ho zbaviť a preto mu povedal:
Vaše meno, priateľ môj, bude ľudstvo poznať až vtedy, keď zabudne na takých, ako boli Homér, Vergílius, Horácius. Skôr to určite nebude!

Dvorný kapelník Barth navštívil raz zrána Beethovena vo chvíli, keď sedel nad novým rukopisom a zrejme nemal dobrú náladu.
Niečo nového? – opýtal sa Barth.
Ale, niečo som načarbal, myslím však, že to hodím do ohňa, je to nanič!
Barth si sadol ku klavíru a začal hrať a spievať. O chvíľu Beethoven spozornel, započúval sa do novej melódie a keď Barth skončil, zobral rukopis a starostlivo ho uschoval. Tak bola zachránená slávna a dobre známa Beethovenova pieseň Adelaida.

Idem k spisovateľovi Balzacovi, – oznamuje pred dverami exekútor daňového úradu.
Pán nie je doma, – vysvetľuje cez pootvorené dvere domáca.
Klamete! Práve som ho zazrel v okne!
To je možné, pane, ale on vás videl skôr!

Honoré de Balzac zamýšľal napísať spoločne so svojim priateľom divadelnú hru. Ešte nebol z hry napísaný ani riadok, ale Balzac už vypočítaval tantiémy, ktoré si od hry sľuboval.
So sto päťdesiatimi reprízami môžeme naisto rátať. Po päťtisíc frankoch za jednu
reprízu to činí sedemstopäťdesiat tisíc. z toho dvanásť percent pre nás je deväťdesiat tisíc. K tomu ešte za voľné miesta ďalších päťtisíc, za knižku honorár, to je ďalších tridsaťtisíc…
Priateľ pozorne počúval Balzacove rátanie a keď ten skončil, ozval sa:
Je to skvelé! Máme fantastické vyhliadky. Nedal by si mi päť frankov ako zálohu?

O slávnom opernom spevákovi Karlovi Burianovi bolo známe, že priveľa pil. Raz prišiel na predstavenie Lohengrina riadne pod parou. Tak sa stalo, že labuť, na ktorú mal na scéne nasadnúť a na nej “odplávať”, prešla okolo neho a Burian ju zmeškal. Nestratil však duchaprítomnosť a zvolal do zákulisia:
Kedy pôjde najbližšia labuť?

Starý markíz de Breetone sa uchádzal o priazeň mladej herečky Ivony Denxilovej. Priatelia ho od tohto úmyslu odhovárali a upozorňovali, že mladá dáma je veľmi počestná Markíz však vo svojom dvorení pokračoval, ba ešte horlivejšie. Konečne mal úspech. Herečka súhlasila, že ho príjme vo svojom byte, ale iba pod jednou podmienkou: markíz mal prehlásiť, že o svojom úspechu nikdy nikomu nič nepovie.
De Breetone sa zamyslel, vzdychol si a smutne prehlásil:
Ďakujem vám, drahá slečna, za takých podmienok to pre mňa nemá žiadny zmysel!

Slávny hudobník Leonard Bernstein bol dlhý čas dirigentom Newyorskej filharmónie. Na plagátoch ho väčšinou uvádzali ako klaviristu, skladateľa a dirigenta.
Je to veľmi praktické, – prezradil raz Bernstein svojim priateľom. – Predstavte si že večer dirigujem nejaký koncert, ktorý sa mi nie veľmi podarí. Ľudia si však pomyslia, že na skladateľa ani tak zle nedirigujem. Inokedy zase hrám klavírne sólo a ani to nevyznie dobre. Obecenstvo sa môže utešovať , že na skladateľa hrám na ten klavír dosť obstojne!

K Bertholdovi Brechtovi prišiel mladý herec a sťažoval sa, že pre svoj cit k spravodlivosti veľmi trpí.
Čo mám proti tomu robiť?
Nič! – odpovedal Brecht, – najväčšie umenie je práve v tom – byť spravodlivý a nesťažovať si na to!

Sovietsky neurológ Vladimír Michajlovič Bechterev býval na skúškach veľmi prísny k svojim poslucháčom. Zdôvodňoval to takto:
Aspoň raz v živote musí byť lekár na výške svojej vedy!

Raz sa na Vinohradoch stretli dvaja priatelia: spisovateľ Karel Konrád a karikaturista Franta Bidlo.
To je ale počasie, čo? – ozval sa rozcitlivený Konrád, – úplná jar! kamarát, ja strašne ľúbim prírodu!
Ja tiež, – priznával sa úprimne Bidlo. – A vieš ty čo? Zájdime si voľakde do krčmy a dajme si prírodnévíno a riadny prírodný rezeň!

Honoré de Balzac prekvapil vo svojom byte zlodeja, ako prekutával všetky skrine a zásuvky. Chvíľu ho pozoroval a potom sa hlasno opýtal:
Vari len nehľadáte peniaze?
Preľaknutý zlodej sa zmohol len na kývnutie hlavy.
Tak sa už nenamáhajte, – pokračoval Balzac, – už vás predbehol exekútor!

O hudobnom skladateľovi Brahmsovi bolo známe, že keď nemal svoj “deň”, dokázal byť veľmi nepríjemný, ironický až urážajúci. Pri jednej príležitosti sa lúčil so spoločnosťou slovami:
Odchádzam, a prosím , ospravedlňte ma , ktorých som dnes nestačil pourážať!

Keď nemecký cisár navštívil pápeža Leva XIII. , pokúsil sa knieža Bismarck vniknúť za ním do audienčnej miestnosti. Istý kardinál, člen pápežského dvora mu v tom zabránil, pretože pri tomto rozhovore pápeža s cisárom nemala byť prítomná tretia osoba.
Ja som predsa knieža Bismarck, – ohradzoval sa kancelár a nasilu sa tlačil do dverí.
To síce vysvetľuje vaše správanie, ale neospravedlňuje vašu bezočivosť!

Mladý klavirista, ktorý si veľa namýšľal o svojich hudobných schopnostiach, chcel sa stať Beethovenovým žiakom. Beethoven mu kázal zahrať ľubovoľnú skladbu. keď dohral, majster riekol:
Mladý priateľu, ešte dlho budete musieť hrať, aby ste pochopili, že nič neviete!

Slávneho francúzskeho vojvodcu sedemnásteho storočia Francoisa Bassompierrasa raz opýtali, koľko má rokov.
Približne štyridsaťtri až štyridsaťpäť, – odpovedal maršal.
Čo, vy vari neviete, koľko máte presne rokov?
Veru nie, – vyhlásil maršal so smiechom, – ani mi to nie je treba. Peniaze si z času na čas prerátam, pretože sa často stáva, že mi z nich kradnú. Ale roky rátať nemusím, z tých mi nikto neuberie!

Plzenský divadelný riaditeľ potreboval raz slávneho Karla Buriana a preto pilne telegrafoval do Karlovho kniežacieho sídla v Senomažoch pri Rakovníku:
Zajtra večer Lohengrin – honorár päťsto korún! Tisíc pozdravov – Veverka!
V priebehu niekoľko hodín prišla telegrafická odpoveď:
Lohengrin možný – honorár tisíc korún! Päťsto pozdravov – Burian!

Nemecký hudobný skladateľ, dirigent a klavirista Hans von Büllowsa ponáhľal hore schodmi v hoteli, v ktorom bol ubytovaný. Opačným smerom šiel muž, ktorý do hudobníka vrazil. Hoci vina bola obojstranná, neznámy muž zrážku nahnevane komentoval jedným slovom:
Somár!
Büllow sa za ním obrátil, uklonil sa pohotovo zareagoval:
Veľmi ma teší, ja som Hans von Büllow.

Vynikajúci ruský lekár minulého storočia profesor S. P. Botkin navštívil svojho času priateľa literáta, s ktorým sa poznal už dlhé roky.
Čože sa tváriš tak nešťastne, Ivan Michajlovič?
Ako lekár, mal by si mi to poznať na očiach, milý Sergej Petrovič. Všetko ma bolí, mal by si ma prezrieť!
Ty si iba stále vymýšľaš akési choroby, – konštatoval Botkin.
Ja si ich nevymýšľam, ja ich mám!
Tým horšie, kamarát! Choroby si môžeme dovoliť tak do štyridsiatky, pokiaľ nám zdravie slúži. Potom sa musíme chorobám zďaleka vyhýbať!

Hector Berlioz bol aj hudobným kritikom a mal veľmi ostré pero. Keď razodzneli tri duchovné piesne Rossiniho, nazvané “Vier, Nádej a Láska”, komentoval ich Berlioz takto:
Rossiniho Viera veru hory neprenáša, Nádej sklamala nádeje naše a čo sa týka Lásky, ktorú nás zahrnul, myslím, že sa o ňu príliš neochudobnil!

Ten bankár je úžasne bohatý. Chcel by som mať len to, čo ľuďom ukradol! Tristan Bernard sa pousmial::
Ale potom by mu nič neostalo.

Už viem, prečo Angličania tak radi pijú čaj, – konštatoval Tristan Bernard.
Prečo?
Pil som ich kávu.

Jedno ráno, keď Honoré de Balzac ešte spal, prišiel za ním krajčír.
Čo chcete? – spýtal sa Balzac nie najprívetivejšie.
Priniesol som vám účet.
Dobre. Buďte taký láskavý a otvorte môj písací stôl. Krajčír potešený možnosťou dostať konečne svoje peniaze, ponáhľal sa splniť spisovateľovu prosbu.
A teraz vytiahnite zásuvku, – povedal Balzac.
Ale tá je prázdna!
A nižšia?
Aj tá je prázdna
Ehm, tak ďalšiu.
Ani v tej nič nie je!
Tak buďte taký láskavý a stlačte gombík, ktorý je vidieť vľavo. Otvorí sa tajná zásuvka.
Ale tu nie sú nijaké peniaze, – zvolal krajčír. – Iba nejaké papiere.
Výborne! To všetko sú účty mojich veriteľov, ktorí na ne čakajú nie menej trpezlivoako vy. Odporúčam vám pridať tam aj váš účet, aby vám neobsadil niekto vašemiesto v poradí!

Mladý básnik sa raz spýtal Tristana Bernarda:
Ako sa vám páčia moje básne?
Tristan Bernard odpovedal:
Sú medzi nimi dve, ktoré by nemohol napísať ani Goethe, ani Hugo.
Prečo? – začervenal sa polichotený autor.
Lebo jedna z nich je o kine a druhá o rádiu.

Spisovateľ Eduard Bass dostal ako redaktor na svoj stôl poviedky začínajúceho autora poznámkou:
Vyhlasujem, že tieto poviedky neboli ešte nikde uverejnené.
Bass si rukopisy prečítal a na poslednej strane k poznámke pripísal:
Ani nebudú!

Istá mladá dáma, ktorá sa rada zdržiavala v spoločnosti slávnych ľudí sa raz spýtala Honore de Balzaca, aký je jeho názor na manželskú neveru.
Zaujíma vás teoretická alebo praktická stránka tohto problému?
Keď je to možné, majstre, tak by som prosila niekoľko slov o tej praktickej stránke.
To máte šťastie, – usmial sa Balzac, – pretože teoreticky je nevera jednou z najväčších ohavností. Ale prakticky vždy stojí za úvahu!

JeanPaulBelmondoje ako vodič diabolským jazdcom na plátne, ale i v súkromnom živote. Raz išiel po Paríži v športovom kabriolete tak bláznivo, že vedľa sediaci spolujazdec Jean Marais ozelenel od strachu.
Prosím ťa, kamoško, – zašepkal predstaviteľ grófa Monte Christo vo chvíli, keď sa lenlen obtreli o telefónnu búdku, – snáď by si predsa len…
Belmondo ani okom nemihol, len povedal:
Dnes je ťažké riadiť auto. Človek je stále jednou nohou v base a druhou v hrobe!
No dobre, – povedal ticho Marais, – a môžeš mi povedať, ktorou nohou potom brzdíš?!

Herci Yul Brynner aMarlon Brando sa síce tvárili ako priatelia, no v skutočnosti
jeden druhého podpichoval ako mohol. Jedného dňa mladší Brando pohladil Yula
Brynnera po jeho slávnej holej hlave a prekvapene povedal:
Mám taký pocit, ako keby som hladil svoju ženu po holom zadku!
Brynner si tiež siahol na hlavu, pomaly si prešiel rukou po holej hladkej lebke
a začudoval sa:
Vieš, že máš pravdu? Nechcem sa nijako dotknúť tvojej ženy, ale namojdušu,
je to to isté!

Vo Fričovom filme Jánošík úloha grófa pripadla Andrejovi Bagarovi. Pri nakrúcaní exteriérov si Bagar osedlá koňa a v kostýme sa pustí do cvičnej jazdy. Pristaví ho gazda a pýta sa ho:
Čože tu robíte?
Filmujeme Jánošíka. Predstavujem grófa Šándora Révayho.
Grófa Révayho? Čo je to za postava?
Nuž, to vám bol v liptovskej stolici krutý tyran, sedliakov zdieral, mučil, naťahoval na dereš. Bola to taká čierna duša!
Ďakujem vám. Prepáčte, ale ešte som sa vám nepredstavil: ja som tunajší veľkostatkár, gróf Révay…

Známemu švajčiarskemu maliarovi Thomasovi Bröklinovi sa raz sťažoval jeden z jeho mladších kolegov, že nemôže nájsť kupcovna svoje obrazy:
Dva až tri dni pracujem na takom obraze a potom aj rokdva musím čakať, kým ho niekto kúpi!
Starý pán poklepal priateľsky kolegu po pleci a s úsmevom povedal:
Skúste to teda robiť naopak: rokdva pracujte na obraze a uvidíte, že ho potom za dva tri dni predáte!

Honoré de Balzac nemal bohvieakú mienku o manželstve. Povedal:
Len o málo lepšie je byť ženatý, ako mŕtvy!

Vlasta Burian hovorí o svojom živote:
Ak mám rozprávať niečo o svojom narodení, bude to začiatok trochu smutný, napísal vo svojich “Rozprávkach pre dospelých”. – Môj prvý krok do života bol totiž pre mňa veľkým sklamaním, No áno, prosím vás, ja som si vždy predstavoval aké to bude krásne, keď sa narodím. To bude slávy a radosti! Ale ako som už predtým uviedol, bolo to pre mňa hrozné sklamanie. Žiadne zvony, žiadna vlajkosláva, žiadne
sprievody, žiadne vítanie do života… Verte mi, je to otrava, narodiť sa!

Známy americký herec Yul Brynner raz rozprával anekdotu:
Istá dáma, skôr prezretá ako zrelá, protestantka, prekvapila svojich známych odhodlaním prestúpiť na katolícku vieru. A nadto rozchýrila svoj úmysel dať sa rozviesť. Jedna z jej priateliek jej jemne vyčítala, že oba úmysly sú v rozpore.
Vôbec nie, – odpovedala dáma, – chcem mať totiž absolútnu istotu, aby somsa nielen na tomto, ale aj na druhom svete s mojim manželom znova zvítala!

Pýtali sa raz amerického herca Marlona Branda, ako je spokojný v manželstve.
Moja žena je priam ideálom vzornej manželky, – odpovedal Brando.
A ako sa to prejavuje? – vyzvedali ctitelia.
Tak. V každej voľnej chvíli mi pomáha pri varení a s domácimi prácami!

Raz zablúdil Beethoven vo chvíli inšpirácie, sám nevedel ako do hostinca. Sadol si roztržite za stôl, vytiahol zápisník a komponoval. Čašníkov, ktorí sa úctivo pýtali na jeho želanie, odháňal namrzeným hlasom:
Ďakujem, nič si neželám!
Po dlhšom čase volal hlavného:
Platím!
Však ste ešte nič nekonzumovali, majstre! – dôvodil hlavný.
To nič nerobí, aj tak som sýty, – povedal dôstojne Beethoven a odišiel.

Profesor Born, slávny fyzik rozprával:
Nedávno ma zastavil vonku na ceste neznámy človek a pýta sama, kde by sa mohol napiť
Odpovedal som mu:
Tamto je hospodárstvo. Možno vám tam dajú mlieka.
Mlieko? Čo je to mlieko? – spýtal sa neznámy.
Mlieko, to je nápoj, biely nápoj.
Aká chuť je to biela?
Biela nie je chuť, ale farba. Je to farba napríklad labute.
Vy nepoznáte labuť? To je dosť veľký vták, so zahnutým krkom.
Zahnutý je ako farba?
Nie, to je forma. je to asi takto – a pritom som mu zdvihol ruku a zohol ju v lakti.
Neznámyvtedy radostne vykríkol:
Ach tak, – teraz už viem, čo je to mlieko!

Heinrich Babel povedal o ženskej kráse:
Žena je kompletne pekná, keď má hlavu z Prahy, ňadrá rakúske, plecia brabatské, biele ramená a ruky z Kolína, nohy od Rýna, podbruško z Bavorska a boky švábske.

Francúzsky humorista Tristan Bernard vošiel do reštaurácie, sadol si a čakal, kým ho niekto obslúži. Po hodnej chvíli prešiel okolo majiteľ podniku. Oslovil ho:
Kedy ste otvorili túto reštauráciu?
Pred dvomi rokmi.
Ó, aká škoda, že som to nevedel skôr, keby som to bol vedel, už dávno by som bol prišiel!
Naozaj? – s úsmevom odpovedal nadšený majiteľ.
Áno. keby som si bol pred dvomi rokmi sadol k tomuto stolu, už by ma boli určite obslúžili!

Buďme úprimní, – povedala maliarkaBrunetta, – dnešné dievčatá majú bezpochyby menej krátky rozum ako sukne!

Populárna herečka a zabávačkaJiřina Bohdalovása raz vydala autom do pražských ulíc. Nevybrala zákrutu a vrazila do električky. Vybehli z nej ľudia i vodič. Bola to pre ňu veľká hanba. Nič sa vlastne nestalo, len mala odretý blatník. Vodič električky jej povedal:
Ja som vás videl, pani Bohdalová, ako ste krútili volantom a ako si to mierite do mojej električky…
Jiřinka sa chytila za hlavu a zahorekovala:
Preboha, keď ste ma videli, prečo ste sa mi nevyhli?!

Samuel Becket povedal raz o ženách:
Keď ženy nevedia ako ďalej, tak sa vyzlečú a to je najlepšie, čo môžu urobiť!

Svetoznámy francúzsky spisovateľ Honoré de Balzac mal nečitateľné písmo. Raz navštívil priateľa keďže dotyčný nebol doma, nechal mu vo dverách písomný odkaz. Priateľ, ktorý písmo pri najlepšej vôli nevedel vylúštiť, požiadal o pomoc lekárnika zo susedného domu. Lekárnik prebehol očami po papieriku, na chvíľu odišiel, vrátil sa s akousi fľaštičkou a podal mu ju so slovami:
Trikrát denne jednu polievkovú lyžicu!

Johannes Brahms a Bruckner sa poznali a rozumeli si navzájom tak málo, že sa jeden druhému radšej vyhýbali. ich priatelia sa preto pokúsili o to, aby ich zblížili. Zorganizovali stretnutie vo viedenskom hostinci u Červeného ježka. Bruckner tam prišiel skôr ako Brahms a sadol si na jeden koniec stola. Po ľahostajnom vzájomnom uvítaní oboch táborov zavládlo trápne ticho. Ník sa nemal k tomu, aby ho prerušil, najmä keď sa obaja majstri tvárili tak, ako keby sa nikdy neboli videli. A tak celému podujatiu hrozilo fiasko. Brahms aj Bruckner podozrivo krátko čítali jedálny lístok, len aby nemuseli nič povedať a aby zakryli svoje rozpaky. Keď sa konečne hlavný spýtal Brahmsa, čo by si želal na večeru, povedal mu:
Údené s knedľou!
A to bolo ono oslobodzujúce slovo, ktoré razom rozohnalo mračná napätia. Bruckner sa nezdržal, vyskočil zo stoličky a spustil:
Vidíte, to je ten bod, v ktorom si obaja veľmi dobre rozumieme. Prosím si, pán hlavný, tiež údené s knedľou!
A tak kuchyňa zachránila “vohľady”.

Profesor Bukovski vyslovil raz takúto pravdu:
Feminizmus existuje preto, aby sa aj škaredé ženy mohli integrovať dospoločnosti.

Španielsky diktátor generalissimus Francisco Franco Bahamonde sporiadal na počesť istého amerického diplomata slávnostnú prehliadku svojej armády. Povráva sa, že keď už skoro hodinu pochodovali pred nimi vojenské útvary, povedal hosť Francovi:
Ako vidím, venujete armáde skutočne prvoradú pozornosť.
Och, – odvetil mu Franco, – to, čo ste doteraz mali možnosť vidieť, nebola predsa armáda, ale iba moja telesná stráž…

Nebáli sme sa, že budeme vyzerať ako hlupáci, – odpovedal slávny fyzik Bohr na otázku, v čom tkvie tajomstvo jeho objavov.

V čase, keď bol Bertold Brecht riaditeľom slávneho berlínskeho divadla, navštívil ho istý profesor literatúry z Kanady. Hneď na začiatku rozhovoru návštevník vyhlásil, že je veľkým ctiteľom jeho diela.
Čo sa dá robiť, – odpovedal Brecht, – ja sa vám revanšovať nemôžem.

Francúzsky kráľ pri istej príležitosti dal čítať svoje básne slávnemu poetoviBoileaovi.
Čo na to poviete? – spýtal sa panovník.
Veličenstvo, – odpovedal Boileau, – vám sa všetko podarí. Chceli ste napísať zlé veršea naozaj ste ich napísali.

Honoré de Balzaca sa spýtala istá dáma zo spoločnosti:
A nie je krásne byť takým slávnym ako ste vy?
Slávnym? – usmial sa Balzac. – To mi pripomína jednu príhodu, ktorá sa stala v Rusku. Pozvali ma do domu istého boháča, a keď sluha oznámil moje meno panej domu, ktorá práve držala v rukách podnos s ôsmimi šálkami čaju, tá len zaochkalaa pustila podnos na zem. Z toho najlepšie vidno, čo je vlastne sláva: osem rozbitých šálok!

Populárny americký fejtonista Art Buchwald sa raz posťažoval:
Hovorí sa, že otroctvo bolo dávno zrušené, ale ja to nepociťujem. Najprv som bol otrokom svojej matky, potom otrokom svojej manželky a teraz som, pre zmenu, otrokom svojej dcéry!

Jozef Ignác Bajza bol na svoje roky veľký umelec. Vo svojej knihe Veselé príbehy a výroky napísal:
Išiel raz akýsi pán so svojou manželkou a dcérou z blízkej dediny domov do Viedne na voze. Jeho manželka kúpila dve husi, ktoré boli tiež na voze poviazané. Keď prišli k bráne, vyšiel mýtny pisár, ktorý poznal toho pána predsa pýta sa:
Nemajú pán nič, od čoho by sa muselo platiť mýto?
Pár husí, – odpovedal on.
Pisár nevidel spravodlivé husi a myslel si, že pán žartuje a drží manželku a dcéru za husi, teda povedal:
Nech idú spánombohom, lebo od takých husí mýto neberieme!
Tristana Bernarda sa opýtal jeden z mladých autorov, ako sa má správať na večierku, kde bude prednášať svoje najnovšie básne.
Správajte sa normálne, – odpovedal mu Bernard, – pripravte si vaše verše, pokloňte saobecenstvu, recitujte. O chvíľu po prstoch vyjdite von!
A prečo po prstoch?
Aby ste ich nezobudili!

Honoré de Balzac bol svojho času tak biedne s financiami, že si za posledné franky dal vyložiť svoju budúcnosť kartárke.
Až do svojej päťdesiatky budete trpieť nedostatkom peňazí, – znela odpoveď.
A potom?
Potom si na to zvyknete!
Balzac zomrel ako päťdesiatjedenročný.

Jeden z filmu Sedem statočných, obľúbený filmový herec Yul Brynnermá v súkromí aj pred kamerou vždy starostlivo vyholenú hlavu. Filmoví diváci si už na to zvykli a dokonca ženy tvrdia, že mu to pristane. Ktorýsi novinár sa však nad tým pozastavil a opýtal sa:
Počúvajte, Yul, povedzte mi pravdu, prečo vy stále chodíte s holou hlavou?
To máte tak, – vysvetlil Brynner, – sú iba dve cesty, ako si môže plešatý muž vyriešiť svoj komplex menejcennosti. Alebo nosiť parochňu, alebo ako ja, nosiť slávne meno!

Nemecký chemik Robert Wilhelm Bunsen rád robil nebezpečné pokusy vosvojom laboratóriu. Vždy nachystal všetko potrebné k pokusom a potom sa prihovorilk žiakom:
Dnes budeme robiť pokusy s chlórom. Ako je vám známe, ide o vysoko jedovatý plyn. Ak náhodou stratím pri experimente vedomie, prosím vás, aby ste ma vynieslina čerstvý vzduch. Zatiaľ sa môžete rozísť. Pre všetky prípady však pripomínam, že najbližšie laboratórne cvičenie bude vo štvrtok.

Manželka kráľa valčíkov Johanna Straussasi viedla veľmi vzácny pamätník, v ktorom mala venovania nejednej slávnej osobnosti. Tak sa stalo, že požiadala aj Johannesa Brahmsa, ktorý práve hosťoval vo Viedni, aby jej do pamätníka napísal niekoľko nôt a doplnil ich autogramom. Brahms samozrejme súhlasil,
krasopisne napísal prvé takty valčíka Na krásnom modrom Dunaji a pod noty pripísal:
Žiaľ nie od Johannesa Brahmsa.

Vlasta Burian večeral v jednej pražskej reštaurácii. Po večeri si pýtal účet. Čašník mu ho podal a Burian ho dôkladne prezrel a prepočítal.
Pán hlavný, dobre ste rátali, – pochválil čašníka.
Sme len ľudia, pane, dovolím si vás ubezpečiť, že druhý raz sa to nestane!

Samotná príroda to zariadila, že som sa stal diplomatom, – vyhlásil raz Otto vonBismarck, – narodil som sa totiž prvého apríla!

Raz pricestoval nemecký chemik a technológ KarlBosch k rodičom na dovolenku. Matka rozbalila jeho batožinu a hneď zistila, že v nej chýba kus synovej garderóby – frak.
Frak? – odpovedal Bosch na matkinu otázku, – ten príde poštou neskoršie.
A naozaj. O niekoľko dní prišiel veľký balík a v ňom vákuová pampa, zabalená starostlivo do nového fraku.

Je už dávnym zvykom, že na konci roka sa dávajú žiaci fotografovať so svojim učiteľom. Aj študenti českého maliara V. H. Brunnera si chceli dopriať tento prepych a prišli za nám s prosbou:
Pán profesor, chceli by sme sa dať vyfotografovať, dovoľujeme si vás požiadať, či by ste…
Brunner ich prerušil:
Vari ste sa zbláznili? Či som ja nejaký fotograf?!

Legendárny riaditeľ kočujúcej spoločnosti Vendelín Budil veľmi nerád vyplácal hercom zálohy. Tvrdil, že to kazí ich charakter. Jeden z nových hercov, ktorý túto skutočnosť ešte nepoznal, požiadal riaditeľa o zálohu a ten na neho zreval:
Von!
Večer hral odmietnutý herec soka, ktorého mal samotný Budil na scéne preklať.
Zomri, ty bedár! – zahrmel Budil a pichol ho. Lenže sok sa nezrútil na zem, len sa zatackala šepkajúc žiadal:
Dostanem tú zálohu, alebo nie? Inak k zemi nepôjdem!
Len po prísľube piatich zlatých klesol a skonal.

Vojvodstvo Sasko–Meiningen bola veľmi malá krajina. Svojho času tam pripravovali divadelnú hru Björna Björnsona. K nácviku hry pozvali samotného autora. Slávny nórsky dramatik sa skutočne dostavil. Panovník krajiny Juraj II. , ktorého prezývali divadelným vojvodom, sa veľmi zaujímal o výpravu a réžiu hry. Stále niečo opravoval, vylepšoval a viac menej celej práci prekážal. Pri jednej skúške došla autorovi trpezlivosť a vyprosil si akékoľvek pripomienky zo strany panovníka. To však Juraja II. Rozčúlilo a po ostrej výmene názorov požiadal Björnsona, aby do dvadsaťštyri hodín opustil krajinu. Björnson sa rozosmial:
Nebuďte smiešny! K tomu, aby som opustil vašu krajinu mi stačí polhodina. Jazdím dosť rýchlo na bicykli a cesta z mesta po vaše hranice mi bude trvať iba tridsať minút!

Slovné hrátky Eduarda Bassa boli svetoznáme. Raz sedel vo svojej starej Unionke. Prišiel tam i V. H. Brunner, chcel si prisadnúť a tak kamarátsky na neho vyhúkol:
Hni se, hnuse!
A Bass na to pohotovo:
Hnu se, hnise!

Meditovala raz Ally Mc Bealová:
Keď niekoho skutočne milujeme, sme schopní prehliadnuť i jeho naprostú dokonalosť!

Spýtali sa slávnej herečky Kim Basingerovej ako je to u nej so sexom. Odpovedala:
Veľa chlapov ma chcela dostať na gauč, – zveruje sa Kim , – alenetúžim s tým začať u psychiatra!

Spýtali sa známej českej herečky a moderátorky Kateřiny Brožovej na tajomstvo jej úspechov. Odpovedala:
Keď nemá žena vnady, musí mít tady , – povedala a poklepala sa ukazovákomna blonďavú hlavu.

Film a divadlo mám rada, – zveruje sa Blanka Bohdanová, – ale strašne mi chýba živé obecenstvo!
Nám v divadle často tiež, – vzdychne si Jiřina Jirásková.

Pýta sa Jiřího Bartošku dramatik divadla:
Tak čo, ako dopadlo to rande s baletkou?
Blbo, – otvorene priznáva lámač dievčenských sŕdc s okuliarmi na čele, – ona prišla odlíčená… a ja som ju nepoznal.

Ako sa vyrovnávate s popularitou , – pýta sa Márie Rottrovej pri raňajkách s Novou Slávek Boura.
Teraz už dobre, – usmieva sa speváčka, predtým, keď som išla vyvenčiť psíka, počula som za sebou – aha, Rottrová…, a teraz ľudia hovoria podívaj, to je krásny pes!

Novinári sa pýtali na najkrajšie roky v živote Ingrid Bergmanovej. Veľmi ochotne odpovedala:
Medzi tridsiatym piatym a tridsiatym šiestym rokom prežíva žena desať najlepších rokov svojho života!

Ludwig van Beethoven si pred smrťou zažartoval:
V nebi budem počuť…

Slávny autor realistických románov Honoré de Balzac dohováral svojmu sluhovi:
Uvedom si človeče, že zo všetkých nerestí ja najhoršia lož. Pamätaj si, že nikdy
nesmieme klamať svojich blížnych!
A prečo mi potom, milostivý pane, zakaždým, keď príde k nám exekútor, kážete
povedať, že nie ste doma?!
Exekútori nie sú naši blížni!

U Lukrécie Borghiovej , ktorú v renesancii považovali za najväčšiu krásavicu , viselo v spálni štvoro zrkadiel: jedno pri svetlom okne, jedno v pološere, jedno v tieni dverí a jedno v temnej alkovni. Keď sa jej opýtali, prečo, odpovedala:
A či môžem za brieždenia vyzerať ako Slnko, alebo za svetla sviečok večer ako luny lúč po polnoci?

Vyziabnutý maliar Štefan Bednár prišiel do viechy na Vysokej dvadsaťdva a básnik Fero Fabry ho privítal slovami:
Štefi, keď s atak človek na teba pozrie, môže si myslieť, že u nás panuje príšerný hlad!
A keď vidí tvoj vydutý pupok, – odsekol mu majster Bednár, – zaraz pochopí, kto je u na príčine!

Spolupracovník sa spýtal Bertolda Brechta, akú farbu má mať určitá kulisa. Brecht odpovedal veľkoryso:
Na farbe mi zvlášť nezáleží, hlavne aby bola šedá!

V istej uhorskej spoločnosti chceli slávneho slovenského rodáka Mateja Bela ponížiť a tak sa ho spýtali, ako sa zo svojej očovskej chudoby vypracoval až na svetoznámeho polyhistora. Mateja Bela však otázka nezaskočila a odvetil:
Keď som mal asi štyri roky, spadol som doma v Očovej z čerešne rovno na hlavu. A keď otec, ktorý ma ratoval, videl, že žijem, zaniesol ma mamke do náručia a povedal: “Náš Maťko má dobrú hlavu, treba ho dať študovať”!

Beethoven a Goethe sa stretli v Karlových Varoch. Na prechádzke v kúpeľnom parku ich okoloidúci stále pozdravovali. Až napokon Goethe namrzene povedal:
To je strašné, keď je človek slávny!
Ak Vaša excelencia nechce byť obťažovaná touto pozornosťou, – povedal Beethoven, – pôjdem radšej niekoľko krokov pred vami!

Keď František Bidlo ilustroval slávne “Súdničky” Františka Nemca, stretol sa s autorom, ktorý bol vnepeknom stave, držal si tvár a tváril sa nešťastne.
Čo je vám? – pýta saho s účasťou Bidlo.
Ale, dal som si vytrhnúť zub, – sťažuje sa Nemec, a teraz ma to bolí a ku všetkémumi ešte tá rana krváca!
Dajte si do vody harmanček a kloktajte, – radí Bidlo.
Fuj, taký nápoj ja brať do huby nebudem!
Tak si dajte harmanček do rumu!
Nemec sa desí ešte viac:
Prepánajána, to mám kloktať rum a vypľúvať ho? Veď to je strašná škoda!
Kto vám hovorí, aby ste ho vypľuval von? Vypľúvajte ho dovnútra!

Po rekonštrukcii vinárne “Vikárka” na pražskom hrade bola založená nová kniha návštev. Prvý zápis spravil vtedajší prezident Antonín Novotný, krátko pred abdikáciou, ktorý napísal:
Všetkým návštevníkom a hosťom želám súdružské prostredie a príjemné posedenie. A podpis Antonín Novotný.
Asi po tridsiatich stranách bol možné čítať:
Cteným návštevníkom a hosťom želám to isté, čo pán prezident preskočil na prvej strane. A podpis Vratislav Blažek.

Kňaz Bourdalov bol slávny francúzsky cirkevný kazateľ v osemnástom storočí. Raz mu niekto lichotil, že je najlepším kazateľom svojej doby.
Ále nie, – oponoval slávny kazateľ, – najlepším kazateľom je kapucín od svätého Antona! Po jeho kázni zlodeji vracali peňaženky a hodinky, nakradnuté pri mojich kázňach!

Popri žurnalistickej a literárnej činnosti bol Jiří Brabenec – aspoň medzi redakčnými kolegami rozprávačom napínavých historiek zo života, v ktorých obyčajne hral sám podstatnú úlohu. Jeden kolega ho začal presviedčať, že i keď sa hrá na ostrieľaného dobrodruha, že by ho iste dokázal prekvapiť, napríklad záludným útokom zozadu. Brabenec vrtí hlavou:
Náhodou veľmi dobre počujem!
Vzal by som si ľahké gumové topánky, aké nosia zlodeji!
Vŕzgajú! – vrtí hlavou Brabenec.
Tak by som išiel bosý, – fantazíruje kolega, – a zatajil by som dych!
Aj tak by som počul! – trvá na svojom žurnalista. Vŕzgali by ti kĺby!

Prišiel do rozhlasu za redaktorom Kleiblom mladý autor, redaktor pražského denníka, aby sa spýtal na osud svojho rukopisu – vylíčil v ňom plavbu Kolumbových novodobých plavcov na primitívnych člnoch a pre spestrenie preložil dramatické pásmo úryvkami z Kolumbových rukopisov v tých etapách plavby.
Nie je to zlé, – vraví uvážlivo pán redaktor, ale nehnevajte sa, my máme už na toto téma rukopis od jedného chlapíka, ktorý s nami pravidelne spolupracuje už dlhší čas. Takže, chápete…
Autor bol chápavý. Odobral sa späť do redakcie. Za pár dní ho na chodbe zastaví redakčný kolega V. Borovička – dvere kancelárií mali priamo oproti sebe.
Počuj, hovorí, – ja mám v rozhlase nejaký rukopis. A oni teraz chcú na mne, aby som tam doplnil úryvky z Kolumbovho denníka. Nevieš náhodou o niečom takom?

Vo Veselých windsorských paničkách v Národnom divadle hral Vladimír Brabecmladého nápadníka Fentona, jenu z tých nešťastných úloh, kde sa nie je čoho chytiť. Podobní nemastní, neslaní milovníci sa nájdu aj u Moliéra. Po predstavení sa na neho uprene zadíval Jozef Gruss, nekorunovaný predseda spolku
divadelných vtipkárov, ktorému sa hovorilo Klub dobrákov. Zadíval sa a hovorí:
Počuj, Brabčiak, to sa hovorí, že u toho Fentona sa nedá nič urobiť…
Prišla dramatická pauzička, v ktorej sa Brabcovi potešia dušička radosťou a nádejou. A Gruss pokračoval:
No, a keď sa človek díva na teba, tak vážne nie!

Známa sexbomba šesťdesiatych rokov minulého storočia Brigitte Bardotová sa preslávila týmto výrokom:
Ktorý deň bol v mojom živote najkrajší? Nebol to deň, bola to noc!

Pri menovej reforme v roku 1953sa peniaze do určitej čiastky menili jedna ku piatim a ostatné jedna ku päťdesiatim. Stalo sa nejakým nedopatrením, že ktorási učtáreň poukázala Vratislavovi Blažkovi nahromadené honoráre jedna ku piati. Ten vyjavený obiehal medzi kamarátmi a hovorí im:
Chlapci, ono nebude tak zle. Podívajte, veď ja som po prvý raz v živote milionár! Teda, skoro…
Bolo to aj naposledy. Na chybu sa prišlo a pretože bohémsky Blažek peniaze rýchlo minul, ešte po rokoch si sťažoval, ako dlho musel nehorázny preplatok splácať!

Vendelín Budil, zaslúžilý divadelný riaditeľ, nemal rád opery.
Prečo robiť operu, keď činohra je omnoho lacnejšia? – konštatoval.
V tejto nevraživosti raz počúval skúšku na operu. Počúva a zistí, že vily nehrajú
Prečo nehráte, – vybehne ne na nich.
Pán riaditeľ, my máme pár taktov pauzu, – vysvetľujú členovia orchestra
Pán riaditeľ sa rozhneval:
Až bude výplata, ja vám dám tiež pauzu, vy – operáci!

Jiří Brdečkamal službu v redakcii a musel prevziať medzimestský telefonický rozhovor. Obsah bol prekvapujúci:
Prepáčte, prosím, ale my sme uzatvorili stávku a potrebovali by sme vedieť, kto maľoval oponu do Národného divadla v Prahe.
Hynais, – hovorí Brdečka.
Veľa krát vám ďakujeme a prepáčte, že sme obťažovali, ale my sme si nevedeli rady. Pýtali sme sa telefonicky priami v Národnom divadle a tam nám povedali, že by nám to mohli povedať až zajtra!
Debatovalo sa o tom, či počet režisérov stačí pokryť stále vzrastajúcu potrebu divadiel a filmu. Spomínali sa všetci, ktorí prichádzajú do úvahy. Aj Brecht usilovne rozmýšľal a nakoniec povedal:
Na svete sú len dvaja režiséri. Tým druhým je Chaplin!

Keď Ivan Bukovčan viedol prvý krát Jána Kostru na hríby do Vojenských lesov za Lakšárskou Novou Vsou, bolo krásne bezoblačné popoludnie. Už vstupovali do lesa, keď zrazu z ničoho nič zadunelo, akoby hromy zaburácali. Básnik Kostra sa nechápavo zastavil.
Vieš, Jano, to sa zem puká, čo tie hríby tak husto vyliezajú, – objasnil situáciu Ivan
Bukovčan, tajac pred Kostrom, že sa blížia k vojenskej strelnici.

Generál Blackwell stretol náhodou svojho bývalého pucáka. Hneď ho začal presviedčať, aby išiel k nemu ako komorník.
Nebudete robiť nič iného, len to, čo ste robili na vojne, a za pekný plat! – uisťuje ho.
Pucák nastúpi a hneď druhý deň ráno vstúpi do generálovej manželskej spálne, zatrasie generálom, potom pleskne jeho manželku po zadočku a vraví:
No tak, dáma, je čas, aby si sa vrátila do mesta!

Novinár a spisovateľ Emo Bohúň pred cestou do vysokých Tatier si v tamojšom hoteli “objednal” aj pekné počasie a južný vietor. Keď prišiel do Lomnice, bolo veľmi chladno a vial severák.
Tak toto je ten sľúbený južný vietor? – oboril sažartom na riaditeľa hotela.
A veruže je, – odvetil riaditeľ podobným tónom, – ibaže je na spiatočnej ceste!

Švédsky chemik Berzelius býval v dvojizbovom dome. Laboratórium mal v kúpeľni a jeho kuchárka Klára mu robila asistentku. Raz obliehali túto asistentku zvedavci a jeden sa pýta:
Povedzte, čo vlastne pán profesor robí?
Klára odpovedala:
Pán profesor má niečo vo veľkej fľaši, to prelieva do menšej a z tej do celkom maličkej fľaštičky.
Nuž dobre, a čo sa potom deje?
No, – odpovedala Kláre, – no, obsah týchto fľaštičiek ja vylievam.

Raz rozprával Andrej Bagar pred hercami ako sa vybral do Bratislavy. Chcel ísťna hrad, ale tam ho nepustili, lebo sa robila rekonštrukcia. Preto napísal do knihynávštev, že je staviteľ Solness. Herec Mrvečka sa ohlásil:
Majstre, veď to bol klam!
Ty zasran, – napajedil sa Bagar, – počul si Bagara už dakedy klamať? Vymenuj mi teda Ibsenove hry!
Mrvečka sa zamyslel a spustil:
Nora, Hedda Gablerová, Strašidlá, Opory spoločnosti…
A…?! – súril Bagar.
Všetci uhádli:
Staviteľ Solness!
Milý holúbok, a toho som hral ja, keď ty si ešte cikal do plienok! Takže som…
Takže ste neklamali! – zaškeril sa huncút Mrvečka.

Maskér Kubík pripravoval Vlastu Buriana na natáčanie filmu a pretože netušil, že Burian neznáša Járu Kohouta, pochválil sa mu, že práve číta Kohoutovu knihu Bublanina. A že sa v nej stretáva so všetkými Kohoutovými vtipmi, ktoré pozná z javiska a z filmu.
On ich tam dal všetky , – uškrnul sa Burian, – všetkých šesť?!

Bolo to zvláštne stretnutie, keď sa stretol kráľ komikov Vlasta Burian s niekýmtak povahove protichodným, ako bol Alois Jirásek. Odbavili vzájomné predstavovanie a po obvyklej odmlke sa Burian s chuťou zľahčujúceho humoru spýtal:
A vy píšete, pán Jirásek, píšete?
Áno, áno, – pokyvuje hlavou Jirásek a s nevinným výrazom na tvári sa pýta kráľa kabaretu:
A čo robíte vy, pán Burian?!

Nedávno zosnulý známy francúzsky satirik Jean Boissiere napísal:
Každé zviera človeka niečomu naučilo – orol lietať, krab nosiť pancier, sépia užívať slzotvorný plyn, veverička šetriť, had špehovať. Jedine holubica ho ešte nenaučila ničomu!

MaliarH. Brunner zomrel v štyridsiatich dvoch rokoch. Choroby, ktoré jeho smrti predchádzali, bral veľmi statočne. Keď ochorel na jedno oko a boli obavy, že choroba zasiahne ja druhé, prišiel do svojej triedy v Umeleckopriemyselnej škole a hovorí žiakom:
Tak vám poviem, vy banda maliarska, až budem slepý a dostanem trafiku, tak musíte chodiť ku mne. Nie aby ste chodili ku konkurencii!

Hudobný skladateľ Beethoven dostal od jedného nafúkaného boháča vizitku:
Barón Wihelm von Rackerby, majiteľ nemovitostí.
To ho natoľko popudilo, že si nechal vyrobiť vizitku:
Ludwig van Beethoven, majiteľ mozgu!

Za prvej svetovej vojny sa Eduard Bass vyhýbal vojenskej službe, ako len mohol. Mal šťastie, že veliteľ vojenskej nemocnice sa vždy nejako nechal presvedčiť, vydal mu potrebné potvrdenie a Bass svoje domnelé choroby predlžoval, ako sa dalo. Jeho kamarátom to nedalo spať. Pýtali sa ho, či je skutočne chorý a akou nemocou vlastne trpí. Eduard Bass na to odpovedal:
Mám nemoc BassEdovu!

Na odporúčanie režiséra Cikána mala v divadielku Červené eso vystúpiť Lída Baarová. E. F. Burian si na ňu na skúške vymyslel pekný chyták. Mala na jedinom slove demonštrovať smiech, hanblivosť, nevôľu a plač. Podarilo sa mu začínajúcu herečku dokonale strémovať a nakoniec zavrtel hlavou, že sado súboru nehodí.
Čo si myslíte, vy hnusáci? – dopálila sa Baarová, – keby som sa medzi vami nebála, tak pri tej nevôli hoci omdliem a švihnem sebou na zem. Lenže vy by ste mi ešte niečo ukradli…

Popularita je milá, ale keď je jej veľa, býva niekedy na obtiaž. Keď boli na zájazdovom predstavení Josef Beks Pavlom Landovským, cestou brali benzín a v tej chvíli sa pri pumpe zastavil autobus, plný družstevníkov.
A sme v kaši, kamarát, – vykríkol Bek a už sa dav družstevníkov ženie k nim s krikom:
Aha, Bek! Tu je pán Bek!
Bek, ktorý podpisoval fotku pumpárovi, sa vztýčil, a zo strachu aby nezmeškali predstavenie, začal hlasno spievať, dav úctivo stíchol a upokojil sa. Bek bleskove skočil do auta stlačil spojku a vyrazil na plný plyn, skôr než sa mohli fanúšikovia spamätať!

Pri dobročinnej slávnosti rozdáva darčeky Ingrid Bergmanová. Na záver recitovalo šesťročné dievčatko dlhú báseň. Herečke sa prednes páčil a tak jej hovorí:
Chcela by si byť herečkou?
Rozpačité dievčatko povedalo v rozpakoch:
Áno.
Tak ti želám, aby si sa stala veľkou a známou hviezdou!
Dievčatko šeplo:
Podobne!

Po vojne veľmi chýbalo ľuďom kurivo, preto si niektorí herci Štátneho divadla v Košiciach občas v kufríkoch odnášali kúsky uhlia z divadelnej kotolne. Prísny riaditeľ Janko Borodáč stretol raz jedného herca, vychádzajúceho z divadla s kufríkom v ruke. Ako to mal vo zvyku, spýtal sa ho v tretej osobe:
A čo nesie herec v tom kufríku?
Prosím pekne, prádlo, – odvetil herec roztraseným hlasom.
A riaditeľ Borodáč zvýšil hlas:
Počujem dobre?
A herec vyjachtal zo seba ešte raz:
Prosím pekne, prádlo, a užuž sa chcel priznať, ale riaditeľ ho predbehol:
Po slovensky sa hovorí bielizeň, nie prádlo!

Brahms bol na pohrebe známeho, ale málo nadaného hudobného skladateľa. Jeden z príbuzných požiadal majstra, aby nad hrobom niekoľkými slovami zhodnotil nebožtíkov umelecký význam
Nie, nie, milý priateľ! – bránil sa Brahms naľakaný, – je mi ľúto, ale nejde to. O mŕtvych sa má hovoriť len dobre!

Pri Beethovenových oslavách v Liverpoole sa tiež hrala jeho “Eroica”. Po koncerte sa postavil pri slávnostnom stole hlavný rečník a predniesol svoju reč:
Dámy a páni! sme ešte pod hlbokým dojmom hudby pána…. – rečník vzal
program na stole a podíval sa na meno, – pána von Bisofen. Čo sa týka bavlny a lodí, je Liverpool prvé mesto na svete. Ale myslím, že mám dôvod sa domnievať, že v našom veľkom meste by sa našlo sotva pätnásť ľudí, ktorí by mohli zložiť takú symfóniu!

Gebhard Leberecht Blücher , knieža z Wahlstadtu, mal dve vášne: vojnu a hru. Tak sa stalo, že kráľ musel niekedy vyrovnávať jeho dlhy z hry, ako vtedy, keď mu dal knihu k Vianociam a na každom liste bola pripevnená tisícmarková bankovka. Poľný maršal poďakoval a prijal túto knihu tak ľahostajne, ako keby v nej boli básne, alebo biblické príslovia. Kráľ bol dotknutý a pri najbližšej príležitosti sa spýtalBlüchera, ako sa mu kniha páčila.
Skutočne páčila, – odpovedal maršal, – prečítal som si ju hneď a nemôžemsa dočkať pokračovania!
Pokračovanie prišlo tiež na najbližšie Vianoce v rovnakom rozsahu a rovnakom vybavení. Len pod titulným listom napísal kráľ vlastnoručne:
Koniec histórie!

Raz oslovil starého kancelára Bismarcka na ulici obuvnícky učeň a pýtal sa, koľko je hodín. Bismarck pozrel na hodinky:
O desať minút jedna, chlapče môj!
Dobre, – odpovedal učeň, – tak až bude jedna, môžete mi vyliezť na chrbát! – a utekal preč.
Bismarck sa za chlapcom rozbehol a na rohu skoro vrazil do Moltkeho.
Kde sa tak ponáhľate, Excelencia? – divil sa Moltke.
Predstavte si, – zúril Bismarck, – ten chlapčisko mi povedal, že mu o
jednej môžem vyliezť na chrbát!
Teraz Moltke vytiahol hodinky:
No, to nemusíte tak utekať, veď máte ešte päť minút času!

Viedenský komik Beckmann bol odsúdený za urážku Kritika Fränkela. Súd mu uložil, aby Fränkela v jeho dome pred svedkami poprosil za prepáčenie. Beckman skutočne prišiel k urazenému v čase, keď tento sedel v kruhu svojejrodiny a viacerých známych. Strčil hlavu do dverí a pýtal saskromne:
Býva tu pán Mailer?
Nie, ten býva vedľa, – odpovedal Fränkel.
Ach, prosím teda za prepáčenie, – povedal Beckman a ponáhľal sa preč, splniac takto podľa svojho názoru príkaz súdu.

V spoločnosti sa hovorilo o rozvodoch. Tristan Bernard prispel historkou:
Môjho známeho opustila manželka len preto, že na jeho pravej ruke zbadala vzácny rodinný prsteň!
Keď prítomní začudovane krútili hlavami, vysvetlil:
Tou pravou rukou bola jeho sekretárka!

Mladý autor sa raz spýtal Tristana Bernarda:
Majstre, ako sa vám páčia tie moje básne?
Sú medzi nimi dve také, ktoré by nemohol napísať ani Goethe, ani Byron!
Lichotíte mi, – začervenal sa autor, – a prečo by ich nemohli napísať?
Lebo jedna báseň je o rozhlase a druhá o televízii!

Vlasta Burian si priviedol na javisko tri malé prasiatka a sviňu. Ukázal na prasiatka a hovorí:
Toto sú tri prasiatka a toto, – a ukázal na sviňu, – toto je ich vodca.
Hneď ho zabasli a dostal za to mesiac. Keď sa vrátil, priviedol zase na javiskotie tri prasiatka a sviňu.
Toto sú tri prasiatka a toto je… toto je…
Ich vodca! – kričali ľudia.
Ale kdeže! To je tá mizerná sviňa, kvôli ktorej som bol zatvorený!

Na francúzskeho básnika Charlesa Buidelaira naliehal jeho krajčír, aby už konečne zaplatil účet za šitie šiat. Ten s úsmevom odpovedal:
Nemám čím zaplatiť?
Povedzte mi aspoň termín, kedy budete môcť zaplatiť, aby som mohol pokojne spať!
Básnik sa smutne zahľadel na krajčíra a povedal:
Keby som vám to povedal, už vôbec by ste nemohli spať!

Do ateliéru Štefana Bednára prišiel mladý muž s dlhými vlasmi. Zveril sa Bednárovi, že tiež pestuje maliarske umenie a ochotne mu ukázal rozpracované obrazy. Živo gestikuloval a nakoniec prehlásil:
Mám nádherné, grandiózne veci, ale verejnosť ich uvidí až po mojej smrti!
Bednár sa s ním rozlúčil slovami:
Priateľ, želám vám veľmi dlhý život!

Raz si zavolala maliara Jozefa Broža nejaká vdova a hovorí mu:
Pán Brož, podívajte sa, vy ste umelec a mne padol manžel za prvej svetovej vojny. Ja mám jeho fotografiu, ako to vidíte nad posteľou, ale to nie je on. Tá fotografia je už staršia a on, než narukoval na tú nešťastnú vojnu, tak si dal rásť fúzy. Ale bez tých fúzov to nie je ono. Prosím vás, vy ste umelec, keby ste mu tie fúzy primaľoval, ja by som vám za to dala aj desať korún!
Brož povedal, že teda áno, ale že nevie, aké mal nebožtík fúzy, pretože tie bývajú rôzne.
Ale to nič, pán Brož!. povedala vdova, – to budeme robiť spolu. Ja vám budem hovoriť a vy budete maľovať!
Zobrali teda fotografiu, Brož vzal uhlík a začal pod nosom robiť také šmuhy. Stále pridával a žena ho viedla:
Tak, tak, nižšie, ešte trochu nižšie, sem, tak, a teraz zahnúť tie špičky tak hore!
Brož teda zahol špičky fúzov pekne hore, potom namaľoval aj druhú polovicu, a keď to dokončil, zbadal, že vdova je nejaká neistá.
Ja neviem, pán Brož, či je to presne ono!
Vtom ale do miestnosti vbehol pes, podíval sa na fotografiu a zaštekal.
Poznal ho, – vykríka nadšená vdova.
A Jozef Brož dostal svojich desať korún!

Prišiel tenorista – začiatočník Karel Hruška žiadať svojho plzenského riaditeľa Vendelína Budilao zálohu tridsať korún. Príslovečne šetrný riaditeľ ho nemal veľmi v láske. A tak Hruškovi vraví:
Tak oni by chceli zálohu? – a ukázal na umývadlo, kde viselo zrkadlo, – podívajú sa do toho zrkadla! Čo tam vidia?!
Prosím, Karla Hrušku, – odpovedá pokorne tenorista.
A vidia tam, že ten Hruška nie je krásavec?Tak ako môžu chcieť tridsať korún?! Ostatne, včera som ich stretol pre Viedenskou kaviarňou, mali nos vo vrecku s višňami, a robili, že ma nevidia. A dnes by chceli foršus? Marš!
Hruška vybehol tak rýchlo, že už neuvidel spokojný úsmev šetrného riaditeľa.

Keď dramatik a istý čas aj divadelný referent Edmund Konrád prechádzal do redakcie Lidových novín, EduardBass, vtedajší šéf, ho hneď upozorňoval:
A keď náhodou na vás budem niekedy revať, tak si z toho nič nerobte. Ja som jedovatý, mám vysoký tlak a tlak zomriem na mŕtvicu!
Pokiaľ ide o revanie, – dušuje sa Konrád, – tak Bass svoje slovo ako čestný človek na sto percent dodržal!

Emo Bohúň vedel vo svojej mladosti okrem iného krásne rozprávať i po maďarsky. Po roku 1920 sa dopočul, že v blízkosti Komárna na jednej dedine obdivujú istého farára, ktorý vie strhujúco kázať – v maďarčine. Súčasne sa dozvedel, že tento kňaz je pôvodom Slovák. Preto sa vybral navštíviť jeho kázeň a po omši sa velebného pána spýtal, či by nebol ochotný raz kázať v slovenskom kostole po slovensky.
Ja viem, – povedal Emo, – že v mladosti ste vedeli dobre aj po slovensky!
To je pravda, ale ja som dnes už istý Maďar.
Nuž, ale jednu slovenskú kázeň by ste hádam zvládli?!
Dôstojný pán sa nechal nahovoriť a skúška výborne dopadla. Nakoniec sa Bohúňa spýtal:
Ako ste spoznali, že som pôvodom Slovák?
Viete, dôstojný pán, spoznal som to tak, že krásne rozprávate po maďarsky. Maďari majú maďarčinu trochu pokazenú, lebo v mladosti rozprávajú rodnou rečou aj na ulici, medzi deťmi a ani doma sa nehovorí literárnou maďarčinou. Pre Slovákov je však maďarčina cudzia reč a tak sa ju naučia bez cudzieho prízvuku.
Pán farár sa zamyslel a hovorí:
Asi budete mať pravdu. Ja som ako chlapec vyrastal v čisto slovenskej dedine!

Americký komik George Burns, sa dožil vysokého veku a to i napriek svojmu neusporiadanému životu. Pri príležitosti jeho životného jubilea usporiadali v Hollywoode gala večer na jeho počesť. Moderátor večera sa ho spýtal:
Máte osemdesiat rokov, pritom je o vás známe, že stále beháte za ženami, dosť pijete a nonstop fajčíte cigary. Čo na to váš lekár?
Neviem, – odpovedal Burns, – už zomrel!

Povedal Tristan Barnard:
Sú tri druhy mužov, ktorí nerozumejú ženám: mládenci, zrelí muži a starci!
Slávna americká herečka Claudette Colbertová bola v hollywoodskych ateliéroch veľmi obľúbená pre svoju priateľskú povahu. K humoru mala veľmi blízko a rada sa zabávala aj s technickým personálom. Raz pri nakrúcaní sa jej spýtal kameraman, či dieťa, ktoré čaká, je od jej manžela alebo od niekoho iného.
Samozrejme, Harry, s úsmevom odpovedala Colbertová, – aj keď som si nie celkom istá. Viete, že som krátkozraká.

Významný štátnik, právnik, spisovateľ a slávny rečník Marcus Tullius Cicerosa oženil v pokročilom veku. V deň svadby vzal si priateľ novopečeného manžela nabok a prihovoril sa mu:
Počúvaj, nie je absurdné, že ty, šesťdesiatnik, sa ženíš s pannou?
Upokoj sa, môj milý, – odpovedal ženích, zajtra už ňou nebude!

Gófka Klaudia uprela naCasanovuprosebný pohľad:
Nože mi porozprávajte niečo o vašom najkrajšom dobrodružstve, pán barón!
Madam, ako môžem popísať čosi, čo nás ešte len čaká?

Francúzska filmová hviezda Claudine Augerová predstúpila v novom filme o Jamesovi Bondovi pred kameru v plavkách, ušitých z riedkej čiernej sieťoviny. Pozrel sa na ňu hlavný predstaviteľ Sean Connerya poznamenal:
Pravý umelec pracuje bez siete!

Francúzsky maliar PaulCézannerád v kruhu priateľov rozprával, že už v útlom veku bol považovaný za zázračné dieťa.
Ako tomu máme rozumieť? – pýtajú sa ho priatelia.
Nuž tak, že všetci moji vychovávatelia už od detstva o mne hovorili, že to bude zázrak, ak zo mňa niečo bude!

Po Moliérovej smrti boli vtedajší francúzski básnici plní irónie nad skonom veľkého komedianta. Všetci boli pobúrení skrytým zmyslom jeho hier, ale až po jeho smrti si dovolili na neho zaútočiť. Kdekto si vtedy vymýšľal epitafy na jeho hrob. Napokon jeden z týchto veršotepcov doručil takýto satirický epitaf samému princoviCondému. Ten si verše prečítal a vzdychol:
Ďakujem vám, pane, ale bolo by mi milšie, keby ten epitaf doniesol Moliére na váš hrob!

Gary Coopernakrúcal krátko pred smrťou nový film. Hollywoodske ateliéry sa naplnili návštevníkmi. Jedno dievča v skupine hostí hľadelo tak dlho na neho, až na ňu mierne kývol.
Nie je to zvláštne? – zašepkala prekvapená dievčina svojej priateľke, – videla som ho v kine už toľko krát, že si on sám myslí, že ma odniekiaľ pozná!

Francúzsky filmový režisér Henri Clouzotsi raz dohovoril stretnutie s americkými scenáristami Newmanom a Bentonom v bare na letisku v Orly. Keď tam prišiel, zistil, že na letisku sú až štyri bary a to ešte dosť ďaleko od seba. Išiel do informačnej kancelárie a spýtal sa:
Mohli by ste mi niekoho zavolať miestnym rozhlasom?
Iba stratené deti, – znela odpoveď.
Vyhláste prosím, že strýko Clouzot hľadá svojich dvoch stratených synovcov, Newmana a Bentona.

Keď sa Jeana Cocteaua spýtali, čo si myslí o pekle a nebi odpovedal:
Nechcel by som zle hovoriť ani o pekle ani o nebi. V jednom i druhom mámveľa dobrých priateľov!

Filmový herec GaryCooper si kúpil krásne auto a poprosil svojho priateľa – kňaza, aby mu ho požehnal. Farár bol veľmi ochotný a obrad vykonal. Nezabudol však Coopera napomenúť:
Rád som ti vyhovel, musím ťa však upozorniť, že moje požehnanie pomáhaiba do rýchlosti šesťdesiat míľ za hodinu!

Keď GaryCooper, najmladší z piatich detí, oznámil svojmu otcovi, že sa chce staťfilmovým hercom, starý pán zodvihol ruky k nebesiam a zabedákal:
Aký hriech som spáchal? Z piatich detí mám jedného syna maliara, dcéra je spisovateľka, tretie dieťa skladá hudbu a ty chceš ísť k filmu!
Upokoj sa otec, – povedal mladý muž. – Zabúdaš, že tvoj najstarší syn Jess chodí v hoteli s výťahom a zarobí toľko, že uživí celú rodinu!

Pán kolega, máte zápalky? – spýtal sa spolupracovník spisovateľa – redaktora Karla Čapka. Čapek mu podal celú škatuľku, fajčiar si zapálil a strčil škatuľku do vrecka. V redakcii opäť zavládlo ticho, ktoré po hodine prerušil Čapek:
Pán kolega, máte vy ale šťastie. keby ste si zápalky pýtali teraz, tak už by som
žiadne nemal!

Frederik JoliotCurie, známy francúzsky fyzik, nositeľ Nobelovej ceny za objav umelej rádioaktivity prehlásil pri určitej príležitosti:
Čím ďalej je pokus vzdialenejší od teórie, tým je bližšie k Nobelovej cene!

Slávny taliansky spevák Enrico Caruso bol raz chorý. Keď sa uzdravil, opýtal sa lekára, koľko je mu dlžný.
Päťsto dolárov, majstre, – odpovedal lekár.
Ó, – začudoval sa Caruso, – to som bol oveľa vážnejšie chorý, ako som si myslel!

K francúzskemu režisérovi René Clairovi prišla žena v rokoch a odvolávala sa na inzerát, ktorým hľadal nové tváre pre pripravovaný film.
Koľko máte rokov? – pýtal sa režisér.
Uchádzačka však neodpovedala. Clair jej pohrozil prstom:
Neváhajte s odpoveďou, každá minúta znamená pre vás zhoršenie!

Pri nakrúcaní filmu “Ruža pre každého” povedala Klaudia Cardinale:
Veľmi sa mi páči opovážlivosť brazílskych mužov. Jeden preskočil bariéru v štúdiu, aby ma objal. Druhý otvoril dvere auta, keď som musela zastať na križovatke, sadol si vedľa mňa a začal ma bozkávať. Rada sa budem vracať do Ria!

Známy anglický humorista a dramatik Noel Coward stretol na večierku u kritika, známeho svojim zlomyseľnosťami, ale málo vtipným recenziami
domáceho pána. Domáci pán toto stretnutie komentoval:
Staneme sa svedkami súboja, v ktorom bude zbraňou dôvtip.
Coward odvetil:
Ja s bezbrannými nebojujem…

Slávny tenorista Enrico Caruso po skončení svojho turné po Amerike veľmi rád rozprával v spoločnosti túto príhodu:
Na spiatočnej ceste somv Alabame stratil správny smer a spýtal som sa starého farmára, ktorý sedel na plote a lenivo prežúval tabak, či mi môže ukázať cestu do Montgomery. Zahľadel sa dolu cestou, chvíľu premýšľal a potom mi dal niekoľko zložitých pokynov. Asi po tridsiatich minútach rýchlej jazdy, keď som sa úzkostlivo pridŕžal farmárových inštrukcií, som sotva uveril vlastným očiam. Opäťsom sa ocitol na tom istom mieste.
Pozrite sa, strýko, – oslovil som farmára dosť príkro cez otvorené okienko svojho automobilu, – zdá sa mi, že vás to vôbec neprekvapuje, žesom zase tuná. Čo to bol za žart?
Vieš, mládenček, – odpovedal, – nechcel som zbytočne mrhať čas navysvetľovanie, ako sadostaneš do Montgomery, kým si nebudem istý, že sa budeš držať toho, čo ti poviem.

Spytovali sa Enrica Carusa, aký vzťah k hudbe majú jednotlivé národy.
To je tak, – odpovedal, – Francúzi sú najvhodnejší na to, aby hudbu skladali, Taliani, aby je spievali, Nemci, aby ju hrali, Angličania, aby ju počúvali a Američania, aby ju platili!

Dramatik Anton PavlovičČechov, ktorý bol pôvodne lekár, sa vysmieval v jednej svojej hre kolegovi – lekárovi, ktorý na všetky ochorenia predpisoval univerzálny liek: valeriánske kvapky. Raz bol Čechov na Kryme, keď za ním prišli členovia súboru umeleckého divadla, aby predviedol inscenáciu svojho majstrovského diela. Stalo sa, že pri jednej skúške náhle ochorel člen súboru. Zháňali sa po lekárovi, ale Čechov povedal:
Som predsa tiež lekár, pozriem sa na neho!
Starostlivo pacienta vyšetril a za dramatického ticha mu predpísal – valeriánske kvapky…

Talianska filmová herečka ClaudiaCardinale nezabudla nič zo svojho pôvodného povolania ošetrovateľky. Pri exteriéroch spadol kameraman do rieky a Claudia nasadila umelé dýchanie z úst do úst. Táto lákavá vidina inšpirovala štyroch ďalších technikov k rovnakej nehode.

Slávna americká filmová hviezda Claudette Colbertová raz prechádzala so svojim manželom autom pohorie Rocky Mountains. Sama riadila voz a so zaťatými zubami vyberala jednu úzku zatáčku za druhou. Keď po čase so škrípajúcimi pneumatikami vyletela na malú horskú plošinku, zazrela pred sebou prevrátené diaľkové nákladné auto, z ktorého práve začali šľahať plamene. Šliapla na brzdy a len – len že zastavila pred horiacim autom. V dôsledku prudkého trhnutia a Claudettinho výkriku sa razom prebudil aj jej driemajúci manžel. Vyskočil z auta a keď zazrel prevrátené nákladné auto, s úžasom vykríkol:
Claudette, preboha, ako sa ti toto mohlo podariť?!

Rímsky cisár Julius Caesar dal znovu postaviť všetky busty a sochy svojho protivníka. Cicero k tomu poznamenal:
To je predsa samozrejmé, Caesar musí myslieť aj na to, čo spraví jeho nasledovník s jeho pamätníkmi…

Francúzsky maliar Paul Cézanne raz nocoval v istom parížskom hoteli. Veľmi sa mu páčilo jeho apartmán a na pripomienku chyžnej, že nocľah stojí dvadsaťpäť frankov, odpovedal:
Ó, to s radosťou zaplatím!
Pardon, pane, – odvetila chyžná, – s radosťou je to sto frankov!

Ja som bol od malička zázračným dieťaťom, – povedal raz Paul Cezanne.
Vážne? – opýtal sa ktosi slávneho maliara.
Áno. Všetci v mojom okolí hovorili, že to bude zázrak, keď so mňa niečo bude!

Francúzsky politik a štátnik Georges Clemenceanu sedel raz na prijatí pri manželke amerického vyslanca. Táto sa chcela s ním bližšie zoznámiť, lebo Clemenceau bol vtedy slávny človek. Najprv ho oslovovala “Vaša excelencia”, potom “pán Clemenceau” a nakoniec “drahý môj Clemenceau”.
Krstným menom sa volám Georges, – poznamenal Clemenceau, zdvorilo sa klaňajúc.

Generál Mac Clenan bol vo vojne Severu proti Juhu stúpencom vyčkávacej taktiky a nijako sa mu nechcelo začať bojovať proti Juhu. Raz dostal od prezidenta list, v ktorom mu Lincoln napísal:
Drahý Mac Clenan, ak svoju armádu nepotrebujete, chcel by som si ju na nejaký čas od vás požičať. S pozdravom Abrahám Lincoln.

Francúzsky spisovateľ Jean Cocteau bol známy vtipkár. Jeho výroky kolovali celým Parížom. Raz sa ho opýtali, či má rád zvieratá.
Mám ich veľmi rád, – odpovedal úprimne, – zvlášť pasov obľubujem, bárs aj tých najzlostnejších. Nikdy totiž neuhryznú toho, kto ich kŕmi. Z nich by si mali vziať príklad naši kritici!

Keď sa PablaCasalsa, slávneho violončelistu spýtali, prečo vovojom, mal osemdesiat, ešte toľko cvičí na nástroji, odpovedal:
Zdá sa mi totiž, že už začínam v hre robiť pokroky.

Vpozostalosti svetoznámeho čelistu Pabla Casalsa , ktorý zomrel v úctyhodnomveku deväťdesiatšesť rokov sa našiel aj tento list:
Vážený majstre! V mene Kaukazského orchestra z Gruzínska, mám tú česť požiadaťvás zdvorile, aby ste dirigovali na jednom z našich koncertov. Budete prvým hudobníkomv takom veku, ktorému sa dostáva toto pozvanie. Ešte nikdy od počiatku našej existenciesme nepozvali dirigenta mladšieho ako storočného Všetci členovia súboru sú viac akostoroční. Budete prvou výnimkou. S úctou…

Keď slávny anglický moreplavec James Cook objavil Austráliu, priniesli mu námorníci na loď čudné zviera. Cook poslal námorníkov späť k domorodcom, aby sa opýtali na jeho meno. Tí sa obratom vrátili a oznámili, že zviera sa volá kangaroo.
Dobre, – povedal kapitán, – budeme ho teda všetci tak volať!
Až oveľa neskôr vyšlo najavo, že domorodci síce povedali kangaroo, ale že i ich reči to znamená “Čo od nás chcete “?

Slávny americký filmový herec Gary Cooper bol celý svoj život zdravý ako buk. Hoci mu nechýbalo veľa do šesťdesiatky, stále hrával v kovbojkách kladných hrdinov. Raz však musel zájsť k očnému lekárovi, aby mu predpísal okuliare. keď potom prišiel do ateliérov, chválil sa známym:
Taká maličkosť, tie okuliare, a predsa výborná vec. Teraz stretávam ľudí, ktorých som predtým nevidel roky!

Istého pacifistu zaujímalo, prečo francúzsky politik Clemenceau tak veľmi nenávidí Nemcov. Napokon sa opýtal:
A boli ste vôbec v Nemecku?
Nie, – znela odpoveď, – ale Nemci boli v mojom živote dvakrát vo Francúzsku!

Režisérovi René Clairovi sa dostalo ako prvému predstaviteľovi filmového sveta veľkej cti, že bol prijatý medzi “nesmrteľných” do Academie Francaise. Vo svojej nástupnej reči sa priznal:
Je to veľmi príjemný pocit, stať sa nesmrteľným, pokiaľ som ešte nažive!

Vibius Cirius sa rád vydával za mladšieho, než v skutočnosti bol. Raz to urobil aj v
prítomnosti Cice raz. Ten sa hneď ozval:
Milý môj, podľa tvojej reči je mi jasné, že keď sme spolu chodili do školy, ty si
ešte ani nebol na svete!

K francúzskemu maliarovi Cézannovi prišla do ateliéru dáma z vyššej spoločnosti a žiadala:
Majstre, želám si, aby ste mi namaľovali krásny a verný portrét!
Ako si prajete, madam, – odpovedal ironicky maliar, – a kedy majú byť oba obrazy hotové?

Mladý namyslený spevák sa zhováral so svetoznámym spevákom Enricom Carusom:
Všimli ste si, ako môj hlas včera na koncerte zaplnil celú sálu?
Všimol som si, – povedal Caruso, ktorý si v živote nadovšetko cenil skromnosť, – dokonca som videl ako mnohí návštevníci vstali a odišli, aby mu urobili miesto!

Slávny herec Gary Cooper sa raz pochválil hollywoodskym producentom, že má originálny nápad na dramatickú zápletku vo westerne a že by si chcel zahrať hlavnú úlohu:
Išlo by o to, – vysvetľoval Cooper, – že traja banditi unesú šerifa, vyvezú ho za mesto a priviažu ku koľajniciam. Vtedy ja, hlavný hrdina vyskočím z blízkeho lesa a skríknem na nich: “Somári, veď touto traťou už tri roky žiaden vlak nechodí”!

Slávny spevák Caruso bol priam obklopovaný svojim ctiteľmi. Zdalo sa mu, že ho už z ich strany nič neprekvapí, ani tá najnezmyselnejšia žiadosť. Pri jednom koncerte v Nemecku zažil však priam šok. Pristúpila k nemu istá vznešená barónka a autoritatívne vyhlásila:
Och, majstre, vy máte taký nádherne sýty hlas…môžem vás požiadať, aby ste zavolali
môjho kočiša? Volá sa Fridrich!

Profesor univerzity v Chicagu Morris Rafael Cohen s obľubou rozprával svojim poslucháčomtúto bájku:
Bol raz jeden génius a ten ponúkol spoluprácu jednému usilovnému človeku: “Naučím ťa niečomu, čo i uľahčí a skrášli tvoj život. Chcem však za to každým rokom päťdesiattisíc ľudských životov”!
Ten človek ponuku rozhodne odmietol a hneď za tým vynašiel auto.

Raz sa priateľky francúzskej spisovateľky G. S. Colettovej rozčuľovali nad tým, že dnešní muži už nie sú takí zdvorilí ako kedysi. Spisovateľka im však rozhodne oponovala:
Nie je to až také zlé, ako hovoríte, dámy. Práve včera som videla istého pána, ktorý galantne ponúkol rameno svojej manželke, keď vynášala na dvor nádobu so smetím!

Francúzsky politik a štátnik Georges Clemenceaubol najprv šéfredaktorom. K svojim podriadeným sa správal priateľsky a nekontroloval dodržiavanie pracovného času. Vďaka tomu býval v redakcii sám. Konečne sa rozhodol svojsky zakročiť – na každý stôl dal takúto prosbu:
Prosím pánov redaktorov, aby neodchádzali z redakcie skôr, ako prídem!

Karel Čapek bol po celý život abstinentom. A málokedy sa proti tomu prehrešil. Iba raz ho zviedli kamaráti a pri príležitosti akejsi oslavy si s nimi vypil niekoľko pohárikov výborného vína. prišiel neskoro domov a mal povznesenú náladu. Pani Oľga ho príkladne uložila a nechala ho i na druhý deň spať. Okolo desiatej už bolo načase ísť do práce a tak sa ho pokúšala zobudiť.
Káčko, vstávaj! Už je deň a vtáčiky v záhrade spievajú na celé hrdlo!
Chvíľu bolo ticho, potom sa spod periny ozvalo:
Počujem! To ty si ich naviedla, aby tak zavčasu spievali!

Slávneho maliara Leona Cognieta navštívila raz jedna kňažná, lebo si ho pomýlila s
portrétistom toho istého mena.
Ach, tak, – poznamenala ironicky, – vy nič iného neviete maľovať, iba krajinky?
Tak je, madam, – odvetil Cogniet. – Ak však to bude vaše želanie, namaľujem rád aj
ruiny!

Enrico Caruso rozprával v kruhu priateľov o svojom zájazde do USA.
Predstavte si, každý deň záplava kvetov, stohy vencov, dary. Po koncerte vždy niekoľko nadšencov vypriahlo kone z koča a sami ma odviezli do hotela.
Ach, majstre, to máte krásne spomienky, – povzdychla si jedna z prítomných dám.
Krásne, milostivá, ale drahé, – povzdychol si Caruso. – To všetko som neskôr našiel v účtoch impresária!

Na svojom turné po Amerike mal slávny taliansky tenorista Caruso automobilovú nehodu. Kým mu opravovali voz, uchýlil sa do neďalekej usadlosti, kde ho farmár a jeho žena veľmi vľúdne prijali. Pri lúčení sa farmár spýtal:
Smiem sa spýtať, s kým som mal vlastne tú česť sa stretnúť?
Ja som Caruso, – odpovedal mu tenorista.
Keď to farmár počul, spľasol rukami a radostne zvolal:
Bože, to je prekvapenie! Nikdy som si nemyslel, že budem mať takú vzácnu návštevu. Pomysli si, žena, – obráti sa k manželke, to je ten veľký cestovateľ, o ktorom si už toľko čítala, Robinson Caruso!

Karel Čapek sa raz predieral preplnenou električkou a dostal sa až na plošinu. Vo dverách stál územčistý pán. Čapek ho upozornil:
Dovolíte? Vystúpim.
Pán sa však nedal vyrušiť:
Aj ja! Na nasledujúcej zastávke!
To prinútilo Čapka ozvať sa ešte raz:
Dovoľte, prosím, ja vystupujem za jazdy!

Francúzsky spisovateľ Jean Cocteau navštívil Sommerseta Maughama v jeho vilke na
Riviére. O svojej návšteve potom rozprával svojim Priateľom:
Maugham je vynikajúci spoločník. Po celý čas mojej návštevy hovoril s takým zaujatím, že ja som sa vôbec nedostal k slovu.
Keď sa stretol Maugham s tými istými priateľmi, vyzradil o svojom návštevníkovi
nasledovné:
Ten Cocteau je bystrá hlava. V jednom kuse hovoril a zasypával ma doslova brilantnými
nápadmi. keď som sa konečne aj ja dostal k slovu, zistil som, že som už sám!

Bicykel – dopravná prostriedok používaný hromadne na celom svete vznikal postupne, celé desaťročia. Jedno z najvýznamnejších zdokonalení, takzvaný voľnobeh, ktorý bol patentovaný až v roku 1887, keď mladý Francúz Pierre Carnierna tento nápad prišiel. Ako sámhovorieval, zlepšenie bicykla vymyslel zo synovskej lásky.
Nemohol som sa pozerať, – vysvetľoval Carnier, – ako mô otec jazdil denne do služby a musel celú cestu šliapať do pedálov, a to aj vtedy, keď išiel dolu kopcom. A tak som vymyslel túto maličkosť, ktorá sa volá voľnobeh!

Slávny alchymista Cagliostro sa chválil, že žije už viac ako tisíc rokova že vo svojom
živote sarozprával aj s Pontským Pilátom. Istý neveriaci Tomáš si to chcel overiť a spýtal
sa Cagliostrovho sluhu, či jeho pán naozaj žije už tak dlho. Lokaj mu na to vraví:
To neviem. Slúžim u neho ešte len štyristo rokov.

Slávny francúzsky maliar Paul Cézannenocoval raz v hoteli. Ráno za ním prišiel správcahotela a spýtal sa ho:
Ako ste sa vyspali v mojom hoteli? Obávam sa, slamník je dosť tvrdý.
Máte pravdu. Ležalo sa mi nie príliš dobre, ale niekoľko krát som vstal a odpočíval.

Ruský spisovateľ a dramatik Anton Pavlovič Čechovbol istý čas zamilovaný do mladej ankárovej manželky. Kedykoľvek sa s ňou stretol, hovoril jej o svojej láske. Raz jej znova vyznával lásku a mladá pani ho ostro odbila:
Prosím vás, už ani slovkom sa mi nezmieňujte o láske, som a ostanem verná svojmu
manželovi!
Čechov na to poznamenal:
Prepáčte, milostivá pani, nie ste dosť rozumná. Ani jeden obozretný kapitalista nevkladá
všetko svoje imanie len do jedného podniku!

K spisovateľovi a lekárovi A. P. Čechovovi prišla do ordinácie pani v stredných rokoch a zúfalo sa ponosovala:
Vážený Anton Pavlovič, zachráňte ma!
A čože vám je, drahá? Určite urobím , čo bude v mojich silách.
Veľmi trpím, ťažko zaspávam. Iba ležím, , premýšľam a premýšľam, trebárs aj do tretej v noci…
Ale to buďte rada, – rozjasní tvár Čechov, – Veľmi sa tešte, že premýšľate, veď to je pre človeka najväčšie šťastie!

Veríte na šťastie? – pýtali sa kedysi francúzskeho básnika, dramatika a maliara Jeana Cocteaua.
Samozrejme, že verím, – odpovedal umelec, – ako inak by som si mohol vysvetliť úspech ľudí, ktorých nemám rád?!

Karel Čapek obľuboval hru so slovami. Nad ránom, keď sa prechádzal po svojej záhradke, prihovorila sa mu suseda:
Však, že nám dnes v noci pekne napršalo?
Čapek sa zamyslel a naoko prísne poznamenal:
Ako to ženám? Nám chlapom hádam tiež!

Keď býval Karel Čapek na Strži, dal sa do vášnivého hubárčenia. Vo voľných chvíľach chodieval do okolitých lesov a ako každý riadny hubár, mal aj on svoje miesta. Hovorieval o tých miestach, že si na nich svoje huby vypestoval.
Čapkovou žiarlivou partnerkou bola pani Mráčková, ktorá mu viedla domácnosť. Často naň udrela:
Pán doktor, vy ste mi zase vyrabovali “pľac”!
Čapek sa nedal a vytýkal jej, že bola na jeho “pľacoch” pytliačiť, lebo tie huby, ktoré práve doniesla, on dobre pozná, a to bezpečne – podľa klobúčikov!

Objaviteľ metódy na stanovenie obsahu niklu bol človek priamy a kritický. Raz mu na ústave rozprávali o súboji dvoch známych lekárov:
Snažili sme sa ich uzmieriť všetkými známymi argumentmi, nič však neplatilo, tí dvaja len a len jeden druhého zabiť. Lev Alexandrovič Čugájev ich pozorne vypočul a rozhorčene poznamenal:
Somári! To im už nestačili ich pacienti?

Svojho času sedel Karel Čapek v električke hlboko zamyslený. Pristúpil k nemu sprievodca a požiadal:
Cestovný lístok si prosím!
Čapek siahol so vrecka pre legitimáciu, ale v roztržitosti vytiahol hodinky a ukázal ich sprievodcovi. Ten, rovnako zamyslený sa na hodinky pozrel, vytiahol svoje, skontroloval svoj čas, a bez slova odišiel.

Stretol KarlaČapka jeden z jeho obdivovateľov a nadšene mu hovorí:
Ten váš posledný článok bol vynikajúci, kľudne by som ho podpísal!
Už netreba, – odvetil Čapek, – ja som ten článok podpísal sám!

S. A. Čaplyginje známy teoretik v odbore mechaniky, hydromechaniky a aeromechaniky. Svojich študentov manžel veľmi rád, bol však nemilosrdný, ak u niektorého zistil chabé vedomosti z lajdáctva. Raz skúšal študenta, ktorý sa zrejme nepripravil a stále sa i ba vykrúcal. Na Čaplyginovu priamu výtku sa bránil:
Ale, Sergej Alexejevič, ja som sa snažil iba vyjadriť svoj vlastný názor!
To je v poriadku, – odpovedal examinátor, ako však môžete mať svoj vlastný názor, keď doposiaľ nepoznáte ani jeden cudzí?!

Známeho spisovateľa a nemenej známeho lekára A. P. Čechova navštívil v ordinácii pacient, nie veľmi zdravý, ale ani nie veľmi chorý. Čechov ho chcel trochu povzbudiť a tak mu povedal:
Vážený pane, na váš vek vyzeráte výborne!
Pacient však oponoval:
Už to nie je ono, pán doktor, ešte pred desiatimi rokmi som na svoj vek vyzeral oveľa lepšie!
Čechov sa zamyslel a potom rozhodol:
Tak to je naozaj vážne, to si vás budem musieť pozrieť dôkladnejšie!

Časopis “Pestrý týden” priniesol fotografiu KarlaČapka, ako podpisuje svoje knihy. Jeden z čitateľov zavolal svojho synčeka, aby sa pozrel na autora Dášenky, knihy, ktorá sa chlapcovi veľmi páčila. Školák mal ešte plnú hlavu rád o správnom držaní pera atak po krátkej úvahe Čapka skritizoval:
No, knihu napísal peknú, ale pero drží zle!

Slávny komik BingCrosbyakoby vôbec nestarol: spieva ešte v šesťdesiatke. Už je otcom a vraj aj dedom. A tak sa ho opýtali novinári, čo súdi o výchove detí alebo vnúčat. Dostali takúto odpoveď:
Ako vychovávam deti? To je veľmi jednoduché. Stačí, keď si človek vsugeruje, že je to dieťa niekoho iného, pretože vychovávať deti iných rodičov, to vie predsa každý!

Michal Costa chcel pri návšteve Neapola preukázať slávnemu Rossinimu pozornosť a preto mu poslal debnu makarónov a svoje najnovšie oratórium v rukopise. Hneď v zápätí dostal list:
Srdečne ďakujem za oratórium a i za makaróny. To posledné bolo vynikajúce. Váš G. Rossini.

Najslávnejší čelista všetkých čias, Španiel Pablo Casals, bol veľmi hrdý na jeden koncert v Amerike, na ktorom sa prejavil ako duchaprítomný hrdina. Vypukol totiž požiar. Koncertná sieň sa začala zapĺňať dymom a hrozila panika. Vtedy Casals upokojil poslucháčov, že ide iba o porúchaný komín, kto však dym neznáša, nech potichu opustí koncertnú sieň. Potom sa posadil a hral tak dlho, kým jeho samého nevyhnal silný kašeľ z dusivého plynu. To už bola sieň takmer prázdna a poslední návštevníci opúšťali disciplinovane horiacu budovu.

Slávny taliansky spevák Caruso hosťoval raz v menšom severoamerickom meste. Keď sa ráno holil v miestnom hoteli, pospevoval si árie z Verdiho. Pod jeho otvoreným oblokom sa pristavil miestny občan a zavolal naňho:
Hej, pane, čo to robíte?
Caruso sa s namydlenou tvárou vyklonil z okna:
Čo by som robil? Spievam.
A prečo?
Len tak, aby som zabil čas.
Občan pod oblokom chvíľu premýšľal a potom vyhŕkol:
To máte teda strašnú zbraň!

U filmovej herečky Joan Crawfordovej sa chystal spoločenský večierok.
Počujte Mary, – rozkazovala svojej slúžke, – keď budete obsluhovať našich hostí, nie aby ste sa vyparádila tými svojimi šperkami!
Nemám žiadne drahé šperky, milostivá pani, – odpovedala slúžka, – ale i tak vám ďakujem, že stema varovali!

Veľký ruský skladateľ, Čajkovskij nerád cestoval po mori. K lodiam mal neopísateľný odpor. Keď sa ho priatelia spytovali prečo, odpovedal:
Najhoršie na cestovaní loďou je, že sa musíte zoznámiť so všetkými cestujúcimi a palube!

DoFrancúzska boli zapožičané Rafaelove obrazy, ktoré patrili španielskemu kráľovi. Do Louvru boli pri tejto príležitosti pozvaní prominentní hostia. medzi inými tam bol aj známa prírodovedec George Cuvier , zoológ a paleontológ, zakladeteľ zrovnávacej anatómie. Prvý obraz v zbierke bol Panna s rybou. všetci prítomní ním boli nadšení.
A čo vy, pane? – opytovali sa ostatní, – čo tomu hovoríte?
Slávny prírodovedec si obraz prezrel dôkladne a zblízka, potom vecne poznamenal:
Patrí do rodiny kaprovitých!

Slávny taliansky spevák Enrico Caruso vystupoval svojho času v jednom vidieckom divadle. Krátko po premiére ochorel. Keďže nemohol ďalej spievať, riaditeľ divadla zúril:
Ako je to možné, že ste ochoreli práve teraz?
To je tak, – dôvodil Caruso, – na javisku ma zalievajú horúce prúdy oduševnenia a rozohňuje ma potlesk. Za tým však príde studená sprcha kritikov, tak sa nečudujte!

Povestný Casanova si kedysi kúpil šľachtický titul, takže sa mohol nazývať Chevalier de Saintgalt. Ako rytiera zo Saintgalu ho raz na viedenskom hrade predstavili cisárovi. Tento sa však k nemu choval ľadovo a konečne riekol mu priamo:
Pán rytier, ja opovrhujem ľuďmi, ktorí si kupujú šľachtické tituly!
Nato sa Casanova veľmi hlboko uklonil a ticho sa spýtal:
A čo si myslí Vaše Veličenstvo o ľuďoch, ktorí ho predávajú?
Na to cisár nemal odpoveď!

Clemenceau,mal vo svojom vidieckom sídle ovčiarskeho psa. Raz jednému politikov, ktorý k nemu prišiel na návštevu, povedal:
Neviete si predstaviť, aká je to hrozná beštia. Púšťa sa už aj do mojich priateľov.
Hryzie ich…
No, to sa tak veľa nenahryzie!

Svetoznámy kúzelník a mág, taliansky gróf Alessandro Cagliostro vynikal svojimi lekárskymi a fyzikálnymi vedomosťami. Okrem toho o sebe tvrdil, že na tejto zemi žije už tristo rokov. Aj keď to vyzeralo divne a nepravdepodobne, mal veľa obdivovateľov, ktorí mu verili. Čo neverili, tých bolo oveľa menej. Jeden zo
skeptikov sa dokonca odhodlal vec prešetriť. Našiel si mágovho sluhu a dôverne sa ho opýtal:
Počujte, ako je to s vekom vášho pána grófa. Je pravda, že žije už tristo rokov?
To vám neposlúžim, vážený pane, – odpovedal vyhýbavo sluha, – žiaľ, ja som v jeho službách iba vyše niečo sto rokov!

Vibius Cirius sa rád vydával za mladšieho, než v skutočnosti bol. Raz to urobil aj v Ciceronovej prítomnosti. Ten sa hneď ozval:
Tak ty si v čase, keď sme spolu chodili do školy, nebol ešte na svete?!

Známyfrancúzsky psychiater Emile Coué študoval najskôr medicínu,
neurobil však skúškya tak sa dal na farmáciu. Do dejín sa však nedostal ako lekárnik, ale ako lekár, ktorýliečil pacientov zvláštnym systémom. Vychádzal z toho, že si ľudia mnohé choroby namýšľajú. Silnou vôľou je preto možno choroby premáhať. V roku 1910 si Coué založil vlastnú kliniku. Tam mu raz oznámila sestrička, že istý pacient sa zle cíti.
Používate nesprávne výrazy, milá slečna, – poučoval ju Coué, – mali ste povedať, že pacient si namýšľa, že sa zle cíti. Všetci si tu choroby namýšľajú, pamätajte si!
Prešlo niekoľko dní a ošetrovateľka informovala svojho šéfa:
Pacient z čísla trinásť si namýšľa, že zomrel!

Minister Crillon, ktorý večne potreboval peniaze, napísal Raz kráľoviJindřichovi IV. prosebný list tohto znenia:
Sir, len tri slová: peniaze alebo odchod.
A kráľ odpovedal:
Crillon, štyri slová: ani to, ani to!

BásnikJán Čarek, býval dlhší čas na pražskom predmestí a nemal vo svojom byte telefón. Často však používal k rozhovorom telefón svojho priateľa A. C. Nora. Raz mu povedal:
Počúvaj, ja by som si mal vlastne všetky tie hovory zapisovať, chcel by som…
Ale, daj pokoj, – prerušil ho priateľ, – predsa mi nebudeš platiť!
Čarek však dokončil myšlienku:
Veď ja ti nechcem nič platiť, len chcem vedieť, koľko by som za ten dlhý čas už ušetril!

Francúzsky prozaik a pamfletista Louis Ferdinand Celinemal svojho času veľmi drzého sluhu. Raz, keď autor, inakšie lekár, prišiel na večeru s veľkou nádchou, sluha sa ho opýtal:
Čo je, pane? Máte azda nádchu?
Veru mám, odpovedal Celine.
To máte ale smolu, – škodoradostne konštatoval sluha, – radšej ste mali pochytiť zápal pľúc. Zápal pľúc totiž lekári vedia liečiť, kým nádchu doteraz nie!

Známy holandský spisovateľ A. Coolen, autor románu Dedina pri rieke,
rozprával pri svojej návšteve u nás túto historku:
Dvaja jeho priatelia sa po väčšom fláme vracali k nemu domov, kde boli na návšteve. Keď sa usadili, povedal jeden druhému:
Úžasne si viedol auto, veď po tom, čo si všetko vypil, to bolhusársky kúsok!
Ten druhý sa vydesil:
Čo to hovoríš, ja som viedol? Celú cestu som bol presvedčený, že auto vedieš ty!

Istý priemerný autor priniesol francúzskemu spisovateľovi Alfrédovi Capusovi svoj román, ktorý práve vyšiel.
Drahý priateľu, – klaňal sa autor úctivo, – prijmite láskavo tento môj posledný román do vašej knižnice.
Čože? – zvolal radostne Capus, – to je skvelé, skvelé, že je posledný!

Kornej Ivanovič Čukovskij , sovietsky spisovateľ, ktorý píše pre deti, prekladateľ, literárny historik a teoretik, doktor filozofických vied a novinár, bol u detí veľmi obľúbený. jeho knihy Doktor Bolito a ďalšie stále vychádzajú vo veľkých
nákladoch. Malí čitatelia ho zahrnujú mnohými listami a tisícami otázok. Čukovskij navštevoval školy a poriadal besedy. Pri jednej takej schôdzke s malými mudrcmi sa rozvinula debata o vzniku človeka.
Či ty vieš, že všetci ľudia vznikli z opice? – opýtal sa malej poslucháčky v prvej lavici. Upútali ho jej zvedavé oči.
Naozaj, všetci? – podivila sa malá školáčka.
Áno, všetci, aj ja tvoja mama.
Malú to rozčúlilo.
Vy možno áno, – vykríkla, ale moja mamička určite nie!
A ďalej sa so vzácnym hosťom nebavila.

Keď zomrel Cézannov otec, umelec sa rozhodol, že ešte zachytí na plátne ťahy zosnulého.
Prestaň s tým, drahý, – povedala umelcova žena, – teraz nie je príhodný čas na žarty. Ak chceme zachovať podobu tvojho otca, zavolajme skutočného maliara!

Jeden z prezidentov USA, Coolidge, bol výnimočne málovravný. Na jednom večierku k nemu pristúpila domáca pani a s očarujúcim úsmevom mu vraví:
Pán prezident, stavila som sa, že sa mi podarí dostať z vás najmenej tri slová.
Prehrali ste, – odvetil Coolidge, – a pobral sa ku skupinke ďalších hostí.

Raz sa pýtali člena Hornej snemovne, sira Georga Cockerilla, čo je podľa neho žena, keď tak tvrdo bojuje proti rovnoprávnosti. Cockerril povedal:
Vážení gentlemani! Podľa mňa je žena veľmi príjemným a sladkým omylom prírody!

Keď Cromwell, vtiahol do Londýna, upozornil ho akýsi lichotník na to, koľko ľudí ho prišlo uvítať.
Áno, je ich veľa, – odpovedal vojvodca. – Ale určite by ich prišlo ešte viac, keby ma viedli na šibenicu!

Francúzsky prozaik, dramatik a hlavne humorista Georges,Courteline,jednéhodňa ťažko ochorel. Bolo mu už vyše sedemdesiat a z celkového zdravotného stavu bolozrejmé, že sa jeho posledná hodinka neodvratne blíži. Pri jeho lôžku sa zišlo konzílium lekárov, ktorí si začali vymieňať poznatky:
Srdce je stále silné, bije ako zvon! Aj pľúca má v naprostom poriadku!
Pečeň pracuje celkom pravidelne! Žalúdok je zdravý!
Do tejto debaty sa ozval chrapľavý hlas Courtelina:
Ak tomu dobre rozumiem, páni doktori, zomieram celkom zdravý!

Karla Čapka sa raz opýtali, čo si myslí o kritikoch. Odpovedal:
Kritik je ten, čo chce usvedčiť autora, že to nerobí tak, ako by to urobil on, keby to vedel.

Známa modelka Cindy Crawfordová raz povedala:
V skutočnom živote, bez mejkapu a svetla reflektorov, dokonca ani ja nevyzerám ako Cindy Crawfordová.

Anglický komediálny autor Noël Coward mal záľubu v recesných čiernych vtipoch. Raz prišiel na myšlienku poslať dvadsiatim najvýznamnejším osobnostiam Londýnaexpresný list s textom:
Všetko je odhalené. Uteč, kým sa dá!
V krátkom čase všetkých dvadsať zmizlo z Londýna.

Istý rímsky advokát sa pýtal básnika Catulla, ako sa mu páčila jeho obhajovacia reč a či vzbudila ľútosť poslucháčov.
Pravdaže, – odvetil Catullus. – Kto by ťa nepoľutoval, keď ťa počuje hovoriť!

Známeho francúzskeho spisovateľa Cézanna sa spýtali:
Aký je rozdiel medzi veľkým a malým mestom?
Vo veľkom meste viac uvidíš, v malom zasa viac počuješ , – pohotovo odvetil spisovateľ.

Gary Cooper, jeden z najslávnejších hollywoodskych hercov, bol pôvodným povolaním kovboj. Istá svojráznosť v správaní mu zostala, hoci neskôr už patril k významným filmovým hviezdam.
Raz ho producent Samuel Goldwyn ho nútil, aby sa išiel pozrieť na premiéru svojho filmu. Cooper to však rozhodne odmietol, hoci inak si starého pána veľmi vážil.
Ani nápad, – povedal. – Moja zmluva ma zaväzuje hrať vo filme, ale nežiada, aby som sa musel pozerať na to, čo som sám spáchal. Do takých zverstiev ma nenúť!

Kedysi známa hollywoodska hviezda Joan Crawfordová oslavovala premiéru nového filmu, čo sa nezaobišlo bez mnohých prípitkov. Keď po oslavách v neskorých nočných hodinách sadla do svojho auta, chvíľu nemohla nájsť zapínač svetiel ani radiacu páku. Po chvíli hľadania však všetko našla a pohla sa. Auto vyrazilo smerom na náprotivný chodník, potom zasa prudko doprava, kde sa obtrelo o telefónnu búdku, až napokon neslávne skončila v kroví blízkeho parku. Keď sa jej podarilo vycúvať, stál tam dopravný strážnik.
Madam, zdá sa, že ste trochu spoločensky unavená, – povedal a slušne zasalutoval, keď spoznal známu tvár. – Máte pri sebe aspoň vodičský preukaz, madame?
Joan Crawfordová sa nad touto otázkou zasmiala ako hrdlička.
Čo? Vodičský preukaz? Nezbláznili ste sa? Veď vidíte ako jazdím… vari by mi ho niekto dal?

Cisár Caligula zaviedol vládu teroru, ktorý neušetril nikoho. Raz odsúdil človeka, o ktorom bol sám presvedčený, že je nevinný.
Nič si z toho nerob! – povedal odsúdenému. – Tento trest si u mňa zaslúži každý!

Významný francúzsky herec Bruno Cremersa o súčasných ženách vyjadril:
Toto storočie je storočím žien, čo má svoje klady a zápory. Ženy dnes chcú mať súčasne deti i vlastnú kariéru v zamestnaní. Chcú si udržať výhody starých čias a pridať k nim ešte výhody emancipácie. Nechápem ako to môžu dokázať!
AlexanderDumas bol veľmi štedrý. Napríklad dvanásť rokov vydržoval chudáka, ktorý sa domnieval, že je spisovateľ. Aby chránenec nemal trápny pocit, poveril hoDumas úlohou sledovať na Novom moste, aké je počasie:
Podľa tohomôžem odhadnúť, koľko mi príde do divadla návštevníkov, – zdôvodnil.

Kráľ Sýrie Antiochus Demetrius vchádzal práve do izby svojho chorého syna, keď z nej odchádzala dievčina, do ktorej bol syn veľmi zaľúbený. Na otázku, ako sa cíti, odpovedal:
Ďakujem, dobre. Horúčka ma už opustila.
Viem, synak, práve som sa s ňou stretol.

Slávny maliar, David, vystavoval jeden zo svojich najkrajších obrazov. Zrazu spozoroval, že jeden z divákov, oblečený v pracovnom odeve parížskeho kočiša, krúti hlavou.
Ktorý idiot to maľoval? – zvolal onen návštevník výstavy.
Ako to myslíte, pane? – ohradil sa David. – Len sa pozrite, koľko ľudí ten obraz obdivuje!
Pretože tomu nerozumejú! Už ste videli koňa s penou na papuli, keď nemá uzdu?
David mlčal, ale tú penu neskôr koňovi odstránil.

Keď sa spýtali Diogena, či chce mať sluhu, odpovedal , že nie.
Ale kto ťa mŕtveho vynesie z domu do hrobu? – spytovali sa ho ďalej.
Ten, kto bude potrebovať môj dom! – odpovedal Diogenes.

Keď sa nemecká filmová herečka Marlene Dietrichovápo prvý raz od skončenia vojny vrátila do Nemecka, jeden večer strávila v kruhu svojich známych. Na otázku istého kritika, či pokladá za rozumnejších mužov alebo žena, odpovedala:
Prirodzene, že ženy sú oveľa rozumnejšie! Videli ste už niekedy ženu, ktorá by sa uchádzala o muža iba preto, že má pekné nohy?

Dumas otec a Dumas syn raz cestovali cez Švajčiarsko. Keď prišli do Bernu,
udrel sa otec do čela:
Doparoma, veď sme zabudli svoje kufre v Ženeve. My sme ale somáre!
Otec, nemohol by si hovoriť iba v jednotnom čísle? – ohradil sa Alexander mladší.
Ozaj, pravdu máš, – odvetil pohotovo Dumas starší, – ty si ale somár!

Anglického spisovateľa Arthura Conana Doyla sa raz na večierku opýtali:
Aká bola najlepšia rada, ktorú ste v živote dostali?
Aby som sa oženil!
A kto vám ju dal?
Moja žena.

Povzdychla si slávna filmová hviezda Marlene Dietrichová:
Človek sa musí stále len učiť! Keď začínala éra zvukového filmu, musela som sa učiť pekne hovoriť a keď začínal farebný film, musela som sa naučiť červenať!

Na jednom súdnom procese sa Pontilius teatrálne spýtal:
Aký je človek, ktorého prichytia pri manželskej nevere?
Rozhodne pomalý! – odvetilCicero.

Ruský skladateľ Peter Iľjič Čajkovskij nerád cestoval loďou. Keď sa ho pýtali prečo, odvetil:
Najhoršie je, že človek sa musí zoznámiť so všetkými cestujúcimi na palube.

O tom ako sa dostal slávny spevák Enrico Caruso k opere, hovorí táto historka:
Jedného dňa sa ohlásil u slávneho skladateľa Pucciniho a ten sa ho spýtal:
Kto ste vlastne?
Caruso namiesto odpovede zaspieval áriu Rudolfa z opery bohéma: “Ktože som? Som básnik”! Zaspieval ju tak, že mu Puccini bez rozmýšľania zveril hlavnú úlohu v tejto opere. A nielen to. Hneď na prvom predstavení Bohémy sa Caruso zaľúbi do svojej partnerky Ady Giacettiovej, ktorá spievala úlohu s nimi a neskoršie sa stala jeho manželkou.

Keď bol ešte Enrico Caruso začínajúcim spevákom, vystupoval v jednom vidieckom divadle. Keď dospieval áriu, ktosi po ňom hodil hlávku kapusty.
Ajhľa, – zvolal budúci slávny spevák, – pri mojom vystúpení už niekto stratil hlavu!

Gaius Julius Caesar prenasledoval porazeného Pompeia až do Egypta. Keď vystupoval z lode, zrazu sa potkol a spadol. Taká nehoda v starom Ríme znamenala zlé znamenie. Caesar však nestratil duchaprítomnosť, roztvoril zemi náruč a zvolal:
Pozdravujem a objímam ťa, Afrika!

Karla Čapka raz vtiahli do debaty o generačnom probléme. Čapek sa vyslovil:
Mladá generácia má pocit, že s ňou prichádza nový svet. Stará garda má však pocit, že s ňou lepší svet odchádza!

Ješitná Fabia sa všade vydávala za ženu tridsaťročnú. Jeden z mužov, ktorý o tom pochyboval, sa pýtal Cicera, ktorý bol s Fabiou spriatelený, na jej vek:
Bude to asi pravda, čo Fabia hovorí, – odpovedal Cicero, – lebo to už hovorí dvadsať rokov!

Spýtali sa raz Cervantesa na jeho názor na ženy. Odpovedal:
Na svete je len jedna dobrá žena. A radil by som, aby si každý muž myslel, že je to tá jeho!

Kedysi sa opýtali Karla Čapka, čo si myslí o anekdotách písaných na účet slávnych ľudí. Odpovedal:
O každom slávnom mužovi sa tradujú anekdoty, zapisujúce nejaký jeho
pozoruhodný výrok v istej životnej situácii. Čítam ich veľmi rád a dozvedám sa postupne, že to isté povedal Victor Hugo, Starý Pitt, Johann Sebastian Bach, Fridrich Veľký, Ignác z Loyoly a mnohí iní. Historické anekdoty podávajú utešené svedectvá o istej nemennosti duchovných statkov, ku ktorým práve anekdoty patria!

Istá grófka uprela na Giacoma Casanovu nežný pohľad:
Pán barón, rozprávajte mi niečo o vašom najkrajšom milostnomdobrodružstve vživote…
Madam, – povedal Casanova, , ako môžem rozprávať o niečom, čo ma ešte iba čaká?!

Filmový herec, miláčik Hollywoodu Gary Cooper vyniesol rozsudok nad rozdielom medzi šarmom a krásou:
Peknú ženu na ulici zbadám ja, ale šarmantná žena si všimne mňa!

Známy anglický humorista a dramatik Noel Coward stretol na večierku u
kritika, známeho zlomyseľnými, ale málo vtipnými recenziami domáceho
pána. Domáci pán toto stretnutie komentoval:
Staneme sa svedkami súboja, v ktorom bude zbraňou dôvtip.
Coward odvetil:
Ja s bezbrannými nebojujem…

Francúzsky politik a štátnik GeorgesClemenceau sedel raz na prijatí pri manželke amerického vyslanca. Táto sa chcela s ním bližšie zoznámiť, lebo Clemenceaubol vtedy veľmi slávny človek. Najprv ho oslovovala “Vaša excelencia”, potom “pán Clemenceau” a nakoniec “drahý môj Clemenceau”.
Krstným menom sa volám Georges, – poznamenal Clemenceau, zdvorilo sa ukláňajúc.

Rímsky cisár Gaius Julius Caesar dal znovu postaviť všetky sochy a busty svojho protivníka, ktoré ľud zboril. Rimanovi, ktorý chválilCaesarovu veľkorysosť, Cicero povedal:
To je predsa samozrejmé, Caesar musí myslieť aj na to, čo spraví jeho nasledovník s jeho pamätníkmi…

Francúzsky maliar Paul Cézanne raz nocoval v istom parížskom hoteli. Veľmi sa mu páčilo jeho apartmán a na pripomienku chyžnej, že nocľah stojí dvadsaťpäťfrankov, odpovedal:
Ó, to s radosťou zaplatím!
Pardon, pane, – odvetila chyžná, – s radosťou je to sto frankov!

Spytovali sa Enrica Carusa, aký vzťah k hudbe majú jednotlivé národy.
To je tak, – odpovedal, – Francúzi sú najvhodnejší na to, aby hudbu skladali, Taliani, aby ju spievali, Nemci, aby ju hrali, Angličania, aby ju počúvali a Američania, aby ju platili.

Spisovateľ, autor Dona Quichota Cervantes raz povedal:
Je krásne niečomu veliť, aj keby to bolo len stádo dobytka.

V spoločnosti, kde bol práve aj Picasso, začali hovoriť o domácich zvieratách. Väčšina prítomných vychvaľovala dobré vlastnosti psov. Picasso dlho mlčal, nakoniec však prehovoril:
Môj priateľ Jean Cocteau mal radšej mačky. Odôvodňoval to tým, že je veľa policajných psov, ale o policajných mačkách vraj ešte nikdy nepočul.

Slávny taliansky alchymista a kúzelník Cagliostro sa chválil, že žije už vyše tisíc rokov a že sa zhováral aj s Pilátom. Istý nedôverčivý človek sa spýtal Cagliostrovho sluhu, či je to pravda. Sluha odpovedal:
Neviem, slúžim u neho iba päťsto rokov!

EnricoCastaldo povedal o ženách:
Keď žena mlčí, netreba ju za žiadnych okolností prerušovať!

Známy anglický humorista a dramatik Noel Coward stretol na večierku u ritika, známeho zlomyseľnými, ale málo vtipnými recenziami domáceho pána. Domáci pán toto stretnutie komentoval:
Staneme sa svedkami súboja, v ktorom bude zbraňou dôvtip.
Coward odvetil:
Ja s bezbrannými nebojujem…

Francúzsky maliar Paul Cézanne raz nocoval v istom parížskom hoteli. Veľmi sa mu páčilo jeho apartmán a na pripomienku chyžnej, že nocľah stojí dvadsaťpäťfrankov, odpovedal:
Ó, to s radosťou zaplatím!
Pardon, pane, – odvetila chyžná, – s radosťou je to sto frankov!

Generál Mac Clenan bol vo vojne Severu proti Juhu stúpencom vyčkávacej taktiky a nijako sa mu nechcelo začať bojovať proti Juhu. Raz dostal od prezidenta list, v ktorom mu Lincoln písal:
Drahý Mac Clenan, ak svoju armádu nepotrebujete, chcel by som si ju na nejaký čas od Vás požičať. S pozdravom Abrahám Lincoln.

Popilius Caston pokladal sám seba za veľkého právnika, aj keď nebol príliš zaťažený vedomosťami. Raz bol povolaný na súd za svedka v spore, pri ktorom jednu zo strán zastupoval advokátCicero. Na prétorovu výzvu, aby vypovedal, Popilius Caston odpovedal:
Vážený súd, je mi ľúto, ale neviem vôbec nič!
Ale to sa mýliš, – zvolal Cicero. – Teraz sa ťa nepýtajú na paragrafy!

Cicero bol nielen dobrým advokátom a neprekonateľným rečníkom, ale aj vtipným človekom. Raz sa stavil so svojim priateľom, ktorý z nich napíše kratší list. Priateľ napísal:
Eo rus. (Odcestujem na dedinu)
Cicero odpovedal takto:
I. (Choď)
A stávku vyhral!

Istého pacifistu zaujímalo, prečo francúzsky politik Clemenceau nemá rád Nemcov:
Boli ste vari v Nemecku?
Nie, znela odpoveď, – ale Nemci boli počas môjho života dva krát vo Francúzsku!

Nemocného Jeana Cocteua navštívil Picasso. Keď sa trochu porozprávali, Cocteau ukázal Picassovi svoje kresby, ktorým sa práve venoval
Čo na to povieš? – spýtal sa mlčiaceho Picassa.
Počuj, píšem ja a dávam ti čítať moje verše?
Ďakujem ti, Pablo. Ak si ku mne taký zlý, to znamená, že mi je už oveľa lepšie!

Jackie Coogan slávny detský herec vo filme Charlieho Chaplina “Kid”dosť skoro opustil filmové ateliéry. Na otázku prečo, odpovedal:
Tam je taký ťažký vzduch, že keď som odtiaľ vyšiel, začal som sa venovať obchodu s ventilátormi!

Na letisku v San Franciscu spozoroval skladateľ Aron Copland pani, kupujúci si v obchode knihy: Shakespearovu hru Rómeo a Júlia a jeho vlastnú knihu: Prečo počúvame hudbu. Pristúpil teda k dáme a spýtal sa jej, či jej má knihu podpísať. Spýtala sa:
A ktorú, pane?

Významný francúzsky herecBruno Cremer, známy ako predstaviteľ komisára Maigreta, sa o súčasných ženách vyjadril:
Toto storočie je storočie žien, čo má svoje klady aj zápory. Ženy dnes chcú mať súčasne deti i rodinu aj vlastnú kariéru v zamestnaní. Chcú si udržať výhodu starých čias a pridať k nim ešte výhody emancipácie. Nechápem, ako to môžu dokázať…

Vynikajúci americký herec Gary Cooper sa vyjadril k americkej morálke:
Morálka v Amerike sa neustále zvyšuje úmerne s počtom áut. Čím viac je áut, tým menej zlodejov koní!

Bavili sa herci o obezite a nadbytočnej váhe a ako to človeku skomplikuje život,
ako taká váha zaťažuje nohy a znemožňuje pohab. Človek si musí v jednom kuse dávať pozor, – vztýčil prst predstaviteľ niekoľkých drobných, ale osobitných filmových úloh Vítězslav Černý.
A dobrý pozor. Hlavne nič nepustiť! Ja už mám kuchyňu plnú hodiniek!

Maliar Jozef Čejka tak miloval svoju ženu, že každú chvíľu doma prerušoval prácu, aby jej zavolal do úradu. Časté telefonovanie však bolo proti mysli Magistrátnemu telefonistovi a tak neustále otravoval:
Je to úradný hovor alebo privátny? Privátne hovory sú u nás zakázané!
Čejka priznal, že volá súkromne, že však je manželom volenej dámy a znovu požiadal o spojenie. Telefonista naďalej odmietal. Čejka sa nahneval:
Prosím vás, tak jej aspoň odkážte, nech okamžite príde domov, že sa nám narodilo dieťa!

Štrnásť dní po nástupe na vojenčinu stáli nováčikovia na kasárenskom dvore a podľa rozkazu spievali pieseň o vzornom plnení povinností, že tí vzorní sa vracajú k svojim milým z boja bez úhony, zatiaľ čo nedbalých čaká nevľúdny osud. Nováčikovi Františkovi Ringovi Čechovi, ktorý sám seba považoval za kráľa hardrocku a teraz bol nútený spievať s ostatnými, vŕtalo hlavou, ktorý z textárov mohol stvoriť niečo takého, čo možno označiť jedine za volovinu. Preto sa prihlásil o slovo. Predvedený bol revúcimslobodníkom pred kapitána, spýtal sa nevinne na autora textu. Kapitán sčervenal, zrozpačitel, nechápal. Pýtal sa na zmysel otázky, na ktorú nepoznal odpoveď. Čech trpezlivo vysvetlil, že mu ide len o jedno meno a že by ho to nesmierne zaujímalo. Veliteľ to vyriešil typickým vojenským spôsobom.
Mlčím a spievam! – zareval a nariadil slobodníkovi zapísať vojaka Čecha za trest na rajóny.
Slobodník, pozerajúc do notesa, v ktorom sa to hemžilo Čechovým menom, uzavrel problematiku piesňového textu celkom jednoznačne:
Čech, vy z toho hajzla hádam ani nevyleziete!

Istý muž sa rád robil mladším, než v skutočnosti bol. V tomto zmysle vystupoval aj pred Cicerom, ten mu však iba povedal:
Vibus Curius, tak potom si vtedy, keď sme spolu chodili do školy, vôbec nebol ešte na svete!

Spisovateľ Doyle sa pristavil pri stánku s knihami. Predavač mu ponúkol celý rad kníh, ale stále počul rovnakú odpoveď:
To som už čítal.
Nakoniec predavač vytiahol akúsi knihu spod pultu a riekol:
Túto ste určite nečítali. Je to posledné dielo Conana Doyla o špiritizme. Včera vyšla.
Máte pravdu, odpovedal spisovateľ, – nečítal som ju. Ja som ju iba napísal.

Známeho francúzskeho spisovateľ a dramatika Alexandra Dumasa staršieho ustavične obťažoval istý novinár otázkami, čo robí práve teraz tvorca Troch mušketierov. Keď už toho bolo veľa, Dumas povedal:
Práve si nechávam rásť fúzy!

Anglický spisovateľ John Dryden venoval veľmi málo času svojej manželke. Raz mu nahnevane povedala, že by chcela byť knihou, lebo len im venuje on svoj voľný čas. Dryden sa na to ozval:
To je dobrý nápad, moja drahá. Lepšie by však bolo, keby ste sa stali kalendárom.
Prečo práve kalendárom?
To by ste boli každý deň nová!

Keď sa v istej spoločnosti hovorilo o rozdiele medziDumasom starším a jeho synom, vyjadril sa Dumas – otec:
Medzi mnou a mojím synom je len jediný rozdiel: zatiaľ čo ja milujemženy, on ich nemiluje. Preto sa oženil a ja som zostal slobodný!

Artúr Conan Doyle sa viezol taxíkom z parížskej stanice do hotela. Keď platil,
taxikár mu povie:
Ďakujem, pán Doyle!
Akože, – zvolal udivený autor slávnych detektívok, – vy ste ma poznali?!
Nepoznal, – odvetil taxikár, – ale prichádzate z južnej časti Francúzska, ste Angličan nakrátko ostrihaný a keď máte čas na cestovanie, tak si čitateľ Sherlocka Holmesa všeličo domyslí.
Ale to je veľmi zaujímavé, – povedal Doyle, – ozaj vás nič iného nepriviedlo
na stopu?
Snáď jedna maličkosť. Máte svoje meno na batožine.

Albert Dürer bol veľkým ctiteľom žien, napriek tomu, keď prišlo k debate o láske, vyhlásil:
V nebi nie sú sobáše a v pozemských sobášoch chýba nebo!

Istému nadutému šľachticovi, ktorý Dumasa posmešne nazval negrom, slávny francúzsky spisovateľ odvetil:
Áno, pane, nepopieram, že môj otec bol mulat, starý otec černoch a praotec opica. Lenže môj rodokmeň končí práve tam, kde váš začína!

Raz sa zišlo v Londýne grémium učencov.
O tisíc rokov bude pre ľudí ne tejto zemi iba miesto na státie, – povedal sir Charles Darwin, vnuk slávneho Darwina. Rektor kalifornskej techniky k tomu dodal:
Keď budú iba miesta na státie, potom určite klesne pôrodnosť!

V čase, keď Alexander Dumas mladší písal román Diane de Lys, často hovoril o štruktúre deja so svojim priateľom Mirauldom. Pri rozhovoroch išlo hlavne o to, či hrdina Paul Aubry má zomrieť násilnou smrťou, alebo nie. Jedného dňa sa Dumas definitívne rozhodol a šiel to oznámiť Mirauldovi. Ten však nebol doma, preto nechal odkaz u jeho domácej:
Povedzte pánovi Mirauldovi, že som Aubryho zabil!
Vystrašená domáca odovzdala odkaz a na jej prekvapenie Mirauld odpovedal:
To je najlepšie, čo mohol urobiť!

Marlene Ditrichová sa sťažovala, že počas svojich ciest stráca veľa času na colné formality.
Nieto colníka, – povedala, – ktorý by sa nechcel osobne pozrieť na dátum môjho narodenia v pase!

Alexander Dumas raz cestoval do Nemecka. Nevedel sa však dohovoriť, pretože poznal len jedno nemecké slovo. V ktoromsi hostinci si objednal šampiňóny. Keď už príliš dlho čakal, pochopil, že mu hostinský nerozumel. Zavolal ho a svoje želanie mu nakreslil. O chvíľu sa hostinský vrátil a podával mu dáždnik.

Po prílete na letisko v Edinburgu sa rozhorčila sedemdesiatročná Marlene Dietrichová, keď jej istý kameraman postavil pred nohy pojazdnú stoličku pre starcov a chorých. Usmiala sa iba vtedy, keď jej vysvetlil, že stolička nie je nachystaná pre ňu, ale pre jeho televíznu kameru.

Známy nemecký filológ Konrád Duden uverejnil svoj slovník už v minulom storočí. Jedna dáma z vyššej spoločnosti mu hneď blahoželala k veľkému dielu a povedala:
Predovšetkým vám ďakujem, že ste v slovníku vynechali všetky nemravné výrazy.
Duden sa nad touto poznámkou pousmial a odvetil:
Bože môj, a to ste môj slovník tak pedantne prečítali? Zrejme ste tie výrazy priam vyhľadávali?!

Poľský satirik Félix Derecki ostal sedieť ako posledný hosť vo vinárni. Keďže už bola záverečná, priblížil sa diskrétne hlavný a spýtal sa ho:
Neželáte si platiť?
Derecki sa prebral z myšlienok a zabručal:
Isteže zaplatím, veď musím. Ako ste však prišli na to, že si to neželám?

Alexander Dumas mladší bol veľký jedák. Raz na recepcii u ministra kultúry
si dal na tanier obrovský kus mäsa.
To všetko chcete zjesť len tak? – udivene sa spýtal jeho sused.
To nie, – odpovedal Dumas, o chvíľu prinesú zemiaky a kapustu.

Keď ešte Antonín Dvořák býval v Nelahozevsi, cestovával do Prahy vlakom. Pri týchto cestách vznikla jeho slávna Humoreska, vyjadrujúca rytmus vlakových kolies. Pri dokončievaní diela prišiel raz na dnešnú stanicu Praha – stred k rušňovodičovi a vytýkal mu:
Počujú mašinfírer, každý raz ide tento vlak v inom takte. Včera ste išli allegretto a dneszase andante!

Alexander Dumasmal priateľa s veľmi nečitateľným rukopisom. Raz od neho dostal list. Dumas mu ihneď odpovedal:
Ďakujem ti za list, milý Theo. Až prídeš do Parížan nezabudni sa u nás zastaviť, prečítaš mi ho!

Najslávnejší taliansky básnikDante Alighieri mal vraj výbornú pamäť. Raz ho chcel jeden známy vyskúšať a spýtal sa ho:
Majstre, ktoré jedlo máte najradšej?
Vajíčko, – odvetil básnik.
Asi o rok sa obaja zasa stretli a zvedavec sa pýta:
A s čím?
Len tak natvrdo a osolené, – usmial sa Dante.

Vladimír Dvořák viedol na jednom javisku súťaž. Obrátil sa do sály s otázkou:
Prosím, sú tu dnes medzi divákmi novomanželia, takí, čo sa iba dnes zobrali?
V sále nastal šum, ľudia sa divili. Vstala však jedna dvojica a prichádzala na
pódium.
Vladimír sa začudovane poškrabal na brade a hovorí:
Ja som vám chcel dať pôvodne takú zvláštnu otázku, ale teraz ma napadla úplne iná. Vy ste sa skutočne vzali iba dnes?
Áno.
Tak prosím vás, čo tu teraz večer robíte?

Maliar Stanislav Doležal, muž chlapskej tváre ozdobenej bohatými, nepestovanými fúzmi rád maľoval svoje portréty. O jeho autoportrét sa zaujímal jeden kupec, ale cena sa mu videla privysoká.
Uznávam, je trochu drahší, – vravel Doležal, – ale keby ste vedeli, čo ma len ten lesk v očiach stál peňazí!

Francúzsky teoretický fyzik Paul Adrien Dirac s obľubou teoretizoval na rôzne témy. Raz prišiel medzi svojich priateľov s novou hypotézou, že existuje iba jediná optimálna vzdialenosť, pri ktorej je ženská tvár najpôvabnejšia.
Existujú totiž, – zdôvodňoval svoje tvrdenie, dve krajné vzdialenosti: nulová a nekonečná. Pri tých sa musí pôvab ženskej tváre zákonite strácať, pretože nie je nič vidieť. A preto je logické, že medzi týmito krajnými prípadmi musí byť vzdialenosť, kedy vidíme ženu ako najkrajšiu!

Známa americká filmová herečka Frances Drakeová sa vrátila z cesty po Európe. Všetkým svojim známym rozprávala, čo všetko videla, čo zažila a ako to vôbec v tej starej Európe vyzerá.
Drahá, videli ste aj Dardanely? – opýtal sa jeden z jej priaznivcov.
Dardanely? Akože by nie, – sebavedome vyhlásila herečka, – tí ma dokonca pozvali na obed.

Je to pravda, že sa osobne poznáte s našim kráľom? – Tak sa raz opytovali Darwina jeho priatelia.
Charles Darwin sa usmial spomedzi svojich bielych fúzov:
Ako ste na to prišli?
Sám kráľ vraj o tom hovoril!
Alebo to sa kráľ iba tak vyťahoval!

Logik Agathokles sa pred svojimi žiakmi chválil, že je jediným a prvým logikom v Aténach. Demonax, ktorý išiel okolo, to počul a opýtal sa:
Ak si jediný, ako môžeš byť prvý? Ale ak si prvý, ako môžeš byť jediný?

Jeden z Darwinových odporcov sa nemohol za nič zmieriť s vývojovou blízkosťou človeka a opice. Pri jednej príležitosti nervózne povedal:
PánDarwin , predsa len nemôžem pochopiť, ako je možné, že vlastne staviate človekana úroveň opice.
A to robím ešte sistým sebazaprením, – odpovedal Darwin, najradšej by som dal prednosť opici pred človekom.
To už ale vôbec nechápem! – urazil sa spolubesedník.
Pozrite sa, – vysvetľoval veľký prírodovedec, – opica výborne šplhá a obstojne chodí. Aj človek vie šplhať takmer dokonale, ale chodí po tejto hriešnej zemi oveľa neistejšie, ako opica!

Pýtali sa raz Deskartesa:
Môže byť múdry človek labužníkom?
A prečo nie, príroda neposkytuje dobré veci len hlupákom!

Anglického biológa Charlesa Darwina raz podráždene oslovila krásna susedka:
Pán Darwin, tvrdíte, že ľudstvo pochádza z opice. To platí aj o mne?
Prirodzene, odpovedal, – vy však pochádzate z nádhernej opice.

Alexander Dumas starší cestoval svojho času po Rusku a cesta ho zaviedla až do Tbilisi, vtedajšieho Tiflisu. Zašiel do kníhkupectva, ktorého majiteľ bol taký pozorný, že zaplnil celý výklad a všetky police výlučne Dumasovými knihami.
A kde máte knihy ostatných autorov? – zaujímal sa Dumas.
Tie, prosím, sú všetky predané, – odpovedal popravde kníhkupec.

Národný umelec Rudolf Deyl veľmi miloval kone a konské dostihy. Na dostihy do Chuchle prichádzal celkom pravidelne. Keď mu jeden kolega z divadla ponúkol, že mu ukáže nové auto, ktoré si kúpil, Deyl odvetil:
Je iste pekné, ale v aute je veľa koní a ja si predsa len prezriem každého osobitne!

Keď Alexandrovi Dumasovi vyčítali, že vo svojej tvorbe prekrúca dejiny, ba dokonca znásilňuje históriu, so širokým úsmevom vyhlásil:
Áno, pripúšťam to, ale pozrite aké nádherné deti som jej urobil!

Francúzskemu filozofovi, matematikovi a fyzikovi Renému Descartovi neobyčajne chutilo jesť. raz sa ho jeden známy začudovane spýtal:
Ako je možné, že taký veľký vedec ako vy môže nachádzať potešenie v takej banálnej veci, akou je jedlo?
A vy si myslíte, že príroda vytvorila dobré veci len pre hlupákov? – odvetil mu pohotovo Descartes.

Aténsky rečník Demostenes si na zlepšenie výrečnosti vkladal do úst kamienky. Keď to zbadal náhodný chodec, spýtal sa ho:
Prečo si strkáš do úst všelijaké haraburdy?
Život ma k tomu núti, – vysvetlil Demostenes, – lebo len čo v diskusii skončia s argumentmi, prichádzajú k slovu kamene!

Francúzsky dramatik a súčasne herec Raymond Devosbol raz v parížskej reštaurácii s mladou dámou, začínajúcou herečkou. Zrazu popri nich prešiel čašník, ktorý držal pred sebou na ražni napichnutý horiaci šašlík.
Čo je to? – spýtala sa prekvapená herečka.
Nič zvláštne, – odvetil Devos, – je to zákazník, ktorý nedal čašníkovi žiadne prepitné!

Keď český hudobný skladateľ Antonín Dvořák skladal Armidu, pozastavil sa nad tým, že je v librete zmienka o koňoch v križiackom tábore. Celý ustarostený sa opýtal Vrchlického:
Priateľ môj drahý, nerád by som urobil nejakú chybu, povedz mi, boli už vtedy kone?

Kedysi sa Alexander Macedónsky rozprával sDiogénompri jeho sude a boluchvátený odpoveďami filozofa. Preto povedal:
Môžeš ma požiadať o čo len chceš!
Odstúp trocha, – odvetil Diogénes, – zacláňaš mi!

Za oných čias, keď ešte mudrci starého grécka učili svojich žiakov uprostred trhového námestia, spýtali sa Diogena:
Ako je to možné, že ľudia ochotne dajú milodary chromým a slepým žobrákom, ale bosému mudrcovi nedajú ani deravý groš?
Odpoveď je nanajvýš jednoduchá, – odvetil Diogenes. – Obávajú sa, že aj oni jedného dňa môžu byť slepí, alebo chromí, ale toho, že raz by boli mudrci, sa neboja!

Alexander Dumas – otec, hovorí synovi:
Priateľu, blíži sa ti tridsiatka, bolo by správne, keby si si konečne našiel ženu!
Súhlasím, – odpovie syn, – len neviem čiu…

Alexander Dumas starší bol veľkým priateľom psov. Raz si spoločnosť
pozerala obraz, na ktorom bola veľmi mladá, pekná, no chudá dievčina. Pri jej nohách ležal prekrásny pes. Jedna dáma sa Dumasa spýtala, čí je to portrét. Pohotový spisovateľ odpovedal lakonicky:
To je portrét psa, ktorý stráži kosť!

Človek sa musí neustále učiť, – povedala raz Marlene Dietrichová. –Keď začínal zvukový film, musela som sa naučiť hovoriť, keď začal farebný, musela som sa naučiť červenať sa…

Alexander Dumas starší sedel raz pri hostine oproti bohatému, ale veľmi obmedzenému nevzdelancovi. Takí ľudia sa mu z hĺbky duše protivili a preto si ho občas doberá. Keď už namyslencovi došla trpezlivosť, rozhodne skríkol:
Viete vy vôbec, ako blízko máte k hlúposti?
Viem, – pohotovo odpovedal Dumas, – iba cez stôl!

Španielsky maliar Salvator Dali navštívil raz výstavu obrazov svojho kolegu. Pod jedným obrazom bol lístok: “Nepredajné”.
To tam predsa nemusel dávať, – obrátil sa Dali k prizerajúcim, to predsakaždý vidí!

Spisovateľka Mária Ďuríčková sa stretla na besede so svojimi mladými
čitateľmi. Chcela sa porozprávať s nimi o svojej knihe “Danka a Janka”.
Budeme sa hrať na kritikov, – navrhla svojim poslucháčom, – povedzte mi, ako moji kritici, či sa vám kniha páčila.
A hneď si aj overila:
Viete, čo je to kritika?
Prosím, viem, – prihlásil sa prváčik, – ohováranie!

Van Dyck maľoval kráľovnú, ktorá bola veľmi škaredá. Majster namaľoval podľa skutočnosti je vráskavú tvár, ale ruky namaľoval čisté a jemné. Keď sa ho kráľovná spýtala, prečo je namaľoval ruky krajšie ako tvár, van Dyck odvetil:
Preto, Vaše Veličenstvo, lebo z tých rúk očakávam honorár!

Známeho francúzskeho románopisca Alexandra Dumasa staršieho, presláveného históriou Troch mušketierov, opýtala sa raz jedna z jeho obdivovateliek:
Ako to robíte, majstre, že starnete tak krásne?
Madam, to je asi tým, že tomu starnutiu venujem všetok svoj voľný čas! – odpovedal Dumas.

Ja už dnes nemôžem maľovať tak zrozumiteľne ako ostatní, – vravieval Salvator Dali.
A prečo, majstre?
Pretože ľudia by si mysleli, že nič neviem!

Na prvom predstavení Dáma s kaméliami Dumasa mladšieho bol prítomný aj jeho otecDumas starší. Počas celého predstavenia sa tak nadchýnal, až sa ho istý kritik spýtal:
Ste autorom tejto hry?
Viac! Som autorom autora!

Svetoznámy francúzsky maliar, grafik a karikaturista Honoré Daumier mal veľa priateľov. Ich ustavičné návštevy
mu už išli na nervy. Jedného dňa sa na dverách ateliéru objavil nápis:
Každý, kto sem príde, mi preukazuje veľkú česť. A každý, kto sem nepríde, mi preukazuje veľkú službu!

Známy primár neurologického oddelenia profesor MUDr. Otto Dostál, upozorňoval jedného pacienta, ktorý prekonal ťažkú mozgovú príhodu, ako sa v ďalšom živote chovať, čo smie a čo nie. Musí si každým okamžikom uvedomovať, že opakovanie príhody by bolo veľmi riskantné.
Nehnevajte sa, pán primár, že sa tak otvorene pýtam, ale čo si môžem dovoliť v intímnom živote?
Čakal som takú otázku, je vo vašom veku pochopiteľná. Dovoliť si môžete, pokiaľ vás to nebude vzrušovať. Zvýšený krvný tlak je pre vás veľmi nebezpečný!
Preboha, ako to potom mám robiť? – pýtal sa zúfalý pacient.
Len s vlastnou manželkou, milý priateľu, len s vlastnou!

Degas bol svedkom, ako jeden z jeho obrazov dosiahol na dražbe cenu pol miliónafrankov. Keď sa ho spýtali, ako sa cítil, odpovedal:
Bolo mi ako dostihovému koňovi, ktorý práve vyhral Veľkú cenu. Ten kôň totiž bežal preto, aby dostal ovos…

Sergej Dagilev, ktorý s ruským baletom žal úspechy na turné po západnej Európe, raz na recepcii odpovedal na otázku, ako sa možno naučiť ruského kozáčka:
To je jednoduché. Sadnete si na nízku stoličku a vyhadzujete nohy do vzduchu tak dlho, až sa to perfektne naučíte…
A čo ďalej? – pýtali sa poslucháči.
Keď to už naozaj dobre viete, môžete pokračovať, ale bez stoličky!

Nemecký maliar AlbrechtDürer bol veľkým ctiteľom ženského pohlavia. Jednako však, keď raz bola debata o láske a ženách, vyhlásil:
V nebi nie sú manželstvá a v pozemských manželstvách zasa nie je nebo! Ja osobne po nebi netúžim, tam sú ženy len okrídlené hlavičky – a to mi nestačí!

Na parížskej radnici je jedna sieň plná krásnych fresiek, ktoré vytvoril slávny francúzsky maliar Eugéne Delacroix. Umelec bol dlhý čas aj členom mestskej rady. Keď si raz veľká skupina cudzích návštevníkov prezerala krásne diela v sieni radnice, opýtala sa jedna dáma vrátnika, ktorý umelec to všetko vytvoril.
Ale, madame, – odvetil zriadenec s kamennou tvárou, – to predsa nebol žiaden umelec, to bol náš mestský radca!

Alexander Dumas mal priateľa, ktorý mal nečitateľný rukopis. Keď raz dostal od neho list, obratom mu odpovedal:
Ďakujem ti za milý list, Theo, keď prídeš do Paríža, zastav sa u mňa, prečítaš mi ho!

Je to pravda, že sa osobne poznáte s našim kráľom? – opytovali sa razDarwinajeho priatelia. Charles Darwin sa usmial spomedzi svojich bielych fúzov:
Ako ste na to prišli?
Sám kráľ vraj o tom hovoril.
Ale ba, to sa kráľ iba tak vyťahoval!

SlávnyDuval, knihovník cisára Františka I. bol známy svojou skromnosťou. Raz mu istý človek dal otázku, na ktorú Duval odpovedal:
Neviem.
Ako to, že neviete? A za čo vás cisár platí, – dobiedzal návštevník.
Cisár, – odpovedal Duval, – ma platí za to, čo viem. Keby ma mal platiť za to, čo neviem, nestačili by mu všetky cisárske poklady!

O Richardovi Wagnerovi hovoril Antonín Dvořákvždy s veľkou úctou. Raz, keď sa Dvořák opäť nadchýnal wagnerovským dielom, ozval sa hlas z radov študentov:
Prosím, pán profesor, počuli sme, že Richard Wagner kedykoľvek komponoval, musel mať po ruke pohár vína!
Počujú oni, študent, – rozčúlil sa Dvořák, – či Wagner pil víno, či vodu, do toho ich nič! Oni by takú hudbu neskomponovali, ani keby pili bohviečo!

Hudobný skladateľClaude Debussy patril k tomu druhu umelcov, ktorí sa, pokiaľ to bolo možné, vyhýbal banálnym obedom a večierkom v rodinách bankárov a iných zbohatlíkov. Vedel, že hudobníka, ktorý sa na takej spoločenskej oslave zúčastní, čaká rovnaký osud. Najprv bohatý obed alebo znamenitá večera a potom nevyhnutný úsmev hostiteľky:
Majstre, moji hostia vás veľmi obdivujú, zahrajte pre nich niečo na klavíri…
Práve k takým hudobným produkciám bol Debussy chladne odmietavý. Nebol ochotný rozdávať svoje umenie za trochu jedla. keď ho raz hostiteľka požiadala o malú klavírnu improvizáciu, odmietol so slovami:
Prepáčte, madam, ale nezvyknem platiť obed v naturáliách!

Jeden z mladých skladateľov doniesol Claudovi Debussymu partitúru svojej najnovšej uspávanky a žiadal ho o posudok. Debussy dielo preštudoval a povedal:
Nie je to najhoršie, milý priateľu, má to však jednu chybu. Totiž aj uspávanka musíbyť tak dokonale skomponovaná, aby neuspávala poslucháčov v sále!

Francúzsky spisovateľ DenisDiderotprijal svojho času pozvanie na cisársky dvor ruskej cárovnej Kataríny. Tá ho požiadala, aby nacvičil niekoľko svojich starších hier. Básnik sa však vzpieral a aby ho upokojila, prehlásila:
Veď vám nehrozí žiadne nebezpečenstvo. Aj ja som napísala niekoľko hier a obecenstvo ich vypískalo. A mne to vôbec nevadilo.
Medzi nami, Vaše Veličenstvo, je však veľký rozdiel, odpovedal básnik, – keďDiderot ako básnik prepadne, ani pes po ňom nezabreše, keď však prepadne Katarína ako autor, ostane ešte cárovná Katarína, a to určite nie je tak celkom k zahodeniu!

Francúzsky spisovateľ Alexander Dumasraz bol na výlete v okolí Paríža a uvidel voz ťahaný somárom, ako nevládze vyjsť na kopec. Nužpomohol sedliakovi voz vytlačiť. Ten mu na kopci povedal:
Mnohokrát ďakujem, iba s týmto somárom by som sa hore určite nedostal!

MarleneDietrichovej sa raz opýtali, čo súdi o ženách v manželstve. Marlene odpovedala:
Manželstvom sú najviac rozčarované tie ženy, ktoré sa vydali preto, aby nemuseli pracovať!

Mladý skladateľ napísal hudbu k opere a prišiel za Dunajevským, aby ho vypočul. Keď skončil, netrpezlivo sa pozrel na veľkého majstra a po chvíli sa ho spýtal:
Ani mi nič nepoviete?
Prečo? – odpovedal majster. – Veď ani vy ste mi nič nepovedali…

Degasa, keď už bol slávnym maliarom, navštívil jeden z mnohých ctiteľov, ktorý sa veľmi prekvapil, že v byte nevidí ani jediný jeho obraz. Degas mu to vysvetlil:
V súčasnosti stojí jeden Degas hŕbu peňazí. Nemôžem si dovoliť taký luxus…

AlexanderDumas starší dostal raz vznešenú návštevu. Zavítal k nemu knieža
Lichtenberg so žiadosťou o autogram. Pohotový Dumas mu ho dal v tejto forme:
Potvrdzujem príjem dvadsaťpäť fliaš pravého Chateau Armagnac z pivníc Jeho Výsosti kniežaťa Lichtenberga. Alexander Dumas.
Zaskočenému kniežaťu nezostávalo nič iné ako poslať Dumasovi to, čo bolo na
potvrdenke.

F. M. Dostojevskij sa raz prechádzal po Petrohrade a na múre zbadal novú vyhlášku. Keď si ju chcel prečítať, zistil, že si doma zabudol okuliare. Zastavilpreto okoloidúceho muža a poprosil ho, aby mu prečítal text vyhlášky. Muž mu odpovedal:
Nemôžem, pane. Som na tom práve tak ako vy, ani ja neviem čítať…

Počas vlády Ľudovíta XV. kúpili pre parížsky verejný park mladého slona. Spisovateľ Charles Duclos to pred priateľmi komentoval:
Dnes sa veľa hovorí o slonovi. Je to totiž jediné veľké zviera, o ktorom sa môže voľne debatovať.

Francúzsky maliar Edgar Degas bol pozvaný na svadbu jednej zo svojich modeliek. pri svadobnom obrade sa zrazu naklonil k svojmu priateľovi a nadšene povedal:
Aká je len krásna! Vidím ju po prvý krát oblečenú, môžem však povedať, že jej to veľmi pristane!

Kto je autorom toho románu, čo tak usilovne čítaš? – opytoval sa Alexandra
Dumasa,staršieho jeho syn.
Ako by si to nevedel, – ohradzoval sa otec Dumas, – napísal som ho ja sám, ale za nič na svete si nemôžem spomenúť, ako to všetko skončilo!

Španielsky excentrický maliar Salvator Dali, ako je známe, bol až chorobne pyšný na svoju tvorbu, ktorú pokladal za geniálnu. Tvrdil, že tí, čo jeho obrazy neuznávajú, nemajú vkus. Sám si posielal darčeky, dával si o sebe písať oslavné básne a skladať piesne. Dokonca si dal zhotoviť zo zlata puzdro s nápisom:
Veľkému umelcovi Dalimu – jeho najväčší obdivovateľ: Veľký Dali.

Slávneho skladateľa Debussyhočasto pozývali do rodín zbohatlíkov, kde ho čakal bohatý obed a napokon milý úsmev hostiteľky so žiadosťou:
Majstre, zahrajte nám niečo zo svojich skladieb, moji hostia vás veľmi obdivujú.
Debussymu sa také jednanie nie veľmi páčilo a raz keď bol podobným spôsobom
vyzvaný k produkcii, odpovedal:
Prepáčte, madame, ale ja nie som zvyknutý platiť za obed v naturáliách!

V Umeleckej besede hral raz Antonín Dvořák svoju novú skladbu s Lachnerom a Nerudom. Po koncerte sa Dvořák usadil k stolu a objednal si večeru. Pri stole bol akýsi generál, ktorý sa snažil s majstrom nadviazať hudobne – odborný rozhovor. Vyzval Dvořáka, aby mu povedal svoju vlastnú mienku na nadnesený problém. Ten však bol zaujatý večerou a tak s vážnou tvárou odpovedal:
Tá hovädzina je ale poriadne tvrdá!

Medzi spisovateľom Ernestom Hemingwayom a MarleneDietrichovou, ktorí sa celé roky priatelili došlo raz k tomuto rozhovoru:
Počúvaj, Marlene, ty si predsa múdra žena, povedz mi úprimne, neprekáža ti tvoja inteligencia pri povolaní filmovej herečky?
Vôbec nie, – s úsmevom odpovedala Marlene, – veď to, čo vy muži považujete za
inteligenciu, skryje šikovná žena celkom ľahko v trochu odvážnejšom výstrihu!

Taliansky skladateľ Gaetano Donizetti sa rád chválil, že svoju operu Don Pasquale napísal za osem dní. Keď mu voľakto pripomenul, že aj Rossini napísal Lazobníka sevillského za štrnásť dní, odpovedal:
Ani sa nedivím, veď Rossini je strašne lenivý!

Anglický fyzik Duracsi veľmi potrpel na presné vyjadrovanie. Raz sa pri svojej
prednáške opýtal poslucháčov:
Má niekto otázku?
Z lavíc sa ozval hlas:
Nechápem, ako ste došli k tej rovnici, pán profesor.
Durac ho hneď prerušil:
To nie je otázka, to je iba oznámenie, znovu sa spytujem: “Má niekto otázku”?

ArthuraConana Doyleho sa raz v spoločnosti opýtali, akú najlepšiu radu v živote dostal.
Aby som sa oženil, – odpovedal Doyle.
A kto vám dal túto radu?
Moja manželka!

Veľký spisovateľ, autor mnohých príbehov Sherlock Holmes si raz zažartoval so svojim známymi. Desiatim váženým občanom z vyšších spoločenských kruhov poslal telegram:
Všetko vyzradené, okamžite zmiznite!
Do dvadsiatich štyroch hodín všetkých desať opustilo Spojené štáty.

PavelDobšinský,učil istý čas v Banskej Štiavnici a zaľúbil sa tam do slečny z bohatej rodiny, požiadal ju o ruku, ale mu ju nedali, dostal košík. Keď sa o tom dozvedel Ján Botto, jeho dôverný priateľ, napísal mu list, ktorého motto znelo asi takto:
Zahučali hory, tie breznianske lesy, že sa tam Palíček vraj obesil kdesi, ale haluz krehká, nezdrží Palíka, lebo veru odpadol kamsi do košíka!

ViktorDykmal veľmi špatný rukopis, keď niečo napísal rýchlo. Po jeho odchode z redakcie prišli sadzači a korektori do redakcie, aby im kolegovia pomohli hieroglyfy rozlúštiť. Raz však stál celý nástup tlačiarov pred záhadou. Na Dykovom stole bolcelý stoh novín, výstrižkov a poznámok, že sa naň nevošiel už ani papier, na ktorom bolo voľačo napísané. Ten ležal na zemi. Sluha, ktorý papier našiel, zohnal všetkých okolostojacich, aby odkaz rozlúštili. Keď však tomu nerozumel ani stenograf, ani špecialista na grécke písmo, ktosi spomenul dlhoročného metéra Zelnického.
Pán Zelnický, vy viete prečítať všetko, čo je to tu napísané?
Ten si nasadil okuliare a čítal ako keď bičom šibe:
Nech mi nik nič neodnáša zo stola! Viktor Dyk.

Vedec Agathokles sa pred svojim žiakmi chválil, že je jediným a vlastne aj prvým logikom v Aténach. Demonax, ktorý to počul sa opýtal:
Ak si jediný, ako môžeš byť prvý? A ak si prvý, ako môžeš byť jediný?

Čo sa tak tešíš? – spýtal saDiogenesmladého muža.
Prečo by som sa netešil, veď som dnes zvíťazil na olympiáde!
To sa nemáš čím pýšiť, – povedal a to slávny filozof, – veď ty si vlastne premohol slabých!

AlexanderDumasmal veľmi peknú, pritom však energickú neter. Raz k nemu prišlana návštevu a hneď vo dverách sa mu sťažovala:
Predstav si, strýčko, môj snúbenec Louis chce odložiť náš sobáš o celý týždeň. Neviem si to vysvetliť.
Len sa tak nerozčuľuj, milá moja, – ukľudňoval ju Dumas, – umožni mu ten odklad, veď je to jeho posledné želanie!
Spýtali sa raz slávneho amerického vynálezcu Thomasa Alva Edisona, či to bol on, čo vynašiel hovoriaci stroj.
Veru nie, – poznamenal Edison, – prvý hovoriaci stroj vyrobili z Adamovho rebra!

Svetoznámy nemecký fyzik a matematik Albert Einstein,prednášal o svojej novej teórii relativity. Po skončení prednášky bola diskusia. Jeden z odporcov jeho teórie vstal a vyhlásil:
Môj zdravý rozum odmieta uznať čosi také, o čom s nemôžem presvedčiť na vlastné oči!
To znie nanajvýš presvedčivo, – súhlasil vedec. – Keď pred nás na stôl položíte ten svoj zdravý rozum, bez slova vám všetci uveríme, že ho naozaj máte!

Pražský herec Karel Effarád rozprával tento zážitok:
Stojím na nástupišti električky a zrazu vidím, ako malé chlapča ťahá mladú mamičku za rukáv, ukazuje smerom ku mne a hovorí.
Pozri sa, mama, tam je Effa!
Mladá žena sa nahne nad chlapca a opravuje ho:
Ty blázonko, veď je to mercedes!

Domovník v dome kde býval profesor Albert Einsteinmal dvoje hodiniek. Jedny šli rýchlejšie o sedem sekúnd, druhé boli pokazené a nešli vôbec. Rozhodol sa, že tie pokazené niekomu daruje, predtým sa však poradil s profesorom. Dostal takúto radu:
Darujte radšej tie hodinky, ktoré denne idú o sedem sekúnd rýchlejšie, lebo tie ukazujú presný čas iba raz za sedemnásť rokov, ale hodinky, ktoré stoja, ukazujú presný čas každých dvanásť hodín!

AlbertaEinsteina,sa často zlomyseľne spytovali, aby im rukolapne vysvetlil teóriu relativity. Einstein mal po ruke pádnu odpoveď:
Pozrite sa, tri vlasy na hlave, to je relatívne málo, ale tri vlasy v polievke, to by stačilo!

Thomas Alva Edison, ktorému sa pripisuje obrovské množstvo patentov, bol v mladosti podarený kvietok. Nielenže takmer nedochádzal do školy a učiteľ ho označil za podpriemerného žiaka, ale bol aj veľmi zvedavý. Preto si v rodnej obci vyslúžil povesť dedinského hlupáka. Akoby aj nie, keď napríklad podpálil otcovi stodolu. Keď ho občania prinútili k priznaniu, Tom sa ospravedlnil svojráznym spôsobom:
Nehnevajte sa, ale bol som zvedavý, čo to urobí…

Na a začiatku vedeckej kariéry Alberta Einsteina sa spýtal istý novinár jeho manželky, čo si myslí o svojom manželovi.
Môj muž je génius, – vyhlásila pani Einsteinová, – je schopný dosiahnuť absolútne všetko, pravda až na peniaze.

Istá dáma poprosilaEinsteina, aby jej zatelefonoval a dodala:
Číslo môjho telefónu sa žiaľ ťažko pamätá, tak si radšej napíšte. Je to 243 61.
To je predsa náramne jednoduché, – usmial sa veľký matematik, – dva tucty a devätnásť na druhú!

Chýrny fyzik, objaviteľ teórie relativity Albert Einsteinsa raz v kúpeľoch stretol s iným priemerným fyzikom. Ten sa mu familiárne prihovoril:
Ako sa máte, pán kolega?
Einstein si ho premeral od hlavy po päty a povedal:
Kolega? To znamená, že aj vás trápi reuma?

Vynikajúceho francúzskeho spisovateľa Antoine de Saint – Exupéryho raz predstavili istej reprezentatívnej dáme, pričom zdôraznili hlavne jeho priezvisko „Saint – Exupéry“.
Dáma vzrušene zvolala:
Taký mladý a už svätý?
Spisovateľ až do ráne vysvetľoval dáme, že sa tak iba volá…A keď sa mu to napokon podarilo, dáma v nasledujúcich dňoch po parížskych salónoch vyprávala, že sa zoznámila s pánom Exupérym, ale že on nie je zďaleka takým svätým, ako sa o ňom hovorí.

Alberta Einsteina sa opýtal figliarsky študent, či by mu pán profesor vedel vysvetliť tajomstvo bezdrôtovej telegrafie bez použitia vysokej teórie. Učenec sa usmial a povedal:
Predstavte si jazvečíka, ktorý je taký dlhý, že má hlavu v Londýne a chvost v New Yorku. Keď mu na chvost v Amerike stúpite, v Anglicku sa ozve zavýjanie. Bezdrôtová telegrafia je to isté, ale bez jazvečíka.

Albert Einstein, vždy problémy s vyplňovaním daňového priznania. Vyhlásil:
Je to tak komplikovaná vec, že na to nestačí rozum matematika, na to treba byť predovšetkým – filozofom!

Keď sa,Einsteina opýtali, v čom spočíva tajomstvo úspechu, napísal veľký matematik namiesto odpovede túto formulku: A = X + Y + Z a vysvetlil, že A znamená úspech, rovná sa X, ktoré znamená prácu, Y predstavuje zábavu, plus Z, čo znamená držať jazyk za zubami.

Ľudia sú zvláštni, – povedal ,Einstein, – keď im poviete, že vo vesmíre je 987 654 321 hviezd, uveria tomu do bodky. Ale keď napíšete: „Pozor, čerstvo natreté!“, mnohí sa najprv predmetu dotknú, kým tomu uveria.

AlbertEinstein,bol ako tvorca teórie relativity po zverejnení svojho objavu zavalený žiadosťami o vysvetlenie. Jeho sekretárka na odpovede nestačila, preto jej chcel Einstein pomôcť. Vysvetlil jej, ako má o objave hovoriť, aby mu každý rozumel:
Ak sedíte dve hodiny s krásnym chlapcom, zdá sa vám, že ste s ním len dve minúty. Ak si však sadnete na rozpálenú pec na dve sekundy, zdá sa vám, že na nej sedíte dve hodiny. To je tá relativita.

Anglický kráľ Eduard VII. stál zamyslene pri okne svojho kráľovského
paláca, keď sa mu prihovoril ministerský predseda:
Prečo je vaša kráľovská výsosť taká zamyslená?
Ale, rozmýšľam o tom, akú som mohol urobiť v živote kariéru, keby som
nebol kráľom!

Albert Einstein rád preberal s medzinárodným majstrom v šachu Emanuelom
Laskerom rôzne filozofické problémy. Raz sa ho Lasker opýtal:
Vy ste ešte nikdy nehrali šachy, pán Einstein?
Nie, nikdy! Mne pripadá príliš kruté a ponižujúce, že by som mal toho druhého poraziť a rezolútne mu oznámiť: “mat”!

Amerického vynálezcu Thomasa Alva Edisona ktosi obdivoval, že vynašiel gramofón.
To užtu bolo, – poznamenal slávny vynálezca, príroda stvorila ženy, lenže ten môj prístroj možno zastaviť!

Stavba Eiffelovej veže sa začala v januári 1887. Netrvalo dlho a prví Parížania protestovali proti tejto stavbe, báli sa, že tento “železný kolos” sa zrúti a ohrozí ich domy a životy. Inžinier Alexander GustaveEiffel, nazývaný pre svoje smelé plány “kúzelníkom železa” vyhlásil:
Nebojte sa, skôr vy zomriete aj sa dva krát presťahujete, kým táto veža dožije!
A mal pravdu. Jeho dielo stojí už vyše sto rokov a zdá sa, že ďalekoprežijeaj rok 2000.

Slávny vynálezca T. A. Edison mal rád stručnosť v konaní a hlavne to žiadal od svojho sluhu. Ten stručnosť ovládal natoľko, že stačilo, aby Edison povedal:Raňajky – tak to znamenalo: pripraviť kúpeľ, zavolať holiča, priniesť raňajky, noviny, cigarety a potom pristaviť auto. Podobne to bolo na obed i večer.
V ktorýsi deň sa ozvalo z Edisonovej izby volanie:
Chorý!
Sluha nepremýšľal, odišiel a vrátil sa o hodinu. Edison sa rozčúlil a žiadal vysvetlenie, kde bol tak dlho. Sluha odpovedal:
Objednal som lekára, priniesol lieky, vybavil pohreb, dal natlačiť úmrtné oznámenia, pozval som notára a ohliadača mŕtvol…

KDr. MauriceErnestovi, lekárovi a zakladateľovi Klubu storočných, prišiel raz jeden mladý muž. Vraj by sa rád dožil sto rokov a preto ho prosí o radu. Slávny lekár mu poradil, aby sa vzdal pitia, fajčenia a žien.
A potom budem žiť sto rokov?
Nie, ale bude sa vám to zdať! – odvetil Dr. Ernest.

Tesne po druhej svetovej vojne chcelo Einsteinovo,rodisko Ulm vymenovať slávneho vedca za svojho čestného občana. Keďho páni mešťanostovia o to požiadali, dostali takúto odpoveď:
Vážení, čestné občianstvo vášho mesta nemôžem prijať. V prvom rade preto, lebo som tam žil iba necelý rok a v druhom rade mám v dobrej pamäti roky len nie dávno minulé a nechcem vám v budúcnosti spôsobiť prípadné ťažkosti.

Vzhľadom k protižidovským kampaniam, opustilEinstein Nemecko. V zahraničí na otázku, čo je teória relativity prehlásil:
Je to teória veľmi zložitá a môžem vám povedať iba toľko, že bude potvrdená až behom polovice storočia. Ak sa ukáže byť správnou, potom Nemci prehlásia, že Einstein je Nemec a Francúzi budú tvrdiť, že je žid. Ak sa však teória ukáže byť nesprávnou, označia Nemci Einsteina za žida a Francúzi o ňom vyhlásia, že je Nemec!

Americký pedagóg Charles WiliamEliotbol plných štyridsať rokov prezidentom Harvardskej univerzity. V očiach žiakov však neprestajne mladol. Sám o tom rozprával túto historku:
Keď som bol zvolený za prezidenta univerzity, mal som tridsaťpäť rokov. Napriek tomu zo mňa vyžarovala dôstojnosť a študenti sa ma báli. Keď som išiel okolo kŕdľa chlapcov, často som začul: “Pozor, ide starý Eliot!”. Dnes keď mámsedemdesiatpäť, študenti sa na mňa kľudne pozerajú a bez obáv hovoria: “Pozrite sa, tamto ide náš Charlie!”

AlbertEinstein raz stretol na vychádzke svojho známeho:
Dobrý večer, pán kolega, príďte dnes večer k nám na večeru, bude u nás tiež profesor Davis. Je to veľmi zaujímavý človek.
Ale ja som predsa profesor Davis, – odpovedal prekvapený priateľ.
To nevadí, aj tak môžete prísť…

Raz sa ktosi spýtalEinsteina:
Ako vlastne vznikajú vynálezy?
Jednoducho, – odvetil fyzik, – dobre viem, že keď sa nejaká vec nedá uskutočniť, tak príde jeden blázon a urobí to…

AlbertEinstein hral veľmi rád na husle. Raz, keď hral skupine pozvaných hostí, spozoroval, že Olson,
známy komik, sa nahlas smial. Einstein prerušil hru a veľmi vážne sa ho opýtal:
Pán Olson, prečo sa smejete, keď hrám? Videli ste hádam niekedy, že by som sa smial, keď hráte vy?

Raz saEinstein opýtal jedného študenta čo je to vákuum. ten zakoktal:
Mám to v hlave, pán profesor, len to neviem slovami vyjadriť.

Včase, keď sa svetom rozletela správa o geniálnej,Einsteinovej teórii relativity, vyslal istý berlínsky časopis svojho redaktora, aby o relativite napísal zrozumiteľný článok. Redaktor sa pre istotu vybral najskôr za Maxom Planckom a spýtal sa ho:
Pán profesor, rozumiete teórii relativity?
Veru nie, priateľko, nerozumiem, – odpovedal úprimne Planck.
Redaktor sa preto vybral za samotným Einsteinom a položil mu tú istú otázku aj s účelom svojej návštevy.
Nerozumiem, – znela odpoveď.
Prečo nie? – vyzvedal zúfalý redaktor.
V prvom rade vysvetliť teóriu relativity je veľmi ťažké a po druhé, nedávno mi dal profesor Planck na vedomie, že ani ja som tú teóriu celkom nepochopil!

JeanEffel, autor kreslenej histórie sveta, mal v jednu noc sen, o ktorom hneď ráno rozprával svojim priateľom:
Predstavte si, že som celú túto noc v raji.
Bola tam aj Eva?
Samozrejme, ale za nič to nestálo, bola ku mne veľmi chladná.
A to prečo?
To vieš, ako všetky ženy. Za tie peniaze, ktoré mi vraj pomohla zarobiť, by si zaslúžila aspoň rúž, lak na nechty a ďalšie maličkosti. Ešte šťastie, že som sa zobudil o okamih skôr, než ma stihla zatiahnuť k madam Rubinsteinovej!

Blízko domu, kde býval Tomáš Alva Edison postavili nový kostol. Keď bola stavba hotová, prišiel za Edisonom vedúci stavby s otázkou:
Čo myslíte, pán Edison, máme dať na strechu kostola aj hromozvod?
Samozrejme, – odpovedal vynálezca, – všeličo sa môže stať, aj Pán Boh býva často roztržitý!

Slávny grécky bájkarEzop bol vlastne otrokom. Raz ho poslal jeho pán do mesta vybaviť nejakú záležitosť. Cestou ho stretol sudca a prísne sa ho spýtal:
Kde ideš?
Neviem, – odpovedal Ezop.
Odpoveď sa sudcovi nevidela, preto prikázalEzopa odviesť do väzenia.
Povedal som vám pravdu, – ubezpečoval Ezop sudcu, nemohol som predsa vedieť, že ma uväzníte.
Sudca sa zasmial a Ezopa prepustil.

Počas svojho života bolEdison obrazom pracovitosti a usilovnosti. Aj jeho požiadavky na spolupracovníkov boli veľmi vysoké. Raz, keď prepustil jedného z nich, na otázku ostatných odpovedal:
Bol strašne pomalý, ten potreboval pol hodiny na to, aby zmizol z políčka mikroskopu!

Raz sa Albert Einstein vracal neskoro večer domov. Musel zazvoniť na domovníka, ktorý mu potom otvoril. Zrazu sa ho opýtal:
Prepáčte, kde býva profesor Einstein?
Prekvapený domovník odpovedal:
Ale, pane, predsa vy ste profesor Einstein!
To viem, ale zabudol som, na ktorom poschodí bývam!

V Domove slovenských spisovateľov v Budmericiach sa zišla raz partia náruživých kartárov. Medzi vyznávačov tejto vášne patril aj prozaik, dramatik a prekladateľ maďarskej národnosti Viktor Egri, všeobecneznámy ako Egribáči. Raz mutak išla karta, že vysoko obohral všetkých spoluhráčov. Keď mu na druhý deň jeden z kibicov opatrne dohováral, že sa to hádam ani nepatrí tak zodrať z kože blízkych kamarátov a kolegov, Egribáči ho s potuteľným úsmevom uzemnil:
Zapamätaj si, priateľu, pri kartách nesmieš poznať brata a v posteli sestru!

Nemecký fyzik a matematik Albert Einstein prednášal o svojej novej teórii relativity. Po skončení prednášky bola diskusia. Jeden z odporcov jeho teórie vstal a vyhlásil:
Môj zdravý rozum odmieta uznať čosi také, o čom sa nemôžem presvedčiť na vlastné oči!
To znie nanajvýš presvedčivo, – súhlasí vedec. – Keď pred nás na stôl položíte ten svoj zdravý rozum, bez slova vám všetci uveríme, že ho naozaj máte!

Pýta sa generál veliaci projektu výroby atómovej bomby Alberta Einsteina:
Mohli by ste nejako jednoducho a zrozumiteľne vysvetliť podstatu tej vašej teórie relativity?
Predstavte si generál, – hovorí Einstein – že mi strčíte nos do riti. Vy máte nos v riti, aj ja mám nos v riti. Ale relatívne lepšie som na tom ja.

Husľovéhovirtuóza a skladateľa WilhelmaErnsta, bohatý bankár na večeru. Finančník zrejme rozoslal pozvánky aj ďalším osobám, pred ktorými sa chcel vytiahnuť svojou známosťou s presláveným umelcom. Preto aj pripísal na pozvánku Ernstovi, aby si nezabudol umelec vziať so sebou aj husle.
Ernst odpovedal na pozvanie ihneď:
Ďakujem vám srdečne za vzácny prejav priateľstva. . Bude mi veľkým potešením navštíviť vás. Pokiaľ však ide o moje husle – tie nevečerajú!

Istý novinár v rozhovore s Albertom Einsteinom sa vedca spýtal:
Ktorý mozog môže byť dokonalejší ako váš?
Einstein, známy svojou príslovečnou skromnosťou, sa iba zasmial a povedal:
Zrejme mozog iného človeka.

AlbertaEinsteinaveľmi trápilo, či nebol jednou z príčin tragédie v Japonsku. Raz sa ho priamo opýtal jeden z novinárov:
Pán Einstein, vy necítite zodpovednosť za to, že Američania hodili atómovú bombu na Hirošimu a Nagasaki?
Som teoretický vedec, milý pane, a určite som o tom zodpovedne rozmýšľal. Čo som však mohol proti tomu robiť? Vzťah medzi hmotou a energiou sa nedal do nekonečna utajovať ani pred generálmi!

V roku 1917 povedal istý fyzik anglickému astronómovi Arturovi Eddlingtonovi:
Ste jeden z troch ľudí na svete, ktorí rozumejú teórii relativity.
Eddlington sa zatváril prekvapene, ale jeho spoločník rýchlo dodal:
Ste veľmi skromný. To nie je dôvod k rozpakom!
Ale nie, – zavrtel hlavou Artur, – nie som v rozpakoch, len premýšľam, kto je ten tretí.

Keď bol anglický kráľEduard VII. ešte mladý princ, mal domáceho učiteľa. Ten mu raz pri náboženstve povedal:
Dôležitejší než kráľ je…
Ja viem, – skočil mu do reči Eduard, – eso…

Lekári zakázali AlbertoviEinsteinovi fajčiť, ale učenec neustále porušoval tento zákaz.
Koľkáta fajka je to už dnes? – pýtala sa manželka.
Prvá.
Ako to, prvá. Pred chvíľou som videla…
No, tak druhá.
Vylúčené, najmenej štvrtá.
Moja drahá, – povedal Albert, – predsa mi nechceš nahovoriť, že ovládaš matematiku lepšie než ja?!

Einsteinovateória relativity vyvolala v celom vedeckom svete veľké vzrušenie. Napriek tomu mal však pán profesor veľmi málo žiakov. Keď ešte prednášal v Prahe, spýtala sa raz jeho žena vrátnika, kde je poslucháreň pána Einsteina. Vrátnik prekvapene vyhŕkol:
Čo? Poslucháreň? Tých päť študentov sa schádza vždy v jeho pracovni.

Albert Einsteinbol raz na večierku v dome amerických snobov. Pani domu sa chcela pochváliť svojou vzdelanosťou, a tak priviedla Einsteina k oknu a ukázala mu akúsi hviezdu:
To je Venuša. Poznám ju, lebo žiari ako krásna žena.
Ľutujem, – odvetil veľký fyzik, – ale planéta, na ktorú ukazujete je Jupiter.
Ach, drahý profesor! Ste naozaj nevšedný. Na takú obrovskú vzdialenosť viete rozoznať pohlavie hviezdy…

Istý mladý muž chcel nazlostiť Einsteina a tak sa spýtal, koľko je tri
krát štyri. Veľký matematik bez váhania odpovedal:
Stodvadsať, keď sa k tomu priráta vaša osoba!

Istý americký novinár požiadal profesora Einsteina o interview:
Prezraďte mi, ako si zaznačujete veľké myšlienky: na voľné listy, do poznámkového zošita alebo na zvláštne kartičky?
Vedec sa usmial a pozrel na novinárov notes:
Veľké myšlienky, – povedal, – sú také zriedkavé, že mi nerobí nijaké ťažkosti
zapamätať si ich.

Vytýkal raz priateľ Edisonovi:
Tvoja brána sa na záhrade veľmi ťažko otvára. Mohol by si ju lepšie skonštruovať.
Edison sa usmial a povedal:
Brána je skonštruovaná geniálne.
Ako to?
Dvierka bránky sú zapojené na cisternu v záhrade. Každý, kto ich otvorí, napumpuje do cisterny dvadsať litrov vody.

Einsteinspolu s Von Neumannom (známym to matematikom a fyzikom) leteli na služobnú cestu. Nad Kansasom preleteli ponad čiernu kravu. Po návrate obidvaja samozrejme napísali obšírnu správu o ceste. Von Neuman napísal:
V Kansase sa pásla čierna krava.
A Einstein:
V Kansase sa pásla krava zhora čierna.

Spýtali sa manželky fyzika Alberta Einsteina, či rozumie teórii relativity svojho muža.
Nie, – odpovedala bez váhania. – Ale poznám svojho muža, viem, že sa na neho môžem poľahnúť…

Einstein pri prednáške čosi prehlásil a potom dodal:
To je zrejmé.
Jeden zo študentov sa spýtal:
Prečo to je zrejmé?
Einstein sa na chvíľu zamyslel a vyšiel z miestnosti.
Za dvadsať minút sa vrátil a povedal:
Áno, je to zrejmé! – a pokračoval v prednáške.

Po skončení prednášky nejakému zhromaždeniu odborníkovEinstein povedal:
A teraz by som zodpovedal vaše otázky.
Jeden z auditória sa prihlásil:
Nerozumel som vášmu dôkazu tejto vety:
A Einstein na to:
To nie je otázka!

Einsteinovkolega stretne Alberta v aule univerzity a pýta sa ho:
Už si bol na obede?
Einstein chvíľu rozmýšľa a po chvíli sa spýta:
Ktorým smerom som išiel, keď si ma zastavil?

Iná historka rozpráva o tom ako Einsteinskončil prednášku a prišiel za ním jeden študent:
Nerozumel som vášmu dôkazu vety dve. Mohli by ste mi ho ešte raz vysvetliť?
Einstein upadol na tri minúty do hlbokého mlčania podobajúcemu sa tranzu a zrazu hovorí:
Čím je dôkaz hotový!
Študent namietol:
Ale ako sa tá veta dokáže?
Profesor sa opäť odmlčal a za chvíľu hovorí:
Ako sme mali dokázať…
Ale ešte stále ste mi nepovedali, ako to dokázať!
Dobre, dokážem to ešte inak.
Hlboko sa zamyslel a po niekoľkých minútach hovorí:
Odtiaľ to tiež vyplýva…
Nešťastný študent bol z toho vedľa. Profesor potom povedal:
Pozrite, podal som vám tri dôkazy a viac pre vás neurobím! a dôstojne odišiel.

Einsteinmal šoféra, ktorý sa mu na nerozoznanie podobal a tak si raz zažartoval:
John, vy ste moju prednášku počuli najmenej päťdesiat krát, čo keby ste ju raz prednieslinamiesto mňa?
Šofér však prijal túto výzvu, tak si navzájom vymenili obleky a Einstein si nasadil jeho čiapku. Potom šofér predniesol suverénne celú špeciálnu teóriu relativity. Všetko prebehlo v dôstojnej atmosfére, ibaže v diskusii jeden z profesorov položil otázku, plnú zložitých matematických výrazov. Šofér sa však vynašiel a povedal:
Pán kolega, divím sa, že sa s tým obraciate na mňa a aby som demonštroval, aké je to ľahké, požiadam teraz môjho šoféra, aby vám to vysvetlil!

AlbertEinstein hral veľmi rád na husle. Raz, keď hral skupine pozvaných hostí, spozoroval, že Olson, známy komik, sa nahlas smial. Einstein prerušil hru a veľmi vážne sa opýtal:
Pán Olson, prečo sa smejete, keď hrám? Videli ste hádam niekedy, že by som sa smial, keď hráte vy?

Ešte v časoch študentskej mladosti sa neskoršia režisérka LídaEngelová zúčastnila akejsi oslavy, ktorá sa trochu pretiahla. Už svitalo, keď sa konečne dostala domov, a s prekročením domového prahu prišlo riziko v podobe prísnej matky. Vyzliekla v predsieni plášť a ticho sa blížila do kuchyne. Vtom sa otvorili
dvere spálne. Ešte rozospaná matka zavrtela hlavou, ako sa zdalo veľmi nevrlo. Bolestne povzdychla a vraví:
Ja ťa, dievča, toľko ľutujem, že musíš tak skoro vstávať!

Einsteinovateória relativity vyvolala v celom vedeckom svete veľké vzrušenie. Napriek tomu mal však pán profesor veľmi málo žiakov. Keď ešte prednášal v Prahe, spýtala sa raz jeho žena vrátnika, kde je poslucháreň pána Einsteina. Vrátnik prekvapene vyhŕkol:
Čo? Poslucháreň? Tých päť študentov sa schádza vždy v jeho pracovni.

Istý mladý muž sa spýtal AlbertaEinsteina , koľko je tri krát štyri. Veľký matematik sa nedal vyviesť zmiery:
Stodvadsať, keď sa k tomu priráta aj vaša osoba!

Istý americký novinár požiadal profesora Einsteina o interview:
Prezraďte mi, ako si zaznačujete veľké myšlienky: na voľné listy, dopoznámkového zošita alebo na zvláštne kartičky?
Vedec sa usmial a pozrel na novinárov notes:
Veľké myšlienky, – povedal, – sú také zriedkavé, že mi nerobí nijaké ťažkosti zapamätať si ich.

Keďď bol ešte pápež Pius XII. nunciom v Berlíne, často hovoril s Albertom Einsteinom, veľkým filozofom a fyzikom. Neskôr sa Einstein vyjadril, že na tomto vynikajúcom mužovi cirkvi sa mu najviac páčilo, že nikdy nebral vieru fanaticky, ale vždy s dobrotou veriaceho.
Mám úctu k náboženstvu, ale verím matematike! – povedal raz Einstein nunciovi, – a u vás to bude asi naopak, však?
Mýlite sa, matematika a náboženstvo sú pre mňa prejavy tej istej božskej presnosti!
Einstein sa podivil:
Ale keby matematické výskumy raz zistili niektoré vedecké poznatky, ktoré odporujú náboženstvu?
Ja si vážim vysoko matematikov, – odpovedal nuncius s úsmevom, – a som si teda istý, že v takom prípade vy, pán profesor, neprestanete skúmať, pokiaľ nenájde chybu vo výpočte!

Albert Einstein vlastnil rozľahlú záhradu. Bola však celkom spustnutá. Preto ju mal tak rád. Jeden jeho známy, tiež majiteľ záhrady, sa mu raz sťažoval, že ne jeho starostlivo udržovanom trávniku sa rozmohla púpava.
Čo by som proti tomu mal urobiť? – spýtal sa.
To je jednoduché, – odpovedal Einstein, – urobte z púpavy svoju obľúbenú kvetinu!

Tridsiate roky. Kráľovná sa škriepi s kráľom Viktorom Emanuelom:
Čo ti to napadlo povoliť Mussollinimu, aby začal vojnu s Habešom?!
Môžem mu ja niečo povoľovať, alebo zakazovať? – bráni sa kráľ. – Robí si aj tak čo chce! Okrem toho, keď vyhráme vojnu, som cisárom Habeša!
To je niečo iné, – mieni kráľovná, – ale čo sa stane, ak vojnu prehráme ,
Potom som kráľom Talianska!
Francúzsky komik, filmový herecFernandel sa raz zveril svojim známym:
Tá prekliata móda žien nosiť nohavice a krátke vlasy zapríčinila, že často neviem, či mám pred sebou ženu, ktorá ide k holičovi, alebo muža, ktorý sa vracia od holiča.

Anatole France stretol svojho známeho, ktorý sa veľmi ponáhľal:
Kdeže tak utekáte?
Idem navštíviť jedného dobrého priateľa, – znela odpoveď.
Tak to ja idem s vami, – kričí France nadšene. – Ja som totiž ešte nikdy dobrého priateľa nevidel.

Americký spisovateľ Viliam Faulknerod povedal na rôzne otázky novinárov:
Prečo sa zo všetkých živých tvorov červenie iba človek?
Pretože je jediný, ktorý má k tomu najviac dôvodov, – povie Faulkner.

Vraví Fernandelovi manželka:
Drahý, nemyslíš si, že keď už toľko zarábaš, mohli by sme si prenajať nejakú drahšiu vilu?
Nie, ja som si už zvykol… Ale keď tak veľmi chceš, požiadam majiteľa, aby nám zvýšil nájomné.

Francúzsky spisovateľ Bernard Lebouwier de Fontanelle mal už sto rokov ako istá jeho známa. Tá raz poznamenala:
Pán Fontanelle, obaja sme už takí starí, že na nás smrť celkom zabudla.
Psst! Nehovorte tak hlasno, aby nás nepočula!

Francúzsky komikFernand Constantin – Fernandel – sledoval v televízii reportáž o ťažkej automobilovej havárii. K udalosti poznamenal:
Kto má peniaze, kúpi si auto. A kto ich nemá, zomiera iným spôsobom!Po chvíľke premýšľania dodal:
Oveľa lepšie je jazdiť štyridsiatkou a dožiť sa deväťdesiatky ako naopak.
Tým však neskončili meditácie slávneho herca:
Chyba je asi v tom, automobily zajtrajška riadia dnešní šoféri na včerajších cestách!

Keď španielsky generál Francisco Francous poriadal v krajine referendum o zmene ústavy, použi na to aj cirkev. Farári, ktorí mali pôsobiť na svojich farníkov, aby hlasovali v prospech diktátora, pri omši vyhlasovali:
Tí, ktorí sa rozhodnú hlasovať „áno“, vyberú si hlasovacie lístky v sakristií, tí, čo chcú hlasovať „nie“, dostanú lístky na polícii.

Aj keď sa AnatoleFrance necítil zdravotne najlepšie, predsa si pozval na večer malú spoločnosť. Tam sa hovorilo súcitne o hostiteľovom zdraví. Jedenprítomných lekárov vysvetľoval:
Chudák Anatole, už mu nepomáha žiadny uspávací prostriedok, tak to skúša s hosťami!

Pruský kráľ Fridrich II. , ktorý bol v mladosti väznený, zaujímal sa po celý život o osudy väzňov. Pri jednej inšpekcii sa vypytoval každého zločinca na jeho vinu. Všetci tvrdili, že sú nevinní, až na jedného. Ten prehlásil:
Ja som naozaj zlý človek, oveľa horší, ako títo tu!
Nato sa ozval Fridrich II. :
Ako je to možné! Taký darebák medzi toľkými dobrými ľuďmi? Okamžite ho prepustite! Nemôžem pripustiť, aby sa ostatní od neho nakazili!

Fernandel pribehol raz do štúdia celý rozrušený:
Prestavte si, – nariekal, – v noci boli u mňa zlodeji a zobrali všetko, čo videli.
Priatelia ho poľutovali a jeden hovorí:
Ako viem, máš pod vankúšom revolver…
To mám, – priznal Fernandel, – ale na šťastie ho zlodeji nenašli a neodniesli.

Pruský kráľ Fridrich Veľký vydal raz istému dôstojníkovi rozkaz. Ten sa však vzpieral rozkaz splniť, lebo také veci sa vraj môžu robiť iba počas vojny. Fridrich sa veľmi nahneval a skríkol na opovážlivca:
Splníte, okamžite, čo vám kážem! Kvôli vašej hlúposti predsa nezačnem vojnu!

Začínajúci básnik sa sťažoval francúzskemu spisovateľovi Gustave Flaubertovi na nevďak čitateľov, ktorí ignorujú jeho prvú zbierku básní.
Majstre, je to úplné sprisahanie ticha proti mne! – zvolal mladík pateticky.
Tomu sa dá ľahko odpomôcť, – odpovedal Flaubert. – Pridajte sa k tomu spisahaniu aj vy!

Známy francúzsky komik Fernandel sa rozhodol, že sa stane vegetariánom.
Čoskoro ho všakjeden z jeho priateľov pristihol, ako si s chuťou dáva riadny bravčový rezeň.
Prosím ťa, veď si vravel, že budeš vegetariánom! – prihovoril sa mu ironicky priateľ.
Veď aj som, dnes je však utorok a v tento deň máme my, vegetariáni, pôst!

Známeho filmového herca Fernandela niekoľko krát pokutovali za parkovanie vozidla na zakázaných miestach. Prilepil si preto na okno auta tabuľku s týmto nápisom:
Páni strážnici, toľkokrát som vás už rozosmial a vy ma stále len doháňate k plaču!

Švédsky kráľ Adolf Fridrich všetok svoj voľný čas venoval vyrezávaniu predmetov z dreva. Pri istej príležitosti venoval švédskemu plukovníkovi grófovi Hamiltonovi prekrásne vyrezávanú tabatierku.
Srdečná vďaka, Excelencia, – vraví Hamilton, – ale bol by som radšej, keby vaša výsosť mala záľubu v zlatníctve!

V dome istého mecenáša sa opýtali spisovateľa Gustave Flauberta:
Majstre, ako dlho je potrebné pracovať nad jedinou vetou?
Dovtedy, kým vás manželka nezavolá na obed, – odpovedal pohotovo Flaubert.

Giuletta Massinová, manželka talianskeho filmového režiséra FedericaFelliniho vyhlásila o svojom manželovi:
On tak klame, že sa červená iba vtedy, keď hovorí pravdu, – a ak mám povedať pravdu ja, tak som ho ešte v živote nevidela červenať sa!

Doktor Kerzl bol osobným lekárom Františka Jozefa. Každé ráno o ôsmej musel navštíviť panovníka, s ktorým potom strávil príjemnú polhodinku v neformálnom rozhovore. Tak sa stal doktor Kerzl jedinou osobou, s ktorou sa mocnár stýkal bez protokolárnych ceremónií. Jedného dňa však cisár svojho lekára neprijal.
Povedzte mu, – odkázal, – nech príde až zajtra, dnes sa necítim veľmi dobre!

Americký senátor Wiliam Fulbright konštatoval:
Raz možno príde čas, keď budú môcť Američania vychvaľovať svoju krajinu ako príklad pre svet. Ja v to viac verím, než dúfam. Aby sa však táto krajina chvaľovala už dnes, na to je potrebné viac drzosti, ako mám ja!

Keď sa ešte neznámy Henry Fonda dozvedel, že režisér Marc Connoly hľadá mladého herca pre úlohu partnera Jane Walkerovej vo filme Farmár sa žení, prihlásil sa. Connolymu sa zapáčil hneď na prvý pohľad a povedal mu:
Sadnite si, mladý priateľu, prečítam vám niekoľko dialógov z úlohy, ktorú budete hrať.
Connoly sa vždy považoval za vynikajúceho recitátora a pri počúvaní svojho hlasu sa tak opájal, že nič okolo seba nevnímal. Dočítal úlohu až do konca. Fonda neotvoril ani raz ústa. Connoly, nadšený “skúškou” nakoniec povedal:
Výborne sa mi na tú úlohu hodíte. Ohláste sa u môjho manažéra. Odvolajte sa na náš rozhovor a žiadajte najmenej dvesto dolárov týždenne!

Pruský kráľ Fridrich III. prišiel raz do Strassburgu. Guvernér mesta sa rozhodol ohlásiť túto udalosť najnovšou technickou vymoženosťou – telegrafom do Paríža. Asi o hodinu, keď bol práve kráľ u guvernéra, prišla z Paríža táto odpoveď:
Pánu telegrafnému riaditeľovi je to celkom fuk!

Jedného dňa stretol Anatole France svojho známeho, ktorý sa veľmi ponáhľal.
No, no, kamže tak utekáte?
Idem navštíviť jedného dobrého priateľa, – znela odpoveď.
Ej, to idem teda s vami, – kričí naň France s nadšením, – ja som totiž ešte nikdy nevidel dobrého priateľa!

Anatole Francena svojich potulkách po Bretónsku ochorel a uviazol na lôžku
v ktorejsi dedine. Lekár, ktorý k nemu prišiel, ho upokojoval:
Nie je to také zlé. Tiež som to prekonal a neumrel som!
Anatole Francesa vzpriamil na posteli a hovorí:
Áno, ale vy ste mali iného lekára!

Taliansky filmový režisér Luchino Visconti povedal raz na filmovom festivale v Cannes novinárom:
Všetci talianski režiséri, ktorých mená sa končia na “ni” predstavujú veľmi slabý priemer.
Keď sa to dozvedel Federico Fellini, poznamenal:
To mohol povedať iba Viscontini!

Keď Charles Edisonkandidoval na miesto guvernéra štátu New Jersey, povedal volebnej komisii:
Ľudia budú istotne moju osobu spájať s osobou môjho otca, ale ja nechcem, aby si ktokoľvek myslel, že staviam svoju kariéru na mene Edison. Bol by som radšej, keby ste sa na mňa pozerali, ako na výsledok jedného z vydarených pokusov môjho otca!

Albert Einstein raz v kaviarni popíjal kávu a v duchu riešil akýsi matematický problém. Zrazu sa pustil do počítania. keďže nemal pri sebe papier, začal písať po stole. Násobil, delil, umocňoval, derivoval… O chvíľu bol celý stôl popísaný. Nezaváhal a zavolal čašníka:
Prineste mi, prosím, ešte jeden stôl, ale rýchlo!

AlbertEinsteinbol raz na večierku v dome amerického snobského manželského páru. Pani domu sa chcela pochváliť svojou vzdelanosťou atak priviedla Einsteina k oknu a ukázala mu akúsi hviezdu:
To je Venuša. Poznám ju, lebo žiari ako krásna žena.
Ľutujem, – odvetil veľký fyzik, – ale planéta, na ktorú ukazujete, je Jupiter!
Ach, drahý profesor, ste naozaj nevšedný! Na takú obrovskú vzdialenosť dokážete rozoznať aj pohlavie hviezdy…

Slávneho vynálezcuT. A. Edisonasi v spoločnosti chcel niekto doberať, preto sa ho opýtal, či pri všetkých tých veľkých vynálezoch myslel aj na konštrukciu večne idúceho stroja.
Ale áno, vážený pane, perpetuum mobile je prakticky pred dokončením. A je to veľmi jednoduché. Koleso, ktoré sa otáča na svojej osi má na svojom obvode rozvešané šestky. Keď príde šestka hore, obráti sa, stane sa z nej deviatka, deviatka je viac ako šestka, ťahá koleso dolu a večný pohyb je tu!

Americkí muzikanti, bez ohľadu na to, či sú čierni alebo bieli, – vyhlásil svojho času slávny džezovýhudobník DukeEllington , – nikdy nie sú rasisti! A viete prečo? Oni totiž veľmi dobre vedia, že zahrať americkú hymnu je možné iba s použitím bielych ale aj čiernych klávesov!

Einsteinovipriatelia vedeli, že honosne vyzerajúce hodinky vo vrecku vesty vedca idú zúfalo nepresne. Raz sa ho ktorýsi spýtal, prečo si nekúpi presné hodinky.
A načo? – začudoval sa Einstein, – pre mňa je dôležité, aby som vnímal, že čas plynie, a nie to, koľko práve je.

OAlbertovi Einsteinovibolo známe, že si nepotrpí na svoj zovňajšok. Keď sa raz v Princetowne stretol s jedným priateľom, ten mu jeho oblečenie vytýkal. Einstein mu vysvetlil:
Pozrite sa, mne na tom vôbec nezáleží, mňa ti predsa každý pozná.
S tým istým priateľom sa stretol v New Yorku a mal na sebe ten istý oblek, ako doma.
Na jeho výčitku odpovedal:
Načo by som sa tu mal inakšie obliekať, veď tu ma predsa nik nepozná!

Keď bol anglický kráľEduardešte princom, učil sa aj náboženstvo. Raz mu jeho učiteľ povedal:
Dôležitejší ako kráľ je iba…
Viem, – skočil mu do reči Eduard, – dôležitejšie je eso!

Pán profesor, ako si vysvetľujete, že práve vyste objavili fakty a súvislosti, ktoré poznáme pod pojmom teória relativity? – opýtal sa razEinsteinamladý adeptprírodných vied.
Viete, – odpovedal Einstein, – môj intelektuálny vývoj prebiehal akosi oneskorene. Problémy priestoru a času, o ktorých uvažuje už dieťa, ale dospelý človek by sa za ne hanbil, som ja začal riešiť až ako dospievajúci a dospelý!

Raz sa jeden pocestný pristavil pri Ezopovi a spýtal sa ho, za ako dlho sa dostane
do Elusisu.
Choď ďalej, – odvetil Ezop.
Pôjdem, – vraví pútnik, – ale povedz mi ako dlho mi cesta ešte potrvá.
Choď ďalej, – rozkázal Ezop nahnevane.
Pocestný vykročil a keď urobil zo päťdesiat krokov, Ezop za ním zakričal:
Tri hodiny!
To si nemohol povedať skôr?
Nie! Najprv som musel vidieť, ako rýchlo kráčaš!

AlbertaEinsteinadosť trápilo pomyslenie, či nebol tiež jednou z príčin atómovej tragédie. Novinári mu to pri každej príležitosti pripomínali:
Pán Einstein, necítite zodpovednosť za použitie atómovej bomby v Hirošime?
Som teoretický vedec, vážený pane, a verte mi, že som o tom veľa rozmýšľal. lenže, čo môžem proti tomu robiť? Vzťah medzi hmotou a energiou sa už nedal utajiť ani pred generálmi!

Švajčiarsky matematik, fyzik a astronóm Leonard Eulersa zaoberal najmä teóriou čísel, matematickými funkciami a vôbec všetkým ťažkými odbormi tejto vysokej vedy. Napriek týmto vážnym veciam mal rád aj deti.
Keď býval v Berlíne, chodil aj do rodiny pruského kráľa Fridricha II. Malá princezná Filipína s vedcom veľmi rada besedovala.
Neskoršie, keď do ich života zasiahla sedemročná vojna a osud ich rozdelil, písal Euler princeznej dlhé listy, aby jej nebolo smutno. V listoch jej rozprával o prírode, o tajomstvách fyzikálnych javov, o objavoch a veľkých postavách vedy.
Po mnohých rokoch boli všetky tieto listy pozbierané a vydané tlačou ako – učebnica fyziky.

Na jednej tlačovej konferencii sa pýtali redaktori profesora Alberta Einsteina, aké zbrane by sa používali, keby došlo k tretej svetovej vojne. Slávny objaviteľ teórie relativity iba pokrčil plecami:
To ja presne neviem, môžem vám však prezradiť, aké zbrane by sa používali vo štvrtej svetovej vojne.
Aké to budú zbrane? – so záujmom sa spytovali účastníci.
Budú to, – profesor Einstein rozpriahol ruky asi tak meter od seba, pravdepodobne takto dlhé drevené kyjaky z doby kamennej!

Niekto sa spýtalEpikteta, ako sa stať nepremožiteľným.
To nie ja také ťažké, – povedal bývalý otrok, – nepremožiteľným môžeš byť, keď sa nepustíš do žiadneho zápasu, v ktorom zvíťaziť nie je v tvojej moci.

K zakladateľovi Klubu storočných, doktorovi Mauriceovi Ernestovi
prišiel raz mladý muž so želaním dožiť sa tiež sto rokov a žiadal ho o radu. Ten mu poradil, že sa musí vzdať pitia, fajčenia a žien.
A potom sa dožijem sto rokov? – opýtal sa návštevník.
Možno nie, ale určite sa vám to bude zdať!

Ako väčšina vedcov, bol aj Albert Einsteinv praktickom živote veľmi roztržitý. Raz ho upozornil jeden z jeho poslucháčov:
Pán profesor, vezmite si na cestu váš dáždnik, vonku leje ako z krhly.
Nie, nie, mladý priateľu, – krútil hlavou Einstein, – mám na dáždniky svoj systém. Musím mať jeden dáždnik na univerzite a jeden doma. Keby som si teraz vzal dáždnik, nemal by som na univerzite žiadny a doma dva!

Keďv rokoch 1911 až 1912vyučoval Albert Einstein na nemeckej pražskej univerzite v Ústave pre fyziku, mal k dispozícii laboratórneho zriadenca Blausteina. Ten si rád vypil a tak profesor Einstein chránil jedinú fľašu likéru, ukrytú v skrini pre nečakanú návštevu, označenú výstražným nápisom “Pozor! Nebezpečné pre oči! Einstein “.
Jedného dňa nešiel Einstein fľašu poloprázdnu. Pribudol tam iba nápis: “Čert to zober! Jedno oko reskírujem! Blaustein”.

Asistent AlbertaEinsteinaoslovil svojho šéfa v okamihu, keď práve riešil jeden z veľkých vedeckých problémov, takže nič okolo seba nevnímal:
Pán profesor, všetky noviny dnes píšu o tom, že práve oslavujete svoje
sedemdesiate narodeniny.
Dobre, dobre, – zamrmlal roztržitý vedec, ktorý správu vypočul tak ne pol
ucha. – Buďte taký láskavý a pošlite mu v mojom mene blahoprajný telegram a
kyticu kvetov!

AlbertEinsteinsa raz prechádzal ulicami Princetowne a tam zazrel malého chlapčeka ako sedel pred holičstvom a srdcervúco plakal.
Čože sa ti stalo? – opýtal sa ho.
Musím sa dať ostrihať a ja nechcem!
Keď nechceš, tak nechceš, poď, ja to vašim vysvetlím. – Zobral chlapca za ruku a žiadal ho, aby mu ukázal, kde býva. Chlapec si utrel slzy, pozrel na Einsteinove dlhé vlasy a znovu sa rozplakal:
To nejde, to nepoznáte moju starú mamu, tá by nás obidvoch zbila, že sme takí zarastení a neostrihaní!

Geniálny fyzik AlbertEinsteinvášnivo rád hral na husle a veľmi sa tešil, keď si mohol zahrať s priateľom klaviristom Arturo Schnabelom, jednom z vynikajúcich huslistov. Pri jednej takejto príležitosti hral Einstein vehementne a svojho priateľa o niečo málo predbehol. Zrazu počuje Schnabelov zlostný hlas:
Ale, Albert, čo s atak náhliš?! Vari nevieš narátať do štyroch?

Na jednom večierku, ktorý usporiadal slávny americký vynálezcaEdison, prišla reč aj na otázku, či je objav a vynález to isté.
Nie vždy, – odpovedal Edison, – mnohé objavy, ako sa časom ukázalo, boli vynájdené!

AlbertaEinsteinasa raz opýtal figliarsky študent, či by mu pán profesor vedel vysvetliť tajomstvo bezdrôtovej telegrafie bez použitia vysokej teórie. Učenec sa usmial a povedal:
Predstavte si jazvečíka, ktorý je taký dlhý, že má hlavu v Londýne a chvost
v New Yorku. Keď mu na chvost v Amerike stúpite, v Anglicku sa ozvezavýjanie. Bezdrôtová telegrafia je to isté, ale bez jazvečíka!

Všetko v našom živote je relatívne, – povedal Albert Einstein. Napríklad jeden mladý vojak vyhlásil s veľkým uspokojením:
Ako dobre je byť na vojenčine, tu možno leňošiť až do šiestej hodiny ráno. V civile bol totiž pekárom.

Keď mladý Albert Einsteinzakotvil v Berne ako štátny úradník, prišla za ním aj jeho nevesta Mileva, s ktorou sa v januári 1903 oženil. po slávnostnom obede sa novomanželia nevybrali na svadobnú cestu, ale zamierili si to rovno domov. To však nebolo také jednoduché, pred dverami Albert zistil, že stratil kľúče. Zúfale sa pozrel na svoju milovanú a zabedákal:
Ach, drahá Mileva, my sa snáď v ten náš prvý deň manželstva ani nedostanemedomov!
Mladá pani Einsteinová, ktorá svojho Alberta poznala dobre už z časov štúdia, ostala celkom pokojná:
Vidíš, drahý môj, cesta k vlastnému domovu je oveľa ťažšia, než cesta k vede, však?

Novinári sa raz opytovali Jeana Effela, prečo sa na jeho kresbách od určitého času objavuje nový symbol – sedmokráska. Pre verejnosť je to úplná záhada. Má to nejaký skrytý zmysel?
Určite má, – odpovedal im Francois Lejeune, tak sa totiž Effel volá, – má to zmysel a to veľmi podstatný. Používam tento symbol presne od tretieho júla 1934, kedy som sa oženil so slečnou Margarétou Noelovou. Jej krstné meno Marguerit znamená sedmokrásku. pridávam tento kvietok na všetky kresby, pri ktorých
myslím na svoju ženu.

Pri jednej ceste vlakom sa išiel Albert Einstein, občerstviť do jedálneho vozňa. Tam zistil, že si v kupé zabudol okuliare a preto požiadal čašníka, aby mu prečítal jedálny lístok. Čašník sa s úsmevom ospravedlnil:
Prepáčte, pane, ale ani je neviem čítať!

Thomas Alva Edison mal veľký zmysel pre humor. Raz sa ho opýtal priateľ:
Prečo sa tak ťažko otvára tvoja bránka do záhrady? Taký génius ako ty, by si mohol skonštruovať bránku, ktorá by mala lepšie otváranie.
Edison sa usmial a riekol:
Ako to myslíš? moja bránka je zostrojená geniálne. Spojil som ju s cisternou. Každý, kto otvorí bránku, natlačí desať litrov do cisterny…

Raz do týždňa si pozýval Albert Einstein k sebe dievčatko od susedov. Žena mu vytýkala:
Ako môžeš márniť drahocenný čas s takým deckom?
Ale ja čas nemárnim, drahá, ale vieš dobre, že mám rád medové cukríky a ona mi ich nosí. Ja jej za to vyrátam matematické úlohy.

Raz sa opýtaliEdisona, kto vynašiel telegraf.
Nuž, ja! – odpovedal ako samozrejmé Edison.
Ozaj? Ja som čítal v novinách, že v Etrusii pri vykopávkach našli medený drôt, t čoho vedci usudzujú, že už vtedy poznali drôtový telegraf.
To je nič, – odvetil Edison, – neďaleko Berlína pracovala veľká skupina archeológov a nenašla tam žiaden drôt.
A čo má byť?
Asi to, že už starí Germáni poznali bezdrôtový telegraf!

Raz sa mladý výtvarný kritik pri návšteve známeho francúzskeho maliara JeanaEffela opýtal:
Majstre, čo by ste mi vedeli povedať o úspechu?
Tajomstvo úspechu v umení je v úplnej maličkosti, – vysvetľoval Effel, – treba robiť len také chyby, ktoré kritik nepostrehne!

Jeden zo súčasníkov Alberta Einsteinachcel vedcovi vyjadriťsvoj bezmedzný obdiv. a tak sa mu prihovoril:
Čo ako nad všetkým rozmýšľam, predsa len nechápem, ako ste mohli tak zrazu prísť na svoju teóriu relativity?!
Einstein sa iba usmial:
Veď to nebolo tak zrazu, milý priateľ. Ja som jednoducho napríklad Koperníka, alebo Giordana Bruna čítal trochu inakšie než tí, čo ich čítali predo mnou!

Albert Einsteinsa často pýšil svojim honosnými hodinkami. Všetci však vedeli, že sú to hodinky, ktoré nikdy neukazovali správny čas. Dobiedzali doňho, aby si kúpil konečne poriadne hodinky.
A načo? – namrzene odpovedal Einstein, – dôležité je vnímať, že čas plynie a nie to, koľko je práve hodín!

V roku 1924 navštívil IľjaErenburgv Paríži známu ruskú emigrantskú reštauráciu a príznačným názvom Panoptikum minulosti. Šéf podniku ho oboznamoval s osadenstvom:
Pozrite sa na našu pokladníčku, pane!Je to bývalá veľkokňažná. A tamten čašník je bývalý cárov pobočník.
Erenburg len prikyvoval a majiteľ podniku sa rozplýval ďalej:
A šatnárku ste si všimli? Je to bývalá dvorná dáma.
A keď slávny spisovateľ nezdieľal jeho nadšenie, ten si zrazu všimol Erenburgovho psa, malého, škaredého stvorenia.
Máte rozkošného psíčka, pane!
Iste! Je to bývalý bernardín!

Maliar Emil Filla so svojim dielom inklinoval k Picassovi a ani sa s tým veľmi netajil. Aj Picassodobre poznal svojho českého obdivovateľa a vážil si jeho diela. Niekoľko krát sa obidvaja aj stretli.
Pri jednej Fillovej výstave v Paríži bol medzi návštevníkmi opäť Picasso. Prezrel sozáujmom obrazy a pohovoril s Fillom. Pri odchode z výstavy sa k nim pridal akýsi výtvarný kritik.
Tak čo tomu hovoríte? – opýtal sa Picassa.
Slávnejší druh sa ešte raz rozhliadol po výstave a povedal:
Je to vlastne tiež Picasso! Výborný, poctivý Picasso z Československa.
Potom zalistoval v katalógu, pozrel sa na ceny jednotlivých vystavovaných obrazov a dodal:
Filla – je Picasso pre chudobných!

Známy skladateľ z viktoriánskych čias JamesT. Field rád rozprával túto príhodu:
Keď som raz prišiel do Stratfordu, jeden z jeho obyvateľov sa ma opýtal, prečo som prišiel. Pretože tu žil Shakespeare, – odvetil som.
Shakespeare? – vykríkol občan. – Nikdy by o ňom nikdy nič nepočul, nebyť jeho divadelných hier!

Keď sa pri spúšťaní na vodu krstila loď šampanským, obrátil sa reportér na Róberta Fultonas typickou otázkou:
Mister Fulton, koľko podľa vás stojí takáto loď?:
A prečo sa ma neopýtate, – odsekol Fulton, – koľko stojí fľaša šampanského?

Maršal Ferdinand Foch, jeden z hlavných činiteľov prvej svetovej vojny, bol raz v USA a zúčastnil sa baseballového zápasu, kde hral Babe Ruth, hviezda tohto športu. Po zápase si maršal prial, aby mu bol Ruth predstavený. Ten sa tváril potešene, ale meno Foch mu nič nehovorilo. Všimol si však vojenského vystupovania neznámeho civilistu a preto sa opýtal:
Aj vy ste sa zúčastnili minulej vojny?

Knieža Felicion Fairrere bol odsúdený na smrť pre účasť na frondickom sprisahaní. Keď už stál pod šibenicou, kat mu povedal zdvorilo:
Prepáčte, pán gróf, ak svoju povinnosť nevykonám tak, ako by som mal, toto je moja prvá poprava.
Fairrere sa usmial a povedal:
To nič, mňa dnes vešajú tiež po prvý raz!

Automobilový kráľ Henry Ford cestou na Floridu zbadal vodiča, ktorý sa usilovne snažil opraviť svoj automobil. Ford zastavil, vystúpil z auta a podišiel k šoférovi:
Niečo sa pokazilo?
Áno, ale najhoršie je, že ten voz neviem uviesť do pohybu. Neviem čo sa stalo.
Ford sa pozrel do motora, voľačo v ňom pomajstroval a o chvíľu sa obrátil k majiteľovi:
Prosím, skúste teraz!
Automobilista stisol štartér a motor naskočil.
Ďakujem vám, to je báječné. Prijmite prosím, týchto desať dolárov za ochotnú pomoc.
Len si ich nechajte, – usmieva sa Ford. – Nepotrebujem vaše peniaze. Mám dosť svojich.
Ale len si vezmite. Nemáte zas až tak nazvyš!
Prečo si to myslíte?
Nejazdili by ste predsa na fordke!

Francúzsky komik Fernandel raz rozprával:
Na ceste po Japonsku som si zo zvedavosti objednal v istom hoteli ryžovú pálenku. Po prvom poháriku som spozoroval, že sa okolo mňa všetko pohybuje. Spýtal som sa čašníka:
Nie je váš nápoj veľmi silný?
Nebojte sa, vážený pane, – so zhovievavým úsmevom hovorí čašník, – to je len obyčajné zemetrasenie!

Francúzsky komik a karikaturista Jean Louis Forain sa prechádzal s istým spisovateľom, ktorý bol veľmi namyslený na svoje diela. Keď prechádzali okolo jedného domu, na ktorom mramorová tabuľka oznamovala, že tam kedysi býval chýrny Huysmann, spisovateľ sa zamyslel a povedal:
Kto vie, čo napíšu po mojej smrti na môj dom?
Tento dom je na predaj, – poznamenal Forain.

Na jednej recepcii sa stretol Henry Ford s Arturom Toscaninim. Americký automobilový kráľ navrhol talianskemu skladateľovi a dirigentovi pomenovať na jeho počesť jeden z modelov Fordovej automobilky Arturo Toscanini.
Ďakujem za toľké vyznamenanie, – povedal skladateľ, – no pre mňa to znamená určité komplikácie. Z vďačnosti by som mal vo svojich partitúrach uviesť miesto forte a fortissimo slová forde a fordisimo.

Francúzsky spisovateľ Anatole France prijímal raz do práce mladú stenografku a spýtal sa jej:
Počul som, že dobre stenografujete.
Áno, stotridsať slov za minútu, – odpovedalo dievča.
Stotridsať slov za minútu? – vykríkol spisovateľ. – Ale, dieťa, kde ich pre vás zoberiem?

Vprítomnosti amerického priekopníka parnej plavby Roberta Fultona vznikol spor o tom, či je nebezpečnejšie cestovať po súši, alebo po rieke.
Pán Fulton, – obrátil sa na vynálezcu jeden z diskutujúcich, – prečo vy vždy dávate prednosť jazde v kočiari a nikdy necestujete svojim parníkom?
Nečudujte sa, – rozpačito odpovedal Fulton. – Ja totiž neviem plávať.

Raz si Anatole France položil sám pre seba túto otázku:
Kedy je žena úprimná?
Po krátkej úvahe si na ňu i odpovedal:
Keď neklame zbytočne!

Známy francúzsky spisovateľ a laureát Nobelovej ceny Anatole France nemal rád návštevy. Každý sa musel najprv ohlásiť u jeho sekretára. ten mu oznámil, že prišiel sám majiteľ najväčšej poisťovne a chcel by majstra poistiť pre prípad úmrtia. France len mávol rukou:
Vyprevaďte ho a povedzte mu, že to netreba, že som nesmrteľný!

Lion Feuchtwanger cestoval do New Yorku. Bolo to po prvý raz, čo navštívil najväčšiu metropoluSevernej Ameriky. Večer zašiel aj na známu Brodway, ktorá sa celá utápala v nápadných farebných neónových reklamách. Feuchtwanger zastal na ožiarenej ulici a tíško poznamenal:
Aký nádherný musí tento pohľad pre človeka, ktorý nevie čítať!

V roku 1848 sa dostal Gašpar Fejérpataky – Belopotocký do väzenia s mnohými ďalšíminárodovcami. Boli to kruté časy, ale ani vtedy im humor nechýbal. Raz sa Gašpar pýtal spoluväzňa Ondreja Danka, nad čím tak tuho rozmýšľa, pozerajúc na svoje topánky.
Celý čas rozmýšľam nad tým, že hrniec keď má dieru, voda z neho vyteká a do mojich deravých topánok voda natečie!

Francúzsky komikFernandel choval králikov. Chcel sa svojim zverencami pochváliť istémupriateľovi. Zavolal ho:
Hej, kamarát, poď chytro sem, chcem ťa ukázať mojim králikom…

Francúzsky spisovateľ Anatole France prekonal ťažkú chorobu. Prišiel ho navštíviť jeho dobrý priateľa radostne konštatoval:
Tak, majstre, už ste celkom mimo nebezpečenstva!
Chorý však nesúhlasil a odpovedal:
Ešte to nie je tak celkom isté, lekár prisľúbil, že popoludníešte raz príde!

Anatole France dostal raz list:
Vážený pane, dozvedel som sa, že výborne varíte raky. Prosím vás preto o recept.
Spisovateľ považoval list za duchaplnú žiadosť o autogram a preto k receptu pripísal:
Zaujímalo by ma, či vám nešlo viac o môj podpis.
Milovníčka rakov obratom odpovedala:
Ďakujem za recept. Podpis, ktorý si tak ceníte, Vám vraciam!

Anatole France na svojich potulkách po Bretagni ochorel a v jednom malom meste ho museli uložiť na lôžko. Zavolali aj lekára. Lekár prišiel a znepokojeného básnika upokojoval:
Ani to nie je také zlé, ja sám som túto chorobu prekonal a neumrel som!
To je možné, – povedal smutne básnik, ale vy ste mali iného lekára!

Anatole Francesa raz vyjadril o poslaní súdov:
Vznešená úloha našich sudcov je v tom, že zaisťujú každému, čo jeho je, bohatému bohatstvo, chudobnému chudobu!

Gašpar Fejérpataky – Belopotocký, zostavovateľ a vydavateľ slovenských kalendárov, cestoval raz na koči po hornej Orave, kde ho zastavili dedinskí mládencizbojníci. Zamávali valaškami ponad hlavy a zakričali:
Bohu dušu a nám dukáty!
Fejérpataky – Belopotocký nestratil duchaprítomnosť:
Chlapci a či vy viete, kto som ja?
Nevieme, len sem dukáty!
Nuž keď neviete, poviem vám to: som ten, čo zostavuje kalendáre. Ak mi ublížite
nakladiem vám do kalendára takú búrku, dážď a povodeň, že vám zničí úrodu v chotári!
Mládenci sklamane pozreli jeden na druhého a Fejérpatakyho v pokoji prepustili.

Spisovateľ Norbert Frýdsa raz prekvapil, keď prečítal v novinách poviedku, podpísanú jeho menom, ktorú však on nikdy nenapísal. Zašiel si do redakcie pre vysvetlenie. Tam sa mu ospravedlnili a tým sa to skončilo. Frýd si však neodpustil ironickú poznámku:
Ale tá poviedka bola celkom hlúpa!
My s vami súhlasíme, majstre, – odpovedali v redakcii, – keby nebola podpísaná vašim menom, nikdy by sme ju neuverejnili!

Keď mužstvo škótskeho Aberdenu zvíťazilo nad Realom Madrid a vyhralo Pohár európskych majstrov, jeho tréner Alex Ferguson povedal:
Hráči podliehali silným tlakom. Vopred sme vedeli, čo budú písať anglické noviny. Ak vyhrajú, napíšu: “Nový triumf britského futbalu” a ak prehrajú, bude sa písať: “Škóti opäť sklamali”.

Sisovateľ Norbert Frýd išiel vybavovať nejaké úradné záležitosti. Stal si do radu v príslušnej kancelárii a pozeral, ako úradník pomaly vybavuje stránky: keď už to trvalo príliš dlho, Frýd vyslovil nahlas svoj obdiv k takej práci.
To viete, – povedal na to úradník, – za tých tristosedemdesiat korún mesačne sa predsa nepretrhnem!
Vy máte plat tristosedemdesiat korún? – začudoval sa Frýd.
Plat mám tisíc šesťsto, ale keby som šiel do penzie, dostával by som tisíc dvesto tridsať korún dôchodku. A za ten rozdiel vlastne pracujem!

Keď Filip Macedónsky vstúpil do krajiny Sparťanov, poslal im list, v ktorom sa pýtal, či má prísť ako priateľ alebo ako nepriateľ.
Obratom dostal odpoveď:
Ani jedno, ani druhé!
Áno, – znela odpoveď.

Istý astrológ v Madride zostavil horoskop s predpoveďou, že dvorná dáma, pre ktorú bilo srdce Filipa II. , zomrie v mladom veku. Kráľ sa nad touto predpoveďou veľmi rozhneval, pozval si astrológa do paláca a rozkázal sluhom, že len čo zatlieska, astrológa chytia a vyhodia z obloka.
Tvrdíte, že viete čítať budúcnosť, – povedal kráľ zlovestne, – povedzte mi teda, kedy zomriete vy sám?
Presne tri dni pred Vašim Veličenstvom!
Od tých čias mal jasnovidec k dispozícii kráľovho dvorného lekára.

Henry Ford, slávny výrobca automobilov, takzvaných “fordiek”, vypísal svojho času súťaž o najlepšiu odpoveď na otázku: “Čím prispel automobilizmus k zlepšeniu mravného a spoločenského života ľudí?”
Prvú cenu získal starší občan, ktorý mal ešte v živej pamäti obdobie bez áut. Napísal: Od čias, keď sa rozšírili v našej krajine autá, znížili sa podstatne krádeže koní!

V roku 1918 sa vybral Gašpar Fejérpataky na vandrovku do Viedne. Keď prišiel na hranicu, musel dať policajnému poddôstojníkovi v strážnom domci svoj pas. Policajt sa ho opýtal na meno a keď mu ho Fejérpataky povedal, tento sa rozhneval a okríkol ho:
Tie diabolské dlhé maďarské priezviská, tri nové by sa z nich dali urobiť!

Fridrich Veľký udelil raz v mierových dobách jednému dôstojníkovi akúsi príležitostnú medailu. Ten však vyhlásil, že by radšej prijal vyznamenanie za bojové hrdinstvo.
Len si ho zaveste na hruď, vy somár, – osopil sa na neho kráľ Fridrich, – vari si len nemyslíte, že kvôli vám teraz vyhlásim vojnu?!

Pobitke pri Lipsku v roku 1813 povýšil cisár František svojho ministra do kniežacieho stavu. Na druhý deň sa ho spýtal komorník:
Oblečie si vaša Výsosť dnes ten istý oblek, ktorý mala na sebe včera Vaša Excelencia?

Americký spisovateľ Viliam Faulkner sa raz vyslovil o povahe ľudí:
Jedine na špatných ľudí je možne sa spoľahnúť! Oni sa totiž nikdy nezmenia.

Keď bola v roku 1945 objaviteľovi penicilínu udelená Nobelova cena, prišiel Alexander Fleming do Stockhomu, aby si vyznamenanie prevzal. Morila ho silná nádcha, kýchal a slzy mu len tak tiekli. Predstaviteľ výboru pre udeľovanie ceny, ktorý ho prišiel privítať, sa ho s účasťou opýtal:
A ten váš vynález proti nádche nepomáha?

Fernandela, známeho filmového herca a komika často pokutovali pre parkovanie vozidla na zakázaných miestach. prilepil si preto na okno svojho auta tabuľku s týmto nápisom:
Pán strážnici, koľkokrát som vás už rozosmial, a vy ma stále nútite k plaču!

Známy viedenský chemik Adolf E. Franke skúša už v hovorí:
Ste výnimočne schopný niekoľkými slovami povedať neobyčajné množstvo hlúpostí!

Otaka rFischer nebol iba básnik, prekladateľ, profesor nemeckej literatúry na Karlovej univerzite, literárny historik a dramaturg, ale tiež známy literárny a divadelný kritik.
Raz sa stalo, že bol v divadle a hneď po skončení prvého dejstva sa zodvihol, odišiel k šatni a pýtal si svoj kabát a klobúk.
Šatnárka, ktorá Fischera dobre poznala, sa ho zvedavo opýtala, prečo tak zavčasu odchádza.
Prvé dejstvo som videl, – odvetil Fischer, druhé dva akty, predpokladám, že napísal ten istý autor!

Šašo cisára Františka I. sa ponosoval, že sa mu istý rytier vyhrážal, vraj ho zabije.
Keby to urobil, – povedal cisár šašovi, – dal by som ho päť minút neskôr obesiť!
Šašo sa zamyslel, pokýval hlavou a povedal skepticky:
Bolo by mi milšie, veličenstvo, keby ste ho dali obesiť o päť minút skôr!

Anatole Francebol zasypávaný knihami mladých autorov. nemohol ich, samozrejme všetky prečítať, ale vo svojej dobrote nedokázal mladých adeptov umenia odmietnuť. keď sa ho niektorý spýtal, čo vraví na jeho knihu, odpovedal:
Vaša kniha je znamenitá.
Raz sa však stalo, že jeden z autorov vyslovil podozrenie, či majster jeho prácu vôbec čítal. France sa zatváril pohoršene a hneď menoval číslo stránky, ktorá je z celej knihy najlepšia. Mladý autor bol spokojný.
Priateľom spisovateľa však vec stále vŕtala v hlave. Ak si len France mohol tú stránkutak presne zapamätať? Ten im to však so smiechom vysvetlil:
To je veľmi jednoduché. Autor považuje každú stránku svojej knihy za najlepšiu…!

Raz sa v byte Norberta Frýda zišla väčšia spoločnosť a živo sa debatovalo o všetkom možnom. Zrazu saozval zvonček, Frýd šiel otvoriť, hneď sa však vrátil s tým, že prišla na návštevu ich spoločná priateľka, známa herečka. Frýd poznamenal:
Rýchlo si to ešte všetko dopovedzte, ako poznám našu priateľku, už sa asi nik z násk slovu nedostane!

Ján Francisci mal strýka Pavla, ktorý bol mäsiarom na Píle, potom v Tisovci a nakoniec v Húšti. PavelFrancisci bol strednej postavy, ale mal obrovskú silu. Raz na jarmoku v Rimavskej Sobote predával voly. K jednačke prišiel akýsi Maďar a medzi rečoumu “zateremtetoval” do “tótov”. Francisci vystrel ruku:
Či vidíš, ty Maďar, túto medvediu labu? Tak ťa ňou capnem, že už viacej nevstaneš!
A naľakaný Maďar ihneď odišiel.

Pruský monarcha Fridrich II. sa raz spýtal svojho osobného lekára Zimmermana, či už poslal veľaľudí na druhý svet. Lekár sa len usmial:
Nie toľko, ako Vaše Veličenstvo, a určite s menšou slávou…

Francúzsky filmový herec Fernandel povedal raz priateľom, že sa stal vegetariánom. Čoskoro nato hovšak videl jeden známy v reštaurácii, ako si pochutnáva na rezni.
Veď si vravel, že sa zriekaš mäsa!
Áno, – usmial sa Fernandel, – ale dnes je utorok a v utorok máme my, vegetariáni, pôst!

Po jednej Faradayovej prednáške o elektrickej indukcii sa ho spýtal vtedajší minister Gladstone:
Aké praktické výhody prinesie váš objav?
To ešte neviem, – odvetil Faraday, – môžem vás však ubezpečiť, že ešte za vášho
života budete z neho vyberať dane!

Svetská sláva, poľná tráva. O pravdivosti tohto príslovia sa presvedčil aj Robert Fischer, svetoznámy šachový veľmajster. Raz sedel v kaviarni a pozoroval partiu šachu, ktorá sa odohrávala pri susednom stole. Keď jeden zo súperov prehliadol jednoduchú víťaznú kombináciu, pokúsil sa ho Fischer na túto premárnenú šancu upozorniť. Ako odpoveď si musel vypočuť nie veľmi lichotivé poznámky o “miestnych šachových kibicoch – analfabetoch”, krotí nemajú o tejto hre ani zdanie, ale rečí veľa.
Ale veď ja som Bobby Fischer, – presviedčal prítomných bývalý majster sveta, ktorý obvykle dával prednosť anonymite. jeho inkognito však zostalo napodiv naďalej uchované. Hráči si vymanili začudované pohľady a jeden z nich posmešne prehlásil:
A čo má byť, že vy ste Bobby Fischer M? Ja som Jack Robbins a toto je Ted Kapelushnik a ani jeden z nás to nevykrikuje do celého sveta ako vy!

Český geológ, zoológ, paleontológ, obhajca darwinizmu, profesor Karlovej univerzity Antonín Fričmoril pri skúške jedného z veľmi neúspešných študentov. Konečne sa ho spýtal:
Mladý muž, ! Povedzte mi, kedy ste sa narodili?!
Prosím, tridsiateho prvého decembra…
To som si mohol myslieť, vy musíte byť vo všetkom posledný!

Vo vojne proti Rakúsku, kde išlo o to, ktorej krajine pripadne Sliezsko, prechádzal sa Fridrich II. po prehratej bitke sám v noci po bojisku. Stretol vojaka, ktorý mal tejto vojny už plné zuby a chcel tú noc prečkať, aby nad ránom ušiel domov. Vojak kráľa nespoznal a tak ho prehováral, aby ušli spolu. Friedrich mu na to povedal:
Vieš čo, braček? Počkáme ešte do zajtrajška. Ak kráľ prehrá bitku aj zajtra, vykašleme sa na všetko a ujdeme obaja domov!

Francúzsky herec a komik Fernandel odpovedal raz novinárom na otázku, či pri výbere ženy je vhodné postupovať podobne ako pri výbere látky na šaty:
Rozhodne, nikdy nevyberať pri umelom osvetlení!

Pri atómovom výskume boli výsledky práce prísne utajované. To podnietilo fyzika Richarda Feynmanak tomu, že v priebehu niekoľkých mesiacov vypočítaval prísne tajné číselné kombinácie zámok u trezoru s výsledkami pokusov. Keď sa mu podarilo, v krátkej neprítomnosti bezpečnostného pracovníka trezor otvoriť, uspokojil sa iba s tým, že v trezore nechal písomný odkaz:
Uhádni, kto tu bol?

Na jednom večierku rozprával Fernandel svoje zážitky z Japonska. Objednal si špeciálnu pálenku z ryže a keď si popíjal, zrazu zbadal, že sa okolo neho s ním pohybuje. Zavolal čašníka a svoje dojmy mu zveril. Ten sa úctivo poklonil a povedal:
Pane, to čo sa s vami teraz robilo a čo ste videli, to nezapríčinila naša pálenka, ale naše malé zemetrasenie.

Vynikajúci Taliansky fyzik Enrico Fermi bol síce výborný matematik, ale zastával názor, že by sa fyzika mala vysvetľovať bez zbytočných matematických výpočtov. Raz sa ho pred svojou prednáškou opýtal hosťujúci vedec z Indie Candrasacar, čo by mu profesor Fermi k prednáške o novom prostredí poradil.
Na vašom mieste by som čo možno najviac obmedzil matematický výklad problému, – poradil mu Fermi.
Ako to myslíte? – upresňoval si Candrasacar, – keby ste vy boli ako ja, alebo keby som ja bol ako vy?

Keďraz Flauberta požiadali, aby povedal svoju mienku o jednom priemernom spisovateľovi, povedal:
Vždy som si toho pána vážil, ale nikdy som ho nečítal!

Akademik A. J. Fersman mal veľmi rád deti. Napísal pre ne knižky Zaujímavá geochémia, Zaujímavá mineralógia a Cesta za kameňom. Keď sa jeho žiak Dekťarev z mesta Rubcovska dozvedel, že ho pri príležitosti dovŕšenia šesťdesiatich rokov vyznamenal vláda Červenou zástavou práce, napísal mu:
Drahý Alexander Jevgenijevič! Dnes som veľmi smutný, lebo som sa dozvedel, že ste už starý.

Gustáv Freytag býval s mladým spisovateľom, ktorý už dlho písal, ale stále bez úspechu. práve priniesol domov hrubý rukopis a jedovato ho hodil na stôl:
Zasa jedna odmietnutá práca! Tí redaktori vôbec nevedia, čo je dobré!
Možno, – prisvedčil Freytag, – ale určite vedia, čo je zlé!

Veľkého francúzskemu spisovateľa Gustave Flauberta sa raz opýtali, aké ženy má radšej: hlúpe alebo múdre. Flaubert odpovedal:
Najradšej mám tie, ktoré si uvedomujú svoju hlúposť a tie, čo nič nevedia o svojej múdrosti!

Vedci, ktorí pracovali na americkej atómovej bombe, sa neraz vysmievali špionománii vojenských miest. Medzi posmievačmi vynikal fyzik E. Fermi, ktorý s vážnou tvárou raz rozprával, že raz dostal z vyšších miest poštovú zásielku s výraznou poznámkou:
Pred prečítaním spáliť!
Clark Gable dával veľké prepitné. Pri pobyte v Paríži ho vždy obsluhoval čašník Gaston. Jedného dňa mu podával obed iný čašník.
Prečo tu nie je Gaston? – spýtal sa Gable.
Prepáčte, prosím, ale včera so vás od neho vyhral v kockách.

Raz sa francúzski filmoví herci dohadovali, ako stará je asi naša zem. Jean Gabin rezolútne vyhlásil:
To sa nepodarí nikom nikdy zistiť, pretože je ženského rodu!

Goha išiel na svojom oslíkovi, keď zrazu stretol unaveného pútnika, ktorý ho prosí, či by ho na kúsku cesty nezviezol. Goha ho posadil za seba a osol klusal so svojim bremenom ďalej. O chvíľu sa spolucestujúci rozrečnil:
Hej, ale je dobrý ten náš osol!
Goha prudko zastavil a rozkázal:
Okamžite zostúp! Ak s tebou ešte chvíľu pôjdem, budeš hovoriť iba o svojom oslíkovi.

Francúzskeho herca Jeana Gabinasa spýtali, či sa pozerá v televízii na svoje filmy. Odvetil:
Áno, najmä na staré filmy. Pri nich mám dojem, že sa pozerám na svojho syna.

Slávny chirurg Gion bol svojho času najlepším európskym špecialistom na operáciu močových kamienkov. Dostával také veľké honoráre, že na svoje letné sídlo v Meudone dal pripevniť mramorovú tabuľu s nápisom:
Tento dom bol postavený zo samých drahých kamienkov!

Jean Gabin bol známy aj tým, že žil vo veľmi šťastnom manželstve. Raz sa ho priatelia pýtali, ako to robí, že je v manželstve šťastný. Tajuplne sa usmial a povedal:
Pohodu vo svojej rodine udržiavam tak, že manželke nikdy neodporujem. Radšej chvíľu počkám a potom si odporuje ona sama.

Alexandra Girardiho často žiadali, aby poradil pri angažovaní nových hercov. Keď robil skúšky mladý operný tenor, snažil sa spievať, koľko len vládal. Skúšajúci sa opýtal Girardiho:
Čo poviete majstre, čo bude hrať najlepšie?
rardi bez dlhého rozmýšľania odvetil:
Myslím si, vážení páni, že najlepšie bude hrať mariáš!

Nemecký spisovateľ a dramatik Christian Grabbe okrem toho, že veľa písal, aj veľa pil. Chodil často domov až nad ránom a celé dni potom prespal. Raz ho zobudila gazdiná slovami:
Je to veru hanba ležať v posteli, keď je slnko už tak dlho hore!
No, to je mi pekné prirovnanie!– ohradil sa Grabbe. – Veď slnko išlo spať večer o siedmej, ale ja iba ráno o štvrtej!

Goetheho mladý kuchár ukradol raz z kuchyne rybu. Vzal si ju pod kabát a utekal s ňou cez park. Goethe stál pri obloku a zbadal, že kuchárovi vyčnieva ryba spod kabáta.
Hej, kuchár! – zavolal naňho prísne.
Mládenec sa zľakol a začal jachtať:
Čo rozkážete, Excelencia…?
Prikazujem ti, až budeš druhý raz kradnúť veľkú rybu, aby si si zobral aj väčšíkabát!

Nemecký básnik a politik Johann Wolfgang von Goethesa prechádzal po
zámockom parku. Na úzkej cestičke sa stretol s kritikom, ktorý nemilosrdne „rozniesol“
všetky jeho diela. Keď zastali proti sebe, kritik povýšenecky poznamenal:
Bláznom sa nevyhýbam!
Ja áno, – odpovedal s úsmevom Goethe a odstúpil sa mu z cesty.

Dvadsiateho siedmeho augusta predpoludním si dal Goethe doniesť dve fľaše červeného vína a začal popíjať. Keď ho navštívil Viliam Rebhein, Goethe ho privítal slovami:
Vy ste pekný priateľ! Viete, aký máme dnes deň?
Dvadsiateho siedmeho augusta, excelencia.
Nie, namietal Goethe, – dnes je dvadsiateho ôsmeho augusta a ja mám narodeniny.
Keď ho Rebhein naďalej presviedčal, že má narodeniny až nasledujúci deň, Goethe si dal doniesť kalendár.
Sto hrmených! – zvolal, keď sa presvedčil o omyle, – tak som sa zbytočne opil!

Slávna herečka Gréta Garbo vysvetľovala novinárom, prečo sa nikdy nevydala takto:
Vždy som milovala inteligentných mužov. A verte, že iba blázon by sa bol chcel stať manželom slávnej ženy!

Jurija Gagarina sa raz opýtali, aký je jeho pracovný čas. Gagarin odvetil:
Keď je treba, sme v zamestnaní aj osem či deväť hodín a po návrate domov nám veľa
času zaberá štúdium. My kozmonauti, nemáme odborovú organizáciu. Preto náš
pracovný čas nemá nijaké hranice…

Francúzsky herec Sacha Guitrybol vášnivým hráčom. S rovnakým zanietením hral bridž, poker i ruletu, ba aj bakarat. Raz prišiel skrúšený do divadla a vraví kolegom:
Postihlo ma nešťastie, stratil som najlepšieho priateľa!
V čom? V kartách, či v rulete? – znela otázka.

Začiatkom roku 1917 sa viacerí anglickí politici dožadovali zriadenia vojenskej diktatúry, ktorá by sa konečne postarala o rozhodujúci obrat vo vojne. V kuloároch Dolnej snemovne narazil britský predseda vlády David Lloyd George na skupinu politikov, ktorí naliehali, aby sa generálnemu štábu udelili mimoriadne plné moci.
Vážení páni, – vravel im, – to nie je možné. Vojna je príliš vážna vec, než aby sme ju ponechali v rukách generálov!

Bill Gates a prezident firmy Genaral Motors usporiadali počas obchodného rokovania tlačovú konferenciu. Gates sa pochválil inováciami, ktoré jeho spoločnosť zaviedla:
Keby General Motors držali krok s technológiou tak ako Microsoft, – chváli sa, – všetci by sme jazdili na autách za dvadsaťpäť dolárov a so spotrebou štyri litre na tisíc kilometrov.
To je možno pravda, – pripustil riaditeľ automobilky, – chceli by ste však, aby vaše auto dva krát denne havarovalo?

Anglický ministerský predseda Lloyd George poradil jednému polárnemu bádateľovi, aby navštívil milionára Houstona a požiadal ho o finančnú podporu pre svoju budúcu polárnu cestu. Keď sa po čase obidvaja stretli, spýtal sa Lloyd George:
Tak, ako ste dopadli u Houstona?
Dal mi tisíc libier, keď sa však dozvedel, že som prišiel na vašu radu, sľúbil mi ďalších deväť tisíc, ak zoberiem na tú cestu aj vás a niekde za polárnym kruhom vás zabudnem.

Giuseppe Garibaldi, legendárny bojovník za slobodu Talianska, nemal zmysel pre salónne konverzácie a obvykle mával úsečné a nevyberané odpovede. Raz mu v spoločnosti predstavili akéhosi Francúza menom Lédos, ktorý mu vyšiel oproti s roztvorenou náručou hovoriac, že sa s ním rád znovu stretol.
Kde sme sa zoznámili? – zdržanlivo sa opýtal Garibaldi.
Pri obliehaní Ríma.
Nespomínam si, – ľadovo odvetil Garibaldi, – v Ríme, odkiaľ sme Francúzov hnali, sme z nich videli iba zadnú časť tela!

Americká návšteva vo francúzsku. Pani Jacqueline Kennedyová chce byť voči de Gaulleovi veľmi srdečná a začne rozhovor:
Viete, pán generál, moja rodina pochádza z Francúzska.
Naozaj? – odvetíde Gaulle s malým záujmom. – Aj moja!

Slávny anglický herec David Garrick, jeden z najlepších interpretov Shakespearových hrdinov na divadelnej scéne, sa stal natoľko populárny, že ho chceli zvoliť do britského parlamentu.
Nie, nie, pekne vám ďakujem, – odmietol túto ponuku. – Radšej budem hrávať veľkých ľudí na divadelnej scéne, ako by som mal robiť zo seba šaša v parlamente!

Slávny viedenský komik Alexander Girardiraz charakterizoval osud herca:
Kritik, to je režisér, ktorému sa nepodarilo stať sa režisérom. Režisér, to je herec, ktorému sa nepodarilo stať sa hercom. A herec je človek, ktorému sa nikdynič
nepodarilo.

BenjaminoGigli vystupoval raz v bostonskom divadle v úlohe Fausta. Prepadlisko, ktorým ho mal Mefisto uniesť do pekla, však zlyhalo. Slávny spevák uviezol spodnou časťou tela v jame, horná časť vyčnievala nad javiskom. Javiskovým technikom sa nepodarilo opraviť mechanizmus a tak urýchliť Faustov pád do pekla. Vtom sa ozval na galérii akýsi podnapitý divák:
Chvalabohu, som zachránený! Peklo je preplnené!

Najväčší nemecký básnik Johann Wolfgang Goethe bol raz spolu s básnikom Zachariášom Wernerom na návšteve u rodiny Knebelovcov. Sedeli, popíjali čaj a Werner čosi oduševnene recitoval, zatiaľ čo Knebelov malý synček sa hral na dlážke s kockami. Keď sa Werner čoraz viac rozohňoval, z chlapčeka zrazu vyhŕklo:
Ocko, čo tomu ujovi preskočilo?
Knebel sa na syna veľmi nahneval, ale Goethe sa zasmial a povedal:
Len ho nechaj, z chlapca ešte raz bude literárny kritik!

Ivan AlexandrovičGončarov prišiel do mesta svojej mladosti Simbírska, kde stretol dávneho priateľz detstva.
Počul som o tvojich literárnych úspechoch, – povedal spisovateľov priateľ, z ktorého sa stal úradník gubernie, – ale ani ja som nezaháľal. Každý mesiac mám v Simbírskom spravodaji článok o riekach a riečkach, ktoré vtekajú do matičky Volgy. A tých potokov je dvanásť tisíc.
To máš robotu na tisíc rokov, povedal Gončarov. – Ale čo budeš robiť potom?

SachaGuitry takto potešoval svoju piatu, veľmi žiarlivú ženu:
Drahá moja, tamtie boli iba mojimi ženami, ale ty budeš mojou vdovou!

JuliettaGreco, francúzska šansoniérka, má svojho koníčka: zbiera starožitnosti. Po jednom vystúpení v Nizze si kúpila starý čínsky medailón “Za zásluhy” z tepaného striebra, ktorý údajne pochádzal z obdobia dynastie Ming.
Potešená krásnym prírastkom do svojej zbierky, ukázala ho i jednému zo svojich priateľov – Číňanovi. Ten si medailón prezrel a zistil, že pochádza z tridsiatych rokov nášho storočia a nebol vyznamenaním za zásluhy. Číňan konštatoval, že na ňom bol vyrytý tento nápis:
Mesto Šanghaj. Registrovaná prostitútka.

SpisovateľGraham Green po dlhom hľadaní konečne našiel v Paríži byt. Majiteľ si ho dôkladne poobzeral, potom sa ho spýtal:
Máte malé deti?
Nemám.
A psa, mačku alebo papagája?
Ani tie.
Nemáte teda nič, čo by mohlo rušiť nočný pokoj?
Greene sa zamyslel:
Viete, mám pero, ktoré pri písaní občas škrípe!

Maliar Jaroslav Grus bol starý šofér. Jazdil autom už tridsaťpäť rokov a predsa…Na jednej križovatke ho zastavila hliadka s výčitkou:
Pán vodič, ako to, že jazdíte na červenú? To nerozoznáte farby. Prosím si vaše doklady!
Po zistení totožnosti prísnosť policajta poľavila a tón sa stal priateľskejší:
No prosím, maliar, dokonca národný umelec! Farby by ste mohli a mali poznať!

Hokejová hviezdaWayneGretzkynastrieľal v hokej viac gólov, než ktorýkoľvek iný hráč. Keď sa ho opýtali ako to dokázal, povedal:
Korčuľujem vždy tam, kde smeruje puk a nie tam, kde práve je!

Jedenz najúspešnejších interpretov Shakespearových hrdinov na divadelnej scéne herec David Garrickbol pre svoje vynikajúce umenie tak obľúbený, že ho chcelizvoliť do britského parlamentu.
Kdeže, – odmietol túto ponuku s úsmevom Garrick, – radšej budem i naďalej hrávať
v divadle veľkých ľudí, než by som v parlamente robil zo seba šaša!

MáhátmaGándhihosa raz novinári spýtali, čo súdi o civilizácii Západu?
Myslím si, že by to bol výborný nápad, – konštatoval vecne Gándhí.

K známemu francúzskemu hercovi JeanoviGabinovipribehla v priebehu nakrúcania filmu jedna z herečiek, známa svojou výrečnosťou a hneď začala:
Počúvajte, majstre, práve som sa o našom režisérovi dozvedela také veci, že som úplne stratila reč!
To je nesmierna škoda, – povedal Gabin a dal sa na rýchly ústup, – takže sa od vás už nik nemôže nič dozvedieť!

Slávny taliansky tenoristaBenjamino Gigli sedel v miestnej krčmičke v Macerate, keď ho odrazu vyrušil zo zadumania spev potulného speváka. Keď prišiel spevák vyberať, dal Gigli na tanier desať lír.
Koľko si z toho môžem ponechať? – spýtal sa úctivo spevák.
Všetko, keď ešte raz zaspievate tú baladu, – odvetil Gigli
Za opakovanie piesne dostal spevák päťdesiat lír. Zarazil sa a považoval to za žart alebo pascu. Ostatní hostia ho však upokojili so slovami:
Len si to vezmite, veď to je od majstra Gigliho
Spevák zažiaril a radostne vykríkol:
Majster Gigliobetoval päťdesiat lír, aby počul spievať mňa, ale ja, bohužiaľ, nebudem mať nikdy toľko peňazí, aby som mohol počuť spievať jeho!
Na to mu Gigli daroval voľnú vstupenku na svoj najbližší koncert a často rád spomínal na túto historku.

De Gaule navštívil múzeum moderného umenia. Zastal pred obrazom a posvätne riekol:
Ó, Monet!
Manet, pán generál, – nenápadne ho upozornil riaditeľ múzea, aby to ostatní nepočuli.
Pri nasledujúcom obraze zvolal generál už trochu opatrnejšie:
To je Van Gogh, že?
Gaugin, pán generál, – pomohol mu opäť znalec umenia.
De Gaule sa zamračil a pri ďalších obrazoch nepovedal ani slovo. No v poslednej miestnosti, keď opúšťal obrazáreň a mimochodom sa pozrel do veľkého rámu, nevydržal a riekol s prevahou suveréna:
Toto je ale určite Picasso!
Riaditeľ chvíľku postál v rozpakoch pred rámom, potom sa však odhodlal k odpovedi:
Omyl, pán generál! To je zrkadlo.

Keď sa rukopis Nikolaja VasilievičaGogoľa“Mŕtve duše”dostal do rúk cárskej cenzúry, jej šéf Golochvastov kategoricky zakázal dielo vydať. Zákaz zdôvodnil:
Nikdy s tým nebudem súhlasiť! Duša je nesmrteľná a mŕtve duše nejestvujú!

V horúci letný deň pracoval slávny taliansky maliar Giotto v Neapole. Kráľ Robert Anjou navštívil maliara, chvíľku sa prizeral ako pracuje, potom sa ozval:
Giotto, na tvojom mieste by som v takejto horúčave nepracoval!
Giotto prikývol:
Na vašom mieste by som ani ja nepracoval…

Anglický herecGuinnestakto poradil svojim priateľom
Ak chceš v Anglicku bezpečne prejsť cez križovatku, vezmi so sebou psa! Žiaden Angličan si totiž netrúfne zraziť psa svojim autom!

Známy skladateľ AlexanderGlazunovobedoval raz v reštaurácii, kde bez prestania a veľmi hlučne vyhrávala hudba. Keď to skladateľ už nevydržal, privolal si čašníka:
Mohla by vaša hudba hrať výlučne pre mňa?
Samozrejme. A čo by to malo byť?
Aby vaši hudobníci hrali karty!

Velikán ruskej literatúry Maxim Gorkij často putoval po cárskom Rusku. Keď ho raz zatkli, policajný komisár nechcel veriť, že má pred sebou skutočného Maxima Gorkého, známeho ruského spisovateľa.
Ale rád sa nechám presvedčiť, že ste naozaj Maxim Gorkij, – povedal policajt. – Napíšte do rána poviedku, príbeh alebo niečo podobné. Ak to dokážete, prepustím vás.
Talentovaný Gorkij to, pochopiteľne ľahko zvládol a ráno ho prepustili. O niekoľko rokov si tú poviedku mohol prečítať v jednom časopise… A pod ňou bol podpísaný – policajný komisár.

Otília, mladá nevestaGoetheho, rozprávala svojmu svokrovi o speváčke Walewskej, ktorá na seba upozornila veľmi nepríjemným spôsobom. Na poslednom plese vraj tancovala tak vyzývavo, že vzbudila verejné pohoršenie.
Ako to vlastne tancovala? – spytoval sa zvedavý Goethe.
Krútila sa, dvíhala sukne, prehýbala sa ako… bol to úplný škandál!
Goethe sa oprel dozadu vosvojej leňoške a so smútkom povedal:
Aká škoda, že som tam nebol a že som to nevidel!

Svojho času navštívil generál de GaullePoľsko. Na bankete sa stretol so známou herečkou Beatou Tyszkiewiczovou, ktorá hrala vo filme pani Walewskú. Generál sa usmial a poznamenal:
Teraz už chápem Napoleona. Žiaľ, história sa neopakuje. Vy ste príliš mladá a ja…
Príliš vysoký, – galantne odpovedala herečka.

Raz sa priatelia Johanna Wolfganga Goetheho opytovali, prečo je druhá časť jeho “Fausta” oveľa slabšia ako prvá, hoci prvú začal písať v mladosti a druhú dokončil ako zrelý básnik.
Nedivte sa, odvetil Goethe, – pri písaní prvej časti bol môj Pegas ešte ohnivým žriebäťom, ale keď som dokončil druhú, bola to už len na smrť uťahaná kobyla.
A na takej, unavenej chudinke, sa veru ťažko cvála…

K básnikovi Gautierovi prišiel remeselník a chcel inkasovať účet. Gautier ho odmietol s tým, že nemá peniaze. Remeselník sa rozčúlil:
S vami je hrozná robota, pán Gautier. Buď nie ste doma, alebo keď ste doma, nemáte peniaze!
To je predsa samozrejmé, – odvetil Gautier. – Veď keby som mal peniaze, prečo by som bol doma?

Po odstúpení generála de Gaulla z funkcie prezidenta zašiel za generálom ministerský predseda Couve de Murville:
Mon generál, keď už ste odstúpili, nadišiel čas porozmýšľať, kam by sme vás mali pochovať, keby ste nedajbože zomreli… Myslím, že najlepšie by bolo vedľa Napoleona.
De Gaulle zlostne odvetil:
Vedľa nejakého poddôstojníka?
A čo keby sme vás dali pod Víťazný oblúk?
No pravda, aby každý americký turista lozil po mojom hrobe!
Tak potom zostáva len jediná možnosť: pochovať vás vedľa Panny Orleánskej!
V poriadku. Tá si to zaslúži!

Profesor kožného lekárstva Karol Gawalowski obedoval raz v pražskej reštaurácii Mánes. Počas čítania jedálneho lístka si stačil všimnúť zvláštnu vyrážku na ruke obsluhujúcej servírky. Keď si konečne vybral jedlo, zdvihol oči k dievčaťu a tíško sa jej spýtal:
Slečna, nemáta vy náhodou psoriázu?
Nie, prosím, – znela pohotová odpoveď, – máme iba to, čo je napísané na jedálnom lístku!

Slávny francúzsky lekár AlphonseGuérinliečil kedysi elé dva mesiace pápeža Pia IX. , ktorý trpel silnými bolesťami na prsiach. Raz mu povedal:
Až sa vrátim domov, nik z mojich krajanov sa nesmie dozvedieť, že som deň čo deň prikladal svoje ucho na vašu hruď, svätý otče. Moji krajania sú natoľko nábožní, že by mi to ucho odrezali a uctievali by ho ako relikviu!

Ján Gerometta bol raz na obede u Jula Plošica vo Vieske. Bol tam väčší počet hostí, medzi nimi aj MUDr. Gustáv Zechenter. Ján Gerometta bol cez obed veľmi zaujatý škriepkou o národnej otázke, držal však misu s hovädzinou a takmer si celú aj s príkrmom a omáčkou nakopil na tanier. Nasledujúcim hosťom by neostalo skoro nič. To nahnevalo aj domáceho pána a preto na neho namrzenezavolal:
Ale, čože robíš, Jano, veď aj druhí chcú jesť!
Tu sa Gerometta spamätal a celú miešaninu zo svojho taniera, k veľkej veselosti ostatných, vrátil späť na misu.

Slávny huslista Viedenskej filharmónie Grün nebol iba prvotriednym pedagógom, ale bol známy svojim jemným humorom. Raz ho jeho žiaci odprevádzali domov a zrazu zbadali na rohu ulice akéhosi žobráka, ktorý v ošúchanom kabáte fidlikal na úbohých husličkách. Grün sa obrátil a žiakov a s úsmevom poznamenal:
Len sa dobre pozerajte, tam máte svojho kolegu!
Nato jeden zo žiakov pohotove poznamenal:
Iste je to váš bývalý žiak, pán profesor, keď ho tak dobre poznáte?!

Anglický spisovateľ John Galsworthybol vášnivým hráčom tenisu. Raz pristavil maléhozberača lôpt a dohováral mu:
Počuj, chlapček, dávaj na tie lopty lepší pozor! Keď prídem domov, vždy zistím, že mám niektoré loptičky vymanené za iné!
Hádam len nie za horšie? – ozval sa nesmelo chlapec.
To nie, ale ja hneď poznám, že nie sú moje, pretože tie moje mám vlastnoručne podpísané.
Konečne sa chlapec priznal:
Nehnevajte sa, sir, ja tie vaše loptičky predávam zberateľom autogramov a tak si trochuprivyrábam!

Ako je známe, Galileo Galileineplnil svoje teplomery ortuťou ani liehom, ale vínom. Raz sa chcel pochváliť svojim vynálezom aj pred svojim priateľom z vidieka a tak mu jeden teplomer poslal. Po čase mu prišla odpoveď:
Ďakujem, víno bolo výborné, pošlite ďalšie!

Slávny taliansky spevák Benjamino Gigli bol veľkým labužníkom. Raz obedoval v jednej milánskej reštaurácii a keď mu predložili špeciálnu majonézu, dal si zavolať majiteľa, ktorému vytkol, že majonéza nie je dobrá a rozhodne nie čerstvá.
Pán Gigli, – ohradil sa majiteľ urazene, – vy ste boli ešte celkom malý chlapec, keď ja som majonézu už vyrábal!
To je možné, – poznamenal na to Gigli, – iba nechápem, prečo ste tú majonézu za taký dlhý čas nepredávali.

Keď Máhátma Gandhí začal v Indii svoje známe hladovky, pýtali sa v Mníchove:
Aký je rozdiel medzi Nemeckom a Indiou?
V Indii jeden hladuje kvôli miliónom, v Nemecku milióny kvôli jednému!

Čoho by ste sa radšej vzdali, majstre? Vína alebo žien? – spýtali sa raz viedenského herca Alexandra Girardiho.
To by záležalo na ročníku, – bez váhania odpovedal herec.

Johann Wolfgang Goethe bol na prechádzke so slobodným pánom von Steinom. Zatiaľ, čo Stein stále zavádzal reč na politiku, Goethe sa venoval svojej zberateľskej vášni. Chodil sem i tam, kladivkom ťukal do skaliek, obzeral si ich, niektoré schoval, iné odhadzoval.
Začalo pršať, Stein bol netrpezlivý a nakoniec rozčúlene povedal:
To vaše zberateľstvo je na zlosť! Povedzte mi aspoň, aké sú to kamene!
Sú to vápence, – vysvetľoval Goethe, – až dobre namoknú, budú syčať tak ako vy!

Francúzsky skladateľ CharlesGoundsa raz zhováral s mladým kolegom, ktorý bol veľmi namyslený. Gound ho nabádal ku skromnosti:
Keď som ja bol taký starý ako vy, mladý priateľ, bolo pre mňa všetko ja. V dvadsiatich piatich rokoch som už hovoril ja a Mozart, okolo štyridsiatky Mozart a ja a dnes s úctou hovorím iba Mozart.

Pred Galileomktosi kritizoval Keplera, že je pomalý v práci a dlho mu trvá, kým vykoná príslušné výpočty, alebo kým opustí prípadnú chybnú hypotézu.
Buďte rád, milý priateľu, – ozval sa Galileo, keby bol Kepler taký rýchly, ako si tovy prajete, to by potom v astronómii už pre nás žiadna práca nezostala!

Kjazykovedcovi a folkloristovi WilhelmoviGrimmovi, ktorý so svojim bratom Jakubom zbieral nemecké ľudové rozprávky a ktorému vlastne vďačíme za Červenú čiapočku, Popolušku, Medovníkovú chalúpku a iné rozprávky, prišiel raz francúzsky študent. Prihovoril sa veľmi zlou nemčinou a keď sa Grimm spýtal, či sa nemôže naučiť lepšie po nemecky, odvetil:
Nemčina je nemožná reč. Tak dobrá akurát pre kone!
Teraz až chápem, – odpovedal Grimm s úsmevom, – prečo sa ju nemôže naučiť somár!

Známy americký chemik J. W. Gibbsbol v mladosti veľmi plachý. Raz navštívil profesora, u ktorého mal skladať skúšky a sťažoval sa mu, že pre svoju nesmelosť a trému skúšky určite nezloží.
A ktorých otázok s atak nesmierne bojíte? – opýtal sa mierne profesor.
Gibbs vymenoval všetky tie najťažšie.
Vedeli by ste mi o nich teraz niečo povedať? – znela ďalšia otázka.
Gibbs začal zoširoka otázky rozoberať. Po pol hodine sa zarazil a nesmelo sa opýtal, kedy by mohol prísť a skúšku.
Stačí, keď mi zajtra prinesiete váš index, skúšku ste zložili!

J. A. Garfielda, keď ešte pracoval ako profesor na miestnom gymnáziu, navštívil otec jedného študenta:
Nemôžete trochu zredukovať učebnú látku, pán profesor, môj syn sa to nikdy nenaučí!
Garfield odpovedal:
To záleží na tom, čo chcete zo syna mať. Poriadny dub rastie sto rokov, tekvici stačia iba dva mesiace!

Slávny chirurg Gion bol svojho času najlepším európskym špecialistom na operácie močových kamienkov. Dostával tak veľké honoráre, že si z nich postavil letné sídlo v Medoune, ktoré kľudne mohlo konkurovať s kráľovským palácom. Keď bol palác postavený, dal Gion na jeho čelo pripevniť mramorovú dosku s nápisom:
Tento dom bol postavený z troch kameňov!

Konzul ServiliusGeminus bol na obede u Lucia Mallia, ktorého považovali za najlepšieho maliara. Keď uvidel nie veľmi pekných maliarových synov, chcel byť vtipný a povedal:
Nerovnako tvoríš!
Nato odvetil Mallius:
Jedno tvorím potme a druhé za denného svetla…

Jedného dňa sa mi dostal do rúk akýsi francúzsky text, – spomínal pri jednom posedení s priateľmi J. W. Goethe, – a len čo som sa do neho začítal, musel som konštatovať, že pisateľ sa vyjadroval celkom rozumne a že ani ja by som to lepšie nenapísal. Až oveľa neskoršie som zistil, že to bol francúzsky preklad mojej prednášky v klube spisovateľov!

Známa hollywoodska filmová hviezda Ava Gardnerová, keď prekročila zenit svojej slávy, prijímala aj podradnejšie filmové úlohy. Doplatila na to, čo je kedysi dopomohlo ku sláve: jej výnimočná, ale pasívna krása. Istý kritik ju veľmi galantne odsúdil:
Ava Gardnerová je taká krásna, že sa ani nemusí obťažovať hraním vo filmoch!

Sochár OttoGutfreundstál pred sochou babičky s deťmi v Babičkinom údolí, ktorú svojho času vytvoril. Zastavil sa pri ňom aj akýsi turista, ktorý začal súsošie okukávať tak, ako to robil Gutfreund. Ten sa však nedal vyrušovať, obzeral svoje dielo zo všetkých strán.
Nie je vám niečo nápadné na tej soche? – dodal si konečne odvahu turista.
Ani nie! – odpovedal sochár a pokračoval v obhliadke.
Po dlhej chvíli sa turista ozval znovu
Prosím vás, čo vlastne predstavuje tá babička s deťmi?
Babičku s deťmi, – ostro odpovedal už napálený Gutfreund.

V dvadsiatych rokoch nášho storočia sa začalo otriasať britské koloniálne panstvo v Indii. V čele “Nenásilného hnutia odporu” proti Anglicku stál vtedy Mahátma Gándhí, v ktorého pracovni viselo na stene heslo:
Ak si v práve, môžeš si dovoliť zachovať kľud. Ak si však v nepráve, nesmieš si dovoliť kľud stratiť!

Karl Goldmark, autor opery “Kráľovná zo Sáby” , cestoval vlakom,
v ktorom sa mu prihovorila jedna dáma s úmyslom čo najviac sa o ňom dozvedieť. Medzi iným sa opýtala:
Čím ste, prosím vás?
Som komponistom.
Nasledovalo nechápavé mlčanie.
Som komponistom “Kráľovnej zo Sáby”, – upresnil Goldmark.
Ach, to musí byť výnosné a vznešené povolanie! – rozžiarila sa tvár dámy.

Keď sa po Paríži rozniesla správa, že abbéGaliani, autor slávnych listov, vážne ochorel na akúsi otravu, situáciu vysvetlil jeho blízky priateľ Grimm:
Viete, on si Galiani pri tých jedovatých poznámkach, ktoré tak často vyslovuje, jednoducho zahryzol do jazyka!

Ruský skladateľ Michail Ivanovič Glinka sa raz vrátil z jedného prednesu Beethovena. Chytil sa za hlavu a zvolal:
Ach, ten Beethoven!
Čo ti urobil? – opýtala sa celá prestrašená jeho snúbenica.

Viedenský dramatik Franz Grillparzer býval pri svojej návšteve v Bratislave, v zájazdnom pohostinstve. Po nejakom čase za ním začal chodiť jeden obuvník, ktorému dlhoval väčšiu čiastku peňazí za vyhotovenie topánok. Keď už ho upomínal viac razy, nahneval sa:
S vami je ťažká robota! Alebo nie ste doma, alebo nemáte peniaze.
Napomínaný sa obhajoval:
To je predsa prirodzené. Keby som mal peniaze, tak by som predsa nebol doma!

Keď sa Jean Gabin blížil k sedemdesiatke, už nerád prijímal úlohy vo filmoch. Najradšej sa zdržiaval na svojej farme. Za svoj posledný film však dostal tento slávny herec honorár takmer milión frankov.
Nech vás to nemýli, nie je to veľa, – obhajoval sa pred novinármi. – Som ako víno, čím staršie, tým drahšie…

Istý výtvarný kritik sa s výčitkou obrátil na Van Gogha:
Nikdy v živote som v prírode nevidel také farby, aké sú na vašich obrazoch!
Maľujem, to čo vidím a nie to, čo vidíte vy. Príroda sa nevyzlieka pred každým!
Nemeckýdramatik Christian FridrichHebbel sa raz zoznámil s mladým Francúzom, ktorý sa ho spýtal, ako by sa čo najlepšie naučil po nemecky. Hebbel ho poučil:
Keď máte dosť času, študujte nemecké dejiny, keď sa náhlite, tak nemeckú literatúru, ak sa však chcete rýchle dorozumieť, študujte nemecké dievčatá!

AlfrédHitchcockraz povedal o istej herečke:
Len si predstavte, uhryzol ju pes, hoci ju nikdy nevidel hrať v nijakom filme!

Keď sa spýtali írskeho fyziológa Dana Hallereyačo hovorí o budúcnostinašej zeme, povedal:
Asi za milión rokov bude náš svet obývaný bytosťami, ktoré budú tvrdo popieraťteóriu, že pochádzajú z človeka.

Keď mal ešte český satirik Jaroslav Hašek obchod so psami, prišiel k nemu raz nejaký náhodný známy z reštaurácie, so psom na špagáte a s nádejou v srdci, že mu psa predá. Najprv hovorili o tom i onom, pes len stál a strihal ušami. Potom Hašek psa pochválil, že je pekný a napokon sa spýtal:
A čo stojí?
No ako pre vás, dvesto korún.
To ma nezaujíma, – hovorí Hašek, – ja myslím, prečo si nesadne!

Sávny skladateľ Georg FriedrichHändeldokázal oceniť aj pohárik dobrého vína. Raz ho pozval na návštevu istý anglický lord. Pán domu dal doniesť fľašu najlepšieho vína, akú mal.
No, majstre, nechutí moje víno práve tak vynikajúco, ako vaše oratóriá? – pýtal sa lord.
Určite, – prikývol Händel, ale k mojim oratóriám patrí vždy aj zbor!

Jaroslav Hašek stretol na Václavskom námestí spisovateľa, ktorého neznášal pre jeho vystatovačnú povahu. Aj tento raz sa mu spisovateľ pochválil:
Predstavte si, pán Hašek, že jedna žena čítala vo vlaku môj posledný román
a než sa spamätala, bola o desať staníc ďalej.
Nevravte! – začudoval sa Hašek. – Ako mohla tak tvrdo spať?

Keď Heine cestoval po Nemecku, prečítal si v Allgemeine Deutsche Zeitung oznámenie o svojej smrti.
Najviac ma nahnevalo, – povedal neskôr priateľovi, – že redaktor neuverejnil toto oznámenie na prvej strane!

Raz sa Jaroslav Hašek túlal na Štedrý večer nočnou Prahou. Zrazu zbadal na jednom dome tabuľku s oznamom, že v ňom býva pôrodná asistentka. Stisol tlačidlo zvončeka. O chvíľu sa na prvom poschodí objavila v okne hlava ženy, ktorá sa spýtala, kde má ísť.
No predsa do Betlehema, – dôverne oznámil Hašek. – Neviete, že sa tam dnes má narodiť Ježiško?

HeinrichHeine sa často zdržiaval v Drážďanoch a obedovával tam v známych hostincoch. Jedného dňa poriadala recepciu na svojom zámku aj drážďanská princezná. Medzi hosťami sa veľa hovorili o slávnom básnikovi a niektorí prítomní vyslovili želanie, zoznámiť sa sním osobne. Princezná chcela splniť prianie svojich hostí a preto poslala jedného z dvorných úradníkov do hostinca, Aby pozval Heineho na šálku kávy. Keď úradník odovzdal pozvanie, Heine mu odpovedal:
Povedzte princeznej, že kávu pijem vždy tam, kde som obedoval!

Nemecký básnik, prozaik, dramatik a kritik Heinrich Heinemal kedysi súboj. Vystrelil prvý, ale netrafil. Potom strieľal jeho protivník, ktorý trafil básnika tam, kde má srdce, ale strela sa odrazila od jeho náprsnej tašky a Heine sa dostal z tohobez zranenia. Pokojne vytiahol peňaženku, ktorá guľku zadržala a vyhlásil:
Tomuto sa hovorí mať dobre uložené peniaze!

Na sklonku svojho života bol básnik Hebbel veľmi mrzutý. V jeden večer sa starostlivá manželka spýtala mlčanlivého muža:
Drahý môj, necítiš sa dobre?
Samozrejme, že nie, – odpovedal Hebbel, – nakoniec veď už mám štyridsaťšesť rokov!
Pani Christine dotknutá touto odpoveďou mlčala, ale napriek tomu na druhý deň si dodala odvahu a znovu sa muža opýtala:
Dnes vyzeráš veľmi dobre, však sa už cítiš lepšie?
Samozrejme, – zahundral Hebbel, – veď mám ešte len štyridsaťšesť rokov!

Slávny anglický anatóm Thomas Huxley svojho času prehlásil, že Anglicko vďačí za svoj zdravý rod starým pannám. Na otázku, ako došiel k takému zaujímavému záveru, odpovedal:
Je všeobecne známe, že Angličania čerpajú svoju telesnú silu a sviežosť z výborného hovädzieho mäsa. Hovädzí dobytok má najlepšie mäso vtedy, keď sa kŕmi čerstvou ďatelinou. Ako sami viete, ďatelina potrebuje k svojmu opeľovaniu čmeliakov a najväčším nepriateľom tohto hmyzu je poľná myš. A kto chytá myši? Mačka! A najlepšími priateľkami mačiek sú staré panny, preto jedine im vďačíme za našu silu!

Keď sa slávny americký spisovateľ Ernest Hemingway vrátil z Európy, rozprával americkým novinárom o svojich dojmoch:
Zaujímavé, že Paríž vyzerá celkom ináč, ako som ho opísal.

Heinrich Heine trpel ku koncu života nevyliečiteľnou chorobou a nečudo, že sa stal veľmi nábožným. Dokonca napísal aj modlitebnú knižku s veľmi krásnymi múdrosloviami. Napríklad:
Kde prestáva zdravie, tam prestávajú aj peniaze. Kde prestávajú peniaze, tam prestáva aj láska. A kde prestáva láska, tam začína kresťanstvo. Pred priateľmi však k tejto múdrosti pridával zvláštny dodatok:
Ale keby som mohol urobiť aspoň pár krokov hoci o barlách, nikdy by som nešiel do kostola, ale rýchlo zase za dievčatami!

Geniálny nemecký básnik Heinrich Heine vo svojich “Pamätiach” napísal:
Účel svätí prostriedky! Veď aj sám boh keď na hore Sinai vyhlasoval svoj zákon, použil na to efekty blesku hrmavice napriek tomu, že ten zákon bol znamenitý a tak božský, že sa mohol obísť bez svietiacej kolofónie a hromového bubnovania. Boh však poznal svoje publikum, ktoré so svojim volmi, ovcami a otvorenými ústami stálo na úpätí hory a fyzikálny trik ho dokázal uviesť do väčšieho úžasu, než všetky zázraky večnej myšlienky.

V roku 1954 dostal Hemingway Nobelovu cenu za novelu Starec a more. Veľmi sa nad tým roztrpčil a svoje rozladenie vysvetlil takto:
Celý rad rokov som pracoval na románe Cez rieku a do lesov. Napriek všetkej mojej snahe bolo toto dielo rýchlo a kriticky odmietnuté. Vtedy som si zaumienil, že už v živote nenapíšem ani riadok. Žiaľ, o krátky čas som nemal vo vrecku ani cent. Napísal som preto rýchlo poviedku, aby som z honorára mohol vrátiť všetky dlhy. Tak vzniklo dielo Stareca more. Odvtedy viem, že pre spisovateľa je najlepšie, keď nemá nijaké peniaze.

Český básnik Jozef Hora cestoval raz vlakom. Pekne sa posadil do jedného kupé a zapálil si cigaretu. Nevšimol si, že sedí v nefajčiarskom oddelení. Prišiel sprievodca, chystal sa proti previnilcovi zakročiť. Než však mohol začať s výtkami, pristúpil k nemu jeden z ďalších cestujúcich a pošepol mu:
Nič mu nehovorte, nám to fajčenie nevadí. Veď je to náš najväčší básnik!
Sprievodca sa zarazil, po chvíľke rozmýšľania zasalutoval a takto sa Horovi prihovoril:
Pozrite sa, pán Vrchlický, ja to nerobím rád, ale viete, predpis je predpis. Nešli by ste láskavo fajčiť do oddelenia pre fajčiarov?

Známeho atómového fyzika a nositeľ Nobelovej ceny Otta Hahna sa spýtala americká novinárka, čo je to metafyzika. Odpoveď znela:
Metafyzika je, keď niekto hľadá čierneho kocúra v tmavej izbe a pritom ten kocúr tam vôbec nie je.

Haggardovi sa raz sťažoval mladý autor:
Teraz ma nechcú pochopiť, ale to nič!
Prečo? – zaujímal sa Haggart.
Však on príde raz môj čas… Keď zomriem, potom pochopia moje diela. Potom sa nájdu aj takí, čo ma budú nasledovať…
Nebojte sa, – usmial sa spisovateľ, – taká zázrak sa ešte nestal, aby za niekým išli do hrobu a tam mu vynadali.

Medzi spisovateľom Ernestom Hemingwayom a Marlene Dietrichovou, ktorí sa celé roky priatelili, došlo raz k tomuto rozhovoru:
Počúvaj, Marlene, ty si predsa múdra žena, povedz mi úprimne, neprekáža ti tvoja inteligencia pri povolaní filmovej herečky?
Vôbec nie, – s úsmevom odpovedala Marlene, – veď to, čo vy muži považujete za inteligenciu, skryje šikovná žena celkom ľahko v odvážnejšom výstrihu.

Keď saHemingwaydozvedel, že bol za svoje dielo “Starec a more” navrhnutý na Nobelovu cenu, povedal svojmu priateľovi:
Napísal som román “Za riekou v tieni stromov” a kritika ho priam strhala. Vtedy som si predsavzal, že nenapíšem v živote už ani riadok. Dlho som to tak vydržal, bieda ma však donútila zmeniť svoje rozhodnutie. Napísal som novelu “Starec a more” a hľa, peniaze sa mi len tak sypali. Odvtedy viem, že pre spisovateľa je najlepšie, ak nemá nikdy žiadne peniaze.

Raz sedelHeineza písacím stolom a pracoval. Vtedy vstúpil do miestnostimuž s balíkom v ruke:
Toto vám posiela váš priateľ, pán Meyer.
Heine roztrhol papier na balíku, ale pod ním bol opäť jeden papier a pod ním ešte jeden ďalší. Jednostaj trhal papier za papierom. Trvalo niekoľko minút, kým Heine držal v ruke akýsi malý lístoček. Na lístku boli slová: “So srdečným pozdravom zostáva – Tvoj Meyer”.
O niekoľko dní dostal pán Meyer balík. Bo taký ťažký, že ho sám nemohol z pošty odniesť. musel poprosiť poštového úradníka, aby mu pomohol odniesť balík domov. Doma otváral balík s veľkou zvedavosťou. Prekvapene hľadel na kameň, na ktorom ležal malýlístok. Na lístku bolo napísané: “Milý Meyer! Tento kameňmi padol zo srdca potom, čo som dostal Tvoj lístok. Posielam Ti ho preto na večnú pamiatku na mňa a na moju lásku k Tebe – Tvoj Heine”.

Jaroslav Hašekmal svojho času takmer v každom čísle “Národných listov” nejaký príspevok. Pokladník v redakcii už bol na Haška napálený, že za ním tak často chodil a dohováral mu:
To je stále len Hašek a Hašek, ako keby ani iné meno neexistovalo. Tak poďte sem
a podpíšte mi to!
Hašek prevzal peniaze, doklad podpísal a s pozdravom “moja úcta” opustil kanceláriu. Vtom však pokladník skríkol:
Ale pán Hašek, čo ste mi to napísali, veď vy sa voláte Hašek a nie Procházka!
Počúvajte, vy byrokrat akýsi, pred chvíľou ste tu šomrali, že je to stále len Hašek a Hašek. A keď som iba kvôli vám krvopotne vymyslel iné meno, tak sa vám to zasa nepáči. Vám úradníkom aby čert rozumel! Zbohom! – rozlúčil sa Hašek a tresol dverami.

Najednom večierku sa umelci rozprávali o tom, ako môže umelecké dielo pôsobiť
na duševný či telesný stav človeka.
Keď čítam Kiplingove poviedky z džungle, – rozprával jeden z prítomných, – nemôžem sa ubrániť pocitu, že mi po celom byte poletujú moskyty.
Ja zase pri počúvaní Chopinovej hudby, – pridal sa ďalší z umelcov, – mám po celom tele husiu kožu a vyráža mi studený pot na čelo.
To nič nie je, – ozval sa tretí. – Ja som si minule kúpil obraz nášho maliara Karla Holana , na ktorom bola vyobrazená zimná krajina tak verne, že je teraz celá naša rodina prechladnutá…

Významný nemecký fyzik Werner Karl Heisenberg, jeden z tvorcov kvantovej mechaniky, pracoval rád vo svojej záhrade. Tam ho pri vedeckej práci videla mladá dievčina, dcéra majiteľa domu.
Čože robíte, pán profesor? – opýtala sa a obzerala nahromadené knihy okolo.
Stále študujem fyziku, milá slečna, – odpovedal potešený Heisenberg.
Nehovorte, – podivila sa slečna, – Vo vašom veku? My sme to v škole prebrali za necelé dva roky!

Keď Fred Home, americký poslanec Snemovne reprezentantov malprvý raz letieť lietadlom typu Phantom, poučili ho, ako sa treba v prípade katastrofy katapultovať.
A čo sa stane, keď katapultovanie zlyhá?
V tom prípade sa budú vo vašom obvode konať doplňovacie voľby, – odvetil inštruktor.

Heinrich Heine nerád čítaval básne svojich súčasníkov. Jeden z nich ho však tak prenasledoval, že sa nakoniec predsa len pustil do čítania. V duchu už uvažoval, ako sa mu “odvďačiť”. Zvedavý priateľ ho v krátkom čase navštívil.
Tak čo hovoríš na moje básne? – opýtal sa Heineho.
Priateľu, – odpovedal Heinrich pokojne, – keď som čítal tvoje básne, zaspal som. Snívalo sa mi, že čítam tvoje básne, strašne som sa nudil, a to ma zobudilo!

Ťažko chorého HeinrichaHeineho krátko pred smrťou navštívil priateľ práve vtedy, keď ho opatrovníčky prenášali do druhej postele.
Priateľ sa spýtal:
Ako sa ti darí, priateľ môj?
Veľmi dobre, – odpovedal s úsmevom nešťastný básnik. – veľmi dobre. Ako vidíš, ženy ma
ešte stále nosia a rukách…

Keď ma moja matka nosila pod srdcom, čítavala krásnu poéziu, a preto som sa ja stal básnikom, – rozprával svojho času HeinrichHeine svojim priateľom.
Keď bola matka môjho strýka v požehnanom stave, čítala často príbehy zbojníka Cautucha a preto sa nemožno diviť, že to jej syn dotiahol na riaditeľa banky? – doložil druhý.

Victora Huga sa na jednej besede opýtali poslucháči:
Majstre, čo je pre úspech najdôležitejšie? Talent, usilovnosť a či rozum?
Ak jazdíte na trojkolke, – spýtal sa Hugo namiesto odpovede, – môžete mi povedať, ktoré koliesko je najdôležitejšie?

Známa filmová herečka AudreyHepburnovározprávala svojej priateľke, že zrušila zásnuby s istým lekárom, pretože bol veľmi skúpy.
Hádom len nechcel, aby si mu vrátila všetky dary, ktoré si od neho dostala? – spýtala sa priateľka.
Nielen to, ale poslal mi aj účet za tridsať vizít, za ktoré zrazu považoval moje návštevy u neho!
Na jednej schôdzi ktosi FerdišoviJurigovioponoval a to ho nahnevalo:
Ľudia boží, – rozhovoril sa, – pozrite sa na toho človeka! Ako neveriť vo všemohúcnosť Pána Boha, keď sa mu podarilo do takého malého tela vtesnať toľko somárstva!

Národný umelecJindřichJindřich si v začiatkoch svojej umeleckej činnosti predplatil v informačnej službe zasielanie všetkých výstrižkov z novín, v ktorých sa o ňom bude písať. Keď prišla z informačnej služby prvá obálka, otvoril ju v kruhu svojich priateľov veľmi nedočkavo. Bol v nej jediný výstrižok z málo známeho časopisu s takýmto textom:
Jindřich, Jindřich, prečo si ma opustil? – skríkla grófka a zamdlela.

Sedeli pri röntgene. Pacientka a zdrvený profesor JaroslavJedlička. Pľúcny nález bol vážny.
Čo my nešťastní budeme robiť, milostivá pani, čo my len budeme robiť…
Ale, pán profesor, veď to nemusí byť ešte tak zlé! – tešila pacienta pána profesora.

Keď bol anglický kráľJuraj V. ešte princom Waleským, študoval na námornej akadémii. Pri veľkých námorných manévroch veliteľ admirálskej lode prikázal mladému princovi, aby určil miesto, kde sa ich plavidlo práve nachádza. Princ sa dlho a dlho trápil s výpočtami a mapami, až konečne predložil výsledok svojej krvopotnej práce. Admirál vážne a so záujmom prezrel čísla, udávajúce zemepisnú dĺžku a šírku a povedal:
Nemôžem a nechcem pochybovať o tom, čo Vaša kráľovská výsosť vypočítala. No ak je tento výsledok správny, excelencia, plávame priamo do – Westministerskej katedrály!

Keď SamuelJohnsonvydal svoj slávny “Slovník anglického jazyka”, akási dáma mu v spoločnosti vytýkala, že doň zaradil aj neslušné slová.
Madame, – vravel Johnson s výstražne zdvihnutým prstom, – vy ste ich tam hľadali!

UJariabkovcov zvonil telefón:
Haló! Je tam byt pána Jariabka? Tu rozhlas…
Tu je manželka, Ondriša chcete k telefónu? Hneď vám ho pošlem. Práve sa v susednej izbe učí nejakú rolu, Ondro, k telefónu! – Ale Ondro nechodí a z rozhlasu súria.
Hneď, hneď vám ho pošlem, – volá napajedená pani Jariabková do izby, odkiaľ zaznieva Ondrov hlas.
Prosím ťa, čo si hluchý, poď k telefónu!
Ale Ondro Jariabek k telefónu nejde. Manželka ide do izby a chvíľu sa vracia:
Prepáčte, nie je doma.
Akože nie je doma, veď ho počujem až sem, – neverí rozhlas.
Áno, ale to hovorí od vás z rozhlasu po drôte…

V redakcii jedného časopisu požiadali Jerome Klapku Jeromachýrneho humoristu, aby im za päť funtov predal zopár dobrých vtipov.
Ale to nie je výhodné ani pre jedného z nás, – odvetil Jerome. – Keď niekto zbadá u má päť funtov, bude si všeličo namýšľať, a ak vy poviete dobrý vtip, každý bude hneď vedieť, že nie ste ich autormi!

Laureáta Medzinárodnej ceny mieru medzi národmi Fréderica Joliota – Curie varoval jeho osobný lekár:
Vám snáď nemusím podrobne vysvetľovať, že káva je pomaly účinkujúci jed!
Máte pravdu, pán profesor, – uznával Fréderic, – účinkuje naozaj veľmi pomaly. Veď ja ju už pijem celých štyridsať rokov!

Pri nacvičovaní jednej zo svojich skladieb sa LeošoviJanáčkovihudba nepáčila a všetko sa mu zdalo byť falošné. Stále prerušoval nácvik a hudobníkov opravoval. Keď opäť prudko prerušil hru, zvolal:
Páni, páni! Toto predsa nie je hudba, to je žabie kvákanie!
Jeden z hudobníkov sa osmelil, vstal a povedal:
Je to možné, majstre, ale my sme tú hudbu nezložili!

Holandský maliar Jacob Jordaens bol veľký umelec, ale aj veľmi rád si vypil. Princ Oranžský si ho vážil pre jeho umenie a jedného dňa ho varoval:
Dajte si pozor, priateľu! Vy sa stanete obeťou pijatiky, alebo zomriete na vyčerpanosť z práce. nezabudnite, že tak dlho sa chodí s krčahom pre vodu, kým sa ucho neodtrhne!
Toho sa ja nebojím, – odpovedal Jordaens, – nikdy nechodím s krčahom a po vodu už vôbec nie!

VBrne nacvičovali skladbu Mora vita od Guonoda. Leoš Janáček postavil pred seba zbor, zaň vojenskú hudbu a tesne pred pult harfu s virtuózom Kličkom. A cvičilo sa, Janáček sa usmieval, bol spokojný. Zrazu prišlo miesto, kde zaznie harfa a tam Janáček odklepal:
Harfa sama!
Klička sa pozrel prekvapene na Janáčka, pozrel sa aj po ostatných a nevedel, či to má považovať za urážku, ale napriek tomu miesto prehral. Janáčkovi sa rozjasnila tvár, obrátil sa k hudobníkom a povedal:
Tak! A teraz musíte hrať tak, aby ste tú harfu aj vy počuli!

Keď cisárJozefII. cestoval po Francúzsku, predbehol svoju suitu a inkognito prišiel do malého mestečka. majiteľka hostinca sa ho opýtala, či patrí do družiny očakávaného cisára.
Nie, – odpovedal cisár stručne.
Keď si však krčmárka všimla, že sa začína hosť holiť, znova sa opýtala, či zastáva na cisárskom dvore nejaký úrad.
To áno, mám tú česť niekedy aj cisára oholiť!

Raz sa spýtali slávneho shakespearológa SamuelaJohnsona, či Shakespearove diela nenapísal Bacon. Učenec odvetil:
Neviem, ale keď to neurobil, prepásol veľkú príležitosť!

CisárJozefII. bol vášnivým milovníkom hudby. Sám zložil niekoľko menších skladieb. Raz jednu z nich nechal zaradiť do programu schőnbrunského divadla. Pieseň sa obecenstvu celkom páčila. Po predstavení sa Jozef II. stretol s Mozartom.
Ako sa vám páčila pieseň pre mužský hlas?
Pieseň je celkom dobrá, – odpovedal Mozart, – ale jej autor by mal byť lepší!

Francúzskeho humoristu HenryJeansonasa opýtal zvedavý novinár, čo by si najviac želal.
Jeanson odpovedal:
Chcel by som zomrieť mladý ale v pokročilom veku!

Slovenský scenárista, spisovateľ a humorista Tomáš Janovicdostal v istých novinách otázku od jednej čitateľky:
Zistila som, že vaše meno sa dá rozdeliť na dve záhorácke slová. Viete, ktoré to sú?
Viem, moje meno naozaj nie je spisovné. Správne by som sa mal volať Tomáš Janožart, – odpovedal.

Hneď po tom, čo ho zvolili za pápeža, nariadil Ján XXIII. aby svetoznáme Vatikánske záhrady sprístupnili širokej verejnosti. Onedlho sa aj sám vybral na prechádzku do týchto záhrad a stretol tam dvoch malých chlapcov. Pápež sa opýtal toho menšieho, ako sa volá, pričom ho jemne pohladil po vlasoch.
Ja som Tomáš, – sebavedome odvetil malý chlapec.
A vieš, kto som ja? – spýtal sa ho pápež s úsmevom.
Neviem, – odvetil malý, – ale tuto môj brat tvrdí, že ty si pápež.
Tak ty si potom presne taký istý, ako ten neveriaci Tomáš, ktorého spomína Evanjelium, – zasmial sa pápež. – Neveríš ani vlastnému bratovi. Ale poraď mi, čo mám robiť, aby si mi
naozaj uveril, že som pápež?
Chlapec chvíľu rozmýšľa a potom sebaisto odvetí:
Uverím ti, až mi ukážeš kľúče od nebeskej brány!

Syn Márie Terézie Jozef II. zavítal raz inkognito do zájazdného hostinca, kde si objednal dve vajcia na mäkko. Pri platení hostinská pýtala dva zlaté dukáty.
To sú u vás vajíčka tak vzácne? – opýtal sa prekvapený vladár.
Vajíčka nie, – odvetila s úsmevom krčmárka, – ale cisári sú u nás vzácni!

Jerome Klapka Jerome vraví svojmu priateľovi:
Keby som ťa prežil, narobil by si mi veľa starostí.
Prečo?
Lebo sa hovorí: “O mŕtvych len dobre”. A čo by som mohol dobrého o tebe povedať?

Keď Jakub I. anglický kráľ, raz pozorne niečo písal, sadla mu na nos mucha. Odohnal ju. Sadla mu druhý krát – znova ju odohnal. Neodletela ďaleko a sadla si tretí krát – odohnal ju, ale už hlavou zakrútil. Keď chcela sadnúť po štvrtý raz odhodil pero, vstal a s hnevom zvolal:
V mojich troch krajinách nemáš iné miesto na sedenie, len môj nos?!

Slávny anglický humorista Klapka Jerome si získal čitateľov na celom svete svojim smelým humorom. Keď sa prechádzal okolo prístavu, kde sa usilovne pracovalo, priznal sa Jerome svojmu priateľovi:
Počúvaj, milý môj, mňa ti práca priamo fascinuje. Viem sa na ňu pozeráš celé hodiny!

Nezabudnuteľný profesor Jánošík bol zjav, ktorý sa dôkladnestaral o to, aby saštúdium medicíny nestalo pohodlným a bezstarostným zamestnaním. Pri skúškach z anatómiesa často stávalo, že niektorá kandidátka od hrôzy omdlela. V takom prípade sa profesor obrátil na pána “Kutinu” a rozkázal:
Odneste ju!
Raz sa stalo, že prišiel ku skúškam aj dekan fakulty a odkladal si kožuch cez Jánošíkovustoličku pri obloku. Stolička sa prevážila a spadla. Jánošík skúšal práve jedného z kandidátovsklonený nad mŕtvolou, keď počul tupé buchnutie o zem. Bez toho, že by sa obrátil, vyzval Kutinu:
Odneste ju!
Hej, hej, – zavrčal Kutina. – Ja ju odnesiem a vy nebudete mať na čom sedieť!

Istá novinárka bola zvedavá na názor Tomáša Janovica na ženy. Položila mu otázku:
Ako by ste si poradili s neodbytnou ženou?
V tom vám neviem poradiť. V mladosti ma trápilo niečo iné a vtedy som sa utešoval: Aj tie ženy nedobytné po čase sú neodbytné!

CisárJozef II. syn Márie Terézie, mal štátneho kancelára Kaunitza. Ten mu raz predložil na schválenie nový návrh zákona, ktorý sa cisárovi nepáčil. V prvom návale zlosti na horný okraj dokumentu napísal: “Kaunitz je somár! Jozef II”.
Keď sa neskôr zišli ministri, cisár odovzdal Kaunitzovi spomenutý návrh, požiadal ho, aby nahlas prečítal jeho pripomienku. Kaunitz pozrel na dokument, zarazil sa a odvetil:
To nemôžem prečítať, Vaše Veličenstvo, dopustil by som sa urážky majestátu.
Len sa nevyhovárajte, prikazujem vám to! – povedal cisár.
A tak štátny kancelár, patrične zdôrazňujúc slová, prečítal:
Kaunitz je somár, Jozef – druhý…

Známemu anglickému divadelnému kritikovi Samuelovi Johnsonovi pridelili v londýnskom národnom divadle špeciálnu lóžu. Po nejakom čase sa však istý generál intrigami dosiahol, že túto lóžu pridelili jemu. Nahnevaný Johnson sa mu pomstil aspoň duchaplným a ironickým oznamom, ktorý mu uverejnili jeho priatelia v niektorých londýnskych novinách:
Caesar obsadil Galiu, Pompeius Júdeu, Karol veľký Sasko, Viliam Dobyvateľ Anglicko, Henrich VI. Paríž. Čo však obsadil generál D. ? Nič iné, iba moju lóžu v divadle!

Keď sa v šesťdesiatych rokoch JevgenijJevtušenkovrátil z Paríža, kde mu uverejnili Pamäti, v ktorých spomína ja pohreb Stalina, všetky vtedajšie sovietske média sa do neho surovo obuli a nevyhol sa kritike ani na Zväze spisovateľov. Najviac sa rozohňoval vtedy známy takzvaný poet – pesničkárJevgenij Dolmatovskyj. Vedľa Jevtušenka sedel Erenburg a keď už tej kritiky zo strany Dolmatovského bolo príliš, naklonil sa k Jevtušenkovi a pošepkal mu:
Prosím ťa, rob niečo, ty si tu spokojne sedíš a ten chrapúň ťa tam okydáva a robí z teba obyčajné hovno! Umlč ho nejako!
Jevtušenko vytiahol z vrecka lístok, na ktorý niečo náhlivo načmáral a pustil ho kolovať po sále. O chvíľu sa už celá sála zabávala. Dolmatovskyj stíchol, čím si chcel vynútiť pozornosť, ale ľudia ho prestali vnímať. Ktosi nakoniec podal lístok aj jemu. Stálo v ňom:
Ja Jevgenij, ty Jevgenij, ja ne genij, ty ne genij, ja govno i ty govno, ja ne davno – ty davno!

Spisovateľa AlfrédaJarryhooslobodili od výkonu vojenskej služby. V písomnostiach uviedli, že trpí duševnou malátnosťou. Keď sa spisovateľa pýtali, ako to zistili, povedal:
Raz mi poddôstojník rozkázal zamiesť kasárenský dvor, a ja som sa ho spýtal ktorým smerom!

Anglický kráľ Juraj II. bol veľmi tvrdohlavý a rád zo seba robil samovládcu. Raz predložil štátny tajomník kráľovi menovaciu listinu na obsadenie dôležitého miesta v štátnej správe, aby do nej napísal nejaké meno.
Komu chce dať Jeho veličenstvo toto miesto?
Trebárs čertovi! – zakričal kráľ nahnevane.
Štátny tajomník, nepohnúc ani svalom na tvári, sa opýtal:
Rozkáže Vaše veličenstvo, aby tam zostala i obvyklá formulka “Nášmu milému bratrancovi”?

Český hudobný skladateľ Leoš Janáček raz skúšal na učiteľskom ústave študentov prítomnosti inšpektora. Išlo o spájanie akordov. Študent mal trému a nevedel s otázkou ani pohnúť. Napokon pristúpil k tabuli sám inšpektor a spájanie akordov správne nakreslil. Janáček začal karhať študenta:
No tak vidíte, vy babrák… už aj pán inšpektor to vie!

Na jednej schôdzi Ferdiš Juriga vysvetľoval pojem centralizácie:
Centralizácia, to je také niečo, ako keď vlk chce zožrať ovečku a scentralizuje si ju do brucha.

Na jednej schôdzi ktosi Ferdišovi Jurigovi oponoval a to ho nahnevalo:
Ľudia boží, – rozhovoril sa, – pozrite sa na toho človeka! Ako neveriť vo všemohúcnosťPána Boha, keď sa mu podarilo do takého malého tela toľko somárstva vtesnať.

Dr. Jurko Janoška bol za prvej Československej republiky verejným notárom v Trnave. Ako rodák z LiptovskéhoMikuláša túžil za rodným Liptovom, a preto každý rok trávil dovolenku vo svojom rodisku. Bol horlivým obdivovateľom tatranskej prírody i vášnivým turistom. Každý rok sa zúčastňoval Národného výletu na Kriváň, začiatkom júla. Raz, keď už výprava asi tristo turistov a turistiek bola v polovici Kriváňa, vytiahol Janoška z ruksaku poľnú fľašku s čajom, priložil ju k ústam, aby uhasil svoj smäd. Keď to zbadala istá pani, priblížila sa k Janoškovi s prosbou:
Pán doktor, strašne som smädná, prosím vás pekne, dajte sa mi napiť!
Janoška však na to:
Dám, ale až na štíte!

Dr. Ferdiš Juriga nemal Čechov v láske, a preto na jednom zhromaždení na tému Čech povedal:
Jediným poriadnym Čechom bol sv. Jan Nepomucký a toho utopili!

CisárFrantišekJozef II. daroval Viedni park. otcovia mesta sa radili, ako hovyzdobiť, ale nemohli sa dohodnúť. Nakoniec radca Kogler panovníkovi navrhol:
Domnievam sa, že medzi nymfami v parku by sa krásne vynímala socha lásky…
Vtom ho cisár prerušil:
Na tento účel úplne postačia lavičky!

Cisár Jozef II. sa v jedno ráno roku 1784 pri návšteve Bratislavy holil vo svojej komnate na Hrade. Nová chyžná nazrela cez dvere a pýta sa:
Pane, čo vy robíte u cisára pána?
Jozef II. sa s namydlenou tvárou obrátil k dievčaťu:
V tomto okamihu ho práve holím!

Istý chudobný sedliak prišiel k cisárovi Jozefovi II. a daroval mu velikánsku repu, ktorá v jeho záhrade narástla. Cisár dojatý sedliakovou úprimnosťou, repu prijal a pri odchode vtisol sedliakovi do ruky dvadsať dukátov. Sedliak sa vrátil domov a všade vychvaľoval cisára, aký je prívetivý a štedrý. To pohlo jeho suseda a pomyslel si:
Keď cisár dal za jednu repu dvadsať dukátov, o čo viac dostanem za teľa! Keď prišiel k nemu, cisár prehliadol jeho úmysel, a keď sa mu sedliak klaňal až po zem, podal mu repu, ktorú mu predošlý sedliak doniesol a povedal:
Aby som ti dokázal, ako veľmi si vážim tvoj dar, vezmi si túto repu, čo ma stála dvadsať dukátov!

Za bývalej ČSSR zasadal parlament. Tu sa vrhla s rozhorčenými výčitkami na Ferdiša Jurigu zanietená vlastenka, nepoškvrnená pani Plamienková:
Čo je to za katolíckeho kňaza a čo hľadá v parlamente, keď má nemanželské deti?!
Juriga jej prikývol a pokojne odvetil:
Prisahám, tu pred všetkými, že s vami by som nechcel mať ani jedno!

IľjaIlf nesmrteľný spolutvorca veľkého “kombinátora”Ostapa Bendera , si napísal do svojho zápisníka o atmosfére tridsiatych rokov v Sovietskom zväze:
Hudobní skladatelia nič nerobili, iba písali jeden na druhého udania na notovom papieri. Otupno je medzi neohrozenými idiotmi!

Janko Jesenský so záujmom počúval mladého inžiniera, ktorý označil vodu za najúžasnejší zdroj energie. Potom sa spisovateľ potmehúdsky zasmial a povedal:
No ja poznám ešte úžasnejšiu silu…
Akú? – spýtal sa zvedavo inžinier.
Ženské slzy, – odvetil s úsmevom Janko Jesenský.

Na jednom stretnutí v kaviarničke na pešej zóne v centre Bratislavy rozprával Tomáš Janovic zážitky z detstva Danielovi Hevierovi:
Ja som bolv škole vždy taký priemer. Raz mi otec sľúbil, že vždy, keď donesiem jednotku, dostanem desať korún. Od toho času, ani neviem prečo, začal som zo školy nosiť samé jednotky. Po troch mesiacoch sa ma otec podozrievavo spýtal:
Tomáš, nedelíš sa o tie peniaze s učiteľom?!

Pri nacvičovaní jednej zo svojich skladieb sa českému skladateľoviLeošoviJanáčkovihudba nepáčila a všetko sa mu zdalo falošné. Stále prerušoval nácvik a hudobníkov opravoval. Keď opäť hru prudko prerušil, zvolal:
Páni, páni! Toto predsa nie je hudba! To je žalostné kvílenie!
Jeden z hudobníkov sa osmelil, vstal a poznamenal:
To je možné, majstre, ale my sme tú hudbu nezložili!

CisárJozefII. rád cestoval a aby sa vyhol oslavám a ceremóniám, najradšej inkognito. Raz sa zastavil na jednom poštovom úrade, kde sa práve pripravovali na krst novorodenca. Cisár sa ponúkol za krstného otca. Keď farár zapisoval do knihy novorodencov, spýtal sa ho:
Meno?
Jozef.
Priezvisko?
Druhý.
Povolanie?
Cisár.
Prítomní nevedeli, či je to skutočnosť alebo si niekto robí vtip z cisára. Až keď odovzdal bohatý dar, prekvapeniu nebolo konca kraja.

Český sochár František Hergesel chodil dlhé roky večer čo večer do “Fleků” a nosieval si ako obyčajne všetci ostatní, večeru v papieri. Raz však prišiel bez balíčka a po dlhom uvažovaní si objednal guláš. Keď ho ochutnal, zvolal na servírku:
Toto je guláš? To je zbojníctvo! Povedzte šéfovi, že to s ním zle skončí, keď bude zákazníkov okrádať! A povedzte mu, že sa prídem pozrieť, ako ho budú vešať.
Dievčina svedomito tlmočila šéfovi Hergeselov odkaz a keď odnášala prázdne taniere, upozornila ho:
Mali ste vidieť šéfa, majstre. Skoro ho ranila mŕtvica. Hlavne z toho, že sa vraj pôjdete pozrieť, až ho budú vešať.
Hergesel sa zamračil, niečo sa v ňom pohlo a dobrácky poznamenal:
Tak dobre, povedzte mu, že sa mu na to vešanie pozrieť nepôjdem!

Francúzskeho básnika a románopisca ViktoraHugasa raz opýtali:
Čo je pre úspech najdôležitejšie: peniaze, usilovnosť a lebo rozum?
Hugo šalamúnsky odpovedal otázkou :
Ak jazdíte na trojkolke, môžete povedať, ktoré koleso je najdôležitejšia?

Jedného dňa predstavil intendantHugelmannovi nového tenora. Hugelman
pozdravil nováčika poznámkou:
Vitajte na našom javisku, myslím však, že my ani druhého tenora nepotrebujeme!
Nováčik žoviálne odzdravil a rovnakým tónom odpovedal:
Viem, viem, ja však myslím, že vy potrebujete prvého tenora!

Heine sa raz prechádzal po Paríži s barónom Rotschildom.
Neviem pochopiť, – ozval sa Rotschild, – prečo je tá Seina taká špinavá? V horách, kde pramení, je predsa čistá ako krištáľ.
Nečudujem sa , barón, – odvetil Heine, aj váš starý otec bol celkom statočný človek.

Český básnik Jindřich Hořejší mal priateľa zubného lekára, ktorý si veľmi zakladal na tom, že je aj básnikom. Aby nedochádzalo k najhoršiemu, totiž k čítaniu lekárových básní, Hořejší vždy zaviedol rozhovor na tému bolenia zubov. Keď si už veľmi sťažoval, priateľ ho vyzval, aby si sadol v ordinácii do zubárskeho kresla. Po krátkej prehliadke si začal chystať nástroje. Hořejší to zbadal a spýtal sa:
Čo to robíš?
Vytrhnem ti zub. Musí ísť bezpodmienečne von, lebo ti hrozí otrava krvi!
Hořejší zobral kabát a chystal sa k odchodu. Pritom poznamenal:
Radšej skapem, ako by som si mal dať vytrhnúť zub!
Ako sa ti páči, to je tvoja vec… Ale vieš čo? Poď ešte do izby, pofajčíme si, niečo si vypijeme a ja ti prečítam svoje najnovšie verše.
Čože? Tvoje verše? – zhrozil sa Hořejší, – Tak to si radšej dám vytrhnúť zub!

Prišiel raz kHergeselovizbohatnutý mäsiar a už za živa si pre seba objednával náhrobný pomník s nápisom “Tu leží statočný muž…. ” a moje meno:
To nejde, – zavrtel hlavou Hergesel. – To by si ľudia mysleli, že tam leží ešte ktosi okrem vás.

JaroslavHašekpísal pekné fejtóny už ako študent do Národních listů. Redaktor František Krupka, starý a prísny pán, ktorý Haškovi vymeriaval honoráre, sa dozvedel, že ten nešťastný mládenec, akonáhle dostane pár korún, hneď ich ide s kamarátmi prepiť. Raz keď sa Krupka stretol na Václavskom námestí s Haškom, zastavil ho, pridržal siho za gombík, aby mu neušiel a pekne mu dohováral:
Ste taký nadaný človek, písať viete ako málokto a vediete celkom bohapustý život!
Ale, veď to nie je také zlé, pán redaktor, – hájil sa Hašek, – predsa jedno, dve
pivá…
To mi nehovorte, – hneval sa Krupka, – tak sa vyhovárajú všetci. Začne to jedným, dvoma pohármi, organizmus si na to zvykne, žiada viac a viac – a na konci je z človeka pijan…
Hašek stál ako na žeravej platni, začal si pretierať oči, ako by ho Krupkovo dohováranie doháňalo k slzám a vzlykajúc sa priznal:
Pán redaktor, vy viete človeka tak dokonale rozobrať, ja by som vás počúval do rána! Ale pozrite sa, tu prekážame rušíme prevádzku v pasáži , poďte si so mnou niekde sadnúťna pivo!

Kráľ Antiochus chcel potešiť svojho hosťa vojvodcuHannibala, preto pozvalna jednu hostinu filozofa a rečníka Formióna. Ten namiesto toho, aby hovoril o filozofii, chcel kráľa pobaviť prednáškou o vojenstve.
Ako sa ti to páčilo? – spytoval sa neskoršie Antiochus Hannibala.
Bolo to skvelé, – usmial sa slávny bojovník, – škoda len, že nevidel nikdy vojaka!

Skromnosť básnikaHrubínabola príslovečná. Raz sa zišla v jeho pracovni malá spoločnosť najvernejších priateľov, aby pri Hrubínovom životnom jubileu pripili na jeho zdravie.
Ktorú z tvojich kníh, František, máš najradšej? – opýtal sa jeden z návštevníkov.
Hrubín sa pozrel na farebné chrbty kníh svojej mohutnej knižnice a akoby nerozumel, siahol po jednej z kníh zo starej Vilímkovej knižnice.
Keď to chcete naozaj vedieť, tak mám najradšej tohto Verneho!

ErnestaHemingwayasa raz spýtali:
Čo je pre úspech najdôležitejšie: peniaze, usilovnosť alebo rozum?
Keď jazdíte autom, – spýtal sa spisovateľ namiesto odpovede, – môžete povedať, ktoré koleso je najdôležitejšie?

AndrejHlinka sa vraj najlepšie cítil na ľudových zhromaždeniach. Svojim šťavnatým slovom si vedel získať ľudí. Práve tak, ako ním vedel umlčať i odporcov. Pri jednom vystúpení propagoval čerstvo vychádzajúci novinový titul.
S tým si ja riť vytieram, – zakričal zozadu jeden z jeho protivníkov.
Tak vidíte, preto ju má múdrejšiu ako hlavu, – odpovedal Hlinka.

Istý závistlivý grafoman napísal Hemingwayovi:
Počul som, že vám nakladatelia dávajú dolár za každé slovo. Zasielam vám dolár a prosím, aby ste mi obratom poslali ukážku svojho talentu.
Hemingway si dal dolár do vrecka a obratom odpísal:
Ďakujem!

Nemecký básnik Heinrich Heine mal súboj. Vystrelil prvý, ale netrafil. Potom strieľal protivník, ktorý trafil básnika priamo do srdca, ale strela sa odrazila od jeho náprsnej tašky a Heine vyviazol bez zranenia. Pokojne vytiahol náprsnú tašku, ktorá guľku zadržala a vyhlásil:
Tomuto sa hovorí mať dobre uložené peniaze!

Nemecký skladateľ Georg Fridrich Händel bol známy svojou ohromnou chuťoudo jedla. Keď raz prišiel do reštaurácie, sadol si a objednal šestnásť rôznych chodov. Čašník si objednávku poznamenal, prestrel stôl a čakal.
Na čo čakáte? – spýtal sa komponista.
Na spoločnosť, pane.
Na spoločnosť? – zahrmel Händel. – Noste jedlo a hotovo! Ja som tá spoločnosť!

Český spisovateľ Jaroslav Hašek stretol na Václavskom námestí známeho spisovateľa, ktorého neznášal, pre jeho vystatovačnú povahu. Po chvíli hovorí spisovateľ:
Predstavte si, pán Hašek, jedna žena nedávno čítala vo vlaku môj posledný román. A keď sa spamätala, zistila, že prešla o desať staníc ďalej.
Nehovorte! Ako mohla tak tvrdo zaspať? – neodolal povedať Hašek.

Minister Dr. Milan Hodža bol známy ako temperamentný rečník, ktorý sa vedel prihovoriť k davu. No napriek rečníkovým skúsenostiam sa mu stalo, že povedal hlúposť, nezmysel.
Raz pri rečnení vychvaľoval republikánsku stranu vidieka slovami:
Iní vám sľubujú sľuby, ale my vám sľubujeme skutky!

Raz na poľovačke napadol ruského cára Ivana Hrozného divý kanec. Keď muzlyhala zbraň, bol v nebezpečenstve smrti. V poslednej chvíli ho zachránili traja vidiecki chlapci, ktorí šli okolo. Cár im sľúbil veľkú odmenu a pozval ich do paláca. Keď ich v paláci prijali, prvý chlapec si želal kozáckeho koňa. Dostal ho. Druhý chcel panský koč. Cár mu vyhovel. Ale tretí chlapec len mlčky stál a nevravel nič.
A ty čože chceš? – spýtal sa ho cár.
Ja nechcem nič. Ja som už svoje dostal doma!

Victor Hugo raz zašiel do divadla v Toulone. Skupina mladých ľudí v blízkosti umelca sa hlasno zabávala a smiala.
Aká nehoráznosť! – ozval sa nazlostený spisovateľ.
Ako to myslíte? – spýtal sa vyzývavo jeden z mladíkov.
Nuž tak, že je to nehoráznosť od tých hercov, že sa vás snažia až z javiska prekričať!

V spoločnosti francúzskeho spisovateľa Victora Huga sa spýtali, kedy si prvý raz uvedomil, že je slávny básnik. Victor Hugo sa usmial a povedal:
Nedávno som sa vracal v noci z divadla. vystúpil som z koča, ale domovníčka hneď neotvárala. Nemal som pri sebe kľúče. V mrazivej noci som zrazu pocítil naliehavé nutkanie… Uľahčil som si pri múre svojho domu. Práve vtedy tadiaľ prechádzal starý robotník s lopatou na pleci. Keď ma uvidel, povedal vyčítavo:
Ty stará sviňa, nehanbíš sa robiť také niečo práve pred domom Victora Huga?

V Skalici bol zeman menom Kardoš. Ten raz povedal slovenskému botanikovi Jozefovi Ľudovítovi Holubymu:
Oni by byli, pán kaplán, hodný človek, enem keby neboli taký pansláv!
Ale, pán Kardoš, čo si oni pod tým panslávom predstavujú? – spýtal sa Holuby.
No, to sú tací, kerí chcú mít slovenského kráľa a krajinu chcú Rusom zapredať!

Nemecký filozof Ernst Heckel sedel na jednej recepcii vedľa kňaza. Keď si kňaz vybral cigaru, vedec mu podal zapálenú zápalku, ktorá však v rukých pátra zhasla.
Pozrite sa, svetlo pohaslo! – zažartoval kňaz.
To nie je nič divného, – poznamenal Heckel, – v rukách cirkevných sa to stáva dosť často!

Nórsky spisovateľ Knut Hamsunv začiatkoch svojej tvorby priniesol do redakcie článok.
Je to celkom dobré, – pochválil ho redaktor, – ale píšete trochu neprístupne. Musíte písať tak, aby tomu rozumel každý hlupák.
Ja to pokojne prerobím, – povedal Hamsun, – ktorú pasáž ste nepochopili?

Vynikajúci jazykovedec BohuslavHavránekmal o rôzne aspekty lingvistiky záujem už na gymnáziu, z čoho mal veľkú radosť jeho učiteľ materinského jazyka. Raz vyvolal kvartána Havránka a v dobrej nálade ho vyzval:
Čo podľa vás, mladý priateľu, znamená slovo nápadník?
Nejaký príklad?
Nápadník, – potlačil úsmev mládenec, – to je človek, ktorý niekoho alebo niečo napáda.
Napríklad napáda majetok bohatého človeka.
Akým spôsobom?
Tak, že usiluje o ruku jeho slečny dcéry.
Vedeli by ste mi to slovo ešte bezprostrednejšie vysvetliť?
Nazval by som tak svoj zápisník, do ktorého si zapisujem dobré nápady!

Nemeckému fyziológovi Hermanovi Ludwigovi Helmholtzoviudelili za jeho vedeckú činnosť veľa čestných vyznamenaní. Zvolili ho aj za vicekancelára kapituly rádu Pour la Mérite. Ako svedomitý muž, šiel Helmholtz navštíviť kancelára kapituly grófa Manzela, aby sa ho opýtal, aké povinnosti vyplývajú z jeho funkcie.
Môžem vám zopakovať iba to, čo mi svojho času povedali, keď som sa stal vicekancelárom ja, – odpovedal Manzel, – vašou povinnosťou bude čakať, kým zomrie kancelár, aby ste mohli zaujať jeho miesto.

Jedného dňa sedel český herec Hugo Haas v spoločenskom klube a driemal, napriek tomu, že nebolo ešte ani deväť hodín večer. Jeden z priateľov ho zobudil a spýtal sa, prečo nejde domov, keď ho spánok tak premáha.
Ja nemôžem ísť domov, – vysvetľoval Haas, keby som prišiel domov tak zavčasu, domáca pani by sa vydesila, že sa mi niečo stalo, že som snáď ochorel!

Moje meno, – povedal Alfréd Hitchcock, – je spojené s fantastickou hrôzou. Keby som bol napísal Rómea a Júliu ja, tak obaja ožijú a začnú spievať v televízii!

JaroslavHašek v čase svojich začiatkov nemal veľký majetok. Raz si hľadal podnájom a domácej povedal, že zostane.
A kedy sa presťahujete? – spýtala sa ho.
Ja to nechám na prievan, – odvetil spisovateľ a vybral z taška kalamár, pero a niekoľko árkov papiera.
A bol presťahovaný…

Ernest Hemingway si raz prisadol na brehu rieky k jednému rybárovi a presedel s ním asi päť hodín bez toho, že by sa čo len jedna ryba chytila.
Namiesto toho, aby ste sa iba pozerali, mali ste aj vy skúsiť šťastie, – vyčítal mu rybár.
Ale kdeže, prosím vás. Veď ja by som na to nemal trpezlivosť!

Niekdajší anglický veľvyslanec vo Washingtone LordHalifaxbol známy svojou pobožnosťou. Raz pozval na večeru svojho sovietskeho kolegu. Pred večerou sa
Angličania pohrúžili do modlitby. Neskôr, pri káve a cigaretách, opýtal sa sovietsky veľvyslanec zbožného lorda:
Do koľko vlastne rátate pri modlitbe pri stole?
Halifax pokýval rozvážne hlavou a vysvetlil:
Do dvadsaťpäť. niektorí rátajú až do päťdesiat, ale to ja už pokladám za pokrytectvo!

S jedením boli u Hofmanovcov vždy veľké ťažkosti. Svojho času predpísali lekári architektovi Vlastislavovi Hofmanovi redukčnú diétu. Pani Hofmanová mu však musela túto skutočnosť pri každom jedle pripomínať:
Počúvaj, drahý, nezabúdaj na svoju diétu!
Daj mi pokoj, – zabručal Vlastislav, – predsa nezomriem od hladu iba preto, aby som sa dožil o pár mizerných rokov viac!

Händlapozval na návštevu raz istý anglický lord a z pivnice dal doniesť fľašu
najlepšieho vína.
No, majstre, nechutí moje víno práve tak vynikajúco, ako vaše oratóriá? – spýtal sa lord.
Samozrejme, – prikývol Händl, ale k mojim oratóriám patrí aj zbor!

Jeden z protivníkov slávneho nemeckého filozofaHeglaraz v jeho spoločnosti vyhlásil, že filozofia nepotrebuje dialektiku. Logika vraj sosvojimi jednoduchými vývodmi úplne stačí, aby sa poznala podstata veci.
Ach, áno, – vraví Hegel, – vyvodzujete teda z dôvodu, že osol aj vy máte uši, že ste teda osol?

Keď sa raz vo voľnej chvíli prechádzal Miroslav Horníček, vytrhol ho zo zamyslenia príjemným hlasom prednesený pozdrav. Horníček sa zastavil a so záujmom sa prezeral muža, ktorý ho pozdravil.
Som vám povedomý, však? – ozval sa muž. – Je to tým, že nevynechám ani jeden televízny program, v ktorom účinkujete, majstre!
Horníček bleskove pochopil žart a povedal:
Áno, áno! Už si spomínam. Sedíte pred obrazovkou v tých nových žltých kreslách spolu s manželkou, ktorá je mimochodom veľmi príjemná!”
Potom sa obidvaja rozosmiali a Horníček získal nového priateľa.

Ljuby Hermanovej sa raz opýtalo novinári, kedy je podľa jej názoru najvhodnejší čas pre ženu, aby sa vydala. Hermanová okamžite odpovedala:
Najvhodnejší čas pre výdaj je pre každú dámu ten deň, v ktorom ju niekto požiada o ruku!

Šéf opery Národného divadla Karel Hugo Hilar sa raz po prestávke stretol v úzkej chodbe divadelného podzemia s mužom, ktorý sa chcel popri ňom prešmyknúť.
Kto ste? – zastavil ho Hilar.
Prosím, volám sa Skŕivan.
Aký Skřivan?
Prosím, z opery.
Z akej opery?
Z Národného divadla.
Ste ženatý?
A zápalky máte?
Nemám, prosím.
Tak prečo ma zdržujete?

Tak dlho sa chodí s džbánom pre vodu, – hovoril vraj JaroslavHašek , – až sa razide pre pivo!

Nemeckého dramatika a básnika, nositeľa Nobelovej ceny Gerharda Hauptmannaprepadla raz vášnivá zberateľka autogramov a pýtala si hneď tri. Polichotený majster sa spýtal, pre koho chce tie ďalšie podpisy.
Tiež pre seba, – priznala radostne dievčina, – vy vari neviete, že za troch Hauptmannov dostanem jedného Lehára?

SkladateľoviHaydnovisa chcel zalíškať akýsi maliar a vyhlásil, že si ho ceníviac ako Mozarta.
Milý pane, – odpovedal mu Haydn, – čo by ste povedali človeku, ktorý by vás ubezpečoval, že si vás cení viac ako Raffaela?

Keď sa raz opýtali Írskeho fyziológa Dana Hallereya, čo si myslí o budúcnosti našej zeme, odpovedal:
Asi o milión rokov bude náš svet obývaný bytosťami, ktoré rozhodne odmietnu teóriu, že pochádzajú z človeka!

Britský biológ a spisovateľ JulianHuxleybol prvým riaditeľom UNESCO pri OSN v rokoch 1946 – 1960 , rozprával príhodu z jeho pobytu v USA. Na jednom večierku bol Huxley predstavený niekoľkým Američanom slovami:
Julian Huxley z UNESCO.
Ach, áno, viem, – ozval sa jeden z nich, – je to tá malá pekná zem zo starého kontinentu!

Keď vyšliHugoviBedári, ktosi so spisovateľových dôverných priateľov vyhlásil, že je to kniha, ktorá autorovi zaručí nesmrteľnosť.
Mýlite sa, môj drahý, – povedal na to Hugo. – Nesmrteľným sa budem cítiť až vtedy, keď ma začnú ničiť a neuznávať!

Známeho nemeckého matematika Davida Hilbertasa v spoločnosti opýtali, čo robí jeden z jeho bývalých žiakov.
Ach, ten? – spomenul si veľký učenec. – Ten sa stal básnikom. Pre matematiku mal príliš málo fantázie!

Heinepovedal raz básnikovi Hartmannovi, ktorý mal u mondénnych dám veľké úspechy:
Drahý Hartmann, dnes ma navštívila jedna dáma. Jediná dáma, ktorú vy nepoznáte.
Ktorá to bola?
Múza, milý môj…!

Jaroslav Hašek rád rozprával v spoločnosti zaujímavé príhody zo svojho života. keď dokončil, niektorý z poslucháčov povedal:
Vy ste toho veľa zažili! Škoda, že si nepíšete denník…
To nemôžem, – vysvetľoval Hašek, – všetky moje príhody som zažil v noci a to by sa ten zápisník musel volať inakšie!

Keď si raz básnik Josef Hora , trojnásobný nositeľ štátnej ceny, kupoval na ulici noviny, zistil, že nemá pri sebe ani korunu.
Nemám pri sebe peniaze, – povedal previnilo kamelotovi.
Ten ho však veľmi dobre poznal a ochotne mu noviny ponúkol:
Len si ich vezmite, pán spisovateľ, veď mi ich zaplatíte zajtra.
Hora zaváhal:
A čo ak do zajtra zomriem?
To nič, – aj tak to nebude veľká škoda, – mávol rukou kamelot, – inak veľmi milý chlapec.

Nemecký skladateľ Friedrich Händel bol veľmi tučný. Veľmi rád si dobre zajedol a vypil. Raz vstúpil do hostinca a rozkázal obed pre troch. Keď už čakal pridlho, zvolal:
Čo je s tým obedom?
Čakáme, až bude spoločnosť pokope, – odvetil hlavný.
Prineste obed hneď! Tá spoločnosť som ja…

Slávny anglický humorista Klapka Jerome si získal čitateľov na celom svete svojim smelým humorom. Raz pri prechádzke okolo prístavu, kde sa usilovne pracovalo, priznal sa Jerome svojmu priateľovi:
Práca ma priam fascinuje! Vydržím sa na ňu pozerať celé hodiny!

Aj keď bolcisárJozef II. katolícky vychovaný, veľmi sa miešal do katolíckej cirkvi. Tolerančným patentom priznal slobodu evanjelikom, zrušil polovicu kláštorov okrem tých, ktoré sa zaoberali opatrovaním
chorých alebo výchovou na školách, stanovil počet sviec, ktoré mali horieť počas cirkevných obradov. Nebral na vedomie dohováranie pápeža. Pruský kráľ Fridrich ho posmešne nazval kostolníkom. V mladosti sa mu stala
takáto príhoda:
V Prahe navštívil ústav na výchovu dcér dôstojníkov, ktorý financovala Mária Terézia. Nechal si predstaviť všetky chovanky a zaujímal sa o ich želania. Až na jednu všetky si žiadali svetské záležitosti. Jedna slečna ho takmer uviedla do pomykova, ostýchavo ho prosila o povolenie stať sa mníškou. Jozef prudko zareagoval, či by sa radšej nechcela vydať.
Dám Vám dôstojníka, generála.
A keď trvala na svojom, zvolal:
A keď by som ja Vás požiadal?
Vtedy slečna červenajúc sa odpovedala:
V takom prípade by som pouvažovala.
Jozef hneď rozhodol:
Nemáte povolanie na kláštorný život, vašu prosbu nemôžem splniť!

JankoviJesenskému stále vyčítali vydavatelia škaredý rukopis. Sotva vraj vedia niektoré odseky vylúštiť. Keď tieto výčitky mu už išli na nervy, vyhlásil:
Páni, radšej mať charakter a pritom úbohé písmo, ako úbohú dušu a krásny rukopis!

Maliarka Jarmila Jiřincová a jej priateľ Viktor Stretti sa razjednej pražskej kaviarni dostali do prudkého rozporu ohľadom dvoch mexických sopiek. Jarmila tvrdila, že tam jestvuje iba jedna sopka a to najvyššia Popokatepetl. Viktor sa škriepil, že sú dve, čo dokazoval svojimi zemepisnými znalosťami a podrobnosťami. Jarmilu to rozčúlilo do tej miery, že vstala od stola a prehlásila, že ide domov pre atlas. Vrátila sa však veľmi neskoro, tvrdila, že nemohla nájsť atlas. Rozložili na stôl mapu a Viktor Stretti takmer spamäti ukázal na miesto, kde mala byť sporná sopka. Pozrel sa a zrazu zdúpnel. Na onom mieste bol vytlačený názov: “Viktorpopletl”.
Bola to vzorná ukážka mikroskopického kresliarskeho umenia Jarmily Jiřincovej. Nik z prítomných nerozoznal retuš a tlačené písmo od kresleného ani pod lupou.
Žene s takýmito schopnosťami je treba všetko odpustiť, – povedal Stretti, – a dal jej vždy za pravdu!

ProfesorJánošíkskúšal raz jedného Juhoslovana, študenta vedy lekárskej. Dal mu vypitvať dutinu brušnú, čo študent vykonal s veľkou pomocou správcu pitevne. Jánošík pristúpil k mŕtvole, odkašľal si a pozrel skúmavo do dutiny, pričom ukázal pinzetou na určitý orgán:
Čo je toto tu?
Molim lepo, – skríkol syn matky Jugovičovcov, – to je ten obličk!
Profesor sa na študenta pozrels nebezpečnou vľúdnosťou:
Pozrite sa, v prvom rade sa nehovorí obličk, ale oblička, v druhom rade to nie je ten, ale tá oblička. To znamená genus feminimum, rozumiete? A za tretie to nie je oblička, ale pečeň. Môžete odísť!

Cisár Jozef II. , syn Márie Terézie, prišiel raz na inšpekciu do ústavu choromyseľných.
Keď sem privádzate blázna, – spýtal sa, – nemôže nastať nebezpečná situácia?
Nemôže, Vaša Jasnosť, – ubezpečil ho riaditeľ ústavu. – V takých prípadoch totiž vždy ide vpredu strážca, potom blázon a za ním sprievod.
Hm, presne tak tu už chodím hodnú chvíľu ja, – povedal cisár. – Nechcel by ma niekto vystriedať?

Anglický kráľJuraj II. bol veľmi tvrdohlavý a rád zo seba robil samovládcu. Raz predložil štátny tajomník kráľovi menovaciu listinu na obsadenie dôležitého miesta v štátnej správa, aby do nej napísal nejaké meno.
Komu chce dať jeho veličenstvo toto miesto?
Trebárs čertovi! – zakričal kráľ nahnevane.
Štátny tajomník, nepohnúc ani svalom na tvári sa opýtal:
Rozkáže Vaše Veličenstvo, aby tam zostala i obvyklá formulka “Nášmu milému
bratancovi”?

V spoločnosti sa hovorilo o Pascalovi a ktosi poznamenal, že Pascal v mladosti zaháňal bolesti hlavy vymýšľaním geometrických vzorcov.
Na to sa ozval hudobný skladateľŠimon Jurovský:
Keď som ja bol študentom, zaháňal som geometriu vymýšľaním bolesti hlavy!

V mníchovskej kaviarni zastihol študent germanistikyHenrikaIbsena a požiadal ho
o autogram s venovaním do pamätníka. Slávny dramatik mu napísal niekoľko srdečných slov, napriek tomu, že študenta nepoznal. Keď sa tomu čudovali jeho priatelia, vysvetlil:
Tento mládenec študuje germanistiku a je dosť pravdepodobné, že bude raz hodnotiť
aj moje dielo!

Nórsky dramatik HenrikIbsenprišiel raz na návštevu bosý, pretože si v roztržitosti zabudol obuť topánky. Domáca pani sa snažila zachrániťsituáciu a preto svojou dlhou sukňou sa snažila zakryť nohy vedľa sediaceho spisovateľa. Ibsen však po chvíli zbadal, že spod širokej sukne trčia bosé nohy. Nazdával sa, že patria pani domu, znechutene sa zamračil a rýchlo odišiel. Od toho času nechodil na návštevu do domu, kde domáca pani chodí bosá!

Nórsky básnik HenrikIbsenbol povestný tým, že málo hovoril. Ani medzi ľudí nechodil rád a tak, keď ho raz pozvali do spoločnosti, odmietol so slovami:
Celý večer ba som nepovedal ani slovo a z toho dôvodu by aj ostatní mlčali. Večierok by
sa nevydaril. Ak však neprídem, hostia to budú rôzne komentovať, rozčuľovať sa a tak bude
o zábavu postarané!

Poľský fyzik LeopoldInfeld v tridsiatych rokoch pôsobil na univerzitách v Cambridge a v Toronte, po návrate do Poľska prednášal na univerzite vo Varšave aj v Poľskej akadémii vied. Okrem toho uskutočnil veľa populárnych prednášok, pri ktorých bola hlavnou témou teória relativity. Raz v takej prednáške rozvádzal myšlienku, že jedným z najznámejších dôsledkovteórie relativity je skutočnosť, že čím rýchlejšie sa pohybuje teleso priestorom, tým pomalšie preň ubieha čas.
To znamená, že čím je človek pomalší, tým rýchlejšie mu čas ubieha? – ozval sa hlas z obecenstva.
Tak je, – poznamenal Infeld, – dokonca, kto nerobí vôbec nič, tomu život uplynie ani nevie ako!

Aténsky generálIphikratesbol synom obuvníka. Mladý aristokratický švihák sa mu vysmieval, e nemá rodokmeň.
Súhlasí, – prikývol generál, – ja som prvý v mojom rode, a ty posledný v tvojom!

Svetoznámy nórsky dramatikHenrik Ibsen, medzi ktorého najznámejšie diela patria divadelné hry Nora, Peer Gynt, bol veľmi krátkozraký. Raz kráčal po ulici a chcel si prečítať plagát. S hrôzou zistil, že si zabudol doma okuliare. Pristavil preto prvého okoloidúceho a poprosil ho, či by nebol taký láskavý a neprečítal mu, čo je na tom plagáte.
Ľutujem, pane, ale ani ja neviem čítať!
Slávny nemecký lekár a bakteriológ Róbert Koch viedol v Berlíne inštitút pre infekčné choroby. Raz sa na skúške opýtal študenta:
Povedzte, čo by ste robili, keby vám tak priviedli koňa so zlomenou kľúčnou kosťou?
Študent začal vyratúvať rad procedúr, ktoré by použil pre vyliečenie ohrozeného koňa. Koch sa usmial apovedal:
Ja by som zas v takom prípade okamžite zavolal prírodovedecké múzeum a pokúsil by som sa mu toho koňa predať. Bol by to totiž prvý kôň na svete, čo má aj kľúčnu kosť!

Maliarovi Ludvikovi Kubovi blahoželali k 75. narodeninám. Jeden z gratulantov predniesol obvyklé želanie, aby sa majster dožil sto rokov.
Ale priatelia, – ohradil sa Kuba, – prečo obmedzovať Pána Boha?
Gratulant preto rýchlo vysypal, aby sa dožil stopäťdesiat rokov. Na to sa maliar usmial a poznamenal:
To sa vám dobre rozdáva, keď nedávate zo svojho!

Anglický kráľKarol II. sa často prechádzal po Londýne bez ochranného sprievodu, čo mu často vyčítal knieža z Yorku. kráľ ho uspokojil:
Nemyslí, že by mi hrozilo nejaké nebezpečenstvo, nik v Anglickunechce, aby som zomrel, každý predsa vie, že po mne by ste nastúpili na trón vy!

Český spisovateľ Karel Konrád vyplňoval dotazník ako podklad pre zostavenie adresára autorov. Správne vyplnil rubriky pre meno občianske aj literárne pseudonymy a bezradne sa zamyslel až pri riadku “meno dievčenské”. Potom tam však po dlhšom uvažovaní napísal:
Ktoré? Ja mám deväť dievčat!

JozefKainar bol nielen významným básnikom, ale aj všetkými mladými uznávaný pesničkár. Bol tiež výborným spoločníkom a k vtipnému odhadu situácie nemusel chodiť ďaleko. Raz sedel v klube so svojim priateľom Norbertom Frýdom. Ten sa mu priznal:
Vieš, že som za reedíciu románu Krabica živých dostal tri tisíc?
Jozef Kainar sa ho hneď s účasťou spýtal:
Tú pokutu si zaplatil alebo si to odsedel?

Americká firma Aerojet dávala svojim raketám mená podľa vojenských hodností: kaprál, čatár, poručík a pod. Generál Burns sa raz zo žartu opýtal Henricha Karmana, jedného zo zakladateľov fabriky, až k akej šarži chcú v pomenovaní rakety dôjsť. Karman ihneď povedal:
Samozrejme, že nie ďalej ako po plukovníka. Vyššie šarže už nie súproduktívne!

Stretol HořejšíKonráda a opýtal sa ho začudovane:
Ako je to možné, že si napísal román o vojne “Rozchod” a pritom si nevojak?!
No dovoľ! A bol vari Dante v pekle? – urazil sa Konrád.

Poľský vedecKrupinskimal mať prednášku na vedeckej rade banského inštitútu pri Sovietskej akadémii vied. predseda sa opýtal hosťa, koľko času na prednášku potrebuje. Krupinski odpovedal:
Vedecký referát musí byť ako ženské šaty. Taký dlhý, aby bo slušný, a taký krátky, aby bol zaujímavý!

SpisovateľKlabound spával často s okuliarmi na očiach. keď sa ho priatelia pýtali, prečo si aspoň pri spánku neodkladá okuliare, odpovedal:
Som taký krátkozraký, že by som ani v spánku nerozoznal tváre všetkých tých, o ktorých sa mi sníva!

Anglický hudobný skladateľ Kelly sa často sťažoval, že nežije v najlepších podmienkach. Spoločnosť vraj jeho talent mizerne oceňuje. preto raz pri jednej príležitosti vyhlásil, že začne obchodovať s vínom.
Vynikajúci nápad, – poznamenal ironicky jeho kolega. – Navrhujem, aby ste na svoju firemnú tabuľu napísali: “Kelly – obchodník s hudbou a vínový komponista”.

Pred prvou svetovou vojnou sa raz bavil ministerský predseda von Körber so známym členom dvorného divadla.
Excelencia, – povedal herec, – dovoľte mi malú poznámku. My dvaja hráme hlavné úlohy v Rakúsku.
Len s tým rozdielom, – odpovedal ministerský predseda, – že ja nemôžem žiadať taký plat, aký by som chcel mať!

Dánsky kráľKristiánmal vo zvyku pri návštevách vidieka rozdávať starostom cigary. Raz mu obdarovaný predstaviteľ obce poďakoval chvejúcim sa hlasom:
Ďakujem, Vaša Výsosť, to je najvzácnejšia cigara, akú som kedy dostal. Budem ju fajčiť celý život!

Stretla raz spisovateľka Mária Majerová Karla Konrádaa radila mu, aby od nového roka začal nový život. Potom dodala:
A zariaď si tiež poriadnu spisovateľskú pracovňu, ako sa patrí!
Prosím ťa, čo by som ja v nej potreboval? Akurát stôl, poličku a klinec.
Chápem, stôl na písanie, poličku a odkladanie rukopisov a klinec na obesenie, keď si prečítaš, čo si napísal, – zažartovala.
Mýliš sa, moja priateľka, ja to mám zase premyslené tak, že stôl budem potrebovať na písanie, poličku na fľaše a klinec na zavesenie vývrtky!

Egon ErvínKischmal jedného, vyše päťdesiatročného priateľa, ktorý sa oženil s osemnásťročnou dievčinou. Priateľ povedal po svadbe Kischovi:
Ja viem, že takéto manželstvo je hotovou samovraždou…
Áno, rozumiem ti, ty sa chceš radšej dať zabiť lesklou dýkou ako hrdzavou vidličkou, – prisvedčil Kisch.

Známy komik Danny Kaye povedal:
Jestvujú iba dva druhy nešťastia na svete: nešťastie, ktoré postihne nás, a šťastie, ktoré majú naši blížni!

EmerichKálmán bol raz na premiére operety začínajúceho skladateľa a zistil, že väčšina melódií mu pripomína jeho vlastnú hudbu. Cez prestávku vošiel do Kálmánovej lóže autor, aby sa opýtal, ako sa mu opereta páči.
Drahý kolega, – odvetil Kálmán, kritiku svojich diel prenechávam tým ostatným!

Šéfredaktor si dal zavolať Egona Ervína Kischa a prikázal mu:
Choďte do mestečka N, konajú sa tam doplňovacie voľby. V pokladni si vyzdvihnite pätnásť zlatých!
Pätnásť zlatých? – opýtal sa zdesene Kisch.
Neodvrávajte, mladý človek sa musí vedieť uskromniť!
Večer prišla do redakcie správa:
Dnešné doplňovacie voľby sa vyznačovali zvláštnymi incidentmi a k všeobecnému prekvapeniu dopadli… Tu záloha končí. Kisch.

Keď slávil Eduard Kohout svojich osemdesiatpäť rokov, blahoželal mu tiež Miroslav Horníček:
Majstre, ako to robíte, že ste vo vašom veku ešte taký svieži? Čo má človek robiť, aby sa takéhoto veku dožil?
Viete, – odpovedal náš známy herec, – ja ozaj poznám taký prostriedok, ale ten sa žiadnemu mladému nepáči. Jediným prostriedkom k dožitiu vysokého veku je pokojné starnutie!

Vysvetlite mi, prečo učených ľudí často vidieť u bohatých, ale bohatých u učených nevidieť? – opýtal sa raz bohatý bankár významného nemeckého filozofa Kanta
To je jednoduché, – odpovedal Kant, – učený človek pozná hodnotu bohatstva veľmi dobre, kým bohatý hodnotu učenosti zriedka!

Vedec von Karmann prednášal v prvej svetovej vojne nemeckým letcomaerodynamiku. Tí sa mu chceli odvďačiť a rozhodli sa, že ho naučia lietať. Ten však hneď po prvom lete tvrdo pristal v zemiakovom poli. keď vyšiel aj s pilotom na cestu, čakal ho policajt. Hneď spustil:
Čo si to dovoľujete, chodiť po osiatom poli?!
Prepáčte, ale rozsypalo sa mi lietadlo.
To ma nezaujíma, zaplatíte pokutu!
A prečo nežiadate pokutu aj odo mňa? – zamiešal sa do rozhovoru pilot.
To je niečo iného, – odvetil policajt, – vy ste v uniforme, za vás zodpovedá štát!

Na jednej recepcii predstavil SergejKoroljov, hlavný konštruktér sovietskych kozmických lodí, Alexeja Isájeva týmito slovami:
A toto je náš Isájev, ten, ktorý celú našu prácu brzdí!
Alexej Isájev bol totiž zodpovedný za konštrukciu brzdiacich raketových motorov.

V Londýne za starých čias nesmeli ženy na scénu. ženské úloha hrali muži. KráľKarol II. bol raz netrpezlivý, že sa nezačína predstavenie. Riaditeľ sa prišiel ospravedlniť. Povedal:
Veličenstvo, prepáčte, ale kráľovná ešte nie je oholená!

Veľmi domýšľavý reportér, ktorého matka sa volala Strindbergová a po sobáši Wedekindová, sa raz v berlínskej kaviarni predstavil namyslene:
Strindberg –Wedekind.
E. E. Kisch sana okamih zamračil, ale hneď sa hlasno rozosmial. Potom sa tým istým obradným spôsobom predstavil:
Schiller – Goethe!

Českého herca OtomaraKorbelářa pozvali do spoločnosti priateľov umenia a ocitol sa tvárou v tvár neznámemu pánovi:
Dúfam, že sa nemusím predstavovať? – spýtal sa herec.
Samozrejme, že nie, – líška sa pán, – vás predsa každý pozná. Ste vynikajúci herec Jindřich Plachta.
Nie! – zamrmlal Korbelář. – Ja som Dana Medřická!

Redaktor Veselých novín Valérko Kubány sa vracal do Ružomberka a stretol Andreja Hlinku, ako sa vybral loviť ryby. Obaja sa dobre poznali. Pretože Valérko Kubány si na stránkach Veselých novín často uťahoval z Andreja Hlinku.
Tak čo, pán redaktor, čo zasa napíšete o mne do vašich noviniek?
Ešte neviem, pán farár, – odpovedal redaktor, – ale možno to urobím aj takto: náš kresliarvás nakreslí, ako stojíte na brehu riečka s udicou v ruke a ja pod obrázokdoplním: “Páter Hlinka zasa loví v kalných vodách”.

Francúzsky kráľKarol I. povedal raz svojmu dvornému bláznovi:
Čo keby sme si zamenili úlohy?
Vtipný muž mlčal.
Tak čo, – naliehal kráľ, – ta sa hanbíš byť vladárom?
To nie, ale hanbil by som sa za takého dvorného blázna!

Ruská cárovnáKatarína Veľká si dala predvolať speváčku Gabrielu, ktorá hosťovala v Petrohrade a požiadala ju, aby vystúpila na cárskom dvore. Speváčka súhlasila, ale žiadala za vystúpenie sedem tisíc rubľov.
Och, veď toľko dostávajú moji generáli, – povedala prekvapená Katarína.
Tak teda nechajte spievať svojich generálov! – odvetila chladnokrvne speváčka.

Slovenský spisovateľ JankoKalinčiak bol ako chlapec malej postavy a chorľavý, ale pritom sa s chlapcami veľmi rád bíjaval, hoci vedel, že ho premôžu. Raz prišiel domov skrvavený a keď sa ho otec vypytoval, kto ho tak doriadil, odpovedal:
Bil som sa!
S kým?
S pastierikom!
No počkaj, však ja mu dám!
Ej, nie, však ja som mu tiež do hlavy skalu hodil!

ImmanuelKantbol veľmi roztržitý. Raz v jeho prítomnosti nariekala istá vdova nad stratou svojho manžela. Kant ju veľmi ľutoval, ale odrazu z roztržitosti riekol:
Milá pani, a to ste mali iba toho jedného?

Básnik Ivan Krasko sedel raz pod viechou v spoločnosti starých pánov. Hovorilo sa o smrti a umieraní. Jeden z prítomných nevedel utajiť strach a spýtal sa Krasku, či sa nebojí smrti.
Ale choďte, – odvetil básnik, – toľko miliónov ľudí už zomrelo, a nič sa im nestalo!

Švédsky zápalkový kráľKrügerstretol predavača zápaliek.
Vážený pane, zľutujte sa nado mnou a kúpte si zápalky!
No, dajte mi škatuľku, – odvetil Krüger, – veď aj sa tými zápalkami živím.
Predavač sa ne neho pozrel a s ľútosťou mu povedal:
Och, ty chudák, ani ty si to v živote nikam nedotiahol?!

Immanuela Kanta raz pozvali na sobáš za svedka. Ženích mal sedemdesiatpäť rokov a nevesta dvadsať. po slávnostnom prípitku sa niekto opýtal Kanta:
Povedzte, pán profesor, môže sa táto dvojica nádejať, že bude mať rodinu?
Kant si prezrel fešnú mladú nevestu a povedal:
Nádejať ani nie, skôr obávať sa!

To sú mi novoty! – posťažoval sa akademik BohumilKvasil, keď malpo prvý raz použiť označenie hmotnosti namiesto váhy.
Teraz, keď budem chcieť pochváliť prednášajúceho za fundovaný prejav, tak mm hovoriť, že slová váženého kolegu majú veľkú hmotnosť?!

Rudyard Kipling bol raz svedkom toho, ako anglický misionár presviedčal domorodcov, aby prijali jeho vieru. jeden z nich tvrdošijne odmietal. Kipling si na neho počkal a spýtal sa:
Ty naozaj nechceš po smrti prísť do raja?
Domorodec dlho premýšľal a nakoniec povedal:
Myslím si, že raj nie je natoľko krásny ako o tom rozprával misionár. Keby tomu tak naozaj bolo, bol by už dávno anglickou kolóniou!

Básnik Janko Kráľ, rodák z Mikuláša, išiel raz zo salaša domov. Cestou prechádzal popri zemianskom kaštieli. Zeman stál vo dverách. Janko išiel zamyslený. . Zeman bol naučený, aby sa mu každý klaňal a Janko sa ani nepozdravil. I zakričí za ním nahnevaný zeman:
Kto si, že sa nepozdravíš? Či nevidíš, že som zeman?
A ja som Kráľ, – povedal Janko a kráčal ďalej.

Významný ruský básnik a rozprávač bájok Krylovbol aj úspešným dramatikom. Raz sa ho v moskovskom klube spýtal jeden z prítomných:
Prečo, Ivan Andrejevič, nejdete nikdy na premiéru komédie, ktorú napísal niekto iný?
Z celkom jednoduchej príčiny, – usmial sa Krylov, – je mi totiž veľmi trápne, keď dielo niektorého z mojich kolegov prepadne.
A keď má úspech? – vyzvedali ďalej.
No…to mi je ešte trápnejšie!

Slávneho lekára profesora Róberta Kocha pozval raz na odľahlú samotu k pôrodu. Keďže tam nebolo iné osvetlenie, iba petrolejová lampa, musel ju držať manžel rodičky sám, pretože v dome iná žena nebola. Narodil sa jeden chlapec a vzápätí druhý. Zrazu sa muž s lampou uchýlil do vzdialenejšieho kúta izby a lampu zakryl.
Čo to robíte, človeče. Rýchlo mi posvieťte, myslím, že prichádza ešte jedno dieťa!
Zúfalý otec pozrel na už narodené deti a skríkol:
Nikde nepôjdem, pán doktor, to už stačí! To prekliate svetlo tie decká hádam priťahuje!

Sedela raz spoločnosť spisovateľov a umelcov v kúpeľoch Štós a rozprávala sa o všetkom možnom. Nato sa zdvihol Ivan Olbracht, že už musí ísť pracovať, pričom si povzdychol:
Veru tak, bez práce nie sú koláče!
Nato sa ozval radostne Karel Konrád:
To mám ale šťastie, môžem si ešte pokojne posedieť, múčne jedlá totiž nemám vôbec rád!

Grafikovi Karlovi Vlkovi blahoželal k šesťdesiatinám osemdesiatročný maliar a spisovateľ Ludvík Kuba:
Osemdesiatnik želá šesťdesiatnikovi, aby sa tiež dožil v plnom zdraví osemdesiatky. Ale ja by som sa toho rád dožil!

Slávny nemecký filozof Immanuel Kant bol známy držgroš. Raz pozval svojho priateľa do vinárne na pohárik. Keď odchádzali, zastavil sa priateľu čašníka, aby mu pochválil víno, ktoré s Kantom vypili.
A to ste ešte nepili víno, ktoré pije pán profesor, keď príde k nám sám!

V roku 1900 bol Andrej Kmeť s viacerými kolegami na Sitne. V pavilóne bola
hosťovská kniha, ktoré bola preplnená poznámkami na “panslávov”, ktorí tam boli psami nazývaní. Keď sa aj s kolegami do knihy zapísal, urobil tam poznámku na tieto surovosti:
Bojte sa panslávov!
Pre totonapadli štiavnické noviny Kmeťa a jeho kolegov a vyzvali ministra, aby ich súdil za zradu vlasti!

Immanuela Kantasa raz opýtali, či sa niekedy ožení.
Nie, – odpovedal filozof stručne.
A prečo nie?
Spôsobilo by mi to iba starosti!

Keď dánsky kráľKristián otváral nový prístav v Odensee, na pobreží stál celý zástup ľudí, ktorí ho búrlivo pozdravovali. Kráľ sa opýtal starostu, kde zohnal také veľké množstvo detí. Ten mu povedal:
Vaše Veličenstvo, na tento deň sme sa v Odensee už veľa rokov pripravovali!

Majster Ludvík Kuba rád dával maliarske hádanky:
Čo je ťažšie namaľovať, hlavu alebo škatuľku?
Samozrejme, hlavu, – odpovedali mu.
Kdeže hlavu, – usmial sa majster. – Škatuľku! Keď dobre namaľujete hlavu, môže byť z obrazu vidieť, že je prázdna, ale u škatuľky nie!

Majstra reportáží Egona Ervína Kischa sa raz kolegovia spýtali:
Čo myslíte o politických reportéroch v Amerike?
Medzi nimi sú dve skupiny, – odvetil Kisch, – jedni píšu viac ako vedia a druhí zasa vedia viac, ako píšu.

Skončili sa posledné zábery filmu “Ulica žien” v Alžíri, kde nakrútil niekoľko scén E. E. Kisch. Herci sa srdečne rozlúčili a Ervín sa vybral s niekoľkými kolegami do púšte. Herečka Camilia Hornová vystúpila v meste na minaret, aby odchádzajúcim zamávala na posledný pozdrav.
Ubehli roky. Camilia Hornová sa už na cestách s Kischom nestretla. Až istého dňa prišiel Kisch do Hollywoodu a prizeral sa na nakrúcanie akéhosi orientálneho filmu. A ako zázrakom zasa stála Camilia Hornová na minarete, kam ju podľa scenára uniesol z háremu muezín. Kisch pod vežou spľasol rukami od údivu:
Preboha, dievča, ty ešte stále stojíš hore na tom minarete?

Nemecký lekár a bakteriológ Róbert Koch nemal rád arogantných ľudí. Raz k nemu do ordinácie prišla neobyčajne namyslená dáma.
Čo je vám, milá pani? – spýtal sa Koch.
Pán profesor, – povedala urazená pacientka, – som zvyknutá na to, že ma všade oslovujú milostivá pani!
Túto chorobu neviem liečiť, – odvetil Koch a zavolal ďalšieho pacienta.

Nemecká fabrika na výrobu likérov rozoslala známym umelcom výzvu, aby sa zúčastnili súťaže o najkrajší propagačný plagát jej výrobkov. List takéhoto znenia dostal aj známy maliar Fritz Koch:
Naša firma, – čítal Koch, – má v úmysle vypísať súťaž o najlepší propagačný plagát na naše likéry. Žiadame vás, aby ste sa súťaže zúčastnili dvomi alebo viacerými návrhmi. Najlepší plagát odmeníme päťsto markami. Neodmenené návrhy nebudeme vracať!
Koch poslal pohotovú odpoveď:
Mám v úmysle vypísať súťaž o najlepší likér v Nemecku. Žiadam vás, aby ste sa súťaže zúčastnili dvomi alebo viacerými fľašami. Najlepší likér bude odmenený piatimi markami. Neodmenené fľaše nebudeme vracať!

Kenský prezident Jomo Kenyatta bol veľkým nepriateľom minisukní. Na jednom zhromaždení v Nairobi povedal:
Mladé ženy a dievčatá! vyzývam vás, stráňte sa tejto módy! Berte si príklad zo svojich matiek, strážkyň tradícií!
Počas jeho prejavu sa jedna z prítomných krásavíc vyzliekla donaha, pristúpila k ribúne, obrátila sa na prezidenta a pokojne vyhlásila:
Pán prezident! Moja matka chodila oblečená takto!

Pri jednej z besied s členkou činohry SND, národnou umelkyňou Máriou Kráľovičovouprišla reč aj na to, že herečka si svojich partnerov nemôže vyberaťa že jej neraz prichodí objímať sa i s takými, ktorých nemá veľmi rada.
Môj muž to prežíva so mnou, – povedala Kráľovičová, – a neraz si v takej situácii v duchu hovorí: “Ej, teraz moja Mara trpí, zuby zatína. Ale čo sa dá robiť? Divák chce vidieť stopercentný výkon, i keď zaplatí dvadsať korún.
Ešte ani nedohovorila, keď sa z pléna ozval hlas príslušníka armády – člena ochotníckeho súboru:
Vidíte, a my to musíme robiť za dve koruny!

E. E. Kisch, známy ako “zúrivý reportér”, bol jedným z organizátorov revolučných červených gárd. Vtedy dostal za úlohu obsadiť redakciu arcirakúšáckej viedenskej Neue Freie Presse, ktorej významným členom bol jeho brat Paul.
Kisch sa zhostil tejto úlohy s dokonalou vojenskou ráznosťou a takmer bez ťažkostí. Iba keď vtrhol do pracovne svojho brata, aby tam urobil poriadok, na okamih zakolísal vo svoje revolučnej nekompromisnosti. Bolo to vo chvíľke, keď brat Paul, ohromený stretnutím s bratom, výhražne zaprotestoval:
No počkaj! Toto sa povie mamičke!

Slávny rakúsky dirigent Herbert von Karajansedel na jednom večierku vedľa známeho boxera.
My dvaja sme vlastne kolegovia, – povedal von Karajan, – pretože si obaja zarábame umením svojich rúk.
Boxer sa na neho pozrel a povedal:
Vy teda musíte byť veľmi dobrý, pretože na tvári nemáte nijakú jazvu…

Slávneho bakteriológa Róberta Kocha navštívil jeho priateľ priamo v laboratóriu. Ukázal mu baňatú nádobu, v ktorej sa varilo niečo čierneho. Spýtal sa:
To je galococus?
Kdeže, – odpovedal Koch.
Tak streptococus? – pokračoval priateľ s otázkami, dostal však opäť zápornú odpoveď.
Tak čo tam, doparoma, máte?
Zohrievam si na večeru moravskú klobásu, – vysvetlil vedec.

Profesor Jiří Král prednášal o telesnej výchove a športe. Vždy pritom zdôrazňoval význam správneho a hlbokého dýchania.
Hlboké dýchanie, – vysvetľoval s veľkým zápalom, – zamedzuje rozličným chorobám, pôsobí zhubne na baktérie, pri hlbokom dýchaní baktérie hynú…
Vtom sa prihlásil jeden zo zdravotných referentov a prerušil ho slovami:
Rád verím, že máte pravdu, pán profesor, ale ešte nám povedzte, ako tie potvory naučíme zhlboka dýchať?!

Egon Ervín Kisch nestrácal svoj povestný humor ani v chorobe. Raz ho prišiel navštíviť priateľ a s účasťou sa ho vypytoval, čo mu všetko je. “Zúrivý reportér”, ako ho čitatelia nazývali, stroho odpovedal:
Morí ma prieduškový kašeľ, komplikovaný chrípkou a dvomi lekármi!

Vysvetlite mi, prečo učených ľudí často vidno u bohatých, ale bohatých u učených nevidieť? – opýtal sa raz bohatý bankár významného filozofaKanta.
To je jednoduché, – odpovedal Kant. – Učený človek pozná hodnotu bohatstva veľmi dobre, kým bohatý hodnotu učenosti iba zriedkavo!

Keď istý kandidát lekárstva na skúškach “plával” pri skúškach, vyhováral sa profesoroviKabrhelovina vojnové útrapy, ktoré musel prekonať:
Pán profesor, ja som bol štyri roky na fronte.
Za nejaký čas už táto doba nestačila k dosiahnutiu zľutovania, bolo potrebné útrapy zvýšiť a tak sa topiaci vyhováral:
Prosím, pán vrchný zdravotný radca, ja som bol sedem rokov na vojne.
A tak sa stalo, že prišla aj pekná kandidátka ku skúške a nevedela odpovedať. Na čo sa vyhovárala, to dnes nik nevie, ale začala:
Prosím, pán profesor…
Viem, viem, prerušil ju Kabrhel, – bilo ste sedem rokov na fronte. Vy si však myslíte, že ja neviem, že vojna trvala iba šesť rokov?! Máte nedostatočnú!

Traja maliari, František Kobliha, Cyril Bouda a Mario Sinetti sa vybrali naštudijnú cestu do Talianska. S otvorenými skicármi, ceruzou a uhľom sa snažili ukoristiť čo možno najviac: exotickú krásu morských zálivov, smutnú osamelosť palmových hájov, malebnosť Benátok, poéziu rybárskych osád. keď však pricestovali do Pisy, František Kobliha bol sklamaný. Trikrát obišiel povestnú raritu, šikmú vežu a skonštatoval:
Prosím vás, to s týmto krámom narobia toľko parády? Veď je naklonené iba na jednu stranu!

PavelKuzmánybol ako chlapec s otcom v Ružomberku. Tam sa spýtal otca:
Čo je to za meno Ružomberok?
Karol Kuzmány vysvetlil synovi, že je to nemeckémeno pre slovenské mesto a znamená to – ružový vrch.
A kdeže je ten vrch s tými ružami? – pýta sa syn.
Toho vôbec niet a práve preto sa volá Rosenberg.

Vrybárskej spoločnosti sa vystatoval jeden člen, akého veľkého jesetera chytil.
Nebudete mi veriť, ale meral až… , – pričom ukázal takú dĺžku, že prebehol celý stôl. Na konci tabule sedel Ivan AndrejevičKrylov. Ten hneď vstal a odsunul stoličku, na ktorej sedel.
Čo sa robí? – opýtal sa začudovane rybár.
Nič, nič, – hovoril Krylov, – ja poznám dokonale bájky a preto mi dovoľte, aby som uvoľnil miesto pre vášho jesetera!

Český maliar Ján Kojan navštívil svoje rodné Třeboňsko, aby tu namaľoval niekoľko obrazov. Ako to už býva zvykom, prišiel k nemu zvedavý občan a pozeralmu do práce.
Majstre, – ozval sa o chvíľu, – máte na nose farbu.
A aká je to? – spýtal sa Kojan.
Hnedá.
Tak to nevadí, tej mám ešte dosť!

O HerbertovivonKarajanovije známe, že jeho priatelia vymysleli veľa vtipov o jeho samoľúbosti. Toto je jeden z nich:
Karajan stál s osobným tajomníkom na brehu mora a po chvíli sa ho spýtal:
Je tu niekto v okolí?
Nie, majstre, – odpovedal tajomník. – Sme tu iba my dvaja.
Ste si tým celkom istý? – znovu sa spýtal dirigent.
Áno, majstre.
Po chvíľke mlčania sa von Karajan rozhliadol, rozpažil ruky a povedal:
Tak dobre… budem kráčať po vlnách…!

Český kráľ Karel IV. vytýkal jednému mierne unavenému rytierovi svojej družiny:
Myslím, syn môj, že ste si dopriali viac vína, než bolo treba!
Oslavovali sme meniny Vašej Výsosti, – bránil sa rytier.
Čo táraš, veď nie Karola!
To nie, ale bolo štvrtého…

ImmanuelKantoznámil svojim poslucháčom a predstaveným, že vypracuje a prednesie ešte jednu sériu prednášok o hmlovinách a vzniku Zeme. Dekan sa ho
opýtal, koľko času bude a dielo potrebovať. Kantsa zamyslel a s úsmevom dodal:
V pondelok začnem so stvorením Zeme a myslím si, že na konci týždňa budem s dielom hotový.

Populárny anglický herec EdmundKeanvystupoval so svojim súborom v jednom vidieckom mestečku. Hral úlohu chudobného chlapca a počas vlasteneckého prejavu prišiel za ním starosta mesta, ktorý mu presne podľa scenára povedal:
Nechaj to tak, Frederik!
Dovoľte mi pane, aby som to dopovedal!
Hovorím ti, aby si prestal, – skríkol naňho partner.
Obecenstvu sa chlapcov monológ páčil, mnohí vstali so svojich miest a kričali:
Nechaj ho byť, starosta a vypadni. A ty hovor pokojne ďalej!
V hľadisku nastal taký rozruch, že obaja herci vypadli so svojich úloh a zachránila ich iba rýchlo stiahnutá opona.

Nemecký literát a novinárErichKästner žil ako študent v biednych pomeroch. Často sa stávalo, že v pravom slova zmysle hladoval. Raz ho však pozvali do domu jedného boháča. Mladý Kästner premohol svoju nesmelosť sa s chuťou sa pustil do jedla. Ku koncu večera k nemu pristúpila domáca pani a pohŕdavo sa ho spýtala:
Isto ste už dlhší čas snívali o tom, aby ste sa dostali do lepších spoločenských kruhov, pravda, pán Kästner?
Áno, ale aj u vás je celkom príjemne, – odpovedal mladý muž.

Sovietski vedci Kapica aLandau sa bavili na recepcii s poľským vedcom Infeldom. Dostali sa až k hádankám. Kapica začal:
Psovi uviazali na chvost panvicu. Pes uteká a panvica hlučne udiera o skaly na ceste. Akou rýchlosťou musí pes bežať, aby nebolo počuť hluk panvice?
vedci dlho rozmýšľali, ale rozlúštenie nenachádzali. Nakoniec im to Kapica prezradil:
Pes musí bežať rýchlosťou, rovnajúcou sa nule!

Maďarský humorista a satirikFrigyes Karinthy urobil veľa radosti svojim známyma priateľom venovaniami, ktoré písal do svojich kníh. malému Paľkovi Bródymu, ktoréhopríhody v škole použil v knihe “Pán profesor, prosím”, venoval túto knihu nasledovne:
Paľkovi Bródymu na znak jeho úcty ku mne. Karinthy.

Hudobný skladateľ Emerich Kálmánnavštívil svojho času hitlerovský Berlín. Po návrate domov sa ho opytovali priatelia na pomery v hlavnom meste “tisícročnej ríše”.
Pomery? Úžasné! Tam vám každému lietajú pečené holuby do úst!
Naozaj? – čudovali sa.
Áno, len sa nik neopovážil ústa otvoriť!

O členovi Mestských divadiel pražských Vladimírovi Klemensovi bolo známe, že sa veľmi bojí psov. Robili si z neho posmech a on sa prečo rozhodol, že si zadováži psa čo možno najväčšieho. Sledoval inzeráty, kde sa psy ponúkali, až sa mu zapáčila ponuka jednej pani z Vinohradov. Vybral sa na uvedenú adresu, zazvonil pri bránke vily a zhrozil sa. Z búdy sa vyvalil novofunlandský bernardín, priam psí obor. Keď sa objavila pani domu, Klemens sa opýtal:
To je vari ten pes, ktorého núkate?
Nie, – odpovedala majiteľka, – to je len jeho šteňa!

JozefKainar bol nielen významným básnikom, ale aj vtedajšou mládežou uznávaný pesničkový textár. Bol tiež výborným spoločníkom a k vtipnému odhadu situácie nemusel chodiť ďaleko. Raz sedel v klube Zväzu spisovateľov so svojim priateľom Norbertom Frýdom. Ten sa mu priznal:
Vieš, že som za reedíciu románu “Krabica živých” dostal tridsať tisíc?
Jozef Kainar sa hneď s účasťou opýtal:
Tú pokutu si zaplatil alebo si ju musíš odsedieť?

Sovietsky fyzik Igor Vasilievič Kurčatov, známy pracovník v problémoch termonukleárnej reakcie, poslednú dobu často chorľavel. Liekom aj lekárom sa vyhýbal, v krajnom prípade bol ochotný odpočinúť si nejaký čas v lone prírody. Keď ho choroba pripútala na lôžko, musel prísne užívať lieky. Aj tu sa snažil oklamať.
Počúvaj, Igorko, – kárala ho manželka, – nebuď taký tvrdohlavý, veď to sú tie najlepšie lieky, ktoré ti mohol lekár predpísať, užívaj ich!
Poznám veľa dobrých liekov, – poznamenal Kurčatov, len či mi ich predpisujú aj dobrí lekári?!

Erich Kästner, známy spisovateľ a autor mnohých epigramov, bol raz pozvaný na večierok mladých literátov. Predvádzal sa tam jeden z nich, o ktorom bolo známe, že čerpá príliš často z diel antických autorov. Keď sa po večierku opytovali Kästnera, čo o dielach súdi, konštatoval, že sa cítil ako na špiritistickej seanse. Na udivenú otázku, ako to myslí, odpovedal:
Nuž tak, každú chvíľu sa tam citoval iný duch!

Známy komik Danny Kayesa raz vyslovil o nešťastí:
Jestvujú iba dva druhy nešťastia medzi ľuďmi. Nešťastie, ktoré postihne nás a šťastie, ktoré stretne našich blížnych!

Anglický spisovateľ Rudyard Kipling býval niekoľko dní v newyorskom hoteli. Skôr než odcestoval, povedal majiteľovi hotela, že v takom mizernom podniku ešte v živote nebol. Pri platení potom našiel na účte aj takúto položku:
Za počúvanie bezočivostí – päť dolárov!

Spisovateľ Gottfried Kellersa dokázal zaujímavým spôsobom zbavovať koketných žien. Keď sa ho jedna blondínka spýtala, koľko jej háda rokov, odpovedal:
Tridsaťpäť!
To ste sa ale pomýlili o desať rokov, majstre! – ohradila sa madam.
Nehovorte! Vy máte v skutočnosti štyridsaťpäť? To je neuveriteľné!
A bolo po známosti.

Popredný predstaviteľ švajčiarskej kultúry, nemecky píšuci prozaik a lyrik Gottfried Keller nebol práve abstinentom. Raz ho zachvátili také prudké bolesti, že jeho sestra Regula, ktorá mu viedla domácnosť, zavolala lekára. Lekár prišiel, vyšetril pacienta a keď už chcel povedať príčinu prudkých bolestí, skočil mu Keller do reči:
Je to od jedla, pán doktor?
Lekár sa usmial.
Od tekutín!
Počula si, Regula, to sú tie tvoje večné a strašné polievky!
Herec Emil Artur Longenbol takým milovníkom opojných nápojov, že vodu doslova nenávidel. A tak raz, keď si na umývadlo postavil fľašu od ginu s čistou vodou z opatrnosti na ňu napísal:
Len pre vonkajšie použitie!

Americkému spisovateľovi JackoviLondonoviraz počas choroby predpísal lekár aj prísnu zeleninovú diétu. Na kvetinové dary od priateľov odpovedal:
Ďakujem za pozdravy. Chutia výborne!

S profesoromLhotákomviedol nerovný boj jeden z jeho poslucháčov. Pri skúške sa diskusia krútila okolo alkaloidov a študent plával.
Dám vám dostatočnú, ale ešte mi napíšete recept na strychnín.
Mládenec napísal: RP Strychnini nitrici gr. 2, 00. A nič viac.
To je všetko? – ozval sa zúrivo Lhoták. – Čisa takto píše recept, nota bene na takýprudký jed? Do čoho má lekárnik jed vložiť? Kde a kedy bol recept napísaný? Na aký účel má byť vydané toto smrteľné nebezpečenstvo?
Medik vzal svoj recept a rezolútne naň napísal:
Pre pána profesora Lhotáka!

Abrahám Lincoln chodil veľmi rád do školy. Učil sa sám a iba čas od času naňho dozeral súkromný učiteľ. Ten raz urobil hygienickú kontrolu. Lincoln ukázal pravú ruku. Tá bola špinavá. Učiteľ sa rozčúlil:
Nepotrestám ťa, ak mi ukážeš špinavšiu ruku, než je táto!
Malý Lincoln sa usmial a víťazoslávne ukázal ľavú ruku.

Hudobný skladateľ Franz Lehárvedel byť niekedy nepríjemne vtipný. Raz ho pozval známy viedenský bankár, ktorý si potrpel na návštevy slávnych ľudí:
Majstre, príďte určite, – zdôrazňoval vo svojom liste, – moja pani bude hrať vaše skladby a dcéra ich bude spievať.
Lehár poslal obratom odpoveď:
Ďakujem za pozvanie, prídem presne o deviatej!

FranzLiszt koncertoval v dome bohatej dámy, ktorá sa po koncerte opýtala:
Majstre, je to pravda, že klaviristom sa človek musí narodiť?
Liszt bez rozmýšľania odpovedal:
Nuž, je to tak, madame. Kým sa nenarodí, nemôže hrať na klavíri!

Na spoločenskom večierku sa ktosi opýtal Viliama Lessinga:
Majstre, povedzte mi, aký je vlastne rozdiel medzi komédiou, drámou a tragédiou?
Lessing pohotovo odpovedal:
Skutočnosť, že to neviete, je pre mňa komédiou, pre spoločnosť drámou a pre vás tragédiou!

Známy nemecký maliar WilhelmLeibl bol v mladosti pastierom. Povráva sa, že v istej spoločnosti sa obrátil na vtedy už známeho umelca jeden z hostí s otázkou:
Vraj ste mali smutnú mladosť?!
Prečo? – spýtal sa Leibl.
No, hovoria, že ste pásavali ovce.
To je pravda.
Ale to predsa nie je veselé zamestnanie.
Záleží na tom, ako pre koho. Moja práca mala aj svoje dobré stránky. Odvtedy rozoznám každú baraniu hlavu na prvý pohľad.

Keď sa raz pri večeri, ktorú usporiadal pre svojich priateľov Ferenc Liszt, niekto opýtal, prečo sa ako skladateľ takých veľkých skladieb, ako je Danteovská symfónia znižuje natoľko, že píše fantázie pre talianske opery, Liszt odpovedal:
Môj priateľ, keby som napísal len Danteho, nemohol by som vám dnes predložiť pstruha a chladené šampanské!

Franz Liszt nemaldobréskúsenosti s mocnými tohto sveta. Neraz sa stalo, že padla kosa na kameň. Raz bol pozvaný do Ruska, aby zahral na dvore cára Alexandra II.
Cár Alexander, ktorý osobne hudbu príliš neobľuboval, počas Lisztovho vystúpenia dosť hlasno debatoval s kniežaťom Dolgorukým. Liszt prestal hrať.
Ale, ale, drahý pán Liszt, len vy pokračujte, – ozval sa cár Alexander, – mňa vaša hra vôbec neruší!

Vo vojne Juh proti Severu mladý dôstojník oznámil prezidentoviLincolnovi, že nepriateľ zajal jedného generála a dvanásť mulíc.
Koľká to škoda! – zvolal Lincoln. – Každá z tých mulíc má cenu dvesto dolárov!

FiorellaLa Guardia , ktorý bol až do svojej smrti starostom mesta New York, mal veľmi tajnú túžbu, aspoň raz v živote dirigovať skutočný orchester. Raz ho pozvali newyorskí hasiči, aby dirigoval ich orchester. Samozrejme, že s radosťou prijal.
Hasiči chceli z tejto akcie chceli riadne vyťažiť a tak koncertu urobili riadnu reklamu. Dokonca aj uvádzači boli v špeciálnych uniformách a všade svietili farebné reflektory. Len La Guardia chcel byť posudzovaný iba podľa hudobných kvalít. Vyhlásil:
Neberte na mňa žiadne ohľady. Jednajte so mnou tak, ako keby som bol napríklad Toscanini…

Félix von Luschan, známy nemecký etnograf a antropológ, precestoval levantské krajiny a preslávil sa hlavne vykopávkami mesta Sendžirli, kde prispel k objasneniu príslušnosti starovekých Chetitov.
Raz viezol do Viedne na vedecký zjazd niekoľko kostier černochov. Na colnici vznikli ťažkosti, lebo pre kostry tam neboli vo formulároch rubriky. Profesor Luschan však prišiel na dobrý nápad. Kostry zapísal do rubriky – predmety upotrebené a obnosené. Ukázal bezradný colníkom tento bod zoznamu a zdôvodnil:
Sami uznáte, že tí čierni nebožtíci už za živa svoje kostry značne obnosili a tak nemusím za opotrebované predmety clo zaplatiť! Colníci nič nenamietali.

Nemecký filozof G. W. Leibnitz skúšal raz jedného podpriemerného kandidáta. Pohoršene ho karhal:
Veď vy ste sa na tú skúšku vôbec nepripravili!
Nešťastník sa ospravedlňoval:
Pán profesor, ja som sa poctivo pripravoval!
verím vám, – poznamenal Leibnitz, – badám však, ťa ste sa pripravili iba na to najhoršie!

Slávny maliar Max Libermann oslavoval svoje sedemdesiatiny. Na slávnosti ho oslovila pekná mladá žena:
Majstre, zbožňujem vaše obrazy. nedávno som bola jedným vaším obrazom tak očarená, že som ho vrúcne pobozkala. Bol to pravý Liebermann.
Starý majster sa usmial a poznamenal:
To ma veľmi teší, madame, ale povedzte, oplatil sa vám ten bozk?
Nie, – rozpačito odpovedal mladá dáma.
Tak potom to nebol pravý Liebermann!

Najradšej pracujem v noci, vtedy som najproduktívnejší, povedal istý mladý skladateľ FranzoviLehárovi.
To je možné, v noci sa predsa najlepšie a najľahšie kradne, odpovedal majster ľahkejmúzy.

Sofia Lorenová si vypočula namyslenú samochválu amerického plukovníka:
Môj pradedo bojoval s Garibaldim, môj dedo v prvej svetovej vojne, môj otec v druhej a ja som bojoval vo Vietname. Čo na to poviete?
Vy ste ale neznášanlivá rodina! – odpovedala Lorenová.

Slávny skladateľ a klavírny virtuóz Franz Liszt sprevádzal na jednom koncerte snaživého violončelistu. Sólista hral tak mizerne, že to Liszt nemohol vydržať a tak začal mocne udierať do kláves, aby neznámeho muzikanta prehlušil. Ten ho však upozornil:
Tichšie, majstre, veď ja sám seba nepočujem!
To ste jediný šťastný človek na tomto koncerte! – odpovedal nahnevane Liszt.

Sinclaira Lewisasa po premiére jeho hry opytovali novinári:
Vážený majstre, čo vás najviac priťahuje k divadlu?
Herečky, – odpovedal pohotovo autor.

Ferenc Liszt hral a weimarskom dvore na počesť cisárových hostí z Ruska. Počas hry sa začal cár Mikuláš s akýmsi komorným radcom nahlas rozprávať. Liszt v tej chvíli prerušil hru. prekvapený cár sa ho spýtal:
Prečo nehráte?
Majster sa hlboko uklonil:
Keď panovník hovorí, má každý mlčať…

Pri svojej prednáške razLunačarskij medzi rečou uviedol Leninov výrok. Na to sa prihlásil jeden poslucháč, ktorý mal Leninovo dielo dôkladne preštudované:
Anatolij Vasiľjevič, toto Lenin nikdy nepovedal!
Vám možno nie, – odpovedal Lunačarskij, – ale mne áno!

K slávnemu chirurgovi JánoviLewitovi sa dostal raz pacient, ktorý ochorel na nádorové ochorenie hlasiviek. Profesor Lewit ho s úspechom operoval a pacientovi sa čoskoro vrátil hlas. Pri rozlúčke pacient srdečne ďakoval profesorovi, mal však zvedavúotázku:
Veľmi by ma, pán profesor, zaujímalo, koľko by taká operácia stála napríklad v USA?
Profesor Lewit sa usmial a odvetil:
Milý môj, radšej sa ani nespytujte, stratili by ste reč aj druhý krát!

Keď zomrel slávny Moliére, parížske duchovenstvo nechcelo dovoliť, aby tento vynikajúci umelec bol pochovaný do posvätnej zeme. Ako dôvod uvádzali, že bo hercom. Celá trápna záležitosť sa dostala až k francúzskemu kráľovi. Ľudovít XIV. sa opýtal:
Ako hlboko siaha posvätná pôda?
Mŕtvi sa obvykle pochovávajú štyri stopy hlboko, odpovedali duchovní.
Tak teda zakopte Moliéra šesť stôp hlboko, – rozhodol kráľ, ktorý si Moliéra veľmi vážil.

Istý alchymista napísal učenú knihu o tom, ako sa dá vyrobiť zlato a venoval ju pápežoviLevovi X. v nádeji, že ho pápež bohato odmení. O týždeň dostal od pápeža prázdne vrecea list, v ktorom bolo napísané:
Blahoželám vám k Vášmu veľkému objavu a posielam vám toto vrece, aby ste mali kam uložiť zlato, ktoré sa vám iste podarí vyrobiť.

Vo vojne Severu proti juhu sa stal generál Mac Kenanzaprisahaným zástancom zdržovacej taktiky. Po jednom neslanom nemastnom útoku dostal od prezidentaLincolnalist:
Drahý Mac Kenan! Ak už nebudete svoju armádu potrebovať, rád by som si ju
na nejaký čas vypožičal. Pozdravuje Vás Lincoln.
Generála obsah listu riadne nazlostil a okamžite odpovedal:
Pán prezident, považujete ma za somára? Mac Kenan.
Nepovažujem, – znela prezidentova odpoveď, – ale môžem sa mýliť!

Na domácom koncerte u grófky Lipinskej hral Brahms jednu zo svojich sonát. Keď skončila, jedna dáma si odopla zo šiatružu, podľa ju skladateľovi a nadšene zvolala:
To je zázračné, majstre! Aká vrúcnosť v adagiu! Ako vôbec dokáže smrteľník
stvoriť také nebeské melódie?
To je jednoduché, – prerušil ju Brahms, – nakladatelia si ich objedávajú…

Profesor revúckeho gymnázia Gustáv Lojko dal raz Jánovi Abaffymu za grécku úlohu takúto známku:
Na takúto prácu posledný raz predsa ešte takmer sotva dostatočne.

SophiiLorenovejsa pri audiencii vo Vatikáne zviezla z pliec šatka a odhalila jej poprsie.
Ó, svätý Antonko! – vzdychol si jeden z biskupov.
Vtom sa ozval hlas:
Dobre si urobil, syn môj, že si ma zavolal. Naozaj je na čo sa pozerať!

Krᾼudovít XIV. venoval svojej sestre opátstvo v Calles. Hostia prítomní na slávnosti boli oslnení bohatými oblekmi, hudbou a účasťou veľkého množstva vysokého
duchovenstva.
Vyzerá to tu ako v raji, – nadchýnala sa jedna dáma.
Nie, – odpovedal Ľudovít XIV. , – v raji nie je toľko biskupov!

Málokto vie, že čardáš sa stal známym tancom na svete zásluhou Franza Liszta. Na fašiangy v roku 1842 usporiadali v Budapešti na Lisztovu počesť veľký les. Liszt okolo polnoci konštatoval, že ples sa ničím nelíši od podobných podujatí v Paríži, či Londýne a že by rád videl niečo írečito maďarské. Vtedy sa našli dvaja súrodenci a ponúkli sa zatančiť temperamentný tanec, ktorý tancujú vinohradníci po vinobraní. Liszt bol nadšený. A netrvalo dlho, tanec nazvaný podľa čárdy, čiže vidieckeho hostinca, úspešne konkuroval módnym tancom a plesoch vo Viedni, Paríži, Londýne
a Petrohrade.

Lónay, jeden z ministrov financií v bývalom Uhorsku, nenosieval rukaviceani v najhorších zimách. Každý sa tomu čudoval, iba jeden z jeho daňovníkov nie. Vysvetlil:
Bodaj by mu bolo zima na ruky, keď ich má stále v našich vreckách!

KLisztovi raz prišla sebavedomá mladá dáma. Bez okolkov si sadla za klavír, zahrala a chcela poznať skladateľov názor.
Na pedály šliapete celkom dobre, dodržiavate takt…
Áno? – zažiarila klaviristka.
Pri šijacom stroji by ste sa mohli niekam dopracovať!

Lessingov priateľ, profesor Neumann z Budyšína raz napísal poviedku o rozume a šťastí a tú potom predložil Lessingovi, aby ju posúdil. Ten sa pozrel do rukopisu a povedal:
Človeče, ako môžeš písať o veciach, ktoré si nikdy nemal a si ich nepoznal?!

Pýtali sa novinári známeho slovenského humoristu MilanaLechana:
Jete hovädzie mäso? Môže byť chlap chlapom, keď neje mäso?
Vzhľadom na šialené dojnice, prestal som nielen konzumovať, ale aj stvárať kraviny. Robím si iba psinu. Keďže vegetariáni majú zelenú krv, váham. Ak však muž neje mäso, je v podstate slabá žena. A pretože už dlhšie túžim po zmene, hádam takáto bude vhodná…

Francúzsky spisovateľLamonthe – Levayerpočas vlády Ľudovíta XIV. napísal raz nie veľmi úspešnú knihu.
Len pokoj, – povedal svojmu nakladateľovi, – ešte mám toľko vplyvu na kráľovskom dvore, aby som dosiahol zákaz jej predaja!
A naozaj. kniha sa ocitla a indexe a hneď sa rozpredala. Dokonca vyšla aj v druhom vydaní.

Keď pápežLev XII. slávil päťdesiat rokov svojho biskupstva, chcel mu kardinál povedať niečo zaliečavé:
Prosíme Boha, aby vám dal ešte päťdesiat rokov.
Pápež pohotovo odvetil:
Neklaď hranice Božej prozreteľnosti…

Mladý a ešte neznámy hudobný skladateľ vyčítal svojmu kolegovi, taktiež mladému a ešte neznámemu skladateľovi:
Ukradol si mi niekoľko taktov z môjho diela!
Naopak, môj milý, nie ja, ale ty si kradol z môjho diela, takmer celú melódiu, – bránil sa obvinený. Tak veľmi sa pochytili, že spor hnali pred súd. Súd si povolal za znalca populárneho operetného skladateľa Franza Lehára. Predsa súdu oboznámil znalca s predmetom sporu a spýtal sa ho:
Mohli by ste povedať súdu, majstre, ktorý z týchto dvoch je
poškodený?
Franz Lehár sa iba usmial a odpovedal:
Ani jeden, pán predseda… V skutočnosti je poškodený tretí a to Jacques Offenbach, – ide totiž o jeho melódiu.
Na súde si uľahčene vydýchli…

Dôvod, prečo si Angličania v minulosti zakladali kolónie, najmä v tropických krajoch, kde je veľa slnečných dní, vysvetlil raz
Jack London vo svojich Listoch z Anglicka. Okrem iného napísal:
Koncom týždňa odchádzam do Kentu zbierať chmeľ. V Anglicku som už štrnásť dní a každý deň tu riadne pršalo. Veru sa už nečudujem, že sa z úbohých Angličanov stali najväčší kolonizátori!

Nemecký fyzik profesorLangsa raz pýtal študenta, ktorého práve skúšal:
Povedzte mi, čo sa stane, ak stlačím gombík elektrického tlačidla okrem toho, že zaznie zvonček?
Stlačením gombíka na tlačidle sa uzavrie elektrický obvod od zdroja ku zvončeku. Elektrický prúd uvedie do pohybu… – vysypal svoje vedomosti študent a naberal dych.
Starú belu, – prerušil ho profesor, – ak stlačím tento gombík, v minúte pribehne školník! To sa stane!

Franz Lehár nebol nikdy nadšený vojenskou kariérou svojho brata – generála. Keď sa ho v spoločnosti opýtala jedna dáma, či je on bratom slávneho generála Lehára, Franz odpovedal:
Ale nie, madame, to on je mojím bratom!

Veľký ruský fyzik P. N. Lebedev bol nepriateľom prázdnej, neplodnej učenosti.
Moja knižnica, – hovorieval, – toho vie oveľa viac ako ja, a predsa nie ona je fyzik, ale ja!

Franz Lisztbýval veľmi podráždený, keď ho v spoločnosti prinútili, aby hral. Raz bol hosťom istého bankára, ktorý sa hneď po jedle spýtal:
Zahráte nám niečo, majstre?
Skladateľ pristúpil ku klavíru, prstom prešiel po klaviatúre, zatvoril klavír a povedal:
Myslím, že som svoj obed zaplatil!

Nemecký maliar a grafik Max Liebermann mal mecenáša, ktorý ho stále prenasledoval tvrdením, že málo pracuje. Raz ho navštívil a Liebermann si práve pochutnával na dobrej cigarete a lebedil si.
Myslel som, že vás nájdem v plnej práci a vy si zatiaľ užívate. prečo nemaľujete?
Veď dostávate za vaše obrazy slušné honoráre, všetky sa ľahko predajú.
Liebermann sa nedal vyrušovať a odpovedal:
Milý pane! Nie je to také jednoduché, ako si myslíte! Musíte vziať raz pre vždy na vedomie, že ja som sa s umením neoženil, ja s ním udržiavam iba trvalé priateľstvo!
Česká spisovateľka Marie Majerovátrpela v čase písania svojho románu Siréna akousi zdĺhavou nespavosťou. Zavolala si lekára a ten jej po starostlivom vyšetrení povedal:
Pani spisovateľka, predpíšem vám prášky na spanie, to vám bude stačiť na pár týždňov!
Zamyslela sa nad jeho slovami a dovolila si trochu zaprotestovať:
Ďakujem veľmi pekne, pán doktor, ale tak dlho by som vlastne ani nechcela spať!

Známy maďarský dramatik Ferenc Molnár si raz v Paríži vyšiel na večernú prechádzku. Na rohu bulváru ho oslovila miestna kráska a ponúkla mu na večer svoju spoločnosť.
A koľko by to stálo? – vyzvedal sa Molnár.
Päťsto frankov, mon chéri. . .
Myslím, že päťdesiat by stačilo! – navrhol Ferenc, ale dievča sa zvrtlo a odišlo.
Na druhý deň išiel Molnár so svojou ženou do kina a tam stretol tú krásku zo včerajška. Keď okolo neho prechádzala, pošepla mu do ucha:
Teraz sami vidíte, čo je možné dostať za tých vašich päťdesiat frankov!

Wolfgang AmadeusMozartsa ukrutne zaľúbil do jednej speváčky, tá však očividne dávala prednosť inému. Mozart žiarlil vášnivejšie ako Othello a tajne myslel na pomstu. Ale akú? Nakoniec zložil dve mimoriadne ťažké árie a tešil sa, ako na nich milá speváčka stroskotá. Veľmi sa však prepočítal. Práve tieto dve árie vyspievala umelkyňa na výbornú a tak sa ešte viac zdôraznili spevácke kvality jej umenia.
Prekvapený Mozart rytiersky porážku prijal, v mene svojho veľkého citu speváčke odpustil a ponechal ju svojmu sokovi.

Francúzsky mysliteľ Michel deMontaignenapísal vo svojom diele “Eseje”túto myšlienku:
Človek je tvor nezmyselný. Nedokáže vytvoriť ani toho najmenšieho červa, ale bohov vyrábal po tuctoch!

W. A. Mozartbol častým hosťom na dvore rakúskeho cisára Jozefa II. Svojim otvoreným správaním si znepriatelil mnohých meštiakov. Keď sa raz jeden ponosoval, cisár mu odpovedal:
Meštiakov môžem mať koľko chcem, ale Mozarta len jedného.

Francúzsky filozof Michel de Montaigne pri jednej príležitosti konštatoval:
Zdá sa, že najspravodlivejšie na tomto svete je rozdelený rozum.
Prečo tak súdite? – opýtal sa hlas so spoločnosti.
Pozrite sa, dosiaľ si eštenik nesťažoval na jeho nedostatok!

Alberto Moravia, na otázku, či si myslí, že neverné ženy pociťujú akúsi ľútosťnad svojim činom, povedal:
Všetky ženy pociťujú ľútosť! Tie verné však oveľa väčšiu ako tie druhé!

Raz sa podarilo jednému historikovi umenia pristaviť českého socháraMyslbeka so želaním, aby mu prezradil nejaké podrobnosti o vzniku sochy kniežaťa Václava:
Majstre, čo by ste mi mohli povedať o soche svätého Václava?
Čo by som vám mohol povedať? – zamyslel sa Myslbek, – poďte bližšie!
Pritiahol si historika za gombík a prezradil:
Stojí na Václavskom námestí…

Známa americká filmová herečka českého pôvodurokov Hedy Lamarová vydala svoje pamäti pod názvom “Extáza a ja”. Okrem iného napísala v nej o svojich šiestich manželoch:
Továrnik Mandl si ma zobral, aby som sa mu starala o dom.
Filmový producent Gene Merkey si ma vzal, aby si mal na kom vyskúšať vplyv svojho cynizmu.
Herec John Loder si ma vzal, aby mal útulný domov, bez veľkých vzrušení.
Naftový milionár Lee Howard hľadal spoločníčku na pitie vodky a do veselej partie.
Dirigent orchestra Teddy Staufer potreboval pre svoje obchody peknú fasádu.
Advokát Lew Boies sa chcel jednoducho odpútať od svojej rodiny…

Jeden z ministrov financií v bývalom Uhorsku Lónyaynenosieval rukavice ani v najtuhších mrazoch. Každý sa mu čudoval, iba jeden z jeho “daňovníkov ” nie:
Bodaj by mu bola zima na ruky, keď ich má stále v našich vreckách!

V meste St. Louis mali operovať boxeraJoe Lugana. Keď už ležal na operačnom stole, povedali mu, aby rátal do desať. Pri čísle päť už skoro spal, no rátal hrdinsky ďalej. Pri čísle deväť zrazu pozbieral všetky sily, vyskočil zo stola a zaujal postavenie ako v ringu.

PrezidentaLincolna raz pristihol cudzí diplomat, ako si čistí topánky.
Čože, pán prezident, vy si čistíte vlastné topánky?
Áno, – povedal pokojne Lincoln. – Čie topánky by som podľa vás mal čistiť?

To bola včera strašná noc, – rozprávalLessing, všetci sme v kartách všetko prehrali, iba jeden jediný vyhral.
Prečo hráte o tak vysoké výhry, – namietala jeho priateľka, – máte hrať iba tak, o česť!
To sme zo začiatku tiež hrali, – povedal slávny dramatik, – ale potom sme museli stávky o dva toliare zvýšiť, pretože o tak málo, ako je česť, nechcel nik hrať!

KniežaLichtenberg sa raz stal pre svoje veľké uši predmetom zlomyseľnej poznámky o somárovi. Spisovateľ iba s úsmevom poznamenal:
A teraz si predstavte moje uši a váš mozog. To by bol somár priam unikátny!

Nemecký fyzik a spisovateľ Georg Christoph Lichtenberg bol považovaný za najväčšieho nemeckého satirika osemnásteho storočia. Raz sa ho priatelia spýtali:
Kto je podľa vás najšťastnejším človekom na Zemi?
Lichtenberg odpovedal:
Lekár. Lebo za úspechy ho vynášajú do neba a jeho neúspechy kryje čierna zem!

Známy francúzsky básnikLamartine písal väčšinu svojich básní na prechádzke, alebo v sedle koňa. Boli to iba časti básní. Bez prečítania ich posielal priamo do tlačiarne. Raz ho požiadala vlastná žena, aby jej svoju poslednú zbierku prečítal.
Moja drahá, – povedal jej na to Lamartine, – človek píše básne preto, lebo mu za ne platia, ale čítať ich, to by bola nuda!

Mladý a ešte neznámy viedenský skladateľ Franz Lehár vyčítal svojmu kolegovi, tiež začínajúcemu skladateľovi:
Kradneš mi takty z môjho diela!
Naopak, môj milý, – ozval sa obvinený, – nie ja tebe, ale ty mne si ukradol takmer celú melódiu!
Natoľko sa pochytili, že spor skončil u súdu. Súd si prizval ako odborníka Franza Lehára. Sudca ho oboznámil s predmetom sporu, predložil notový materiál a potom ho vyzval:
Majstre, mohli by ste nám povedať, ktorý z týchto dvoch je poškodený?
Ani jeden, – zasmial sa Lehár, – v skutočnosti je poškodený tretí a to Jacques Offenbach, lebo ten je autorom uvedenej melódie.
Súd si uľahčene oddýchol, lebo Offenbach sa zatiaľ proti odcudzeniu hudobnej myšlienky neozval.

Slávny maliar zvierat Edwin Landseer sa stretol v Lisabone s kráľom a jeho dvorom.
Som rád, že vás poznávam, – povedal kráľ, – mám veľmi rád zvieratá.
Maliar si prezrel dvoranov a na kráľov dvojzmyselný kompliment odpovedal:
Aj ja, vaša výsosť, preto som aj prišiel!

Madam Pompadour sa stretla s kráľomĽudovítom pri vstupe do auly. Zastala, aby kráľ mohol prejsť prvý.
Nech sa vám páči, – ponúkol ju kráľ s úsmevom, – krása dávnejšie vládne svetu ako králi!

Lykurgosbol sparťanský zákonodarca, autor ústavy, ktorá mala za úlohu zachovať patriarchálne zriadenie. Raz sa ho spýtal istý cudzinec:
Ako trestáte cudzoložníkov v Sparte?
U nás niet cudzoložníkov, – odvetil Lykurgos.
A keby sa predsa len našli?
Potom by dotyčný musel za trest odovzdať štátu vola s takým dlhým krkom, aby z hory Taigetos mohol piť vodu z rieky Euratas.
Cudzinec sa začudoval:
Ako môže mať niekto takého vola?
A ako môže byť v Sparte cudzoložník? – spýtal saLykurgos.

K Augustovi Lumiérovi pristúpila raz istá dáma so slovami:
Prepáčte, mám tú česť zhovárať sa s pánom Lumiérom?
Nie, vážená pani, ja som iba jeho brat.
Pretože to isté jej povedal predtým aj Louis Lumiére, dáma rozpráva svojim priateľom, že Lumiére vlastne neexistuje. Po svete sa potĺkajú iba jeho dvaja bratia.

Veľký hudobný skladateľ Franz Lisztstretol na ulici šarvanca, pristavil ho a opýtal sa:
Koľko máš rokov?
Šesť, – znela odpoveď.
Liszt pokýval hlavou a poznamenal:
Vravíš, šesť. Nechápem, ako si sa mohol za taký krátky čas natoľko zašpiniť!

Jeden poslucháč svetoznámeho vedca, chemika Justusa von Liebiga
sa vychvaľoval, že vynašiel tak účinné rozpúšťadlo, ktorému nič na svete neodolá. Všetko rozpustí.
Staručký profesor sa na študenta pozrel dlhým, skúmavým pohľadom
a potom sa ho opýtal:
Vážený pán kolega, vedeli by ste mi tiež prezradiť, v čom ten váš zázračný prostriedok prechovávate a v čom mi ho chcete priniesť ukázať?

Slávna talianska filmová hviezda Sofia Lorenovávyhlásila o maxi móde:
Maxi je pekná iba s veľkým rázporkom. Ináč by muži zabudli, ako vyzerá ženská noha!

Poľská klaviristka Wanda Landowska rozprávala raz túto anekdotu:
Istý františkán bol spovedníkom muža, ktorého povolaním bolo klobučníctvo. Kajúcny klobučník raz odrecitoval pri spovedi celé litánie svojich ľúbostných hriechov, ctihodný otec ho prerušil a opýtal sa:
Drahý synu, kedy vy vlastne robíte klobúky?

Známy nemecký maliar Wilhelm Leibl bol ako chlapec pastierom. V jednej spoločnosti sa na neho obrátil namyslený aristokrat s netaktnou otázkou:
Vraj ste mali smutnú mladosť, majstre.
Prečo myslíte? – opýtal sa Leibl.
Hovorí sa, že ste museli pásť ovce.
To je pravda.
Ale to predsa nie je veselé zamestnanie.
Záleží na tom, – zakončil Leibl rozhovor, – pre koho. Moja práca mala aj svoje dobré stránky. Od tých čias rozoznám každú baraniu hlavu na prvý pohľad!

JurajĽudovít, kráľ anglický, škótsky a írsky si veľmi ťažko privykal na nové prostredie. Najviac ho zlostilo, že cez záhradu jeho paláca vedie verejná cesta. Rozhodol sa, že cestu uzavrie. Zavolal si prvého ministra a spýtal sa ho:
Čo by to stálo, keby som dal záhradu oplotiť?
Stálo by to tri koruny, Vaše veličenstvo.
Iba tri koruny? Ako tomu mám rozumieť?
Jednoducho: tri koruny! Anglickú, škótsku a írsku!
Záhrada zostala bez plota!

Francúzsky básnik a rozprávkár Jean L a Fontainebol veľmi zábavný človek. Ľahko sa však dostával do pomykova. Raz prišiel k svojmu lekárovi. Medzitým, čo ho lekár vyšetroval, prišiel do ordinácie La Fontainov syn.
Len poďte ďalej, – pozval ho lekár. Mladík však bez slova odišiel. Po prehliadke lekár vyprevádzal svojho hosťa, ktorý sa ho medzi dverami opýtal:
Kto bol ten mladík, ktorého ste volali do ordinácie?
Vy nepoznáte vlastného syna? – prekvapene sa opýtal lekár.
Ale áno, – odpovedal s úsmevom La Fontaine, – zazdalo sa mi, že som ho už niekde videl!!

Sofie Lorenovej sa raz spýtali:
Prečo majú krásne ženy u mužov väčšie šťastie a úspechy ako ženy múdre?
To je jednoduché, – odpovedá Sofia, lebo len veľmi málo mužov je slepých, ale hodne je ich hlúpych!

Raz priniesol mladý majster majstroviLiebermannovi ukázať svoj najnovšíobraz, nazvaný Koniec svete.
Áno, – pokyvoval majster hlavou, – to je skutočne katastrofa!

Keď bol FerencLisztvBratislave, pozvali ho na veľký ples. Umelec pozvaniu vyhovel a navštívil palác, v ktorom sa ples konal. Príjemne sa tu zabával. Po polnoci sa pri prípitku zoznámil so sympatickým šľachticom a pri prechádzke po sále mu povedal:
Vidíte tú dámu? Veľmi sa mi páči… Čo myslíte, budem mať u nej úspech?
Ťažko povedať, – poznamenal šľachtic. – Ale tak či onak, informujte ma o výsledku.
Dovoľte! – ohradil saLiszt. – Ako môžete byť tak nespôsobne zvedavý?
Totiž… ja som jej manžel.

V lietadle nad Atlantikom hovorí stará pani svojej susedke:
Vy ste taká krásna, že by ste mohli byť filmovou herečkou…
Ja som Sofia Lorenová.
Na mene nezáleží, veď to si môžete zmeniť.

Taliansky operný spevákLablache vynikal nielen skvelým hlasom, ale aj mohutnými telesnými rozmermi. Keď si raz vo Viedni privolal fiaker, aby ho odviezol do tamojšej opery, kočiš si premeral jeho vysokú a neobyčajne tučnú postavu, začudovane pokýval hlavou a nakoniec saspýtal:
Prepáčte, milosťpán, ale mám vás odviezť naraz, alebo na dvakrát?

Ľudovít XIII. zomiera. Privedú k nemu šesťročného syna – korunného princa. Ľudovít, už v delíriu, sa ho spytuje:
Ako sa voláš, chlapče?
Ľudovít štrnásty, – znela odpoveď.

Francúzsky krᾼudovít XIV. bol raz v malom kostolíku na omši. Pri kázni kňaz zvolal:
Všetci umrieme, bratia!
Vtom si všimol zamračenú kráľovu tvár a rýchlo dodal:
Totiž, takmer všetci!

Mladý spisovateľ prišiel zaLessingom a siahodlho vychvaľoval svoju knihu, ktorá mu práve vyšla. Niekoľko ráz sa Lessing pokúsil ujať slova, ale výrečný hosť mu to nedovolil. Až napokon sa ho spýtal:
Mám sa v niečom obmedziť, aby som vás neokrádal o drahocenný čas?
Netreba, ste obmedzený dosť, obmedzovať sa už nemusíte!

JackLondon raz ochorel a súčasťou jeho liečby bola aj prísna zeleninová diéta. Na kvetinové dary od priateľov odpovedal:
Ďakujem za pozdravy, chutia výborne!

Vychovávateľom mladého francúzskeho kráľa ĽudovítaXIV. bol kardinál Mazarin. Kráľ dal raz Mazarinovi hádanku:
Počujte, kardinál, viete vy, aký je rozdiel medzi vami a somárom?
Neviem, – priznal kardinál.
Vy máte kríž na prsiach a somár na chrbte.
Ale či vie Vaše veličenstvo, aký je rozdiel medzi vašou urodzenosťou a somárom? – opýtal sa ironicky urazený kardinál.
To naozaj neviem, – odpovedal kráľ.
Ani ja nie, – triumfoval Mazarin.

Americký filmový komik Stan Laurelsa v starobe sťažoval na neutešenú finančnú situáciu. Hollywood naňho zabudol a televízia tiež. Na dovŕšenie bol štyri krát rozvedený a bývalé manželky od neho neustále vymáhali vysoké výživné.
Raz po odchode exekútora si smutne povzdychol:
Ani najkrajšia žena mi nemôže dať viac, než má… zatiaľ čo ja jej musím dať aj to, čo nemám.

Za panovania francúzskeho kráľa Ľudovíta XV. bola kráľovská pokladnica natoľko vyčerpaná, že nebolo už z čoho zaplatiť ani len dvoranom. Vtedy sa speváci kráľovského divadla rozhodli, že pôjdu za ministrom financií, aby im konečne vyplatil mzdu.
Milí páni, – odvetil minister, – najprv musím zaplatiť tým, čo plačú a až potom tým, čo spievajú!

Francúzsky krᾼudovít XV. Pri istej príležitosti dal čítať svoje básne slávnemu poetovi Boileaovi.
Čo a to poviete? – spýtal sa panovník.
Veličenstvo, odpovedal Boileau, vám sa všetko podarí. Chceli ste napísať zlé verše a naozaj ste ich aj napísali!

Francúzsky spisovateľLafontainebol málovravný človek. Ak náhodou niekde prehovoril, považovali to jeho priatelia za mimoriadnu udalosť. pri istej príležitosti,
na slávnostnom obede, sa Lafontaineprihlásil o slovo.
Ticho! –vykrikovali hostia, – teraz k nám prehovorí náš málovravný spisovateľ.
Nastalo všeobecné ticho. Lafontaine povedal jednu vetu:
Polievka je presolená!

Je málo známe, že k rekordmanom v disciplíne “rozvody” patril aj slávny komik Stan Laurel, ktorý spoločne s Oliverom Hardym dokázal rozosmiať divákov na celom svete. Chudší smoliar z tejto nezabudnuteľnej dvojice bol ženatý celkom osemkrát!

Abraháma Lincolnaraz stretli jeho spoluobčania, keď práve kráčal so svojimi dvomi žalostne nariekajúcimi synmi.
Čo sa, preboha, stalo? – pýta sa jeden okoloidúci.
Nič zvláštne, – odvetil Lincoln pokojne, – len to, čo sa každú chvíľu stáva deťom na celom svete. Mám tri orechy, ale každý chlapec by chcel dostať dva!

Taliansky spisovateľ a maliar Carlo Levi patrí medzi dobrých znalcov talianskeho juhu, kde mladé dievčatá vynikajú svojou nepoškvrnenou cnosťou. Pri jednej návšteve sa opýtal Levi starostu malej dedinky, čo je príčinou tejto cnosti:
To majú naše dievčatá taký veľký strach z mužov?
Kdeže z mužov, – zasmial sa starosta, – ony majú strach z detí!

Na jednom televíznom festivale sa Pavlínky Filipovskej spýtali, ako sa volá jej druhá dcérka.
Je to Johanka, – odpovedala pyšne Pavlínka. – Je to veľmi pekné meno, – pochválila mladá herečka, – ako Johanka z Arcu.
Lenže tá ich Johanka bola už Spálená, kým sa narodila, zamiešal sa do rozhovoru ĽubomírLipský
a smejúc sa, odišiel žartovať ďalej.

Thomasovi Mannovi priniesol začínajúci literát plnú aktovku rukopisovso žiadosťou, aby mu ich posúdil. Po prečítaní niekoľkých výtvorov si ho Thomas Mann zavolal a radil mu:
Mali by ste veľmi veľa čítať, mladý priateľu!
Je to také dôležité, majstre?
Veľmi dôležité! Čím viac budete čítať, tým menej času budete mať na písanie!

Vladimír Majakovskij už ako malý chlapec mal výbornú pamäť. Otec ho nútil, aby pri rôznych príležitostiach recitoval básničky.
Od tých čias nenávidím poéziu, – často vravieval básnik.

Známa hviezda futbalového sveta Gerd Müllerpribral raz počas letnej dovolenky na váhe.
Strašné! Proti tomu musím niečo rozhodne podniknúť! – vravel zadychčane po prvom tréningu. – Pravý obranca bol o krok predo mnou, ale moje bruško už bolov ofsajde!

Raz v lete navštívilaMarie MajerováPustovne a pri tej príležitosti sa bavila s tamojším učiteľom Machom. Zrazu sa učiteľ zamyslel a v obdivnej úprimnosti vyhŕkol:
Ako mladému študentovi mi veľmi imponovalo vaše Panenstvo…
Nastal okamih trápneho ticha. Situáciu však zachránil istý spisovateľ:
To je naozaj výborná kniha. Za tú sa, drahá naša priateľka, vôbec nemusíš červenať!

V klasickej poviedke Guľôčka sa mladý spisovateľMaupassant dopustil malej nepresnosti. Pri napínavom opise cesty dostavníkom na jednom mieste doslova:
Išli jedenásť hodín, čo robilo spolu s dvomi hodinami, ktoré dopriali koňom na odpočinok a kŕmenie, plných štrnásť hodín cestovania.
Emile Zola a ostatní priatelia sa za to ešte dlho Maupassantovi smiali a nazývali ho “náš malý matematik”.

V roku 1885 vyšla nová kniha známeho francúzskeho románopisca Guy de Maupassanta román Bel Ami. Autora zavalilo množstvo listov a v jednom z nich mu manželka bohatého parížskeho bankára navrhla schôdzku. V liste bola hŕba pravopisných chýb a napokon aj otázka:
Uhádnite, majstre, s ktorou knihou som sa práve spriatelila?
Maupassant obratom odpovedal:
Madam, pokúsil som sa vylúštiť vašu otázku vo veci knihy, no naozaj neviem, ktorá by to mohla byť. Rozhodne však viem, že to neboli Pravidlá francúzskeho pravopisu!

Keď pôsobil rakúsky kancelár Metternich v Paríži, podal o ňom Napoleon túto charakteristiku:
Pán Metternich je na najlepšej ceste k tomu, aby sa stal veľkým štátnikom. Klame už takmer dokonale!

Slávny taliansky maliar Michelangelo namaľoval na svojom obraze Posledný súd postavu s tvárou kardinála Biaggiho, na ktorého bol nazlostený, lebo ho rád kritizoval. Kardinála zobrazil medzi hriešnikmi v pekle. Urazený kardinál sa sťažoval pápežovi Klementovi VII. , ktorý bol však Michelangelovi naklonený, a tak kardinála ostro odbil:
Dobre viete, kam siaha moja moc. Vyslobodiť môžem niekoho jedine z očistca, z pekla už nie!

Istý kňaz sa obrátilnaMoliéra, aby prispel na stavbu kláštora.
Mám veľmi veľa dlžôb, – odvetil veľký francúzsky spisovateľ.
Milý synu, svojmu bohu si dlžný oveľa viac ako svojim veriteľom.
Iste, ale boh ma tak kruto neprenasleduje, ako moji veritelia, – usmial sa Moliére.

Francúzsky filozof Michal de Montaigne pri jednej príležitosti konštatoval:
Zdá sa, že najspravodlivejšie na tomto svete je rozdelený rozum.
Prečo tak súdite?
Lebo dosiaľ si ešte nik nesťažoval na jeho nedostatok!

Pápež Inocent V. poveril známeho maliara AndreasaMartanella, aby namaľoval obraz, znázorňujúci päť hlavných cností spolu s príslušnými necnosťami, ktoré sú ich protiváhou. Keď bol obraz hotový, pápež neodmenil Mortenalla podľa očakávania a maliar sa ironicky spýtal:
Nemám pripojiť k namaľovaným necnostiam ešte jednu: nevďačnosť?
A pápež pokojne povedal:
Ale áno, s podmienkou, že pripojíte ďalšiu cnosť: skromnosť!

V dobe hospodárskej krízy v tridsiatych rokoch hovorili spolu maliari Mokrý a Moravec. Mokrý sa posťažoval:
Jedinými cennými papiermi, ktoré ani nestúpajú ani neklesajú, sú v dnešnej doba iba tie naše akvarely.
Veru tak, prisvedčil Moravec, – ale tiež nie je po nich nijaký dopyt!

Slávny americký spisovateľ Arthur Miller je známy tým, že si sadá za písací stroj až o šiestej hodine ráno. Na otázku novinárov, prečo pracuje tak zavčasu, odpovedal:
V tom čase všetci ostatní spisovatelia hlboko spia, preto nemám vtedy žiadneho konkurenta a to ma upokojuje!

Slávny Michelangeloraz vyrozprával svojmu hosťovi, čo všetko urobil na soche od jeho ostatnej návštevy:
Poopravil som túto časť, zjemnil tento ťah, zaokrúhlil onen sval a zvýraznil energiu tomuto údu.
Ale to sú predsa maličkosti, – podotkol hosť.
Možno, – odvetil sochár, – nezabúdajte však, že, maličkosti robia dokonalosť a dokonalosť nie je žiadna maličkosť!

Slávny francúzsky filozof Charles Louis Montesquieucestoval v roku 1728 po Taliansku. V Ríme zo zvedavosti požiadal o prijatie u pápeža. Svätý otec ho prijal veľmi vľúdne a na záver stručného rozhovoru mu povedal:
Syn môj, rozhodli sme sa udeliť vám milosť. Mocou danou nám bohom povoľujem vám a členom vašej krajiny po celý život nedodržiavať pôst.
Montesquieu s úsmevom poďakoval a ukláňajúc sa odišiel. Druhý deň ráno však dostal návštevu. Prišiel posol z Vatikánu a priniesol doklad, ktorý potvrdzoval pápežovu milosť. Podľa zvyku svätého dvora bol kspisu pripojený aj poriadny účet. Montesquieu sa pozrel na účet a povedal poslovi:
Odneste tieto doklady späť. Vážim si svätého otca natoľko, že verím jeho slovunepotrebujem k tomu žiadne písomné potvrdenie.

Wolfgang Amadeus Mozart nemal rád takzvané zázračné deti, aj keď mu história občas také kvality prisudzovala. Raz sa mu však zapáčila hra malého chlapca, za čo ho verejne pochválil. Chlapec sa muhneď zveril so svojou túžbou:
Veľmi by som chcel komponovať. Mohli by ste mi vysvetliť ako sa to robí?
Musíš sa ešte veľa učiť a počkať kým budeš starší!
Ale vy ste vraj začali komponovať už ako dvanásťročný, – namietal chlapec.
To je pravda, milý môj, – povedal na to Mozart, – ale ja som sa nikoho nevypytoval, ako sa to robí.

Rakúska cisárovnáMária Terézia trpela nespavosťou. Svojim lekárom sa neraz sťažovala:
Mám taký pocit, ako keby stále bol pod mojou posteľou. Ihneď začnite s liečbou!
A lekári nemeškali. Začali tým, že prikázali odpíliť nohy na posteli Jej veličenstva.

Guy de Maupassantťažko ochorel. 0šetrovali ho dvaja lekári, ktorí sa za ten svet nevedeli dohodnúť na spôsobe liečby. Keď sa raz hádali pri spisovateľovom lôžku, ten sa na nich obrátil so slovami:
Páni, nepreukázali by ste mi láskavosť? Až umriem, oznámte, že som zahynul na následky súboja!

JindřichMošna, slávny predstaviteľ komických postáv českého divadla, prvý predstaviteľ principála v Predanej neveste, si rád zahral mariáš. Aj v nebi hneď dával dohromady dobrú partiu. Jedného partnera už našiel a obzeral sa po treťom. Zrazu išiel okolo vážny pán:
Teší ma, ja som Pius X.
To je nič pre nás, – obracia sa Mošna k partnerovi, – my potrebujeme tretieho!

ProfesorMyslbek nie veľmi rád hovoril. Obyčajne iba niečo neurčitého zašomral a niekedy si uľavil jedovatou poznámkou. Zvlášť mal ťažké srdce na Štursu, ktorý bol jeho žiakom, Ako tak vrazil do triedy v kabáte, v klobúku a hlavne s palicou v ruke, priamo šiel k Štursovmu dielu. Zamračil sa, zdvihol palicu a už bola socha na zemi. Potom nasledovala strašná gradácia opovrhnutia:
Veď je to, ako by to bol modeloval drotár palcom ľavej nohy a k tomu ešte potme!

Slávny klavirista Leo Mayer koncertoval v prítomnosti saského kráľa Augusta. Hral s veľkým elánom a neobyčajne živo. Po koncerte k nemu pristúpil kráľ, potľapkal ho po pleci a povedal mu uznanlivo:
Už som počul Liszta, Chopina, aj ostatných veľkých hudobníkov, ale uisťujem vás, že tak, ako vy, sa nepotil ani jeden z nich!

Wolfgang AmadeusMozart sa stal roku 1787 dvorným komorným skladateľom. Dvorným úradníkom musel vyplniť akýsi dotazník, kde okrem iných boli aj rubriky: Ročný príjem a Poznámka. Mozart napísal do tej prvej osemsto zlatých a do druhej slová:
Príliš veľa za to, čo robím a príliš málo za to, čo dokážem!

Známy anglický maršalMontgomery mal svojho času v britskej snemovnijednu z najkratších rečí o histórii vojen. Povedal:
Nikdy nepochoduj na Moskvu a nikdy sa nepleť do občianskej vojny na ázijskomkontinente!

Francúzsky spisovateľ a chýrny diskutér Montesquieu sa dostal do slovného súboja s istým poslancom z Bordeaux. Poslanec zvolal:
Ak nemám pravdu, vezmite si moju hlavu!
Spisovateľ sa zasmial:
Ďakujem pekne. Malé dary upevňujú priateľstvo!

Istá americká reportérka sa po dlhý čas márne dožadovala interview s belgickým spisovateľom Mauriceom Maeterlinckom. Jedného dňa odkázala slávnemu majstrovi, že všetky peniaze prehrala v Monte Carlo a ak jej nepovolí interview do dvadsaťštyri hodín, bude musieť spáchať samovraždu. Maeterlinck sa teda dal
obmäkčiť a novinárku prijal. Len čo si sadla do kresla, vytiahla blok. jej prvá otázka znela:
Môžete mi prezradiť, drahý majstre, prečo sarozsobášili so svojou prvou manželkou?
Maeterlinck rýchlo vstal, otvoril dvere a povedal:
Nech sa páči slečna, motúz a klinec nájdete v komore!

Rakúsko – uhorská cisárovnáMária Terézia vydal svojho času nariadenie, podľa ktorého, ani jeden dôstojník jej armády nebude povýšený, ak bude viesť nemravný život. Keď sa to dozvedel poľný maršal Daum, s úsmevom zvolal:
Chvalabohu, že už nie som poručíkom a že ma už nemožno povyšovať!

KeďMoliére zomrel, nechcelo parížske duchovenstvo povoliť, aby ho pochovali v posvätenej zemi. Ako dôvod uviedli, že to bol herec. Celá trápna situácia sa dostala na pretras až k francúzskemu kráľovi. Ľudovít XIV. sa opýtal:
Ako hlboko siaha posvätená zem?
Mŕtvi sa obvykle pochovávajú štyri stopy hlboko, – informovali pohotovo duchovní.
Tak teda pochovajte Moliera šesť stôp hlboko, – rozhodol kráľ.

Jedného dňa Montaigne zistil, že jeho dom obkľúčili banditi. Rozostavili sa po dvore a čakali na povel vtrhnúť dnu. Montaigne im však pokojne a smelo vyšiel v ústrety a vodcovi banditov povedal:
Len vojdite, dvere môjho domu sú vám otvorené! Jedzte, pite a vezmite si, čo len chcete! Cíťte sa ako doma!
Vodca banditov, zarazený takým milým privítaním, vyskočil na koňa a dal pokyn k odchodu:
Odíďme, chlapi! Ukážme pánoviMontaignovi, že i my sme slušní ľudia!

Známy americký spisovateľ Artur Miller napísal do jedného hotela v Dallase, aby sa dozvedel, či sa môže ubytovať aj so svojim obľúbeným psom. Obratom mu odpovedali:
Žiaden pes nezaspí nikdy v posteli so zapálenou cigaretou, nekazí nábytok, nerozlieva po izbe pijatiku. Nekradne uteráky ani poťahy z vankúšov. Váš pes bude vždy u nás srdečne vítaný!

Nemecký chemik VictorMeyerbol veľmi vzdelaný a mal výbornú pamäť. Jeho kolegovia ho často využívali, prosiac ho o rozmanité informácie. Keď Meyer dostal prácu v Zürichu a mal odísť z Berlína, jeho priateľ učenec Bayer zvolal:
Čo si teraz počneme? Budeme sa musieť dívať do kníh!

Filmový herec AdolpheMenjoubol pôvodným zamestnaním čašník. Keď začínal byť slávnym, pozvali ho spolu s ostatnými hercami na večeru k istému milionárovi. Pri večeri chcel byť hostiteľ
veľmi duchaplný a preto sa prihovoril:
Milý Menjou, mám riadnu knihu o spoločenskom správaní, rád vám ju na niekoľko dní požičiam.
Menjou sa usmial a vtipne odpovedal:
Vážený pane, vašu ponuku nemôžem prijať, veď vy by ste bez nej na takú dlhú dobu neobišli!

Karol Machata využil Vianočné sviatky na malú rekreáciu v bratislavskom okolí, kde si zašiel električkou aj so svojim šarvancami Mariánom a Staškom posánkovať sa. Celá električka bola plná hlasov veselých Machatovcov. Prekvapená sprievodkyňa sa opýtala:
Pán Machata, a vy ste ženatý?
Áno, prečo sa pýtate?
No, ja som si myslela, že ste slobodný, keď bývate vždy taký veselý!

Keď bol Alois Moravec ešte mladým maliarom, navštívil ho jeden zaslúžilý zberateľ obrazov:
Tak som sa konečne zbavil toho falošného Chitussiho, – pričom si radostne mädlil ruky. – Práve som ho predal a teraz si môžem kúpiť obraz od vás!
Veľmi správne ste sa rozhodli, vážený pane, moje obrazy sú zaručene pravé!

Anglický básnik sir Lewis Morris stretol raz Oscara Wilda a hneď sa mu začal sťažovať nanovinárov a nakladateľov:
Len si to predstav! všetci ma ignorujú. Je to priam komplot, ozajstné sprisahanie proti mne. Čomám robiť?
Najlepšie urobíš, ak sa k tomu spiknutiu pridáš aj ty, – poradil mu Wilde.

Pri jednom verejnom vystúpení vzbudil ruský spisovateľ Vladimír Majakovskij medziposlucháčmi pobúrenie.
Nazdávate sa azda, – rozkričal sa na básnika akýsi mladík zo sály, – že sme všetci hlupáci?
Prečo všetci? – odpovedal Majakovskej, – zatiaľ vidím pred sebou iba jedného!

Anglického spisovateľa W. S. Maughama sa pri príležitosti jeho osemdesiatych štvrtých narodenín spýtali:
Čoho by ste sa ešte chceli dožiť, majstre?
Rád by som sa ešte aspoň raz ocitol pred hlavňou revolvera, ktorý by držal v ruke nejaký žiarlivý manžel… – odpovedal spisovateľ.

Konzul Servilius Geminus bol na obede u Lucia Mallia, ktorého považovali za najlepšieho rímskeho maliara. Keď uvidel nie veľmi pekných maliarových synov, chcel byť vtipný a povedal:
Nerovnako tvoríš!
Na to odpovedal Mallius:
Jedno tvorím potme a druhé za denného svetla!

Keď Mozart komponoval operu Čarovná flauta, nerozumel si veľmi so svojim libretistom Schikanderom, ktorý len ťažko ustupoval skladateľovým požiadavkám. Keď potom mala opera úspech, Schikander rozširoval:
Opera by sa oveľa viac páčila, keby mi ten Mozart do toho nebol fušoval svojou muzikou!

Do jedného veľkého pražského nakladateľstva poslala raz mladá podnikavá autorka rukopis svojho románu spolu s desiatkami odporúčaní od všetkých možných literárnych veličín. Okrem toho pribalila ako úplatok škatuľu voňavých cigár.
Za nejaký čas dostala od redaktora, ktorým nebol nik iný než známy Jan Morávek , tento list:
Vážená, dostal som od vás rukopis i cigary. Tie sú veľmi dobré a preto som si ich ponechal. Rukopis nie je dobrý a preto vám ho vraciam. Nabudúce ráčte poslať iba cigary. S úctou Váš Jan Morávek.

Francúzska herečka Jeanne Moreauová udržiavala istý čas priateľstvo s režisérom Louisom Maliem. Keď sa rozišli, považoval si za povinnosť herečku nejako odškodniť a poslal jej dvadsať tisíc frankov. Jeanne Moreauová nakúpila za túto sumu kravaty a poslala ich svojmu bývalému milencovi.

Taliansky futuristický maliarMotorascoppio ukazoval svojmu priateľovi ateliér. Medzi plátnami, hýriacimi fantastickými škvrnami a čiarami, upozornil priateľa na jeden obraz:
Vidíš tamten portrét? Môj model chce, aby som mu na ňom primaľoval nos. Musel som ho odmietnuť!
Chápem ťa, bol si urazený.
Ale nie, len by som rád vedel, kam by som mu ten nos mohol primaľovať!

Slávny taliansky lekár nervových chorôb Morini rozprával na jednom
večierku miestnej smotánky príhodu z praxe:
Prišiel ku mne do ordinácie mládenec a žaloval sa, že trpí deprsiami. Zapísal
si jeho nacionálie a položil som mu obligátnu otázku, či v jeho rodine nebol nikto duševne chorý. Mládenec sa zamyslel a povedal: “Myslím si, že áno! Moja sestra dala košom istému milionárovi”.

Po bitke národov pri Lipsku v roku 1813 povýšil cisár František svojho ministra Metternichado kniežacieho stavu. Na druhý deň sa ho opýtal jeho komorník:
Oblečie si Vaša Výsosť dnes ten istý oblek, ktorý mala na sebe Vaša Excelencia?

Raz sa opýtaliMendelejeva, ako to, že on slávny chemik sa nechráni pred účinkami nikotínu, keď dobre vie, ako veľmi fajčenie škodí. Mendelejev vysvetlil:
To všetko si len medicína vymýšľa. osobne som robil pokus, pri ktorom som prepúšťal cigaretovýdym cez vatu nasiaknutú veľkým množstvom bacilov a zistil som, že všetky nikotín zabil. Preto som usúdil, že fajčenie je zdravé!

Slatinský rodák SamuelMedvecký bol dlho starým mládencom. Keď si ho priatelia doberali a radili mu hneď tú, hneď tamtú slečinku alebo vdovu “v najlepších rokoch”, zasmial sa a vždy im odpovedal:
Aj starý krkavec radšej chytí mladé kura, ako starú sliepku…

Známy nemecký historik TheodorMommsenbol už od svojej mladosti veľmi roztržitý. Snáď aj preto mal tento významný učenec tak veľkú rodinu: štrnásť detí. Raz sa prechádzal so svojim priateľom po parku, keď mu odrazu z klbka detí vbehol do cesty malý chlapec. Mommsen sa priateľsky sklonil k dieťaťu a prihovoril sa mu:
Ako sa voláš, chlapček?
No predsa Vilko, milý otecko! – radostne vykríkol a veselo odbehol.

Jeden z najslávnejších filmových hercov z doby medzi dvomi svetovými vojnami AdolfMenjou povedal svojmu priateľovi, ktorý chcel vedieť príčinu jeho posledného rozvodu:
Zapamätaj si! So ženami je to ako s kravatami. iba vtedy, keď si ich uviažeš na krk, poznáš, aké naozaj sú!

Bratia Pavel a MichalMudroňovcisi boli veľmi podobní. Raz sa ktorýsi český vlastenec opýtal jedného z nich:
Jste to vy, pane, alebo je to Váš pan bratr?

Keď zomieral slávny francúzsky spisovateľ Guy de Maupassant, požiadalsvojich dvoch lekárov, ktorí sa spolu stále dohadovali o spôsobe jeho liečenia a nikdy sa nevedeli dohodnúť:
Vážení, preukážte mi jednu láskavosť. Až budete vypisovať môj úmrtný list, napíšte tam, že som zomrel na následky súboja!

Známy francúzsky impresionistaMonetportrétoval dámu z vysokej parížskej spoločnosti, ktorá v priebehu niekoľkých sedení štyri krát zmenila farbu vlasov a stále sa prikrášľovala. Monet to určitý čas vydržal, ale raz vybuchol:
Pozrite sa, madam, musíme sa s konečnou platnosťou dohodnúť, či sa budete maľovať sama, alebo vás budem maľovať ja!

Majakovskému na jednom verejnom vystúpení niekto zo sály zvolal:
Majakovskij, považujete sa za proletárskeho básnika a pritom všade píšete ja, ja, ja!
Majakovskij mu pohotovo odpovedal:
A vy si myslíte, že báťuška cár Nikolaj druhý bol kolektivista, keď všade hovoril“My, Nikolaj druhý”?

Svojho času zaviedla Umelecká beseda novinku. Udeľovala čestnú cenu za najlepšie dielo na členskej výstave.
Raz túto cenu dostal aj majster Rabas.
A koľko si to vlastne dostal? – opytoval sa maliar Alios Moravec.
Nič! Povedali mi, že v tomto ruku bolo málo peňazí.
Nič? – začudoval sa Moravec, – tak to potom mohli udeliť hneď tri ceny!

Aj u nás dobre známa talianska herečka Giuletta Massinová vyhlásila o svojom manželovi, nemenej známom FedericoviFellinim:
On tak klame, že sa červená iba vtedy, keď povie pravdu. Ale aby som ho toľko neohovárala, priznám, že som nikdy nevidela, že by sa červenal!

Mozartovipriviedli talentovaného chlapca a bol nútený vypočuť si jeho hru na klavír. Keď dohral, bol zvedavý ako sa to robí.
Mozart sa zamračil, neprívetivo pozrel na chlapca a hovorí:
To sa musíš ešte veľa učiť a čakať, kým budeš veľký!
Ale veď vy ste tiež komponovali, keď ste boli ešte len dvanásťročný.
To je pravda, – prisvedčil Mozart, – ale ja som sa nikoho nepýtal, ako sa to robí!

Prišiel raz maliar Alois Moravec k básnikovi Ladislavovi Stehlíkovi. Básnik privítal s radosťou milého hosťa a na jeho počesť vykutral z pivnice poslednú fľašu domáceho vína. Pokým Stehlík predčítaval svoje osledné básne, Moravec popíjal. keď básnik dočítal, opýtal sa:
Tak ako, priateľu?Aké je to?
Znamenité! – ozval sa Moravec, – len škoda, že je to posledná fľaša!

Myslíte si, že neverné ženy pociťujú nejakú ľútosť? – spýtali sa AlbertaMoraviu , talianskeho spisovateľa. Odpovedal:
Všetky ženy pociťujú ľútosť, tie verné väčšiu, ako tie druhé…

Marcello Mastroianiv spoločnosti žien a mužov dokazoval, že keď sa žena výstredne oblieka a príliš sa maľuje, muž s ňou nie veľmi rád chodí do spoločnosti. Vznikla búrlivá debata. Tú ukončila jedna z prítomných žien:
Iste, keď sa žena oblieka skromne a nenápadne, keď sa nemaľuje, muž s ňou do spoločnosti chodí. Ale tam sa obzerá iba po tých výstredne oblečených a riadne zmaľovaných!

Malého Mozarta raz pozvala cisárska rodina na čaj. Keď vstával od stola, pošmykol sa a spadol. Sedemročná princezná Mária Antoinetta mu pomohla vstať.
Ste veľmi milá, – povedal spôsobne Mozart. – keď budem veľký, ožením sa s vami.
A prečo? – spýtala sa cisárovná– matka.
Z vďačnosti, – odvetil Mozart.

Známy maďarský autor divadelných hier Ferenc Molnárbol niekoľko krát ženatý. Pri jednej jeho ženbe sa ho nastávajúci svokor spýtal, prečo nemá oblečený frak.
Frak? A čo je toto vari premiéra? – spýtal sa prekvapene Molnár.

Slávneho francúzskeho spisovateľa AndréhoMauroisasa raz spýtali, kto podľa jeho názoru viacej zmenil dejiny – Caesar alebo Napoleon?
Dosiaľ ešte nik nezmenil dejiny tak úspešne ako historici, – odvetil Maurois.

Poľský maliar Ján Matejko maľoval pre zámockú galériu portréty Alfréda Potockého a jeho ženy. Pani grófka pri prezeraní svojho portrétu poznamenala:
Prepáčte, majstre, ale mám dojem, že ja takto nevyzerám.
Matejko chladnokrvne odvetil:
Ale mali by ste…

Anglická princeznáMargaréta odpovedal na otázku jedného londýnskeho módneho žurnalistu, čo najradšej nosí v automobile, dvoma slovami:
Bezpečnostný pás!

Francúzsky spisovateľ a štátnikMirabeau prejavoval už ako chlapec veľmi hrdú a mužnú povahu. Jedného dňa sa ho princ Condé spýtal:
Čo by si urobil, keby som ti dal zaucho?
Mirabeau hneď odvetil:
Pred vynálezom pištole by ma vaša otázka priviedla do rozpakov.

Eiffelova veža v Paríži nebola zo začiatku tak slávna, ako dnes. Mnohí ju dokonca nenávideli. Aj anglický básnik a maliarMorrisi keď väčšinu svojho času trávil práve v jej priestoroch. Raz sa ho
pýtal jeden z priateľov:
Vidím, že Eiffelova veža je tvoje najobľúbenejšie miesto, keď tam tak často chodíš.
Keby si netáral, oboril sa na neho Morris, – trávim tu väčšinu dňa iba preto, lebo je to jediné miesto, odkiaľ tú strašnú opachu nevidieť!
Isac Newtonsa pri skúškach spýtal svojho žiaka, či vie, prečo sa naša Zem krúti. Prekvapený študent sa jachtal, otázku všelijako prekrúcal, len nie a nie sa priznať, že odpovedať nevie. Po chvíľke sa vynašiel:
Ešte pred chvíľou som to vedel, pán profesor, ale keď ste tak zrazuna mňa otázku vystrelili, zľakol som sa a zabudol.
Nešťastný človeče! – zvolal Newton, – ste jediný človek na svete, ktorý to vie a vy to zabudnete! Mohli ste byť do smrti slávnym!

CisárNerosa zaľúbil do mladého eunucha a usporiadal veľkú svadbu. Keď to videl jeden patrícius, povzdychol si:
Máme skvelého cisára! Škoda len, že už jeho otec nevstúpil do takéhoto manželstva!

Slávny anglický prírodovedec Isaac Newton predvádzal svojim poslucháčom elektrický prístroj a vysvetľoval:
Sila tohto prístroja je taká veľká, že omráči vola, dokonca človeka by mohla zabiť!
Pritom sa neopatrne dotkol jedného vodiča, v ktorom bolo toto nebezpečné napätie a v okamihu klesol na zem ako podťatý. Žiaci mu pribehli na pomoc, kriesili ho, až konečne nešťastný vedec pomaly otváral oči a tichým hlasom povedal:
Už je dobre, ďakujem vám, len ma to trochu omráčilo!

Za svoje vedecké objavy získal Isaac Newton titul lorda. Dvadsaťdva rokov sa zúčastňoval na zasadaniach snemovne lordov, ale iba raz si vyžiadal slovo a tým vzbudil pozornosť všetkých prítomných.
Páni, povedal Newton, – ak nik nenamieta, navrhol by som, aby sa dali zavrieť okná. Bojím sa, že prechladnem.
A s naprostou vážnosťou si opäť sadol na svoje miesto.

Šéfredaktor Klíma hľadal anekdoty do rubriky Veselo do nového týždňa a obrátil sa na redaktora Frantu Němca:
Nemáte nejakú anekdotu?
Mám, – povedal Němec, – a veľmi peknú. Počúvajte: Egyptský faraón Ramzes bol známy svojim veľkým bohatstvom…
Počúvajte, – prerušil ho nedôverčivo Klíma, nezdá sa vám, že je to trochu staré?
To je možné, že je to staré, – bránil sa Němec, – ale keď bola táto anekdota nová, vtedy ste vy ešte neboli šéfredaktorom!

Skladateľ Vítězslav Novák, už ako slávny umelec, sa nechal vyfotografovať pri svojom zájazde do Brna. K fotografovi prizval svoju manželku a dirigenta svojho koncertu Břetislava Bakalu. Keď prišiel Bakala s hotovou fotografiou a požiadal majstra o láskavý podpis, vyhovel mu a k podpisu pripísal:
Vítězslav Novák so svojimi dvomi dirigentmi!

Jeden z pobočníkovNapoleona I. Neprišiel do služby, lebo po veľkom fláme zaspal. Na druhý deň sa na veľké cisárove prekvapenie dostavil v civile.
Čo to má znamenať? – skríkol naňho Napoleon.
Sir, – odpovedal pobočník, ktorý nestál dobre na nohách, keď už mám dostať zaucho, tak v civile!

Pri skúškach na konzervatóriu napomínali jedného žiaka niekoľko krát, aby hral čisto. Ten si však ničoho nevšímal a hral si svoje, pričom zachádzal stále do vyšších stupníc. Vítězslav Novák, ktorý skúšku sledoval, povedal skúšajúcemu:
Toho zbytočne napomínate, on to má vrodené, on je šplhúň!

Anglický vedec Isaac Newton mal jedného dňa návštevu. Boli to zväčša známi učenci. Všetci sa poobede odobrali do záhrady a debatovali o kadejakých fyzikálnych i filozofických otázkach. Jeden
z hosťov náhodou objavil, že veľká sklenená guľa, ktorá zdobila tyčku v záhone ruží, bola horúca na strane odvrátenej od Slnka a na slnečnej strane bola celkom studená. Medzi vedcami sa rozpriadla
dlhotrvajúca učená debata, nik však nevedel záhadu vyriešiť. Newton zavolal svojho starého záhradníka a opýtal sa ho:
Povedz John, vieš si to vysvetliť?
Áno, pane, je to celkom jednoduché. Keď som pred chvíľou rezal ruže, že je tá guľa veľmi horúca. Tak som ju otočil, aby náhodou nepraskla!

Keď bolav decembri roku 1812 francúzska armáda v Rusku z veľkej časti zdecimovaná, Napoleon ju opustila s niekoľkými najbližšími utekal na saniach do Francúzska. Keď došiel k rieke Nemenu, opýtal sa jedného z miestnych občanov:
Je tu veľa francúzskych dezertérov?
Nie, vy ste prvý, pane! – odpovedal pohotovo vidiečan.

Rakúskeho dramatika a herca Johanna NepomukaNestroya sa raz opýtali, kto žije dlhšie: muž či žena. Odpovedal:
Zdá sa, že dlhšie žijú muži, ale iba tí ženatí. Možné však je, že sa im to iba zdá!

Napoleonchcel vybrať z vrchnej police svojej knižnice akúsi knihu. Nedočiahol však na ňu. Pristúpil k nemu pobočník a ponúkol sa:
Dovoľte, excelencia, skúsim to sám, ja som väčší…
Napoleon sa ohradil:
Chcete azda povedať, že ste dlhší!

Maliar VratislavNechleba portrétoval v tridsiatych rokoch jedného vládneho
hodnostára. Keď bol obraz hotový, prišiel si ho zákazník prevziať. Kriticky obraz
prezerala na tvári mu bolo vidieť, že s ním nie je spokojný. Konečne sa ozval:
Hovoríte, že aj tá hlava je hotová?
Ešte nie, – odsekol Nechleba, – chýbajú jej ešte rohy!

Známy český maliarOtakarNejedlýprišiel raz na koncert, rozhliadol sa po sále a ľútostivo poznamenal:
Panebože, toľko krásnych žien a ja som krajinár!

Český básnik Vítězslav Nezval pôvabne žartoval o svojej objemnej postave:
Vďaka svojej váhe môžem byť mimoriadne galantný k dámam. Nedávno som cestoval v električke a naraz som uvoľnil miesto hneď dvom dámam.

Nemecký vedec Walther Hermann Nernst nemal rád, keď niekto nazýval
merné jednotky podľa mien autorov. Keď bol do praxe zavedený termín
hertz, ako jednotka kmitočtu, Nernst jedovato prehlásil:
Navrhujem novú jednotku pre meranie rýchlosti prechodu kvapaliny
z jednej nádoby do druhej. Jej dimenzia by bola jeden liter za sekundu a
bude sa volať “Falstaf” podľa Shakespearovho hrdinu, veľkého majstra
nalievania sa!

Ruský básnik Nikolaj AlexejevičNekrasov, bard nevôle ruského národa, bol odsúdený cárskym súdom do vyhnanstva za napísanie protištátnych veršov. Sudca sám na procese prečítal básnikov výtvor. Keď sa súd po prečítaní rozsudku opýtal Nekrasova, či je s trestom spokojný, odpovedal:
Vážený súd, ten trest je nič proti tomu, čo som vytrpel, keď som musel počúvať svoje verše v interpretácii pána sudcu!

Keď Napoleon obliehal španielske mesto Sevillu, zaslal veliteľovi
takéto ultimátum:
Ak sa mi vaše mesto do troch dní nevzdá dobrovoľne, nechám za trest
všetkým jeho obyvateľom oholiť brady!
Veliteľ mesta mu odpovedal zdvorilým listom, ktorý sa končil slovami:
Sir, som presvedčený, že svoju hrozbu nesplníte. Zaiste nechcete,
aby k Vašim doterajším titulom Cisár francúzsky, kráľ Talianska a
Protektor Porýnia pripisovali odteraz aj titul Barbier zo Sevilly?

Isaac Newton bol mimoriadne roztržitý. Raz napísal svojmu priateľovi list:
Dozvedel som sa, že Ťa v súboji zabili. Napíš mi, prosím Ťa, čo je na tom pravdy, veď vieš, ako ťažko by som znášal Tvoju smrť!

Aká bola korunovácia cára Alexandra I. ? – spýtal sa Napoleonsvojho
ministra Talleyranda, ktorý sa na nej zúčastnil.
Talleyrand odvetil:
Pred novým cárom, kráčali vrahovia jeho starého otca, po bokoch
vrahovia jeho otca a za ním jeho budúci vrahovia…

Napoleon uvidel na plese v Tuilleriách dámu, pozoruhodnú nie krásou, ale svojimi šperkmi. Cisár pristúpil k Talleyrandovi a spýtal sa:
Kto je tá dáma, ktorá svojim šperkami zatieňuje aj samotnú cisárovnú?
Sir, to je manželka majiteľa fabriky na tabak.
Napoleon prikývol a na druhý deň zaviedol vo francúzsku štátny tabakový monopol, ktorý platí až po dnešné časy.

Kedysi sa po Prahe povrávalo, že Vítězslav Nezvalsa bude ženiť. Aby zamedzil tieto reči, uverejnil básnik v prvom ročníku humoristického časopisu Tra toto osobné vyhlásenie:
Vzhľadom k trúsiacim sa chýrom prehlasujem: “Nie je pravda, že sa budem ženiť. Je to pre mňa naprosto zbytočné, pretože sú ženatí všetci moji priatelia.
S úctou Vítězslav Nezval.
A naozaj, slávny básnik bol potom ešte dlho slobodný.

Raz viezol Július Nemčík v aute celú hromadu obrazov a auto havarovalo.
To bol môj najlepší kšeft, – spomínal si na haváriu maliar.
Prečo? – spýtal sa ktorýsi zvedavec. – Veď obrazy sa pri nehode zničili.
Veď práve, – vysvetľoval Nemčik, – boli poistené a ja som dostal za ne hneďpeniaze.

Za najväčšieho génia “diplomacie” uznávajú talianski novinári Pietra Nenniho. Noviny Avanti o ňom napísali, že už na začiatku svojej kariéry, keď sa ženil, namiesto toho, aby odpovedal pri oltári “áno”, vybral si menej kategorickú normu. Svoj súhlas vyjadril celou vetou:
Nepovedal by som nie!

V pražskej kancelárii Ochrannej organizácie autorskej listoval ktosi v kartotéke českých výtvarníčok. Došlo akiste akejsi zámene pri výplate honorára a tak sa záujemca preberal v písmene”B” a polohlasne si pritom čítal:
Blažková Ema, Blažková Eva, Blažková Daniela, Blažková Hana, Blažková Ružena, Blažková Staša…
Chvíľu to počúval tu prítomný Václav Vojtech Novák a potom nespokojne zavrčal:
To to s tým umením pekne vyzerá, samá stará Blažková! Že si tie baby trúfajú robiť do umenia s takým menom!

Raz sa spýtaliNasredina:
Keď nesú mŕtveho, je lepšie byť pred truhlou, alebo za truhlou?
To je jedno, – odpovedal Nasredin, – dôležité je nebyť v truhle!

Šéfredaktor K. Z. Klíma hľadal svojho času dobré anekdoty do rubriky Veselo do nového týždňa a preto sa obrátil na redaktora Frantu Němca:
Nemáte nejakú dobrú anekdotu?
Mám, . odpovedal Němec a ešte k tomu veľmi dobrú, počúvajte: Egyptský faraón Rampsynit bol známy svojim rozprávkovým bohatstvom…
Počúvajte, – prerušil ho nedôverčivo Klíma, nezdá sa vám, že je to trochu staré?
To je možné, že je to staré, – bránil sa Némec, – keď však bola táto anekdota nová, vtedy ste vy ešte neboli šéfredaktorom!

Napoleon donútil svojho ministra financií, aby podal demisiu, pretože nebol spokojný s jeho prácou.
Dúfam, – povedal minister, – že ma vaše cisárske veličenstvo neobviňuje z nejakého finančného podvodu.
Bárs by tak bolo, – odpovedal mrzuto Napoleon, – zlodejstvo má svoje hranice, ale hlúposť nemá!

Maliar Otakar Nejedlý oznamoval svojim spolustolovníkom v jednej pražskej kaviarni:
Tak, milí priatelia, prišiel môj čas, odchádzam na juh!
Ty si ako ten bocian, podpichoval ho herec Ludvik Veverka, – akonáhle sa blíži zima, sťahuješ sa na uh!
Veru tak, vážení a milí, ozaj ako ten bocian. Tiež si čas od času ďobne tú žabku!

Nebožtík lordNordolif bol v skutočnosti kráľom anglickej tlače, najväčšie noviny boli jeho majetkom. Bol však nielen vlastníkom, ale ovládal aj pero. Jedného dňa sa opýtal svojho spolupracovníka:
Koľko zarábate?
Desať libier týždenne.
Ste spokojný?
Úplne.
Potom ráčte odísť! V mojich novinách nie je miesto pre novinára bez ambícií.
Energický a silný lord Nordolif požadoval to isté aj od ostatných!

Keď saNapoleonBonaparte oženil s Josephinou Beaurharnaisovou, ktorej povesť nebola práva najlepšia, Talleyrand si vzal za ženu svoju milenku madame Grandovú. Keď ju Talleyrand predstavil cisárovi, Napoleon sa jej pozrel do očí a britkým hlasom povedal:
Teraz, keď ste madame Talleyrandová, očakávam, že sa podľa toho budete správať!
Dáma bola zarazená a nevedela, čo má povedať, ale Talleyrand odpovedal za ňu:
Buďte bez obáv, sir, moja žena sa bude riadiť podľa cisárovnej!

Vítezslavovi Nezvalovipredstavili krásnu dievčinu, ctiteľku, ktorá sa však po chvíli rozplakala.
To plačete od radosti? – opýtal sa jej básnik od radosti.
Niééé! – horekovala dievčina. – Ako by som neplakala, keď som si vás predstavovala štíhleho a pekného!

Johan Nepomuk Nestroy, rakúsky dramatik a herec, robil si často žarty so svojich kolegov. Na skúške sa jedného opýtal:
Milý kolega, viete, že sa teraz všetky listy, ktoré k nám prídu z Francúzska, musia otvoriť?
Herec sa začudovane opýtal:
A prečo, prosím vás?
Nuž, inakšie by sa predsa nemohli prečítať!

Napoleon nevystupoval voči ženám najzdvorilejšie. Jeho správanie bolo vždy vojenské a drsné. Raz na jednom plese sa opýtal istej dámy:
Máte rada mužov?
Prirodzene, – odpovedala dáma, – ale iba vtedy, keď sú zdvorilí!

Napoleonovi musel každý deň ráno čítať jeho sekretár noviny. Cisár sa zaujímal iba o nemecké a anglické noviny. keď mu raz predčítaval noviny francúzske, Napoleon sa ozval:
Nenamáhajte sa! Viem o všetkom, čo je v nich: veď francúzske noviny píšu iba to, čo ja chcem!

Dramatik Vítězslav Nezval sa často vystatoval, ako dobre ovláda ruský jazyk. Raz bol v spoločnosti priateľov aj sovietsky spisovateľ a básnik. Nezval sa mu prihovoril plamennou ruštinou a ubezpečoval ho o veľkom priateľstve a láske. Ruský priateľ ho však uprostred reči prerušil:
Počúvaj, milý Víťo! Ja ťa mám tiež veľmi rád, ale hovor radšej po česky, ja ti po rusky nerozumiem!

Ruský portrétista Nikola j Vasiľjevič Nevrev zachytával veľmi podrobne a realisticky podoby svojich súčasníkov. Dokázal odhadnúť psychiku svojich modelov vždy s veľkým citom pre detail. istý návštevník sa raz zastavil pred portrétom starého muža.
Tento človek musel byť v živote veľmi bezcitný a lakomý, prezrádzajú to jeho úzke pery a potmehúdske oči!
Mýlite sa, – povedal Nevrev, – ten človek je môj bývalý domáci pán, u ktorého som v minulosti býval. Bol to človek tak citlivý, že mne dal výpoveď iba preto, že ho v noci rušilo, keď mi v žalúdku škŕkalo od hladu!

Operná speváčka BrigittNilsonovásvojho času vystupovala vo viedenskej opere. O Viedni bolo známe, že aj svetoznámych umelcov neplatili veľkoryso. O výške odmeny sa museli umelci často dohadovať.
Raz s stala speváčke nehoda. Roztrhol sa jej perlový náhrdelník. medzi tými,
ktorí pomáhali perly zbierať, bol aj Herbert Karajan. podarilo sa mu nájsť jednu z najväčších perál, podával ju umelkyni so slovami:
Pravá? Je iste z veľkých príjmov z La Scaly?!
Žiaľ nie, – odpovedala Nilsonová, – je to iba imitácia, kúpená z chudobných viedenských honorárov.

Ale, – odvetil po krátkej odmlke, prišiel mi list od jednej dievky z našej dediny. A v liste stálo, že je do mňa náramne zaľúbená, a že ak si ju nevezmem, tak od žiaľu skočí do studne. Nuž, čo som mal robiť? Utekal som domov a všetky studne v dedine som zahádzal, aby si, chúďa, neublížila!
Raz sa opýtali talianskeho básnika FranceskaPetrarcu, prečo sa neoženil s Laurou, o ktorej napísaltoľko prekrásnych veršov. Básnik odpovedal:
A kde by som potom bral všetko to nadšenie k svojej poézii?!

Slávny fyziológ Ivan Petrovič Pavlovprednášal raz v Spojených štátoch o rovnosti ľudí. Americkí baníci sa ho pritom spýtali, či naozaj niet rozdielu medzi baníkom a kráľom.
Ale áno, – odpovedal Petrov, – jeden z nich je užitočný!

Pablo Picasso navštívil raz jednu francúzsku školu. Učiteľ sa chcel pochváliť znalosťami svojich žiakov a dal im otázku, ktorí sú najväčší svetoví maliari. Jedno dievčatko začalo odpovedať:
Goya, Cézanne, Picasso…
A prečo Picasso? – opýtal sa učiteľ v snahe zavďačiť sa hosťovi. Dievčatko však nevedelo odpovedať a začalo plakať. Picasso ju pohladil po vlasoch a povedal:
Z toho si nič nerob, ja to tiež neviem…

Akademik Pavlovkrátko pred smrťou vyhlásil:
Dostal som sa k mozgu psa, teraz sa pustím do skúmania nervovo vyšinutých ľudí. Ale skôr ako sazačnem zaoberať štúdiom obyčajných ľudských jedincov, musím preštudovať ešte hercov.

Pyrrha vyzvali, aby vyhnal z krajiny notorického ohovárača.
Len ho tu nechajte, – rozhodol Pyrrhus, – vždy je lepšie, keď bude na nás nadávaťdoma ako u cudzích!

Marcel Pagnol rozpráva takúto anekdotu:
V minulosti som poznal dvoch mládencov, ktorí sa z celého srdca nenávideli. Prešli roky a jedného dňa sa náhodou obaja stretli na stanici. Jeden z nich bol biskup a druhý generál. Biskup, dívajúc sa na generálovu uniformu, vraví:
Prepáčte, pán železničiar…
Nato generál, pozerajúc sa na sutanu:
Čo si milostivá želá?

Demestheneus varoval radikálneho politika Phokiona:
Uvidíš, až sa raz Aténčania rozzúria do nepríčetnosti, zabijú ťa!
To je možné, – odvetil Phokion, – ale až budú zase pri zmysloch, zabijú teba.

FilozofaPythagorasa raz opýtali, aký je rozdiel medzi mužom, ženou a zlatom. Pythagoras bez rozmýšľania odpovedal:
Zlato sa skúša ohňom, žena zlatom a muž ženou!

Za vlády občianskeho kráľa Louisa Philippa sa vo Francúzsku rozmohla korupcia. Za jeho ministrom prišiel akýsi muž a riekol mu medzi štyrmi očami:
Dám vám desať tisíc frankov a prisahám, že sa to nedozvie ani živá duša.
Dajte mi dvadsať tisíc, – odvetil minister, – a povedzte to komu chcete!

Francúzsky kráľ Louis Phillip na ceste po Normandii daroval raz starostovi jedného mestečka, kde ho obzvlášť srdečne privítali, cigaru. Vzrušený starosta zvolal:
Ach, najjasnejší pane, tú cigaru budem fajčiť celý život!

Šéfredaktor Českého slova raz vyvesil na dvere svojej miestnosti takýto nápis:
Môj čas je drahý!
Na druhý deň prišiel do redakcie Karel Poláček, ináč denný dodávateľ súdničiek, a šéfredaktornašiel na ceduli pripísané:
Lacno predám fúru voľného času!

Stretol sa osemdesiatpäťročný akademik Pavlov v Anglicku istým emigrantom, ktorý sa kedysi v Rusku tiež zaoberal vedou.
Ivan Pavlovič, prečo ste tak lojálny k Sovietom, je vám to potrebné vo vašom veku?
Máte pravdu, – odsekol Pavlov, – keby som to všetkorobil v sedemdesiatke, mohla by to byť z mojej strany ešte vypočítavosť, ale dnes…

Počas okupácie Francúzskanazerali Nemci často do Picassovho ateliéru. Umelec každému z nich na pamiatku venovalreprodukciu diela “Guernica” , ktoré ako je známe, predstavuje fašistami zničenéšpanielske mesto Guernica y Luno. Raz prišiel do umelcovho ateliéru agent gestapa, vytiahol z vrecka snímku obrazu a ostro sa opýtal:
Toto je vaše dielo?
Nie, to je vaše dielo, – odvetil ešte ostrejšie Picasso.

Raz sa k Edgarovi Poemu, obklopenému mnohými ctiteľmi pretisol mladý človek. Aby ukázal, ako sa so slávnym spisovateľom pozná, začal Poeho objímať.
Drahý Poe! Ako je to už dávno, čo sme sa nevideli?
Odo dňa vášho narodenia! – odpovedal Edgar Poe.

Istá bohatá Američanka navštívila Picassav jeho parížskom ateliéri, aby si u majstra kúpila nejaký menší obrázok. Obraz, ktorý si vybrala, ocenil Picasso na desaťtisíc frankov. Po uskutočnení transakcie sa zákazníčka opýtala slávneho maliara:
Mohli by ste mi povedať, čo znamená tento obraz?
To je úplne jasné. Pre vás je to autentický Picasso a pre mňa desaťtisíc frankov…

Pabla Picassa sa raz spýtal istý novinár:
Keby na výstave vašich obrazov vypukol požiar a vy by ste boli náhodou prítomný, ktoré tri obrazy by ste najskôr zachránili?
Picasso odvetil:
Pravdaže tie tri, ktoré by boli najbližšie k východu!

Pabla Picassa sa raz opýtali, čo považuje za najväčší zázrak v umení.
Dielo Petra Paula Rubensa, odvetil majster. – Rubensdokázateľne namaľoval dvetisíc obrazov, z ktorých sa zachovalo štyritisíc!

Známy maliar Pablo Picasso ktorý žil bohémskym životom, musel už
konečne zájsť k lekárovi. Ten mu hovorí:
Je to zlé, majstre, musíte málo jesť, nič nepiť, nefajčiť, pravidelne
cvičiť a pred spaním chodiť na prechádzky.
Počujte, doktor, keby som to všetko chcel robiť, čo mi tu hovoríte,
tak by som vôbec nemusel chodiť k lekárovi! – nahneval sa Picasso.

Nemecký fyzik Walther Hermann Nernst predal svojho času Angličanom patentna výrobu vlákien do žiaroviek , ktorého technológiu sám vymyslel. Zaplatili mu štyri milión mariek, jeden z jeho závistlivých kolegov sa ho opýtal, či jeho budúcim vynálezom nebude azda výroba umelých diamantov. Nernst pohotovo odpovedal:
Načo? Diamanty nepotrebujem vyrábať, ja si ich teraz môžem kupovať!

Keď maliNapoleonav roku 1802 zvoliť za doživotného konzula Francúzskej republiky, plukovník Lannes vydal v Koblenzi tento rozkaz:
Vojaci! Ide o voľbu generála Bonaparta za doživotného konzula. Každý môže slobodne voliť, nechcem nikoho ovplyvňovať. Vravím len toľko: kto nechce hlasovať za Napoleona, nemusí. Ale po voľbách ho dám pred celým plukom zastreliť!
SpisovateľO´ Henrybýval v New Yorku v podnájme u veľmi zvedavej domácej. Situácia sa jedného dňa natoľko vyostrila, že si ináč veľmi mierny humorista túto netaktnosť vyprosil:
Vážená pani, s tým, že mi čítate všetky listy, som sa už do určitej miery zmieril. Ale to, že na listy aj odpovedáte, neznesiem, a dôrazne proti tomu protestujem!

Za nórskym básnikom Björnom Olsenom, ktorý bol pomerne zámožný, prišla jeho dcéraa spýtala sa ho:
Čo vlastne máš proti môjmu snúbencovi Olafovi?Myslím, že s neho bude vynikajúci manžel !
Po prvé, ide mu len o tvoje peniaze a po druhé, je hlúpy!
To nie je pravda, otec! Olaf by si ma vzal i vtedy, keby som nemala ani halier.
Čože? – zvolal otec Olsen ako ohúrený. –Tak potom je ešte hlúpejší, ako som sa pôvodne domnieval!

Atómový fyzikOppenheimerzískal doktorát ako dvadsaťtri ročný. Jeho doktorská práca bola skveláPo obhajobe povedal člen komisie fyzik Franck na adresu Oppenheimera:
Ešte šťastie, že som uzavrel skúšku skôr, kým sa začal pýtať on!

Známy anglický filmový herec sir Laurence Olivier a jeho vtedajšia manželkaVivian Leighová navštívili najväčší obchodný dm v Los Angeles. V návale kupujúcich sa jeden druhému stratili. Po chvíľke sa začal Olivier nervózne obzerať, hľadať svoju manželku, až kým sa ho neujala jedna zpredavačiek a opýtala sa:
Môžem vám pomôcť, pane?
Áno, prosím, totiž. stratil som svoju ženu, – odpovedal roztržito herec
Ó, to mi je ľúto, pane, ale smútočný tovar máme až na treťom poschodí!

Známemu anglickému hercoviOlivierovi dali novinári otázku, či má radosť z toho, že sa stal hviezdou prvej veľkosti. Odpovedal skromne a vecne:
To bolo hádam kedysi snahou každého herca, stať sa hviezdou. Dnes je tomu však naopak – hviezdy sa snažia stať hercami!

Na Václavskom námestí sa stretli Ivan Olbracht a Jozef Kopta. Rozprúdil sa vášnivý dialóg o momentálnej neutešenej situácii českého románu.
U nás už nik nevie postaviť román tak, aby dokonale sedel! –mienil Kopta.
To máš pravdu, – prisvedčil mu Olbracht, a aj keby niekto dokázal postaviť román, aby sedel, tak potom dielo vyjde a potom leží!

Anglický herec Sir LaurenceOlivier, slávny predstaviteľ Shakespearových postáv, navštívil svojho času Španielsko. Medzi tými, čo ho vítali na letisku, bol aj muž, ktorý sa mu pochválil:
Sir, viete, že moja žena je Angličanka?
To je zvláštna náhoda, – odpovedal Olivier bez mihnutia oka, – predstavte si, že moja žena tiež!

Ruský matematik Michail Ostrogradskijsi veľmi nepotrpel na módne obliekanie. Jeho krajčír to dobre vedel, napriek tomu mu raz ušil šaty podľa najnovšej módy. Keď Ostrogradskij videl, čo si má obliecť, odmietol oblek prevziať.
Veď tie nohavice sú mi priúzke!
Ale sú moderné, – bránil sa krajčír, – veď nemôžete donekonečna zaostávať za módou!
Mám však obavy, že v takých úzkych nohaviciach tú módu v žiadnom prípade nedoženiem, – trval na svojom slávny vedec.

Známy matematik M. V. Ostrogradskij, prechádzajúc Poltavskou guberniou, uvidel na poli zememeračaPrišiel k nemu a hovorí:
Čo to robíte?
Vymeriavam pole.
A ako?
Veď vidíte, pole je trojuhoľníkové, nuž zmeriam na siahy jednu i druhú stranu, vynásobím, vydelím štyritisíc osemsto a zistím, koľko desatín má pole.
To je veľmi zaujímavé a možno aj správnePovedzte mi však, prečo to tak robíte?
Zememerač uvažoval, uvažoval… Napokon povedal:
Tak to robí guberniálny zememerač!

Anglický herecOlivier vstúpil raz do jednej špinavej newyorskej reštaurácie a zhrozil sa, keď v obsluhujúcom čašníkovi spoznal jedného zo svojich bývalých kolegov, s ktorým hrával vLondýne
Čo to vidím! – vydýchol užasnutý, – ta, taký skvelý herec a obsluhuješ v takomto lokále?!
Áno, – odvetil druhý hrdo, – ale rozhodne tu neobedujem!

SpisovateľO´Henrypožiadal prostredníctvom poslíka svojho nakladateľa o päťdesiat dolárovú zálohu.
Nedám ani cent, – odvetil nakladateľ, – kým sa nedozviem, na čo tie peniaze potrebuje.
Zakrátko sa chlapec vrátil so zalepenou obálkou, v ktorej bol jeden jediný svetlý ženský vlas. O´Henry zálohu dostal!

Ešte ako humorista so skromnými príjmami opýtal sa razO´Henrysvojej manželky:
Miláčik, popisujem scénu, ktorá sa odohrala predpätnástimi rokmiNevieš náhodou, aké vtedy nosili ženy šaty?
Presne tie isté, aké nosím ešte dnes! – znela roztrpčená odpoveď.

Kmaliarovi Olivovi prišiel jeho priateľ a vyrušil ho z partie mariášu:
Počúvaj, Viktor, dnes mi pošta priniesla Posledných mohykánov, to si mi ty poslal?
Akých mohykánov?
Predsa tú knihu od Dumasa, určite si ju čítal
Čítal? Čo ťa to napadlo, ja som ju iba ilustroval!

Slávny americký poviedkárO´Henryhľadal podnájom. Keď ho našiel, dohováral sa s domácim pánom na podmienkach. Ten si O´Henryho chladne premeral a povedal:
Musí vás upozorniť, pane, že v dome nestrpím žiadne deti, mačky, psy alebo papagáje! A žiadne hranie na hudobné nástroje! Samozrejme, ani žiadne rádio! Je vám to jasné?
Iste, pane. Môžete byť pokojný, nič takého nemám. Aby ste si však v budúcnosti nesťažovali, že som sa vám nepriznal, hovorím vám to vopred. Som spisovateľ a moje plniace pero škrípe!

Sir Laurence Oliviersi pri svojej sedemdesiatke nostalgicky zaspomínal na svoje herecké začiatky:
V štyridsiatom roku som po prvý raz stál na javisku Nového divadla v Londýne ako hakespearov tragický hrdina Richard III. Pomaly som kríval na scénu, znetvorené telo a plazivá chôdza vyjadrovali krutosť, ctižiadostivosť a sardonickú povahu.
Tlieskali vám? – pýtali sa novinári.
Áno, ale potlesk pri prvom predstavení ma nepresvedčil. Tlieskali mi už niekoľko krát predtým a ja spravidla potlesk priveľmi nevnímam. Dodnes ho neviem vychutnať. Lenže nasledujúci večer som vytušil vzrušenie obecenstva. Po prvý raz za devätnásť rokov práce
v divadle som mal ten správny pocit. Ľudia akoby si šepkali: “Už prichádza”! No a to bol pre mňa ten najnebezpečnejší okamih. Tak mi to stúplo do hlavy a tak a to omámilo, že som takmer prestal krívať!

Spisovateľ Ľudo Ondrejov bol veselej povahy. Veselá myseľ ho neopúšťala ani vtedy, keď ho choroba pripútala na lôžko. Na lekárov a ich rady veľa nedal. Keď mu jeho priateľ Ľubo Kellenberger dohováral, aby si viac šetril svoje zdravie a držal sa lekárskych rád, povedal:
Pozri sa. Vysoký topoľ má veľké výkyvy a tráva len také malé, prízemné.

Vspoločnosti sa hovorío hrôzach vojny. Diplomat Quai d´Orsay poznamená:
Vojna? Mne sa ani nezdá, že by bola taká strašná. Smrť jedného človeka, to je katastrofa. Ale sto tisíc mŕtvych je len štatistika!

Príde k maliarovi Olivovi jeho priateľa vyruší ho z partičky
mariáša.
Ty, Viktor, – hovorí, – To som dnes dostal od teba Tých Posledných
mohykánov?
Akých Mohykánov?
No, tých od Dumasa, veď ich poznáš, iste si ich čítal!
Čítal? Čo ťa napadá, ja som ich len ilustroval!

Maliar Oliva bol jedným z najnadanejších žiakov pražskej maliarskej Akadémie. Udelili mu zahraničné štipendium a jeho mecenáš, aby mu to pripomenul poslal mu list:
Paríž? – a podpis Hlávka.
Oliva ako slušný človek obratom odpovedal:
Parím, – a podpis Oliva.

Viktor Oliva sa stýkal s mnohými hercami. Chodieval preto často do
zákulisia niektorých pražských scén. Bolo práve po prvom dejstve premiéry akejsi slabej hry. Oliva stál na javisku s ďalšími hercami a pozeral sklíčkom do hľadiska. Vtom sa na javisku objavil inšpicient:
Páni, pozor, opona pôjde hore – aplauz v hľadisku trvá už dlho!
Oliva sa zachechtal a prehlásil k hlúčku hercov a vydesenému inšpicientovi:
Aplauz? Ale čo vás to napadá, – to len v hľadisku fackajú autora!

Maliar JaroslavOtčenášek rozprával raz peknú historku. Stalo sa to vo Fonde výtvarných umelcov, kde desať zamestnancov vsádzalo každý týždeň spoločne. Každý dal desať korún a sádzalo sa stále na tie isté čísla. Raz ale jeden z nich ochorel a do obvyklej stovky desať korún chýbalo. Vtom prišiel do kancelária architekt Beneda. Všetci sa na neho vrhli a presvedčili ho, aby si s nimi vsadil. Ten ani nevedel, že Športka existuje, ale pretože bol človek dobrý, nechal im desať korún.
A stalo sa, že vyšla druhá cena, ktorá predstavovala štyridsať päť tisíc korún. Keď sa to partia dozvedela, rozhodli sa zavolať aj architekta Benedu. Jeden z nich vytočil číslo a do telefónu vzrušene hovorí:
Pán architekt, pán architekt, tak máme druhú cenu!
Čakali čo bude, ale na druhej sa ozval nevzrušený hlas architekta:
Ale to nevadí, nič si z toho nerobte. Ja som vedel, že nevyhráme, tak snáď až niekedy inokedy…

Stretol sa spisovateľ Ľudo Ondrejovs profesorom Andrejom Mrázom, ktorý sa ho začal zvedavo vypytovať:
Ľudo, a čo píšeš?
Ale, jeden veľký cestopis o Afrike, – odvetil Ondrejov.
Netáraj, – zapochyboval Mráz, – veď ty si v Afrike vôbec nebol!
No a čo? – odvrkol Ondrejov, – a vari Dante bol niekedy v pekle?!

Jednou z prvých Picassových lások bola FerdinandaOlivierová, autorka knihy Picasso a jeho priatelia. Onedlho po ich zoznámení zastavila Fernandu jej priateľka:
Tak čo, – spýtala sa jej, – Ako sa ti žije s tým umelcom?
Fernanda sa len zasmiala:
Báječne. Pred obedom varím a Pablo maľuje. Na obed sme obaja veľmi napnutí: ja sa snažím uhádnuť, čo namaľoval a on zase háda, čo som uvarila!

Ľudo Ondrejovsa vrátil do Bratislavy. Keď napokon po štyroch dňoch prišiel do známej viechy, kamaráti ho zasypali otázkami:
A kdeže si bol? A čo si robil?

Nikolu Paganiniho chceli raz v jednej spoločnosti zosmiešniť. Keď skončil svoj koncert, domáci pán poznamenal:
Skutočne, vy ste druhý Orfeus!
Aj sa na neho podobá, – vykríkol ktosi z hostí.
To je pravda, – prehlásil Paganini – však aj Orfeus hral len pre zvieratá!

Významný nemecký fyzik WolfgangPauli bol známy ako čistý teoretik.
Tento vedec, ktorého “Pauliho princíp” je v kvantovej teórii veľmi známy, nesmel vkročiť do laboratória. Len čo sa tam objavil, vždy sa niečo pokazilo. Laboranti na tento “úkaz” priam verili a nazývali ho “Pauliho efektom”. Najfantastickejší prípad bol zaznamenaný v Göttingene, kde došlo k výbuchu drahej aparatúryjadrovom laboratóriu práve v okamžiku, keď vlak, v ktorom cestoval Pauli do Kodane z Curychu, zastavil na niekoľko minút v Göttingene.

Jindřich Plachta sa raz po skončení divadla na ktorejsi dedine stretol s miestnym farárom, ktorý Plachtu začal oslovovať “Majstre”.
Nehovorte mi tak, – bránil sa Plachta, ale farár sa nedal odradiť, naopak potešila ho majstrova skromnosť.
To nie je skromnosť, – ohradil sa znovu Plachta, – to je opatrnosť. Pozrite sa, vaši predchodcovia hovorili Husovi tiež “majstre”, a ako to s ním dopadlo!

Slávny chirurgPirogovsa raz počas pobytu v Paríži rozhodol, že navštívi lekársku fakultu. Nikto ho tam nespoznal a on skromne počúval prednášku profesora Nelatona o novej komplikovanej operácii, ktorá sa po prvý raz
podarila sa po prvý raz podarila ruskému chirurgovi Pirogovovi. Po prednáške vyzval Nelaton poslucháčov, aby sa niekto pokúsil operáciu zopakovať. Prvý sa prihlásil Pirogov a všetko sa mu odarilo na jednotku. Profesor Nelaton sa
zaradoval:
Fantastické! Vynikajúce! Navrhujem, vážení kolegovia, aby sme Pirogovovi poslali telegram, že v Paríži má nasledovníka, ktorý to dokázal operovať aspoň tak dobre ako on. Dovolíte, pane, aby sme o vás informovali Pirogova? Aké je vaše ctené priezvisko?
Pirogov!

MaliarPetersonsa rozhodol maľovať moderným štýlom. Rozhodol sa pre námet “Parník v búrke”. Profesor maliarskej akadémie, jeho učiteľ, si pozorne obraz prezrel a na otázku, ako sa mu dielo pozdáva, odpovedal:
Milý priateľu, zdá sa mi, že tá krava je celkom dobrá, len ten trávnik nie je prirodzene zelený!

Riaditeľ múzea v Mandoure sa sťažoval Pablovi Picassovi, že návštevníci často kradnú vystavované predmety, najmä umelecky zhotovené taniere. Picasso poradil riaditeľovi, aby občas priateľsky potľapkal návštevníkov po bruchu.
Ten ho poslúchol a čoskoro zistil, že mu podaktorí odnášali taniere pod košeľou.

PabloviPicassovi, nesporne jednému z najväčších maliarov nášho storočia, sa priznal istý návštevník výstavy, že jeho obrazom nerozumie.
Rozumiete po čínsky? – spýtal sa Picasso.
Nie.
Tak vidíte, s maliarstvom je to podobne, ako s cudzími rečami. Treba sa ich naučiť, aby im človek porozumel!

Alexander StepanovičPopovbol známy ako profesor fyziky vynikajúcou pamäťou. Na isté veci však bol až dojemne zábudlivý. Raz už ako profesor na námornom technickom učilišti, pribehol rozčúlený k riaditeľovi ústavu a v ruke držal list:
Prosím, pozrite! Tu máte dôkaz, ako nemožne pracuje naša pošta! Pred tromi dňami som v tomto liste napísal svojmu priateľovi podrobnosti o šírení elektromagnetických vĺn a a dnes som ten dôležitý list našiel vo svojom písacom
stole!

Slávny francúzsky chemik a bakteriológ Louis Pasteurbol veľmi roztržitý. Keď raz prednášal o nebezpečenstve nákazy z neumytého ovocia, pozorne umyl pred svojimi poslucháčmi strapec hrozna vo vode – a po chvíli vodu z pohára jedným dúškom vypil!

Spisovateľ Karel Poláček v období svojich začiatkov stretol istého autora, vtedy už renomovaného a na svoje meno primerane namysleného. Ten sa mu prihovoril:
Ako je to, pán kolega, že vydávate tak málo kníh? Pozrite sa len, čo som vydal už ja!
Poláček sa zamyslel a s povzdychom odpovedal:
Vám sa to píše, pán kolega, keď nemáte talent!

Slávny Pablo Picasso si svojho času objednal u vidieckeho stolára špeciálnu skrinku pre svoje obrazy. Namiesto zložitého vysvetľovania, čo a ako, vzal kus papiera a niekoľkými ťahmi nakreslil, ako by si výrobok predstavoval. Keď sa opýtal, koľko bude platiť, stolár odpovedal:
Ale nič. Majstre, budem spokojný, ak sa mi pod tú vašu kresbu podpíšete!

Maliar AntonínPelc bol nielen dobrý karikaturista, ale aj pohotový satirik. Navštívil raz svojho priateľa Arnošta Paderlíka, ktorý práve dokončil najnovší obraz. Pelc si ho so záľubou prezeral, potom na dva kroky odstúpil a povedal:
Čo by si chcel, Arnoštko, za tento obraz?
Desať tisíc, – oznámil vecne Paderlík.
Ty si sa zbláznil, – vzdychol Pelc, – ty žiadaš takú sumu, ako keby si bol už najmenej tridsať rokov mŕtvy!

Maliar Peterson sa pokúsil venovať sa moderne a namaľoval takýmto štýlom obraz “Parník v búrke”.
Profesor maliarskej akadémie, jeho učiteľ, si obraz pozorne prezrel.
Tak čo na to poviete? – pýtal sa Peterson.
Milý priateľ, zdá sa mi, že krava je celkom dobrá, ale ten trávnik je príliš zelený!

Laureát Nobelovej ceny Max Planckbol v roku 1889 vymenovaný za profesora na univerzite v Berlíne. Keď sa chystal na svoju prvú prednášku, zabudol číslo posluchárne a tak sa šiel opýtať na vrátnicu.
Mohli by ste mi povedať, v ktorej posluchárni má prednášku profesor Planck?
Mladý pane, – odpovedal mu vrátnik, keď si ho dôkladne poobzeral, – vy nemáte na prednáške profesora Plancka čo hľadať! Vo vašom veku by ste jeho vysoko teoretické myšlienky ťažko pochopili!

Poľský klavírny virtuózPaderewskidal raz svojej žiačke zahrať Schubertovu sonátu. Najprv jej však vysvetlil obsah skladby a upozornil ju, že skladateľ pri komponovaní myslel na milovanú ženu. Žiačka začala hrať.
Prestaňte! – zvolal vzápätí Paderewski. – Asi som sa mýlil. Túto sonátu nemohol Schubert zložiť pre milenku. Tú určite zložil pre svokru!

Ruský cárPeter Veľkýmal náramnú silu. Raz sa zastavil pri dedinskej vyhni, aby si dal podkovať koňa. Vzal do ruky pripravenú podkovu, prelomil ju na dve polovice a povedal kováčovi:
Slabá je tvoja podkova, bratku!
Kováč ukoval novú podkovu, ktorú už Peter, nech robil, čo chcel, prelomiť nedokázal.
Tá je dobrá, – povedal cár a dal kováčovi za prácu medený peniaz. Kováč ho rozlomil medzi prstami.
Slabý je tvoj peniaz, bratku!
Vtedy dal Peter Veľký kováčovi zlatý peniaz.
To je už dobrý peniaz, – povedal kováč a schoval ho do vrecka.

Ignacy Paderewskiraz spomínal, že počas koncertného turné po Latinskej Amerike objavil v miestnych novinách túto recenziu:
V našom meste koncertoval známy klavirista Paderewski. Uznávame, že hral prekrásne. Bolo však predsa len od neho drzé pýtaťza jednu vstupenku libru. Nedávno vystupoval u nás iný umelec, ktorý nielen že hral na klavíri, ale ešte aj na trúbke, klarinete a hoboji a napriek tomu stál jeden lístok na jeho koncert iba dva šilingy!

Istý klavirista sa akomsi večierku chvastal, že jeho koncerty navštevuje vraj toľko poslucháčov, že sa mnohí nedostanú ani na koncert, ale musia sa tlačiť vonku na chodbe. Na to sa ozval virtuóz Nicolo Paganini, najslávnejší huslista všetkých čias, ktorý bol náhodou v tej istej spoločnosti:
To nič nie je! Na mojich koncertoch je toľko poslucháčov, že aj ja sám musím stáť!

Picassoviukázali tri obrazy troch rozličných maliarov, ale zakryli na nich podpisy. Slávneho maliara požiadali o posudok.
No, – hovorí Picasso, – autori týchto obrazov by sa sotva uživili ako maliari.
Potom odkryli podpisy. Ukázalo sa, že obrazy maľovali: Churchill, Hitler a Eisenhower.

Výstava celoživotného diela Pabla Picassaprilákala do Paríža kde koho, len samotného Picassa nie. Na otázku, či sa príde aj on na výstavu pozrieť, povedal:
Jazdím do Paríža iba k zubárovi a teraz ma zuby netrápia!

Pri výskume procesov trávenia robil Pavlov dlhé roky pokusy so psami, ktoré musel často operovať. Spočiatku sa tieto rany len pomaly hojili a nejeden pes zahynul. Tieto ťažkosti pomohla prekonať náhoda, lepšie povedané, vrodený inštinkt, ktorý je u zvierat oveľa vyvinutejší ako u človeka. Jedného dňa totiž Pavlov spozoroval, že pes, ktorý bol krátko po operácii, leží a hromade omietky a že koža na jeho rane je oveľa lepšie zahojená, než bola pred niekoľkými dňami. Psa
premiestňovali každý deň inde. Ráno však vždy našli kus zoškriabanej steny a pes ležal na hromade
omietky. Vtedy Pavlov zvolal:
Pozrite sa! Pes nás upozorňuje na to, na čo sme my zabudli! Ranu po operácii treba zasypávať!

Známy francúzsky lekár navštívil raz Pabla Picassa apri prezeraní jeho obrazov poznamenal:
Nevyznám sa v umení, ale ako znalec anatómie musím konštatovať, že ľudia, ktorých maľujete, sú z lekárskeho hľadiska pod kritiku!
To je možné, – odpovedal Picasso, – som však presvedčený, že tieto moje obrazy
budú žiť oveľa dlhšie ako vaši pacienti!

Pablo Picassoraz nechtiac postriekal farbou nohavice jedného milovníka umenia.
Prepáčte, hneď vám to očistím, – ospravedlňoval sa.
Nie, nie, nie, – namietal postihnutý, – farbu nechajte tam, kde je, len sa mi tu dole podpíšte!

Slávneho husľového virtuóza NicoluPaganinihosa raz spýtali, čo majú deti, blázni a filozofi spoločné.
Hovoria pravdu, odpovedal Paganinini, – preto deti bijú, bláznov zatvárajú a filozofov nechápu!

KeďPuškinzačal písať básne, rád prečítaval svoje výtvory priateľom. Stalo sa, že raz predčítal báseň svojmu neprajníkovi a chcel od neho posudok.
Môj úsudok? Strašná hlúposť!
Básnik prikývol:
Viem, že tvoj úsudok bude strašná hlúposť, napriek tomu by som si ho rád vypočul!

Maliar a sochár v jednej osobe Arnošt Paderlíkochorel svojho času tak vážne, že aj sám uznal za potrebné navštíviť lekára. Doktor – špecialista ho preklopal a hovorí:
Neznepokojujte sa, majstre, vo vašich rokoch som mal tú istú chorobu a ako vidíte, žijem!
Paderlík sa obliekol, ale veľmi sa neukľudnil. Pri rozlúčke sa opatrne spýtal:
Ak sa nenahneváte, doktor, ktorý lekár vás liečil?

Kanadský fyzik Beson Purduetvrdil, že Newton zle formuloval zákono príťažlivosti. Mal by vraj znieť takto:
Telesá vždy padajú tým spôsobom, aby narobili čo najviac škody. Deväťdesiat percent namazaných krajcov chleba padá vždy maslom dole a toto množstvo vzrastá s cenou koberca, na ktorý padajú!

Cár Peter Veľký sa raz rozhodol vykonať inšpekciu v mestskom väzení.
Vstúpil so svojim sprievodom do istej cely a dal prvému väzňovi otázku:
Prečo ste zatvorený?
Krivo ma obžalovali, blahorodie, – odvetil väzeň. – Som nevinný.
A vy? – spýtal sa druhého väzňa.
Som tu pre nespravodlivosť súdu, – znela odpoveď.
Tretí väzeň odpovedal:
Som tu, lebo sudca, ktorý ma odsúdil, zobral od mojich nepriateľov
úplatok.
Cár sa zamračil nad týmito odpoveďami a znechutene odchádzal. Kým opustil celu, ešte sa obrátil na posledného väzňa, ktorý stál opretý o múr:
A vy ste tu prečo?
Som zlodej, Vaše blahorodie. Držia ma tu preto, lebo som kradol.
Tohto muža ihneď prepusťte! – rozkázal cár svojmu pobočníkovi a na
vysvetlenie dodal:
Aby sa tí traja nevinní od neho nepokazili!

Cár Peter Veľký navštívil v Paríži hrob kardináli Richelieua. Unesený pohľadom na slávneho štátnika, zvolal:
Ó, veľký Richelieu! Keby si ešte žil, dal by som ti polovicu cárstva, aby som
sa naučil, ako vládnuť v tej druhej!

OscarWildenemal rád Američanov. Keď raz viedol akúsi besedu, na ktorej bol prítomný aj Američan John Filler, začal svoj príhovor takto:
Ladies, džentlmen a pán Filler…

Pri jednej príležitosti sa priatelia OscaraWildaspýtali, ktoré knihy mali na neho v živote najväčší vplyv. Wilde sa na chvíľu zamyslel a duchaplne odvetil:
Mám taký dojem, že to bude šeková knižka môjho otca a kuchárska kniha mojej matky.

Slávny maliarWhistler mal pudlíka, ktorý dostal nádchu. Whistler sa odvážil poslať pre veľkého špecialistu Mackenzieho. Ten prišiel, predpísal liek a odišiel. Na druhý deň poslal Mackenzie Whistlerovi expres, aby prišiel do jeho domu. Tam mu lekár povedal:
Chcel by som, aby ste mi natreli domové dvere!

Počas americkej vojny za nezávislosť skupina vojakov vyťahovala z priekopy ťažké delo. Kaprál, vedomý si svojej dôležitosti, stál na okraji cesty a iba dával príkazy. Zrazu sa pri skupine zastavil akýsi civilista a
spýtal sa kaprála:
Prečo nepomáhate svojim vojakom?
Či nevidíte, že som kaprál?
Naozaj? – poznamenal cudzinec, zostúpil z koňa, vyhrnul si rukávy a bez ďalších rečí pomohol vojakom delo vytiahnuť. Potom sa uklonil kaprálovi a povedal:
Ak zas niekedy budete mať pri podobnej príležitosti málo mužov, pokojne sa obráťte na mňa. Stačí zavolať do hlavného stanu. Volám saWashington!

Anglický spisovateľ OscarWilde sedel raz so svojim priateľmi v kaviarni a rozprával vzrušujúci príbeh. Pritom ho jeden z prítomných upozornil, že mu padá na nohavice popol z cigarety. Wilde sa očistil a pokračoval v rozprávaní. lenže priateľ ho po chvíli znova vyrušil s takou istou poznámkou. Keď sa to stalo už po tretí raz, Wilde sa nazlostil a vyhŕkol:
No toto! Buďte už konečne raz ticho a nevyrušujte ma! Váš kabát sa páli od pece už pol hodiny a predsa som vám nepovedal ani slovo!

Na prechádzke Berlínom započul RichardWagnerflašinet, na ktorom akýsi žobrák vyhrával melódie z opery Lohengrin. Skladateľ k nemu pristúpil, predstavil sa mu a ukázal, ako rýchlo má otáčať kľukou, aby udržal melódiu v správnom rytme. Po niekoľkých dňoch išiel Wágner tou istou cestou, zazrel známeho žobráka a na jeho flašinete orámovaný nápis:
Žiak Richarda Wagnera.

Vracala som sa práve zo svojho vidieckeho sídla a išla som okolo Temže. Tam som zazrela v atmosfére akýsi opar, ktorý mi hneď pripomenul vaše obrazy.
Áno, vážená pani, – odpovedal úplne vážne známy maliarWhistler, – je predsa známe, že má príroda kopíruje!

Keď v roku 1903 absolvovali bratia Wilbur a Orville Wrightovci v Kilty Havku svoj prvý let s motorovým lietadlom, boli pozvaní aj do Európy, aby tu ukázali svoje umenie. Jedna z prizerajúcich sa dám, pristavila Wilburga, ktorý mal práve za sebou dosť zložité pristatie a opýtala sa:
Vážený pane, nie je vzduch príliš nebezpečný živel?
Madame, – odpovedal Wright, – pre letca je jediné nebezpečenstvo a tým je – vzduch!

Istá dáma sa spýtala maliara Whistlera, či jeho najnovší obraz nie je neslušný.
Obraz nie, – iba vaša otázka!

Keď opúšťala viedenská herečka Paula Wesselyová divadlo Burghteater, pristúpil k nej mladý chlapec a prosil ju o autogram. K podpisu jej podal nie veľmi čistý papier. Paula si chlapca vyčítavo premerala, ale podpísala sa. Chlapec sa poďakoval a úprimne prehlásil:
To je len predbežné, vážená pani, ja si to doma prepíšem načisto!

Mohli by ste mi dať nejakú dobrú radu do života? – pýtal sa jeden človek JánaWericha.
Nemysli, – odpovedal Werich, – a keď už myslíš, tak nehovor. Keď hovoríš, tak nepíš. A keď píšeš, tak nepodpíš. A keď podpíšeš, tak sa nečuduj!

Na otázku, aká je dokonalá žena, odpovedal anglický spisovateľ írskeho pôvodu Oscar Wilde:
Je to žena, ktorá svojho muža prekukne, dozvie sa o ňom všetky podrobnosti jeho zlej povahy a predsa od neho neutečie!

Ján Werich z javiska podával definíciu maliarskych slohov:
Realizmus – maliar maľuje to, čo vidí.
Impresionizmus – maliar maľuje to, čo cíti.
Socialistický realizmus – maliar maľuje to, čo počuje.

VladimírŠkutinaraz pripravoval rozhovor s Janom Werichom. Prišlo tiež a termín ľudovláda.
Nebolo by lepšie povedať vláda ľudu, pán Werich? – spýtal sa Škutina. Werich prižmúril oči a odpovedal:
Áno, a niekto si to vysvetlí, že to nie je vláda koho, čoho ale komu, čomu, a bude zle, však?
A tak zostalo pri ľudovláde.

Prázdna pokladnica, to bola vždy najväčšia starosť kráľov.
Wilhelm II. tento problém vyriešil originálne: Dal svojmu ministrovi úlohu naverbovať dvadsať tisíc vojakov. Keď sa už mali nalodiť, oznámil kráľ, že kto zaplatí desať šilingov, môže ísť domov. Skoro všetci naverbovaní pochopiteľne zaplatili požadovanú sumu a kráľ si ľahko naplnil pokladnicu!

Anglický spisovateľ H. G. Wells začal svoju kariéru dosť biedne. Spolu s priateľom založili týždenník, ktorý mal iba štyroch predplatiteľov. Raz ráno prechádzal okolo redakcie pohrebný sprievod. Vyľakaný Wells sa obrátil na svojho priateľa:
Len aby to nebol náš odberateľ!

Čo máte radi na raňajky? – spýtali sa JánaWerichajeho priatelia.
Ja mám rád čaj a moja žena zasa kávu.
To musí byť ale nepríjemné, variť denne dva nápoje, – namietala jedna z prítomných.
Ako to, dva? – čudoval sa Werich. – Pijeme predsa obidvaja – kávu!

U Oscara Wildehobol raz rozhovor o boji a osudom v politike, vo vojne, v súboji, v manželstve a vo vývoji. Napokon sa pýta jeden z hostí, aká forma boja je mu najsympatickejšia.
Boj so samým sebou, – odpovedá Wilde, – lebo viem s určitosťou, že sa odohráva medzi naozajstným gavaliermi!

Jan Werich sa stal šťastným otcom.
Čože robí vaša malá , – spytovali sa ho priatelia a známi.
Tá malá ešte dlho nebude celkom naša, – odvetil zachmúrene Werich, – veď my dlhujeme sanatóriu ešte celú tretinu honorára!

ProfesorWaignerskúšal z anatómie urasteného Juhoslovana, ktorý priam kypel sex – appealom. Nie div, že profesora napadla príhodná otázka:
Čo viete o orgánoch, ktoré sú schopné za určitých fyziologických podmienok, hromadiť žilnú krv a z toho dôvodu zväčšiť svoj objem?
Ó, znam, pane profesore, znam, – skríkol potešene statný junák. –Óvaj, znam taký orgán. On sa zove. Ten organ sa zove, pane profesore, zove sa corpora…
Študent beznádejne uviazol, stratil prídavné meno. Waigner mu pomáhal ho nájsť:
No dobre, dobre, corpora, corpora ca…
Corpora Casanova, – víťazne zvolal mládenec.

HerečkaWoffingtonováhrávala lepšie mužské role ako ženské. Raz na javisku po spadnutí opony povedala svojmu partnerovi:
To je ohromný úspech! Polovica mesta ma skutočne považuje za muža!
To je možné, – odpovedal partner, – ale druhá polovica istotne vie, že ste žena!

Sochár Jiří Wielgrusmal priateľa básnika, ktorý bol počas okupácie totálne
nasadený v stolárskej dielni. pomáhal tam pri výrobe rakiev. Wielgrus ho často
navštevoval a v dobrej nálade zavádzal hovory aj na posmrtný život:
Počúvaj, ty veľký básnik, vyrobíš aj pre mňa peknú rakvu? A povedz mi, je lepšia kovová, či drevená?
Básnik, výrobca rakiev, to hneď aj vysvetlil:
To máš tak: kovová rakva je trvácnejšia, drevená je však zdravšia. Podľa toho sa rozhodni!

Voskovca a Wericharaz na recepcii predstavili policajnému prezidentovi Dr. Dolejšímu. Po skončení oficialít sa Werich k nemu naklonil a diskrétne sa ho pošepky spýtal:
Ráčite tu byť v civile alebo v preoblečení?

Vždy, keď idem okolo dobříšskeho zámku, tak brzdím a počúvam.
A prečo, majstre? – spytovali sa Jána Wericha.
Počúvam, ako tým spisovateľom škrípu perá!

Verte mi, – vravel raz anglický vojvodca Wellington okrem prehraného
boja je len jedna vec smutnejšia.
A ktorá, – pýtali sa.
Vyhraný boj.

Na otázku, čo si myslí o ľuďoch, odpovedal Jan Werichtakto:
Na svete je to zariadené tak, že veľa hlúpych sa hrá na múdrych. Ale z múdrych, ktorých je stále akosi nedostatok, sa iba tí najmúdrejší hrajú na hlúpych!

Pri pive sa zišla väčšia spoločnosť a na programe bola hvezdáreň
v Ondrejove. Keď sa vychvaľovali všetky možné i nemožné hvezdárske úspechy tejto svetoznámej hvezdárne, ozval sa hudobný skladateľ
Karel Weis:
Ondrejov… Ondrejov… Prosím vás, čo za hviezdy môžu byť na takej
zastrčenej dedine?!

Oscar Wilde sa zhováral s priateľom o spoločnom známom.
Je to výborný mládenec, – mienil Oscar Wilde, – ale má jednu chybu…
Akú?
Veľmi rád hrá karty.
Nevrav! A s kým?
So mnou, – odvetil Wilde.

Oscar Wilde, slávny anglický spisovateľ, hostil raz vo svojom dome muža, ktorý tvrdil, že písanie básní je utrácanie času. Druhého dňa nebol Wilde k nájdeniu. Keď sa konečne objavil, privítal ho hosť otázkou:
Kde ste boli celé dopoludnie?
Bol som veľmi, veľmi zamestnaný, – odpovedal Wilde. – Korigoval som obťahy svojich básní.
A tomu hovoríte práca?
Áno, bola to veľmi dôležitá práca. Škrtol som jednu čiarku.
Snáď nechcete povedať, že toto ste robil celé dopoludnia?
Ale kdeže! Po dlhom premýšľaní som tam tú čiarku zasa vrátil.

Raz sa v spoločnosti opýtali anglického spisovateľa Ewelyna Wangha, aký najkrajší kompliment za svoju tvorbu dostal v živote. Pobavene odpovedal:
Pre mňa je najkrajšia, najmilšia a nezabudnuteľná poklona, ktorú mi zložil istý Škót. Keď nás predstavili, vravel mi: “Tak sa mi vaša kniha páčila, že som si ju takmer kúpil!”

Slávna americká herečka Mae Westovástretla raz v Hollywoode nemenej slávnu kolegyňu MacDonaldovú v
nádhernom kožuchu. Spýtala sa jej:
Skadiaľ máte ten kožuch?
Páči sa vám? Je to dar od ctiteľa. Stál dve tisíc dolárov.
O pár dní sa herečky stretli znova. tentoraz pre zmenu mala na sebe kožuch Mae Westová. MacDonaldová bola ním nadšená a spýtala sa:
Koľko stál?
Takisto dve tisíc dolárov. Každý môj ctiteľ mi naň dal jeden dolár!

Keď sa hovorilo na tému skleróza, povedal Jan Werich:
Blbí vedia, tí majú čas pamätať si, ale múdri musia vymýšľať!

Francúzska bakteriológ Louis Pasteur skúmal práve vo svojom laboratóriu baktérie kiahní, keď k nemu prišiel neznámy muž a prehlásil, že je sekundantom istého šľachtica, ktorého vedec urazil a ten si žiada zadosťučinenie. Pasteur sa k nemu obrátil a poznamenal:
V poriadku! Bol som vyzvaný a súboj, a preto si môžem voliť zbrane.
Tu sú dve skúmavky. V jednej sú baktérie kiahní, v druhej čistá voda. Ak váš priateľ, ktorý vás za mnou posiela, jednu skúmavku vypije, ja vypijem ochotne tú druhú!
Súboj sa nikdy nekonal!

Dino Pongrác, originálny liptovský zeman, bol driečny a mal neobyčajne vysokú postavu. Keď sa prechádzal na mikulášskych trhoch pomedzi ľudí, zdalo sa, akoby sedel a koni, a preto neraz pred ním ľudia vykrikovali:
Nabok, nabok! Vystupuj sa , ide chlap na koni!

Spisovateľ Karel Poláček bol veľký figliar. Raz sa stretol so éfredaktorom Prager Presse a hneď mu rozprával najnovšiu anekdotu. Tomu sa tak zapáčila, že hneď začal vyjednávať:
Počujte, Poláček, ja ten vtip od vás kúpim za dvadsať korún. Ale
potom bude môj, rozumiete?
Dvadsať korún je málo za taký dobrý vtip, – rozmýšľal nahlas Poláček.
Dám päťdesiat, platí?!
V poriedku, za päťdesiat je iba váš! – súhlasil s radosťou figliar
Poláček. – prisahám, že sa k nemu už nebudem nikdy hlásiť!
Šéfredaktor vyplatil päťdesiatku a natešený Poláček ju ihneď skryl v
vrecku. keď už bol jednou nohou z dvier, obrátil sa a s úsmevom povedal:
Aby som nezabudol, ten vtip, ktorý ste práve odo mňa kúpili, som si
prečítal dnes vo vašich novinách!

Generál Pellisier sa raz v Alžírsku tak rozčúlil, že jedného vojaka udrel bičíkom po tvári. Vojak od zlosti vytiahol pištoľ a namieril ju proti Pellisierovi. Pištoľ nevystrelila.
Tri dni prísneho väzenie! – kričí Pellisier na vojaka. – Pre nedbalé ošetrovanie zbrane!

Ako je známe, má Pablo Picasso veľmi originálny prejav a svojráznu schopnosť vidieť svet okolo seba. Ako deväťdesiatročný navštívil rozsiahlu výstavu detských kresieb. Pozorne si prezrel všetky diela a poznamenal:
Keď som bol v ich veku, kreslil som už ako Raffael Santi. Potom som však potreboval celý rad rokov húževnatej práce, aby som sa naučil kresliť ako deti…

Veľkého ruského fyziológa I. P. Pavlovapozýval princ Oldenburský do špiritistického krúžku. Pavlov dlho odmietal, že je to šarlatánstvo, a že tomu neverí. nakoniec sa však dal prehovoriť a prišiel.
Keď sa už spoločnosť usadila, vyvolané médium nazvalo Pavlova géniom.
Tak vidíte, – zajasal princ, – vy ste tomu neverili a médium vo vás hneď poznalo génia!
To ešte nič neznamená, – namietal Pavlov.
Ako to, že neznamená? Ako potom vysvetlíte, že vo vás jedinom našlo médium génia?
Jednoducho. Mal som okolo seba samé uniformy, len ja som bol v civilných šatách!

DinoPongrác, originálny liptovský zeman, mal svoj salaš, na ktorom každý rok vyprevádzal slávnostným spôsobom ovce. keď raz odchádzal zo salaša, opýtal sa v dobrej nálade svojho baču:
Nuž, bača, a čieže sú to ovce?
Moje a božie, vaša milosť.
A pod jeseň, keď ich do môjho dvora doženieš?
Pánove, sto bohov do jeho matere, – odvetil od dobrého vína podgurážený bača, na čom sa Pongrác chutne zasmial.

SlávnyPicassov spoločnosti rád hovoril:
Keď som bol chlapec, matka mi raz povedala: “Ak sa staneš vojakom, budeš
generálom. Ak sa staneš kňazom, skončíš ako pápež! Je som sa však stal maliaromskončil som ako Picasso…

Husľového virtuózaPaganinihopozval milánsky bankár na večeru. Hostiteľ sa chcel pochváliť jeho prítomnosťou, preto sa ho opýtal:
Priniesli ste aj svoje husle?
Ďakujem za opýtanie, – odvetil Paganini, – moje husle však nikdy nevečerajú mimo domu!

V Hollywoode chceli nakrútiť životopisný film o FrederykoviChopinovi. V hlavnej úlohe mal hrať Tony Perkins. Plán však stroskotal. Keď sa spytovali Perkinsa, prečo, odpovedal:
Páni producenti sa nevedeli dohodnúť na tom, kto k tomu filmu skomponuje hudbu!

Keď slávny poľský klavírny virtuóz Ignác Ján Paderewski dohral svoj veľký koncert, vyskočil k nemu na pódium z lóže jeden z ctiteľov a zvolal:
Majstre, ďakujem vám! Bol som v siedmom nebi!
To sa čudujem, – odpovedal Paderewski, – ako rýchle ste sa dostali späť a Zem!

V Petrohrade sa všade čítali zakázané Puškinoveverše. generálny gubernátor, gróf Miloradovič dostal tajný rozkaz, aby túto skutočnosť dôkladne vyšetril a podal o tom správu. Ten sa vybral k Puškinovi a mal v úmysle urobiť domovú prehliadku. Keď vysvetlil o čo ide, Puškin sa usmial a povedal:
Márne sa namáhate, pán gróf, u mňa nenájdete ani jediný verš, všetko je rozobraté. Ak však máte záujem o tie zakázané verše, ja vám ich napíšem.
A skutočne. Puškin zasadol k stolu a všetky zakázané verše grófovi napísal.

Ruskému maliaroviRepinovisa raz chválil istý mladý maliar, že jedným ťahom
štetca zmení úsmev dieťaťa naplač.
Čo je na tom zvláštne? – zasmial sa majster. – Moja mama na to nepotrebovala ani štetec. Stačila jej trstenica!

Rossinimuraz predstavili speváčku, ktorá mala vystúpiť v jednej z jeho opier. Nebola to práve hviezda prvej veľkosti, preto sa prihovorila majstrovi:
Ani si neviete predstaviť, ako sa veľmi bojím!
Ja tiež, – úprimne poznamenal Rossini.

Taliansky hudobný skladateľRossini si prehrával na klavíri partitúru svojho priateľa komponistu a vyludzoval na nástroji strašné, sluch drásajúce akordy. Jeden z poslucháčov ho potichu upozornil, že má azda noty obrátené. Rossini odpovedal:
Ale nie, už som to hral aj tak a stále je to rovnaké!

Rotschilda navštívil novinár. Po skončení rozhovoru poznamenal milionár:
Zvláštne, ale zaujímavé je to vaše zamestnanie. Celkom ľutujem, že som sa aj ja nestal novinárom.
Och, pane, – reagoval novinár, – verte, či nie, ale aj ja ľutujem, že som sa nestal milionárom!

Keď sa herec, ktorý hral v slávnej hre Cyrano z Bergeracu hlavnú úlohu opýtal autora, či naozaj musí mať taký dlhý nos, Rostand mu odpovedal:
Pán môj, herec, ktorý hrá v mojej hre hlavnú úlohu, musí mať alebo veľký talent, alebo veľký nos! Myslím si, že vy musíte vystúpiť s veľkým nosom!

Jean Jacques Rousseau raz rečnil v jednom juhofrancúzskom mestečku. Na záver besedy požiadal prítomných, aby finančne prispeli na podporu hudobného vzdelania mládeže. Nechal kolovať svoj klobúk, ale ten sa mu o chvíľu vrátil – prázdny. Rousseau zdvihol oči k oblohe a povedal:
Ďakujem ti, bože všemohúci, že som z rúk tejto spoločnosti dostal
naspäť aspoň svoj klobúk!

ArtúraRubinsteina navštívila raz dáma, ktorú nemal umelec veľmi v láske. Hovorila:
Dúfam, majstre, že vás neobťažujem?!
Ale nie, – odpovedal Rubinstein, – ja som sa už predtým necítil dobre!

Nórsky spisovateľ Olaf Rytter bol pri svojej návšteve v Československu
predstavenýaj nášmuA. C. Norovi (vlastným menom J. Kavan). Chcel sa
s ním dohovoriť svojou materčinou. Po mnohých neúspešných pokusoch sa
zasmial a povedal:
Prvý krát v živote sa stretám s Nórom, ktorý nevie hovoriť po nórsky!

Hudobný skladateľ Gioacchino Rossinisa raz stavil s priateľom a stávku vyhral. Hralo sa o pečeného kohúta, plneného hríbikmi. Keď pozvanie na vyhranú stávku akosi meškalo, Rossini vec urgoval, dostalo sa mu však vysvetlenie:
Všetko bude, len budeme musieť počkať, až narastú hríby.
Rossini s úsmevom poznamenal:
Túto výhovorku určite vymyslel – ten kohút!

Bohatý, ale skúpy kupec nechcel od Rubensa prijať svoj portrét, ktorý si predtým objednal. Vyhováral sa, že obraz nie je na neho vôbec podobný. Rubens súhlasil so zrušením objednávky s podmienkou, že mu túto skutočnosť písomne
potvrdí. Lakomý kupec ochotne toto vyhlásenia podpísal a Rubens si obraz odniesol domov.
Na najbližšej výstave visel obraz medzi inými a skvel sa na ňom nápis:
Portrét starého úžerníka.
Do večera bol obraz predaný, kúpil ho neznámy muž za trojnásobnú cenu.

ŠachRéza, ktorý bol len niekoľko rokov panovníkom Perzie, prijímal mladého afganského vyslanca. Mladý muž nezapôsobil na panovníka najlepšie.
Má ešte váš kráľ viacerých takých maloletých vyslancov, ako ste vy? – začal Réza uštipačne rozhovor. – Veď vy nemáte ani poriadnu bradu!
Vyslanec uvedomujúc si svoj post, odpovedal sebavedome:
Napriek tomu, je však moja brada oveľa staršia ako váš trón!

Známy anglický fyzikErnestRutherford pri svojej prednáške ukazoval študentom rozpad prvku rádia. Na luminiscenčnom detektore sa objavovali slabé, nevýrazné záblesky.
Teraz vidíte, – vysvetľoval Rutherford, – že nič nevidíte a prečo nevidíte, to hneď uvidíte!

Rubinsteina sa raz spýtali, čo bolo pre neho najťažšie v čase. Keď sa začal učiť hrať na klavíri.
Poplatok za hodiny, – odvetil majster.

Ruský skladateľ a vychýrený klavirista Sergej Vasilievič Rachmaninov koncertoval v paláci jedného kniežaťa. Vybral si Kreutzerovu sonátu, v ktorej sú tri dlhé pauzy. Počas jednej z nich sa k nemu naklonila kňažná a priateľsky mu pošepla:
Nič to, majstre, že neviete pokračovať, zahrajte niečo, čo dobre poznáte!

Britský filozof Bertrand Russel, ktorý sa dožil 98 rokov, nedbal nikdy v živote na peniaze. Hovorieval:
Ani Mojžiša, ani Krista, ani Gándhiho si nikdy nepredstavujem s plnými vreckami peňazí. Bolo by to absurdné.
A keď v roku 1950 dostal Nobelovu cenu, dlhé roky používal šek na tisíc libier ako záložku do knihy.

Slávny ruský virtuóz a skladateľ Anton Rubinstein fajčil raz v prítomnosti viacerých dám. Jeho priateľ ho upozornil, že v prítomnosti žien by nemal toľko fajčiť. Rubinstein nezaváhal a s úsmevom mu odpovedal:
Nezabúdajte, priateľu, že tam kde je veľa anjelov, musia byť nevyhnutne aj obláčky!

Anglický spisovateľA. Ries sa raz v spoločnosti chválil, že sedemnásť krát prepadol pri vodičských skúškach.
Stálo ma to niekoľko sto libier, – povedal, – no nakoniec som si to dobre vynahradil. O svojej smole a hlúposti som napísal veselohru. Mal taký úspech, že sa mi tie investície mnohonásobne vrátili!

Istý podpriemerný hudobný skladateľ do nekonečna otravoval francúzskeho skladateľa Mauricea Ravela so žiadosťou, aby mu povedal svoj názor na jeho skladby. Jedného dňa mu priniesol partitúru, ktorú práve dopísal.
Majstre, – hovorí , – tu je moje posledné dielo.
Posledné? Konečne! Gratulujem! – zajasal Ravel.

Slávny nemecký skladateľ a dirigent Max Reger sa raz zúčastnil na uvedení novej opery mladého skladateľa, ktorého všetci náramne po predstavení oslavovali. Iba Reger stál obďaleč bez slova.
Nože, majstre, – obrátil sa k nemu oslávenec, – mal som už dosť dlho slovo, teraz ho máta vy. Som zvedavý, čo mi poviete.
Nič, – povedal Max Reger sucho. – Počúval som vás celé tri hodiny a tiež ste mi nič nepovedali!

Monacké knieža RainerIII. sa raz znepokojil, lebo okolo seba nevidel ani jedného vojaka svojej armády. Opýtal sa na to svojho ministra a ten odpovedal:
Jasnosť! Polovica vojakov zametá dvor paláca a druhá polovica sa prechádza
s deťmi Vašej Jasnosti po parku.

Francúzsky humoristicko–satirický spisovateľ Francois Rabelais raz musel ísť súrne z Lyonu do Paríža, ale zmeškal poštový dostavník. Preto naplnil dva miešky popolom a prikázal krčmárovi, aby na miešky
pripevnil lístky s nápisom: “Jed pre kráľa” a Jed pre kráľovnú”. Potom požiadal krčmára, aby o celej záležitosti mlčal. Krčmár hneď bežal na políciu. Rabelais bol zatknutý a zvláštnym poslom dopravený do
Paríža. keď ho predviedli pred kráľa, celú záležitosť vysvetlil:
Chcel som len Vašu Výsosť presvedčiť o tom, že nemusíme mať vždy peniaze v mešci, keď sa chcem dostať do Paríža. Niekedy stačí i popol!

Skladateľ a klavirista Anton Rubinstein usporiadal koncert vo vile veľkokňažnej Jely Pavlovny, príbuznej cára Mikuláša I. Po koncerte sa pani domu opýtala:
Milý pán Rubinstein, je pravda, žeklaviristom sa musí človek narodiť?
Áno, Vaša Výsosť, – odpovedal umelec, – keby sa nenarodil, nikdy by na klavírinemohol hrať!

Keď zomrel nemecký skladateľ Mayerbeer, zložil mu jeho synovec na poctu smútočnýpchod. Pred uvedením však pre istotu ho ukázalRossinimu. Ten si pochod prehral a povedal:
Tuším ste mali radšej zomrieť vy a pochod mal zložiť váš strýko!

Taliansky hudobný skladateľ Rossini prišiel raz do svojho rodného mesta na návštevu. Mešťanosta sa mu pochválil, že mestská rada sa rozhodla postaviť mu pomník.
Čo bude stáť tá socha? – spýtal sa Rossini.
Dvanásť tisíc lír v zlate, – odpovedal hrdo mešťanosta.
Viete čo? – povie mu Rossini, – dajte mi tie peniaze a ja vám dám čestné slovo, že vždy keď sa budú konať oslavy na moju počesť, prídem, postavím sa na podstaveca budete ma vidieť v originále.

Slávny dirigent Max Regernemal nikdy ďaleko k dobrému vtipu. Raz ho pozvali na recepciu, kde sa rozvinula odborná debata. Jeden z hostí nadhodil otázku, prečo dirigenta vidieť vždy iba odzadu. Reger obratom odpovedal:
Pre mňa konkrétne to nie je tak hrozné. Veď ja vyzerám spredu rovnako ako zozadu! Len sito všimnite – Reger – číta sa to z jednej i z druhej strany – Reger!

Skladateľ Rossini sa raz vracal domov v spoločnosti Alexandra Dumasa. Rossini býval v Paríži, v dome neďaleko železničnej stanice. pri lúčení sa ho Dumas spýtal, či ho nerozčuľuje časté pískanie rušňov.
Môj drahý, – odpovedal Rossini, – kto počul, ako sa pískalo na premiére môjho Barbiera sevillského, tomu znie pískanie rušňov ako rajská hudba!

Istý novinár sa spýtal Remarqua, či písal svoj román “Na západe nič nové” ho až po desiatich rokoch na vidieku v prekrásne rozkvitnutej prírode.
A to ste cez vojnu nepísali nič?
Ale áno! Písal som poéziu o kvetoch!

Svojho času napísal Karel Poláček libreto k filmu “Pán Načeradec, kráľ kibicov “. Nakrúcania filmu sa ujal režisér GustávMachatý. Spolupracovali tak dokonale, že rodiaci sa film pozerali ako na svoje spoločné dielo. premiéra filmu bola v tom istom čase v Prahei v Brne. Machatý bol na premiére v Brne a keď sa vrátil do Prahy, prvého, koho stretol, bol Karel Poláček.
Mám tú česť vám oznámiť, – vyhlásil slávnostne Machatý, že váš film mal v Brne veľký úspech!
Ďakujem, – odpovedal Poláček, ale ja vám musím oznámiť, že váš film v Prahe prepadol!

Britský profesor Edward Potts podal zaujímavý návrh, aby sa najbližšia Nobelova cenaza mier udelila Eskimákom. Svoj návrh zdôvodnil takto:
Eskimáci dosiaľ nikdy v histórii neviedli žiadnu vojnu a nemajú ani pre tento pojem vo svojej reči príslušné slovo!

Raz navštívilPicassa , vtedy už deväťdesiatročného, jeho starý obdivovateľ. Picasso mu ukazoval svoje obrazy a on sa nad nimi rozplýval.
Aká krása, aká sviežosť, mladosť!
Slávny maliar na to iba poznamenal:
Veru tak, na to, aby sa človek stal mladým, je potrebný dlhý, dlhý čas!

Keď sa hrali ešte nemé filmy, doprevádzané hrou a klavír, naklonila sa HennyPortenovávo filme Bludné cesty ponad zábradlie mosta, aby spáchala samovraždu. Vtom sa ozvalo z hľadiska:
Henny zober so sebou aj klaviristu!

Puškin bol ešte veľmi mladý, keď sa v Petrohrade zúčastnil na jednom plese. Poprosil istú mladú dámu o najbližší tanec. Dáma sa posmešne pozrela na Puškina a povedala:
Prepáčte, ale s dieťaťom netancujem!
Puškin sa zasmial a riekol:
Odpusťte, milá slečna, ale nemohol som vedieť, že čakáte dieťa.
Zdvorilo sa uklonil a odišiel.

Ivan Petrovič Pavlov bol nielen múdry, ale aj veľmi ušľachtilý človek. Raz sa vyjadril o vojnách:
Vojny sú v podstate zvieracie spôsoby, ako riešiť životné ťažkosti – spôsob, ktorý je nedôstojný ľudského rozumu s jeho nesmiernymi možnosťami.
Stalo sa na premiéreRossiniho opery “Straka zlodejka”:
Krásne, prekrásne, – ozývalo sa z radov návštevníkov.
Ukradnuté z iných opier, – dali sa počuť hlasy z balkóna, – veď aj samotná opera má názov “Strakazlodejka”!

Maliara Václava Rabasasa raz opytovali, aké výhody má z toho, že mu udelili titul národného umelca. Rabas odpovedal:
Úprimne vám poviem, že som tým získal úplne iný pohľad na ľudí. Od tej chvíle rozoznávam v plenéri i v ateliéri veľmi presne priateľov od nepriateľov.

Prednášky Conrada WilhelmaRöntgena, slávneho vedca, neboli na univerzite veľmi obľúbené. Keď raz bola v posluchárni skupina študentov, z ktorých časť nezúčastnene počúvala, časť spala a časť sa bavila, profesor vyhlásil:
Myslím, že tým pánom, ktorí predsa len trošku počúvajú, by bolo milšie, keby tí, čo sa bavia, robili aspoň tak málo hluku, ako tí, čo tu spia!

V jednej veselej spoločnosti sa ktosi opýtalRossiniho, či niekedy v živote aj plakal.
Dokonca dva razy, – odpovedal vážne slávny skladateľ, – prvý krát keď som počul hrať Paganiniho na husliach a druhý krát, keď som bol svedkom toho, ako sa jeden čašník nalodi potkol a do Lago di Como mu vypadol z misy päťkilový moriak.

V maliarskej spoločnosti sa raz hovorili o tom, čo všetko je potrebné, aby vzniklo silné umelecké dielo. Podmienok bolo veľa a nakoniec jeden z prítomných prehlásil:
A niekedy sa to iza všetkých tých uvedených podmienok dokonale zorie!
Bol tam aj Václav Rabas a ten povedal:
To je pravda, vážení, preto ja maľujem radšej hneď tie oraniská!

K skladateľovi Rossinimu prišiel raz mladý komponista a požiadal ho, aby si prezrel jeho najnovšie skladby. Rossini súhlasil a vyzval ho, aby mu niečo prehral. Chvíľu počúval a zrazu vykríkol:
Blahoželám vám, milý priateľu, je to až neuveriteľné, taký mladý a také staré melódie!

Je známe, že maliar VlastimilRada nielen maľoval, ale spolu so svojim dobrým priateľom písal rôzne veselé poviedky. Raz sa ho v spoločnosti opýtali, ako oni dvaja tie poviedky píšu, či jeden píše a druhý po ňom opravuje, alebo ako vlastne?
Kdeže, – vysvetľoval Rada, – my to píšeme na písacom stroji pre štyri ruky!

Že bol Rossini veľký jedák, to je všeobecne známe. Raz sa však nad jeho apetítom prekvapil aj obsluhujúci čašník. Keď niesol už tretiu porciu kačky, položil ju pred Rossiniho s poznámkou, že obdivuje jeho žalúdok, ten musí mať riadne rozmery. Slávny hudobný skladateľ sa iba usmial a odvetil:
Mýlite sa, priateľko, doktor mi povedal, že mám žalúdok ako malé dieťa!
To azda nie je možné, – začudoval sa čašník.
Ale je, ako vravím. Ako malé dieťa, šesťdesiat centimetrov dlhý a váži najmenej tri kilá!

Maliar, grafik a spisovateľVlastimil Radaišiel sa raz do Krkonôš lyžovať v novom svetri, na ktorom si veľmi zakladal. Keď vyšiel ráno pred chatu, bol nádherný deň, čo zdôraznil majiteľ chaty slovami:
Heute haben wir schönes Wetter!
Čo to hovoril? – opytoval sa Radu jeho priateľ.
Ale, odpovedal zasvätene Rada, ktorý nemčine zvlášť nehovel, – hovoril mi, že mám dnes pekný sveter.

FrancoisRebelais bol jedným z najväčších francúzskych satirikom, bol pôvodne benediktínskym mníchom, potom študoval medicínu a naostatok sa spal farárom. Keď raz šiel s vyslancom po prvý raz na audienciu do pápežského sídla vo Vatikáne, vyslanec, kardinál duBalley, pobozkal, ako bolo zvykom, svätému otcovi topánku. Rebelais to uvidel, zvrtol sa a zo sály odišiel. Po audiencii sa ho kardinál opýtal, čo to malo znamenať, prečo aj on nevzdal pápežovi povinnú úctu. Rebelais pokojne odpovedal:
Keď ste mu vy, môj pane, pobozkali topánku, čo by som mu bol musel pobozkať ja?

Sašu Rašilova pozvali raz do spoločnosti priateľov umenia.
Dúfam, že sa nemusím predstavovať, – nadviazal rozhovor populárny herec.
Samozrejme, – súhlasil istý pán. – Vás predsa každý pozná. Ste predsa majster Plachta, nie?
Rašilov sa zarazil, nadýchol sa a úsečne odpovedal:
Vôbec nie, ja som Antónia Nedošínska!

V Lyone sa stalo Rebelaisovi, že nemal dosť peňazí na zaplatenie útrat v hoteli. Začal predstierať, že má spáchať atentát na kráľa a princa a že má na to pripravený jed. Samozrejme hneď ho zatkli
a s veľkými výdavkami a šetrnosťou, aká sa vtedy poskytoval takým vznešeným vinníkom, dopravili ho do Paríža. Až tam sa kráľovi vyspovedal z pohnútok, ktoré ho viedli k takému klamstvu. A kráľ, keď sa dosýta nasmial, pozval ho k prestretému stolu.

Ruský virtuóz a skladateľ Anton Rubinstein fajčil raz v prítomnosti mnohých žien. Jeho priateľ ho upozornil, že by za týchto okolností nemal toľko fajčiť. Rubinstein mu s úsmevomodpovedal:
Nezabúdajte, priateľu, že tam, kde je veľa anjelov, musia byť nutne aj obláčiky!

Filozof Bertrand Russel, ktorý sa dožil deväťdesiatosem rokov, nikdy v živote nedbal na peniaze. Hovorieval:
Ani Mojžiša, ani Krista, Ani Gándhiho si nikdy nepredstavujem s plnými vreckami peňazí. Bolo by to absurdné.
Keď v roku 1950 dostal Nobelovu cenu, dlhé roky používal šek na tisíc libier ako záložku do knihy.

Raz dostalRöntgenzaujímavý list. Odosielateľ ho žiadal, aby mu poslal zopár röntgenových lúčov spolu s návodom na ich použitie. Má vraj v hrudnom koši guľku z pušky, ale nemá chvíľku času, aby prišiel za nim, ako za odborníkom. Röntgen, ktorý mal veľký zmysel pre humor, obratom odpovedal:
Žiaľbohu, milý pane, teraz práve nemám žiadne zvyšné lúče, ale aj s poslaním sú určité ťažkosti. Urobme to jednoduchšie. Ak nemáte naozaj kedy prísť ku mne, pošlite mi urýchlene váš hrudný kôš!

Skladateľ Rossinisa raz stavil a stávku vyhral. Jeho priateľ ho mal pozvať do reštaurácie na pečeného kohúta plneného hríbikmi. Keď pozvanie akosi meškalo, na
Rossiniho urgenciu ho priateľ upokojoval:
Bude, všetko bude, ale musíme ešte počkať, kým hríbiky narastú.
Rossini s úsmevom dodal:
Tú výhovorku vymyslel iste ten kohút!

Známy parížsky bankár barón Rotschild , ktorý bolveľkým nadšencom skladateľa Rossiniho, mu raz poslal plný kôš nádherného hrozna zo svojich viníc. Skladateľ s vďakou dar prevzal, ale darcovi odpísal:
Vďaka vám, milý barón. Vaše hrozno je vynikajúce, ale ja vlastne nikdy nepožívam víno v podobe piluliek.

Francúzsky realistický sochár Auguste Rodin vytvoril svojho čase deväť ženských sôch, ktorým dal názov “Deväť múz”. Istý Američan odkúpil dve sochy, preto musel Rodin nájsť pre zvyšné sochy vhodné meno. Nazval ich “Sedem hriechov”. Keď predal ďalšie dve sochy, nazval zvyšné “Päť zmyslov”. Potom predal ďalšiu sochu a tak zostali “Štyri ročné obdobia”. Nakoniec mu zostala len jedna, keď zvyšné tri predal. Tú potom nazval “Samota”.

Známeho účastníka automobilových pretekov Johna Rutherforda sa opýtal
istý priaznivec:
Počas svojich tréningov robíte aj také cviky, ktoré priaznivo vplývajú na udržiavania telesnej sily?
Načo by som to robil? Ja svoje auto nedvíham, ale riadim!

Skladateľa G. A. Rossinihonavštívil raz mládenec sebavedomého vystupovania, ktorý chcel, aby umelec posúdil jeho zvučný hlas. Zvučným barytónom, miestami však falošne, predspieval mládenec niekoľko piesní a potom sa obrátil k hudobníkovi so spýtavým pohľadom. Očakával jeho chválu, ale Rossini zamyslene mlčal. Spevák ho vyrušil:
Rád by som počul váš posudok, majstre. Myslím si, že mám celkom dobrý hlas, a tak ma zaujíma, akému odboru by som sa mal venovať.
Akému odboru? S vaším hlasom by som vám milý pane, odporúčal, aby ste sa stali vyvolávačom pri dražbách, – odpovedal Rossini.

Pred vystúpením v Paríži si chcel Artur Rubinsteinnerušene odpočinúť. O chvíľu mu však volal istý kritik.
Pán Rubinstein nie je v hoteli, – povedal sluha do telefónu.
To nie je možné, veď počujem klavír a podľa hry ho bezpečne poznám!
Mýlite sa, pane. To iba ja utieram prach z klávesov!

Doktor F. L. Rieger, vodca českého národa sa stretol v Prešporku s národovcami Dr. Milošom Štefanovičom a s Dr. Dérerom a ďalšími. Sedeli v Jakliho hostinci v Michalskej ulici a večerali. Najmä Dr. Štefanovičovi, statnému mužovi, náramne chutilo, čo vyvolalo poznámku Dr. Riegera na jeho adresu:
Ach, ako vás má národ slovenský uživiť?

Raz pozval kráľ Pedro Giacoma Rossiniho na dvornú hostinu. Rossiniho pozvanie dobre naladilo, pretože bol veľkým milovníkom vyberaných jedál. Nádejal sa však, že bol pozvaný nielen jesť, ale aj počúvať. Kráľ Pedro bol totiž náruživým spevákom a chcel, aby si Rossini vypočul jeho umenie. Večera mala nerušený priebeh a po jedle sa išlo do hudobného salónika. Kráľ spieval a Rossini počúval.
Nože, majstre, – pýtal sa kráľ, keď skončil, – čo na to poviete?
Veličenstvo, – odpovedal skladateľ s úctivým presvedčením v hlase, ešte som nikdy nepočul kráľa krajšie spievať!

U dirigenta Maxa Regera nebola nikdy núdza o dobrý vtip. Jedného večera bol pozvaný na slávnostnú večeru, kde dirigoval veľký orchester. ktosi z prítomných poznamenal, že Maxa Regera vidno vždy pri vystúpení iba zozadu.
Reger odpovedal:
To predsa nie je nič hrozného, veď ja vyzerám odzadu rovnako ako odpredu! Reger mal pochopiteľne na mysli svoje meno, ktoré sa rovnako číta odpredu i odzadu.
Pri jednej oslave, za prítomnosti nemeckého filozofa Arthura Schopenhauera, sa vychvaľoval istý mladý muž, ktorý sa pokladal za veľkého spisovateľa, takto:
Môj poklad sú moje vedomosti!
Schopenhauer sa k nemu hneď obrátil s otázkou:
Môžete nám, mladý muž, prezradiť, kde máte ten poklad zakopaný?

V jednej spoločnosti vychvaľovali inteligenciu psov. Ozval sa ajShaw:
Aj ja som mal jedného takého psa, tak mi prirástol k srdcu, že za ním žialim dodnes. Predstavte si, každý deň, keď som odchádzal z domu, dával som mu nejakú sladkú maličkosť. Ale raz, po súrnom telefonickom rozhovore, som sa ponáhľal a na pozornosť som zabudol. Psík ma prichytil až pri bráničke, chytil ma za nohavice a pritiahol ma k jednému kvetinovému záhonu. A viete, čo na tom záhone kvitlo? Nezábudky!

Bernard Shaw bol nadšeným vyznávačom golfu. Keď hral a nestratil loptičku, čo sa stávalo dosť často,
zahrešil tak, že sa všetci účastníci dobre zabávali. Keď už to bolo Shawovi nápadné, že sa toľko diváci
sústreďujú práve pri ňom, opýtal sa:
A to sa všetci chcete pozerať iba na mňa?
Pozerať nie, my vás chceme počúvať!

Keď sa slávny ruský spevák Šaľjapin vracal z umeleckého zájazdu po Amerike, musel sa podrobiť riadnej colnej prehliadke. Keď už prehliadka trvala dlho, ozvala sa jedna z prítomných dám a chcela vec urýchliť:
Vy vari neviete, že tento pán je slávny spevák Šaljapin, ktorý má zlato v hrdle?
Čože, zlato v hrdle? – počestnému colníkovi vyrazil pot na čelo.
Pane, – obrátil sa na speváka, – musíte ísť so mnou, musíme urobiť röntgenovú snímku vášho hrdla!

Ľahkým krokom vstúpil do ordinácie profesora Šambergera mladý muž. Lekár ho vyšetril a skríkol naň:
S týmto sa vy opovažujete chodiť medzi ľuďmi? Okamžite choďte domov a nikde sa neukazujte!
To nemôžem, pán profesor, veď ja som herec a musím denne hrať, hrám prvého milovníka…
Šamberger sa zasmial:
Tak vy ste prvý milovník? Ubezpečujem vás však, že v tomto prípade ste ním určite neboli!

Michaila Alexandroviča Šolochova sa raz opýtali, či pre spisovateľovo spojenie so životom je lepšie, aby žil na dedine, alebo v meste. Šolochov, známy svojim suchým humorom, odpovedal:
Viete, to je otázka vkusu, miestom pobytu nezíska spisovateľ nijaké dodatočné nadanie!

Známeho talianskeho filmového herca Alberta Sordiho považovali za veľmi vtipného. Raz sa ho opýtal priateľ:
Čo povieš, koľko musí zarábať človek, ktorý sa chce oženiť?
Trikrát toľko, – znela pohotová odpoveď.

Hudobného skladateľa FranzaSchubertaraz pozvali do spoločnosti. Mladá dáma spestrila program a zaspievala na umelcovu počesť niektoré jeho piesne. Speváčka bola veľmi pekná, mala však prenikavý hlas, ktorý privádzal Schuberta do zúfalstva. Pani domu, ktorá sedela vedľa umelca, poznamenala:
Počujete, vážený majstre, tá má ale cit!
To má, – odvetil Schubert, – ale súcit nemá!

Keď bol spisovateľ Ján Smrekv Ríme, zbadal v antikvariáte krásnu antickú bronzovú sošku. Vošiel dnu a pýtal sa
na cenu.
Päť tisíc lír, ale že ste to vy majstre, pre vás urobím osobitnú cenu. Pre vás je to za tri tisíc lír.
Ján Smrek sa potešil, ako je dobre, keď ťa vo svete poznajú – a obratom zaplatil.
A kam vám ju mám poslať, majstre? – pýta sa obchodník.
Do hotela Rivoli.
A vaše ctené meno, prosím?

BernartdaShawapozvali na večierok k hostiteľke známej mimoriadnou šetrnosťou. Keď sa
skončilo “občerstvenie”, spisovateľ sa jej spýtal, či boli chlebíčky natreté mäsom na oboch stranách.
Nie, iba na jednej, – odpovedala hostiteľka.
A mohli by ste mi povedať, na ktorej?

Keď chcel kráľ Ibn Saud zaviesť prvú telefónnu linku, mohamedánski vodcovia protestovali, tvrdiac, že je to dielo
diablovo – Múdry Ibn Saud vypočul ich sťažnosť a vyhlásil:
Ak je telefón dielo diablovo, neprejdú ním slová koránu.
Určili dvoch mullahov. Jeden sedel v telefónnej ústredni a druhý v kráľovskom paláci, pričom striedavo odriekali
pasáže zo svätej knihy.
Keďže všetky slová telefónom hladko prešli, Alah ho schválil.

Slávny rakúsky spevák Leo Slezakcestoval raz z Viedne do Švajčiarska spievať jednu kráľovskú
rolu. Jeho komorník si v poslednej chvíli všimol, že si umelec zabudol doma svoju rekvizitu, vladársku
korunu. Rýchle ju zabalil do novín a priniesol
na stanicu práve včas.
V noci na hranici zobudil Slezaka rakúsky colník.
Máte niečo na preclenie?
Nemám! – zabručal rozospatý Slezak.
Colník však zbadal v sieťke zabalenú vec do novín a rozkázal:
Rozbaľte to! Rozhnevaný Slezak rozrezal nožíkom povrázky a celé oddelenie sa rozžiarilo ligotom
imitácie zlatého kovu a sklenených drahokamov kráľovskej koruny.
Prekvapený colník ustúpil o krok a úctivo zo seba vyjachtal:
Ó, inkognito! Poslušne prosím o láskavé prepáčenie, vaše Veličenstvo!

Francúzska spisovateľkaGeorge Sandová diskutovala v istej spoločnosti na tému človek. Medzi
iným svoju úvahu ukončila vetou:
Zvláštny, ale aj smiešny je človek.
Madam, – poznamenal ktosi zo spoločnosti, – človek je len takým, akým ho príroda obdarila.
George sa pozrela von oknom a zbadala okoloidúcu, prehnane namaľovanú ženu.
Pozrite! – zvolala, – ako sa doriadil ten dar prírody!

Francúzskeho herca MichelaSimonaraz pozvali na módnu prehliadku. Po skončení prehliadky
poznamenal:
Som oslnený krásou a eleganciou žien, ktoré som tam videl!
Ale veď ste často museli vidieť elegantné ženy!
Áno, – odvetil herec s úsmevom, – ale málokedy oblečené…

K veľkým obdivovateľom slávneho Bernarda Shawapatrila kedysi populárna a neobyčajne krásna
tanečnica Isabela Duncanová. Raz napísala Shawovi list, v ktorom mu ponúkla svoju ruku.
Vy a ja, – napísala, – mohli by sme byť rodičmi nádherného dieťaťa. Len si predstavte, že by náš
potomok zdedil vášho ducha a moju krásu!
Shaw odpovedal veľmi zdvorilo, ale odmietavo:
Madam, vaša ponuka je veľmi lichotivá, ale mysleli ste tiež na to, čo by bolo s dieťaťom, keby zdedilo váš
intelekt a môj výzor?

Český herec Jiří Sovák šiel pred mnohými rokmi na motocykli. Keď pred križovatkou zastal, spadol.
Všimol si to policajt. Medzitým Sovák nasadol a pokračovalv jazde. Policajt šiel zo zvedavosti za ním. Na
ďalšej križovatke jazdec opäť zastal a opäť bác na zem. Hneď sa ale zodvihol a pokračoval v jazde.
Policajt na motocykli za ním. Na železničnom priecestí Sovák zastal a opäť sa ocitol na zemi. V tej chvíli už
policajt neotáľal, podišiel k nemu a spýtal sa:
Pili ste?
Ale kdeže, ja som známy abstinent!
Tak fúknite!
Sovák samozrejme nenafúkal nič.
Tak vidíte, nič! Veď vám hovorím, že nepijem!
Ale kdekoľvek zastanete, spadnete aj s motorkou ako podťatý!
No viete, ja som včera odmontoval sajdkáru, a tak si na to ešte len zvykám…

Sokratovi žiaci sa obrátili na svojho veľkého učiteľa, či nepozná účinný prostriedok proti láske na prvý
pohľad.
Poznám, – odpovedal filozof. – Stačí sa ešte raz pozorne pozrieť!

Anglický humorista Lawrence Sternesa nesprával k svojej manželke práve ohľaduplne, ale v
spoločnosti rád moralizoval. Raz, keď večeral so spisovateľom Garrickom, zdôrazňoval povinnosť
vzájomných ohľadov medzi manželmi a dodal:
Manžel, ktorý týra svoju ženu by si zaslúžil, aby mu strecha nad hlavou zhorela!
A svoj dom, – spýtal sa Garrick, – si si dal pre istotu poistiť?

Švédska spisovateľka Marika Stjőrnstedtová napísala svoj prvý román ako devätnásťročná.
Vylíčila v ňom veľmi podrobne ľúbostný príbeh mladého muža. Toto dielo vydala pod
pseudonymom. Po čase uvidela matku čítať svoju knihu. Prosila ju, či si ju môže pozrieť. Matka jej
ju však odmietla dať, lebo vraj to nie je pre ňu čítanie, je na to ešte primladá!

Ruského skladateľa, žijúceho v Amerike, IgoraStravinskéhopodrobili raz pri prechode cez
Taliansko – švajčiarsku hranicu dôkladnej colnej prehliadke. Začalo sa to tým, že v skladateľovom kufri objavili jeho portrét, ktorý maľoval Picasso. Talianski colníci sa totiž
domnievali, že je to skica opevnení severného Talianska.

BernardShawpožičal lordovi Issacovi knižku, ktorú mal veľmi rád. Preto ho prosil, aby s ňou
zaobchádzal opatrne. Po dlhšom čase mu lord Issac vrátil knižku v žalostnom stave. Boli v nej dokonca i
mastné škvrny.
Shaw kúpil veľkého údenáča, dal ho zabaliť a poslať lordovi Issacovi s listom:
Ďakujem vám za vrátenú knihu. Posielam vám záložku, ktorú ste v nej zabudli.

Istý kritik pri stretnutí G. B. Shawovi povedal:
Vy sa určite dostanete do pekla!
Ak áno, – odvetil Shaw, – tak tam budeme spolu pokračovať v našom rozhovore!

BernardShaw sa raz pochytil na záhradnej slávnosti v Buckinghamskom paláci na niečo s lordom
Listerom. Lord na Shawa surovo zaútočil:
Je pravda, že váš otec bol obyčajný krajčír?
Áno.
Vy ste sa potom prečo nestali krajčírom?
Nasledoval som vaše veľkopanské spôsoby, odpovedal Shaw. – Napríklad z vás sa tiež nestal
džentlmen, hoci váš otec ním bol!

Raz sa mladý muž spýtal Sokrata:
Poraď mi, mám sa oženiť, či nie?
Ak urobíš jedno alebo druhé, odpovedal filozof, – budeš ľutovať!

Bernard Shaw bol obdivovaný istou dámou, aký je len vo svojom vysokom veku ešte svieži,
naproti tomu jej strýčko, ktorý je vraj rovnako starý, už vyše roka leží pripútaný na lôžku.
Ach, áno, aj ja som už preležal dvadsať rokov v posteli, – podotkol Shaw.
Akože, majstre, akú ste to mali chorobu?
No, nič nebezpečného, – odpovedal Shaw, ale ja mám totiž zvyk každý deň ležať sedem hodín v
posteli a spať!

Slávneho amerického speváka a herca Franka Sinatru sa raz spýtali, či je stúpencom viery v boha.
Odpovedal:
Som stúpencom všetkého, čo mi pomôže dobre stráviť noc. Môže to byť modlitba, prášok na
spanie, alebo fľaša whisky.

Istá dáma sa spytovalaShawa , ako by sa mohla stať veľmi múdrou. Shaw jej
odpovedal:
To je maličkosť. Len treba dokonale skrývať svoju hlúposť!

Simony Signoretovejsa raz opýtali, či jej nie je nepríjemné hrať úlohy starých žien. Odpovedala:
Staré ženy? Také predsa vôbec neexistujú! Spomeňte si, že milenka francúzskeho kráľa Henricha II.
Diana de Poitiers mu poplietla hlavu, keď mala šesťdesiat rokov!

Za prvej republiky mnohí umelci predávali svoje kostry umeleckým ústavom, aby si zadovážili prostriedky k obžive. Český spisovateľ František Sauer ponúkol svoju kostru, ale nákupná cena sa mu zdala byť nízka. Ohradil sa:
Človeče, to si dovoľujete ponúknuť tak málo za kostru Frantu Saura? Viete vy vôbec, koľko museli v Amerike zaplatiť za kostru Dinosaura?

V tridsiatych rokoch sa v pražských kaviarňach schádzala celá partia umelcov, ale aj veľa jalových snobov. Z nich sa raz jeden ozval:
Prosím vás, ten Švabinskýuž zomrel?
Čo je to za nezmysel, ako môže byť niekto tak negramotný, aby nevedel, že Švabinský je zdravý a čulý? – ozvalo sa z radov umelcov.
Nuž, nedivte sa, ja sa opytujem iba z čisto historicko–literárneho záujmu, ja Švabinského skutočne nepoznám a ani som od neho nikdy nič nečítal!
To vám veríme, vážený pane, od neho ste ani nič čítať nemohli, on je totiž maliar!

Maliar Max Švabinskýdostával niekedy ponuky, nad ktorými normálnemu človeku zostával rozum stáť. Raz dostal list, v ktorom stálo:
Vážený majstre, počul som, že ste znamenitý maliar, dokonca som videl aj niektoré vaše obrázky. Rozhodol som sa, že by ste ma mohli portrétovať. Potrebujem obraz 60 x 80 cm, budem vo fraku, pozadie chcem mať fialové a želám si, aby obraz bol vystavený na vašej najbližšej výstave. Aké si kladiete podmienky?
Majster neváhal, urýchlene napísal odpoveď:
Vážený pane, som ku všetkému ochotný. Vidím, že ste odborník. Budem vás portrétovať zadarmo. Mám iba jednu podmienku. Až mi budete sedieť ako model, musíte mať v ústach citrón.

George Bernard Shaw bol v starobe čím ďalej chudší. Často si sám so svojej postavy robil žarty. Keď ho pri príležitosti deväťdesiatych narodenín pozvali do najväčšieho londýnskeho divadla, poslal im malý lístok s ospravedlnením:
Som už taký dlhý a tenký, že moju neprítomnosť nebudete ani pozorovať!

Angloírsky spisovateľ a dramatik George Shaw dostal v roku 1925 Nobelovu cenu. Keď sa o tom dozvedel, veľmi sa začudoval a poznamenal:
Ako je to možné, veď som v tomto roku nič nenapísal?
Po chvíli premýšľania dodal:
Stalo sa to asi práve preto!

Docent moskovského Fyzikálneho inštitútu B. Solonouc raz predviedol študentom metódu dôsledného približovania sa k pravde. Pri prednáške napísal na tabuľu vzorec a pýtal sa:
Poznáte toto?
Odpoveďou bolo iba hrobové ticho.
Spresním situáciu. Vedeli ste to pri skúške?
Znovu sa rozhostilo hrobové ticho.
Presnejšie povedané: mali ste to vedieť pri skúške?
Poslucháči zborovo vydýchli:
Áno!

Čokoľvek kedy povedal Bernard Shaw o Američanoch, všetko bolo predchnuté iróniou. Raz sa vyslovil:
Až bude v Amerike zrušená prohibícia, bude trvať desať rokov, kým sa Američania odnaučia piť.
J
Jeden zo Shawových priateľov navštívil raz veľkého dramatika v jeho vile v Hertfordshire. Návštevník bol veľmi zvedavý, prečo si Shaw vybral práve toto miesto ktrvalému pobytu. Shaw zaviedol svojho priateľa na miestny cintorín a ukázal mu jeden z náhrobných kameňov, na ktorom bol tento nápis:
Tu odpočíva Jane Eberleaová, narodená roku 1805, zomrela v roku 1895. Krátky bol jej život.
Chvíľku postáli v zamyslení nad hrobom a nato Shaw povedal:
Uznajte, priateľu, tu musí byť mimoriadne zdravé podnebie!

Frank Sinatra, ktorý sa vzdal ďalšej umeleckej dráhy, na otázku reportéra, či je teraz šťastný, odpovedal:
Keď poviem, že nie, dostanem dve tisíc listov s radami, ako sa stať šťastným. Preto zodpovedne vyhlasujem:
Som šťastný!

Veľmi hladného Stephensona zastavil raz pri vchode do reštaurácie
známy aristokrat:
Haló, George, ktorý tvoj vynález okrem lokomotívy považuješ za
geniálny?
Reštauračný vozeň! – odvrkol Stephenson a zamieril rovno do jedálne.

Známa francúzska filmová herečka Simone Signoretováprevzala raz úlohu prostitútky vo filme “Adua a jej družky”. Keď sa vrátila neskoro domov z nakrúcania, sťažovala sa svojmu manželovi Y. Montandovi:
Poviem ti, drahý, už ma ten ľahký život unavuje, ešte šťastie, že to všetko iba hrám vo filme.

Pred svojou smrťou vyhlásil G. B. Shaw, že vo svojom testamente, ktorý práve napísal, venoval zvláštny odsek svojim knihám.
Slávnostne zakazujem používať moje knihy ako povinné čítanie na školách, – citoval Shaw, – nechcem, aby ma žiaci nenávideli tak ako klasikov. Moje knihy nesmú slúžiť ako nástroj na sužovanie mladých čitateľov!

MaliarHanušSchwaigerbol ako profesor akadémie výtvarných umení človekom svojrázneho, niekedy až drastického humoru. Raz zastavil pri jednom žiakovi, ktorý práve maľoval akt podľa živého modelu. Schwaiger sa chvíľu díval na obraz, chvíľu na model,
porovnával a pri tom si mrmlal:
To je krása! Tie farby! Tá línia! Je to rozkošné…
Žiak bol pochvalami celý nesvoj a poznamenal:
Pán profesor… ja to ešte nepovažujem za hotovú vec…
Oni somár! Vari si nemyslia, že to hovorím o tej ich mazanici! Ja sa pozerám na ten krásny model!

Americký spisovateľ John Steinbeck zablúdil raz do obchodu stexaskami. Majiteľ ponúkal svoj tovar, ako najlepšie vedel:
Pane, tieto texasky sa vám budú hodiť pre akúkoľvek príležitosť!
Aj pre túlanie sa po Amerike?
Čo po Amerike, tie vám vydržia až do hrobu!
Ďakujem! – ohradil sa spisovateľ, – do hrobu mám už pripravený nový čierny oblek z pravej vlny!

FridrichSchiller hrával v mladších rokoch dosť dobre na harfe. Razmu jeden známy, ktorý ho nemal v láske, povedal:
Pán Schiller, vy hráte na harfe ako kráľ Dávid, iba že nie tak pekne!
Schiller mu pohotovo odvetil:
A vy, milý priateľu, hovoríte celkom ako kráľ Šalamún, žiaľ, nie tak múdro!

Mladý Johann Strauss tajne zložil niekoľko pekných skladieb. Keď sa o tom dozvedel Strauss otec, veľmi sa nahneval:
Teraz chceš, ty uličník skladať aj valčíky? Veď o tom nemáš ani poňatia! Všetko, čo sa dalo zložiť, to som už zložil! Čo ešte zostáva pre teba?
Pán otec, – ohradil sa Johann, zložil som iba to, čo nenapadlo vás!

Bernard Shaw odporúčal známemu riaditeľovi divadla hru jedného začínajúceho dramatika. Riaditeľ ho požiadal, aby v krátkosti rozpovedal obsah drámy. Shaw súhlasil:
Tak prosím, prvé dejstvo: on miluje ju, ona miluje jeho. Druhé dejstvo: on miluje ju, ona miluje jeho. Tretie dejstvo: on miluje ju, ona miluje jeho.
Prepáčte, – ozval sa riaditeľ, ale v tom niet ani za mak dramatickej komplikácie!
Ale je, – odpovedal Shaw, – zápletka je v tom, že iba ona je vo všetkých troch dejstvách tá istá osoba, ale on je zakaždým druhý!

G. B. Shawa sa raz opýtala istá mladá žena:
Myslíte, že sa čoskoro vydám?
Nie.
Prečo?
Ste príliš inteligentná na to, aby ste sa vydali za takého hlupáka, ktorý by bol ochotný sa s vami oženiť!

O maliarovi profesorovi Vladimírovi Sychrovi bolo všeobecne známe, že je aj veľkým milovníkom hudby. Nevynechal ani jednu príležitosť vypočuť si koncert hlavne zdiel našich majstrov. Raz sedel
na koncerte, kde hrali Smetanovu Vltavu. Ako mu skvelá symfonická báseň vnikala do vedomia, stále ho niečo rušilo. Bol to neúnavný šepot otca, ktorý vysvetľoval svojmu synovi celý priebeh Vltavy.
Počuješ? To cvrlikanie, to je prameň Vltavy na Šumave. A toto vlnkohranie, to sú svätojánske prúdy… Teraz preteká Vltava Kamýkom… a to slávne fortissimo, to je Vyšehrad. A teraz už tečie
Vltava cez Prahu. Počuješ, ako pekne žblnkoce pod krásnymi mostami a pomaly opúšťa hlavné mesto?
To už Sychra nevydržal:
Tak je, – otočil sa k dvojici rušiteľov, – teraz tečie Vltava už cez Holešovice, okolo bitúnku. A teraz tá silná rana, počul si? To tam práve zabili vola!

Generál pruskej armádySchenkedorf bol známy svojim ostrým jazykom. V roku 1863 pred istou bitkou sa ho spýtal
kráľ na jeho mienku.
Vaša výsosť, – odpovedal Schenkedorf, – keď rozkazujem, rady neprijímam, keď poslúcham, rady nedávam!

Jonathan Swiftsi chcel zajazdiť na koni, preto požiadal sluhu, aby mu priniesol jazdecké čižmy.
Doniesol mu ich nevyčistené. Swift sa opýtal:
Prečo sú neočistené?
Keď sa vrátite z jazdy, vždy sú špinavé, preto si myslím, že je zbytočné ich čistiť!
Za tým si sluha pýtal kľúč od komory.
Načo vám je kľúč?
Chcem sa zatiaľ naobedovať, kým vy budete jazdiť.
A to prečo? Veď ste len nedávno raňajkovali a večer budete aj tak hladný!

Vittorio deSicana otázku, koľkými jazykmi hovorí, odpovedal:
Štyrmi! Po francúzsky hovorím, keď sa stretnem s pekným dievčaťom, po anglicky , keď hovorím
o svojom najnovšom filme, po nemecky, keď sa chcem zbaviť nepríjemného spoločníka a po taliansky,
keď mi manželka pripraví do vane príliš horúcu vodu!

BernardShawtelefonoval svojmu nakladateľovi, ktorý bol známy svojiminekonečnými rozhovormi.
Shaw sa nemohol dočkať spojenia. O dve hodiny dostal nakladateľ súrny telegram:
Položte slúchadlo, volá vás Shaw!

Francúzsky básnik a kritik AndréSalmonraz rozprával o jednom veľmi známom básnikovi, ktorý bol
taký chudobný, že nemal v byte ani to najnutnejšie. Keď tomuto básnikovi ponúkla Akadémia kreslo, spýtal
sa ich, či si ho môže odniesť aj domov.

Georg Simenon a Marcel Pagnol sa prechádzali po námestí Saint Germain. Zrazu spisovateľ poznamenal:
To dievča musí byť čertovsky pekné!
Aké dievča? – pýta sa Pagnol, – veď žiadne pred nami nevidím.
Nie, ale ide za nami!
Predsa ho nemôžeš vidieť!
Dievča nevidím, ale pozerám na pohľady mužov, ktorých stretávame!

Bolo to v nedeľu. Mladý Schillersa pri raňajkách objavil v nových šatách, ale v starých topánkach.
Matka sa ho opýtala:
Prečo si si nevzal nové topánky?
Daroval som ich priateľovi, – odpovedal chlapec.
Ale prečo si mu dal práve nové topánky?
Staré predsa už má a mne môže otec kúpiť nové!

Aké máte plány do budúcnosti? – opýtal sa novinár Vittoria deSicu .
Do sedemdesiatky budem filmovať, – odpovedal vážne slávny taliansky herec a režisér. –
Potom začnem s rybačkou. V osemdesiatich rokoch sa azda dám prehovoriť na návštevy u starších
dám a potom príde čas na to, aby som sa venoval tenisu.
A v deväťdesiatich rokoch? – naliehal neodbytný novinár.
Viac ako na tridsať rokov dopredu neplánujem! – odpovedal Vittorio de Sica.

Bernard Shaw nepatril medzi obľúbencov anglickej aristokracie. Raz k nemu pristúpil istý lord a nahlas, aby to počula celá spoločnosť sa ho opýtal:
Áno, – odpovedal dramatik.
Prečo ste sa aj vy potom nestali krajčírom?
Shaw nestratil nervy a opýtal sa?
Váš otec bol džentlmen?
Prirodzene!
Tak prečo ste sa ním nestali aj vy?

Sokrates mal veľmi zlú ženu. Nikdy nebola s ničím spokojná. Raz bola taká nazlostená a tak vystrájala, že Sokrates ju musel obliať vodou. Prekvapenej žene, ktorá sa na neho vyjavená pozerala, povedal:
Predsa dobre vieš, že po hrmení vždy prichádza dážď!

G. B. Shawa opýtal ktorýsi z priateľov, ako to, že jeho meno v novinách padne človeku najskorej
do očí. Starý pán zaiskril pohľadom a povedal:
A môžete mi, priateľu, povedať, prečo je aj Slnko na jasnom nebi vždy tak dobre viditeľné?

Keď sa chystal FrankSinatra k sobášu s Miou Farrowou, ktorá bola o štyridsať rokov mladšia,
jeden zlomyseľník poznamenal:
Frankov smoking je oveľa starší ako jeho budúca žena!

Pri jednom posedení sa hovorili o psoch. Priateľ sa opýtal FrantuSauera:
Franta, máš rád psov?
Sauer na to odpovedal:
Mám ich rád, ale oveľa radšej mám bravčovinu!

Istému londýnskemu maliarovi, ktorý nevynikal krásou a jeho žene, ktorá tiež nepatrila medzi najkrajšie sa narodil syn. A ten bol neobyčajne krásny. Chlapca predstavili pri jednej príležitosti aj Bernardovi Shawovi. Ten si najprv prezrel rodičov, potom pekného chlapčeka a ironicky poznamenal:
Toto dieťa musel skutočne doniesť bocian!

Sokratasa raz opýtal jeden z jeho žiakov, čo si myslí o manželstve. Sokrates sa zamyslel a odpovedal:
Keď dostaneš dobrú ženu, budeš po celý život šťastný. Keď sa oženíš so zlou ženou, budeš mať príležitosť stať sa filozofom. Preto ti radím, ožeň sa!

Paraguajský diktátor Stroesner sa raz vybral inkognito do kina. Pri premietaní
filmového týždenníka sa objavila na plátne jeho postava. V sále sa rozbúril potlesk.
Diktátor sa skromne schúlil do kresla. Naklonil sa k nemu suseda upozornil ho:
Počúvajte, ja mám tiež plné zuby toho lumpa, ale bude pre vás lepšie, ak aj vy budete
tlieskať!

G. B. Shawraz počúval debatu o nedokonalosti ľudského organizmu.
Netreba sa veľmi čudovať, – povedal nakoniec Shaw, – keď žil Adam, vtedy bola veda ešte na veľmi nízkej
úrovni!

Maliar Zdeněk Seydl zbieral flašinety. Nik nevie, koľko ich mal a kde ich mal. Jeden
z nich, taký jarmočný, mal priamo na svojom pracovisku. Keď k nemu prišiel na návštevu
dobrý priateľ, Seydl ho pozval k nástroju:
To je nádhera, poď si s tým sám potočiť! Však je to drina?
Po prvých kvílivých tónoch poznamenal:
Dúfam, že to teraz uznáš, je to skutočne – ťažká hudba!

Bernard Shaw bol pozvaný na večierok. Hostiteľka bola známa svojou
šetrnosťou. Keď sa skončilo “občerstvenie” Shaw sa jej opýtal:
Milostivá, tie dobré chlebíky boli natreté maslom z obidvoch strán?
Nie, iba z jednej.
A vedeli by ste mi prezradiť, z ktorej?

Slávny autor detektívnych románov Georges Simenon je známy tým, že píše svoje diela veľmi
rýchlo. Raz ho volal telefonicky jeho známy, ozvala sa však pani Simenonová.
Prepáčte, nemôžem vám ho zavolať, on práve začal písať nový román!
To nevadí, – znela odpoveď, – ja si tú chvíľku počkám.

George Simenon, známy autor detektívok, sa jedného rána nudil.
Čo by som tak dnes robil? – pýta sa manželky.
Napíš nový román!
Dobre. A čo budem robiť poobede?

Bernard Shaw sa raz v reštaurácii spýtal čašníka:
Sú tie bifteky dostatočne mäkké?
Mäkké a jemné ako srdce ženy, – odvetil čašník.
Ak sú mäkké ako srdce ženy, – zdôraznil spisovateľ, – tak mi radšej dajte fašírku!

Bernard Shaw tancoval na dobročinnom plese s neznámou dámou. Po tanci
mu táto zalichotila:
Je to od vás veľmi milé, majstre, že ste so mnou, bezvýznamnou ženou
vôbec tancovali!
Veď sme predsa na dobročinnom plese, – odpovedal pohotovo slávny
dramatik.

Známy český dermatológ a venerológdoktor Antonín Starý sa v študentských rokoch
stýkal s výtvarníckou generáciou “Mánes”. Keď získal prax a usadil sa, priatelia umelci ho
vyhľadávali v ťažkých chvíľach svojho života a odmeňovali sa za jeho námahu svojimi
umeleckými dielami. Roky ubiehali, zbierka obrazov a plastík rástla a tak sa stalo, že
doktor Starý mal jednu z najkrajších súkromných galériív Prahe.
V roku 1926 sa “Mánes” rozhodol usporiadať výstavu týchto obrazov. V prípravnom
výbore sa jeden z členov ozval:
Páni, ja by som prosil o jednu vec. Ja tam mám tiež niekoľko obrázkov, veď viete, človek
bol mladý a veselý. Ale dnes som ženatý, moja manželka nič nevie, a tak by bolo dobré, keby
sa pod tie obrázky dala kartička s oznamom, že si ich doktor Starý odo mňa zakúpil.
To ti priateľu, neradím, – ozval sa majster Filla, – dáš si tam kartičku a celý svet si bude
myslieť, že nie si vyliečený!

Kedykoľvek prišiel Leopold Stokowski do Paríža, vždy jedával v malej reštaurácii, ktorej majiteľ rátal veľkému
dirigentovi stravu veľmi lacno. Keď sa Stokowski opýtal, čomu za to vďačí, majiteľ reštaurácie skromne povedal.
Pre takého veľkého hudobníka by človek urobil všetko na svete.
Polichotený Stokowski si však pri odchode z obeda všimol veľký nápis na okne:
Denne obedy a večere v spoločnosti veľkého umelca Stokowského!

Keď mal Bernard Shawosemdesiat rokov, zrazu objavil, že jeho koža na prstoch je práve
taká hladká, ako lysina na jeho hlave. V tom istom čase totiž dokončieval juhoslovanský
sochár Bocaris Shawovu sochu a požiadal dramatika, aby do nej na pamiatku odtlačil svoje
prsty. Shaw odtlačil raz, druhý raz, ale po papilárnych čiarach ani stopy.
Aká škoda, – povzdychol si Shaw, – že som to objavil až tak neskoro. Keby som bol o tom
vedel už v mladých rokoch, určite by som si bol vybral iné zamestnanie!

Keď oslavoval Bernard Shaw svoje deväťdesiate štvrté narodeniny, podarilo sa jednému mladému
fotoreportérovi vyfotografovať staručkého oslávenca pri prechádzke záhradou. Keď bola oslava skončená,
prejavil potešený reportér nádej, že bude môcť urobiť slávnemu dramatikovi o šesť rokov ďalšie snímky, keď
bude Shaw storočný.
Čo poviete, majstre, – lúčil sa reportér so starým pánom, – dočkám sa toho?
Shaw si mladého fotografa pozorne prezrel a povedal:
Prečo nie? Zatiaľ vyzeráte celkom dobre a zdravo!

Bernard Shaw odvtedy, čo dovolil nakrútiť svoju hru Pygmalion, stal sa zaprisahaným nepriateľom filmu. Raz ho požiadali aj o súhlas sfilmovať Svätú Johanku. Dielo malo byť podstatne
pozmenené a titul nahradený iným, pokladnične príťažlivejším. Shaw rozhorčene odpovedal:
Všetko, čo žiadate, vám dovolím, ale iba pod podmienkou, že zmeníte aj moje meno na Bobby
Brown!

G. B. Shawa sa raz spýtali, prečo sa niektoré veľmi krásne ženy namôžu vydať. Zamyslel
sa a odpovedal:
Dôvody môžu byť dva. Buď príliš často hovorili nie, alebo veľmi často áno.

Keď o Bernardovi Shawoviprvý raz napísali, že získal svetovú slávu,
istý kritik mu povedal:
Ale, veď jednu z vašich hier vypískali v Londýne, v Paríži, V New
Yorku, v Berlíne, v Ríme…
Súhlasím s vami, – povedal Shaw. – Ako sám vidíte, máloktorý z
autorov sa môže pochváliť takým svetovým ohlasom!

Vjednej londýnskej spoločnosti sa rozprávalo, aké čudesné zvyky v rôznych krajinách panujú.
Voľakto spomenul, že v starej Indiibol zvyk pochovať so zomrelým manželom aj vdovu.
To muselo byť kruté, – ozvala sa zdesená dáma a obrátila sa na Shawa, ktorý sedel vedľa nej.
Veľmi kruté, – prikývol Shaw, – chudák manžel!

Bohatý, o to však menej talentovaný žiak maliaraSagantiniho voľačo
usilovne zháňal po ateliéri.
Čože hľadáte? – spýtal sa ho Sagantini.
Iba kus papiera.
Na čo vám bude papier?
Chcem si zabaliť svoj obraz, ktorý som práve dokončil. Nechcem, aby
na ulici každý hneď zbadal, že som maliar!
Môžete ho niesť celkom kľudne nezabalený. Som presvedčený, že nik si
o vás nebude myslieť, že ste maliar!
Svetoznámy dirigent Arturo Toscanini vyžadoval od spevákov naprostúpresnosť a skúšal tak dlho, kým všetko nebolo dokonalé. Známa speváčka Geraldina Faccarová sa nechcela podrobiť želaniu dirigenta, ktorý znovu a znovu skúšal tú istú pasáž. Naklonila sa k nemu a pošepla mu:
Maestro, ja som predsa veľká umelkyňa!
Toscanini jej vážne odpovedal:
Milostivá pani, nikdy nikomu to neprezradím!

Počúvaj, Mark, ale si ty akýsi chorý?!
Prosím ťa, ako si na to prišiel? Som zdravý, ako som nikdy nebol!
Ale veľmi na to nevyzeráš!
To sa veľmi mýliš, – usmial saTwain, – iba organizmus železného zdravia unesie toľko chorôb, koľko ich mám ja!

Filmový herec Róbert Taylor bol počas pobytu v Anglicku hosťom významného šľachtica. Ráno bol prekvapený, že ho zobudil sluha a podával mu zlatú nádobu s čírou tekutinou. Rozospatý Taylor uvažoval, k čomu je to dobré. Je tu voda, teplá, to značí, že na pitie nie je súca. Na umývanie rúk však bola zase nádoba malá.
Čo to má, prosím vás, znamenať? – opýtal sa pre istotu sluhu.
To je, prosím, voda z vašej kúpeľne, pane, – povedal obradne sluha, – povedzte mi láskavo, či je dosť teplá!

V dome Marka Twainav Hartforde môžu dnes návštevníci vidieť model trojsťažňového škunera. Model zhotovil vo väzení John Hart, ktorého prichytili, keď sa vlámal do domu Marka Twaina. Hart poslal tento model Twainovi ako výraz hlbokej úcty. Marka táto pozornosť tak dojala, že požiadal Harta, aby sa zapísal do jeho knihy návštev ako “neočakávaný hosť “!

Mark Twain bol spočiatku len obyčajným, bezvýznamným redaktorom a tak mal, pochopiteľne, aj veľa dlhov. Každý týždeň, ba každý deň dostával poštou niekoľko upomienok, ktoré však okamžite putovali do koša.
Raz dostal upomienku, na ktorej bolo vzadu napísané: “Ak nezaplatíte do troch dní, zažalujem vás! ”
Twaina to však ani teraz nevyviedlo z miery. Upomienku poslal obratom späť
s lakonickou redakčnou poznámkou: “Rukopisy písané po obidvoch stranách neprijímame!”

Arturo Toscanini, svetoznámy dirigent, nacvičoval raz s Viedenskou filharmóniou. Zrazu skúšku podráždene prerušil:
Vari neviete čítať? Veď tam je jasne napísané con amore, a to, prosím znamená s láskou! A vy to hráte ako starí ženáči!

Mark Twain denne dostával do redakcie množstvo listov s rôznymi otázkami. Mladý básnik mu poslal verše k posúdeniu a pritom sa opýtal, či je to pravda, že rybacie mäso posilňuje mozog, a koľko rýb je treba jesť, aby bol liek účinný.
Mark Twain obratom odpovedal:
Pozerajúc na vaše verše, myslím, že dve veľryby denne postačia!

Mária Terézia vydala nariadenie, podľa ktorého nijaký dôstojník jej armády nebude povýšený, ak nebude viesť bezúhonný život. Keď sa to dozvedel starý poľný maršal Daun, pobavene povedal:
Chvalabohu, že už nie som poručíkom, Veličenstvo!

K profesorovi Thomayerovi priviedol svojho času jeden z radných pánov svoju šestnásťročnú dcérku, ktorá začala trpieť zažívacími ťažkosťami. Profesor dievčatko dôkladne prezrel a obrátil sa k otcovi s otázkou:
Kdeže ste boli na dovolenke?S kým sa dcérka kamarátila?
Boli sme u môjho brata v južných Čechách. Olinka tam mala spoločnosť, svojho bratranca Lojzíka. Veľmi milý chlapec!
Hm, tu však ide o ťarchavosť, veru, vaša dcéra bude matkou!
Čo si to dovoľujete, profesor, ja vás budem žalovať!
Na mne si nič nevyžalujete, pán môj, skúste však žalovať Lojzíka, to bude rozumnejšie, – vysvetlil pokojne profesor.

Mark Twain sa rád chválil svojim “hrdinským” kúskom, ktorý zažil pri požiari.
Kamaráti, raz som bol veľmi pohotový a duchaprítomný. Pri jednom veľkom požiari som videl, ako sa akýsi človek vykláňal z obloka na štvrtom poschodí a zúfalo volal o pomoc. Na ulici bolo plno ľudí, ale nik nič nerobil. Rebríky, ktoré mali požiarnici poruke, boli všetky príliš krátke. Keď som videl, akí sú všetci nerozhodní, rozbehol som sa k striekačke a zobral odtiaľ dlhý povraz. Ako skúsený kovboj som hodil laso zúfalému nešťastníkovi. Rozkázal som mu, aby si ho opásal okolo tela. Keď to urobil, ja som za povraz potiahol a stiahol som ho rýchlo dolu aj so zachráneným.

Známy americký pedagóg a profesor Wiliam Peterfield Trent bol veľmi múdry a príjemný pán. Raz, keď odchádzal na prázdniny, predniesol študentom túto otcovskú reč:
Milí priatelia, – povedal, – väčšina z vás sa raz v živote ožení. Dovoľte mi, aby som vám dal jednu dobrú radu. Nechcem vás nabádať k tomu, aby ste boli k svojej manželke stále zhovievaví a prílišvtrpezliví. Keď sa však niekedy oneskorí z návštevy, nerozčuľujte sa. Majte vždy po ruke dobrú knihu a čítajte! Ubezpečujem vás, že budete prekvapení tým veľkým množstvom vedomostí, ktoré získate v tomdlhom čase čakania!

Marka Twaina navštívil mladý spisovateľ, ktorý sa po chvíli zveril slávnemu humoristovi:
Moje diela sa budú čítať, až svet zabudne na Stendhala, Dostojevského, Voltaira!
To je možné, drahý pane, – odpovedal Twain, – ale skôr nie, skôr určite nie!

Keď sa Mark Twain dozvedel, že chytili zlodeja, ktorý mu vykradol byt, povedal:
Ja tých zlodejov vlastne ľutujem. Oni si nemajú z čoho vybrať. Keby prestali kradnúť, stali by sa z nich určite členovia kongresu. Dá sa ťažko povedať, ako hlboko by mohli klesnúť!

Snáď všetci, ktorí pracovali s vynikajúcim vynálezcom Elihu Thompsonom, si ho vážili pre jeho takt a umenie získavať si priazeň ľudí. Thompsonov syn sa raz pýtal otca:
Ako to ty robíš, že tak ľahko nadväzuješ priateľstvá s ľuďmi, s ktorými sa to iným nedarí?!
To máš tak, – vysvetľoval otec, – ľudia nemajú radi, keď sa im zdôrazňujú tri veci:že majú zlý vkus, že neradi rozmýšľajú a že nevedia jednať s ľuďmi. A ja sa jednoducho snažím, aby som im tieto tri veci, pokiaľ je to možné, veľmi nezdôrazňoval!

Veríte v Boha? – spýtali sa raz Talleyranda.
Nie každý deň, – odpovedal bývalý biskup.

Marka Twaina pozvali na večeru. Bola to však večera slabá a spoločnosť na nej nudná. Pri lúčení sa spýtala pani domu Twaina:
Veľmi nás tešilo, majstre, a kedy zasa s nami povečeriate?
Hoci hneď, – povedal Twain a začal si vyzliekať kabát.

Neúprosný obchodný pirát povedal raz Markovi Twainovi:
Prv, než zomriem, vydám sa na púť do Svätej zeme. Vystúpim až na
vrchol hory Sinai a prečítam tam nahlas desať prikázaní.
To ja by som vám poradil niečo lepšie, – povedalTwain, – čo keby
ste zostali doma v Bostone a radšej ich dodržiavali?!

Arturo Toscanini, svetoznámydirigent, nacvičoval raz s viedenskou filharmóniou. Zrazu podráždene prerušil taktovkou skúšku:
Vari neviete čítať? Veď tam je zdôraznené Con amore, a to, prosím, znamená s láskou. A vy to hráte ako starí ženáči!

Slávneho džezového poloslepého klaviristu Arta Tatuma sa opýtali, prečo sa stal klaviristom a nie huslistom, hoci na husliach hral už ako dieťa.
Preto, – odpovedal Tatum, – lebo na husle sa nedá postaviť pohár s pivom!

Mark Twain požičal raz svojmu priateľovi Harrymu Duncanovi päťsto dolárov. Tento sľúbil, že ak neumrie, peniaze do jedného mesiaca zaručene vráti. Lenže mesiac prešiel – a peniaze nikde. Vtedy Twain uverejnil v novinách oznam:
S hlbokým žiaľom v srdci oznamujeme všetkým priateľom a známym, že zomrel Harry Duncan. Keďže si pred piatimi mesiacmi odo mňa požičal päťsto dolárov a sľúbil, že mi ich behom mesiaca zaručene vráti, ak dovtedy neumrie, niet najmenšej pochybnosti o tom, že už nežije. Doteraz totiž svoje slovo vždy dodržal. Česť jeho pamiatke!
Hneď na druhý deň mal Twain peniaze späť!

Do mestečka, kde bol Mark Twain redaktorom, sa prisťahoval bohatý občan. Kúpil si na hlavnej triede honosný dom a vybavil ho všetkými vymoženosťami. Onedlho šiel tadiaľ Mark Twain a zbadal, že pri dverách domu trčí zvonku držadlo
a pod ním ceduľka s naliehavou prosbou: “Tu zvoniť”! Twain, ktorý nemal nikdy ďaleko k humoru, sa chopil držadla a začal zúrivo zvoniť. Zvuk nového zvonca naplnil celý dom. Všetci sa zbehli, ako pri požiari. Nakoniec služobná otvorila dvere a prestrašená sa spýtala Twaina, čo si praje.
Ja? – začudoval sa slávny humorista. – Nič. Čo by som si želal? Ja len vidím, že si domáci pán praje, aby sa tu zvonilo, tak si myslím, prečo by som mu nemal urobiť radosť.

Mark Twain sedel raz na návšteve pri stole vedľa slávnej herečky, ktorá bola okrem toho známa aj namyslenosťou.
Ste krásna, – galantne poznamenal Twain.
Veľmi ľutujem, že to nemôžem povedať o vás, – odvetila herečka.
Nič ľahšie, – pokojne povedal Twain. – Klamte tak ako ja…

MarkTwain sa prechádzal po parku. Zrazu k nemu pristúpilo malé dievčatko a spýtalo sa ho, či sa s ním ôže prechádzať. Mark Twain bol šťastný a celú hodinu rozprával dievčatku svoje najlepšie príhody, potom jej al medenák a povedal:
Teraz choď pekne domov a keď budeš veľká, môžeš svojim známym rozprávať, ako si sa prechádzala s Markom Twainom.
S Markom Twainom? – zopakovalo dievčatko a rozplakalo sa. – Ja som si myslela, že ste Buffalo Bill.

Marka Twaina sa raz opýtali, čo súdi o nemeckom filozofovi Fridrichovi Nietzcheovi. Americký humorista odpovedal:
Jediné, čo si o ňom myslím je, že má vo svojom mene zbytočne veľa písmen!

Taliansky filmový herec Ugo Tognazzi mal pri nakrúcaní v jednej filmovej scéne zápasiť s tigrom.
Za žiadnu cenu, – vraví Tognazzi, – to je príliš nebezpečné!
Režisér sa ho snažil upokojiť:
Ten tiger je predsa úplne krotký, narodil sa v Taliansku a vychovali ho s fľašou mlieka.
Tognazzi však trval na svojom:
To nič neznamená. Ja som tiež úplne krotký, tiež som sa narodil v Taliansku a vychovávali ma s fľašou mlieka. Ale aj tak mám najradšej kus mäsa!

MarkTwain ako pacient v nemocnici požiadal o jedlo, pretože bol veľmi hladný. Sestrička mu však dala iba jednu lyžičku kaše.
Tak, keď som sa už pekne dosýta najedol, prineste mi, prosím, ešte niečo a čítanie. Hoci aj poštovú známku, – povedal Twain.
Známy český maliar Joža Úprkastretol raz na dedine krásneho dedka.
Dám vám desať zlatých, keď vás budem smieť namaľovať, – prihovoril sa mu.
Dedko váhal.
No, nerozmýšľajte toľko! – presviedčal ho maliar. – Budú to predsa ľahko zarobené peniaze!
No dobre, ale ako potom zo seba dostanem tú farbu?!

Sedela partia maliarov spolu s Bohumilom Ullrychom. Všetkým chutilo čapované pivo, len jemu nie. Začudovaní spolustolovníci sa vypytovali na príčinu, hlavne však, čo mal dnes dobrého na obed.
Ani sa nespytujteZasa len varenú mrkvu. Nakúpil som ju do zásoby pre moje papagáje a andulky a tie potvory to nechcú žrať!

Český maliar Joža Úprka, známy priateľ Slovenska, prišiel do jednej dedinky a zbadal tam starca, ktorý sa mu veľmi páčil. Prihovoril sa mu:
Starček, dám vám desať zlatých, ak vás budem môcť namaľovať.
Starý pán sa tváril všelijako a Úprka v obave, že by mohol ponuku odmietnuť, pripomenul:
Nerozmýšľajte, veď to budú predsa len ľahko zarobené peniaze!
Nuž čo, peniaze by sa mi zišli, ale ako dostanem zo seba všetku tú farbu, ktorou ma pomaľujete?!

Manželka nemeckého romantického básnika a literárneho vedca LudwigaUhlanda, krátko po svadbe pokazila obed. Básnik si mlčky prezeral nechutné jedlo na svojom tanieri. Novopečenú domácu pani Emíliu jeho mlčanie zarazili, nuž mu pripomenula:
Vari si už zabudol, čo nám povedal farár pri sobáši? Láska verí vo všetko, dúfa vo všetko, trpí všetko. Skrátka, láska je všetko!
To je pravda, – zahundral si popod nos Uhland, ale farár nepovedal, že láska je všetko!

Filmy v kinách sú vynikajúca diéta, – pochvaľuje si Naďa Urbánková, – nie sú v nich žiadne prestávky na reklamu a ani jedna chladnička nie je na dosah!

Joža Úprka v začiatkoch svojej umeleckej kariéry poznal až veľmi dobre mecenášov, ktorí sa priživovali na jeho umení. Jeden z nich bol taký horlivý, že bral maliarovi z ateliéru aj nedokončené obrazy. Raz zase k nemu vtrhol a prezeral si obrazy:
Čo to tu máš?– ukazoval na nedokončené plátno, – dám ti za to päťdesiat korún, aj tak je tu plno múch, čo ti na to chodia…
Tentoraz s avšak Joža Úprka dopálil:
Tak dočerta, – spustil, – čo mám maľovať a ešte držať muchám zadky?!
GiuseppeVerdisi svojho času kúpil domček v Moncalieri, zapadnutej dedinke, aby mal pre svoju prácu pokojné prostredie. Priateľ, ktorý ho raz navštívil, zistil, že jedna izba je plná ťahacích harmoník. Verdi mu vysvetlil:
Keď sa pouliční hudobníci dozvedeli, kde bývam, celé hodiny vyhrávali skladby z mojich opier. Aby som mal pokoj, predstieral som, že ich nástroje sú veľmi cenné a všetky som odkúpil.

Anglická kráľovnáViktória pozvala raz na obed istú exotickú kráľovnú. Anglická spoločnosť ju prijala chladne a dokonca padali poznámky o jej čiernej tvári.
Vie Vaše veličenstvo, – obrátila sa čierna kráľovná na Viktóriu, – že aj v mojich žilách koluje anglická krv?
Nastalo ticho.
Veru hej, – vysvetlila exotická vladárka, – môj dedko totiž zjedol desiatich vašich misionárov.

Jaroslav Vrchlický rád pomáhal mladým talentom a to nielen peniazmi. Hľadal pre nich aj dobré miesta v úradoch, aby mali zaistenú existenciu. Raz Vrchlického požiadal istý mladý muž o odporúčanie do miesta na magistráte. Kompetentný úradník pozorne prečítal odporúčanie a prihovoril sa žiadateľovi:
Krásne odporúčanie máte, mám dokonalý obraz o tom, kto ste a čo viete, len mi, prosím vás, povedzte, kto je to ten Vrchlický?

Slávny francúzsky básnik Paul Verlainevynadal raz svojmu nakladateľovi a vykričal mu, že je hlupák. Vydavateľ si to vyprosil:
Od vás sa nedám urážať, vy ožran!
Verlaine odvrkol:
Radšej som ožran, než hlupák! Mňa to do zajtrajška prejde, ale vy tým hlupákomzostanete navždy!

Majstre, – spýtal sa razVoltairamladý autor, – čo súdite o mojej divadelnej hre?
Milý priateľu, – hovorí Voltaire, – niečo také môžete písať, až budete slávny. Do toho času musíte písať iba dobré diela!

Francúzskeho filozofa Voltaira sa raz opýtali, v akom veku by sa mal muž ženiť.
Kým nemá muž päťdesiat rokov, rozhodne by sa nemal ženiť, – hovoril Voltaire, – to preto, lebo jeho búrlivá krv ho stále zvádza k tomu, aby bol svojej žene neverný.
A po päťdesiatke?
Vtedy by sa už nemal ženiť, pretože v týchto rokoch už mužov ženy klamú!

O kritikoch sa raz vyslovil Voltaire takto:
Niekoľko uštipnutí komárov nemôže zastaviť rozbehnutý záprah!

JaroslavVojtavytvoril veľké množstvo divadelných, filmových i televíznych úloh. Raz hral aj postavu farára. Stalo sa pri nakrúcaní filmu, že sa išiel cez prestávku prejsť tak ako bol, v reverende. Oslovilo ho malé dievčatko:
Prosím vás, pán farár, požehnajte mi moju bábiku!
Vojta sa zarazil a namietal:
Veľmi rád, dievčatko, ale ja nie som skutočný farár.
Malá sa však nedala odradiť:
To nič, veď aj moja bábika nie je skutočné dieťatko!

Opýtali sa raz v spoločnosti Voltaira, či mieni niekedy napísať životopis svojho kráľa.
To nikdy nebudem písať, – odpovedal Voltaire. – Veď to by bol najúčinnejší prostriedok na to, aby som prišiel o kráľovskú penziu!

Voltaire sa raz zúčastnil na dobročinnom koncerte. Chvíľu trpezlivo počúval speváka – amatéra, napokon však nevydržal a hlasno sa opýtal suseda:
Aj vy počúvate, ako ten človek falošne spieva?
On za to nemôže, – odpovedal druhý návštevník, – chudák je hluchý od narodenia
Tak potom je najvyšší čas, – konštatoval Voltaire, aby mu niekto zakričal do ucha, že sa ária konečne skončila

Pred Národným divadlom stáli v družnej debate Jaroslav Vojta, Václav Vydra a Dostál. Práve k nim dochádzalo auto, v ktorom sedel ich priateľ Roubík. Vydra si prezrel nové auto a vyhlásil:
Pozrite sa, mládenci, človek sa tu drie celý život, ale na takéto auto si nezarobí…
Kamarát môj, na to musí mať človek šťastie! – pripojil sa Jaroslav Vojta.
Dostál sa začudoval:
Rád by som vedel, čo má dnes auto do činenia so šťastím?
Vojta mu obratom vysvetlil:
Ja to hneď poviem, tebe napríklad šťastie okrem ruky nepodá ani kolobežku!

Po ktorejsi Voltairovej tragédii, ktorá skončila neúspešne, sťažoval sa abbé Pellegrin, že mu Voltaire ukradol niekoľko veršov.
Ako to, – vyčítal Voltairovi, – že vy taký boháč, kradnete chudákom myšlienky?!
Čože? Ja že som vás okradol? – zvolal Voltaire, – to sa potom nečudujem, že tá hra nemala úspech!

Voltaire, keď ešte bol malým žiakom sa spýtal katechéta:
Čo musíme robiť, keď chceme, aby nám bolo odpustené?
Malý Voltaire bez rozmýšľania odvetil:
Musím páchať hriechy!

Raz prišiel k Voltairovi na návštevu jeho priateľ Rousseau. V izbe našiel hrozný neporiadok. Do prachu na stole napísal prstom “prasa” a odišiel. Na druhý deň sa stretli.
Bol som u teba na návšteve, – hovorí Rousseau.
Viem, – odvrkol Voltaire, našiel som na stole navštívenku!

Veľký francúzsky filozof a ateista Voltaire sa raz rozprával s kňazom, ktorému sa snažil vždy vyhnúť, ale ten ho konečne dolapil a vtiahol do náboženských filozofií. Keď si bol kňaz istý, že Voltaira uhovoril, vypálil naňho priamou otázkou:
Ak tomu dobre rozumiem, pán Voltaire, uznávate konečne, že boh jestvuje?
Ovšem, ovšem, – zašomral filozof pod fúzy, len aby sa nepríjemného spoločníka zbavil.
Ako, že je boh nad vami?
Samozrejme, dôstojný pán, akože je boh nad vami!

Rímskych cisárov vyhlasovali po smrti za bohov. Cisára Vespasiana
otrávili. Keď to zistil a začal pociťovať účinky jedu, zvolal:
Beda, zdá sa mi, že sa stávam bohom!

Speváčky Cateriny Valente, rozprával spolužiakom o veľkých plánoch
svojej úspešnej mamičky:
Po vystúpení v New Yorku, zostane mama v Spojených štátoch, aby mohla odletieť s dvoma kozmonautmi na mesiac.
Keď sa Caterine túto novinku dozvedela, vyčítala to synovi. Eric sa bránil:
Nehnevaj sa, mamička, ale tvoj manažér si o tebe vymýšľa také bájky a ty mu za to ešte platíš. Ja som si vymyslel niečo, čo ťa nebude stáť ani groš!

Jaroslav Vrchlický rád pomáhal mladým talentom, a to nielen peniazmi. Hľadal pre nich aj dobré miesta v úradoch, aby mali zabezpečenú existenciu. Raz požiadal mladý muž Vrchlického o odporúčanie do miesta na magistráte. Vrchlický mu vyhovel a keď prišiel ku kompetentnému činovníkovi, ten si odporúčanie dôkladne prečítal a žiadateľa oslovil:
Máte veľmi krásne odporúčanie, mám dokonalý obraz o tom, kto ste a čo viete, len mi, prosím vás povedzte, kto je to ten pán Vrchlický?!

Francúzsky básnik Piron pozerajúc sa z okna videl, že k nemu ide Voltaireazastavil sa pri vrátkach. Piron márne čakal, až návštevník zazvoní a s prekvapením pozoroval, že Voltaire odchádza. Piron zo zvedavosti vyšiel pred dom a na dverách zbadal nápis: “Hlupák”. O nejaký čas prišiel Piron k Voltairovi.
Čo chcete, priateľu?

Národný umelec Jaroslav Vojta ponúkol priateľovi, že ho odvezie svojim
autom domov. Od Národného divadla vyšli Rytierskou ulicou. Zabočili do
Perlovej a na križovatke s Národnou triedou museli zastaviť. Čakali a
pozorovali policajta, ktorý v tom čase riadil dopravu. Konečne sa policajt obrátil tvárou k Perlovej ulici a upažil, čím uvoľnil premávkupo Národnej. Vtom Vojta vyrazil so svojim autom a šikovne zabočil doprava.
Ako to jazdíš? – zhrozil sa priateľ. – Veď si išiel na červenú!
To nie je pravda, – ohradil sa Vojta, – mal som voľno. Videl si predsa policajta, ako ukazoval rukami, kam sa môže odbočovať.
A to tak jazdíš stále?
Veru tak! Len čo rozpriahne ruky proti mne, viem, že má voľno doprava i doľava a ja idem!
A čo ten policajt ? Nestrelil ti nikdy do pneumatiky?
Počkaj, – zarazil sa Vojta, – niekedy mi pripadá trochu rozčúlený a máva za mnou rukou. Ja si však myslím, že ma pozná z filmu či z divadla a tak mu zamávam aj ja na pozdrav a je to vybavené!

Slávny nemecký lekár – patológ Rudolf Virchov predvádzal študentom experiment so žabou. Keď odstránil žabe časť mozgu, jej telo začalo poskakovať a divo sa zmietať.
Študenti sa začali smiať. Virchov sarkasticky poznamenal:
Tu máte jasný dôkaz, ako málo mozgu vie rozosmiať celúposlucháreň

Rudolf Virchov položil študentovi na skúške otázku, ako by pomohol chorému so silnými bolesťami obličiek.
Predovšetkým by som mu dal na utlmenie bolesti morfium.
Výborne, – súhlasilVirchov. – A koľko?
Tak asi pol gramu.
Pol gramu vravíte. Hm – a čo by ste ďalej robili s mŕtvolou?

Istá dáma so vznešenej rímskej spoločnosti poslala Verdimulist so žiadosťou o autogram. Skladateľ jej odpovedal:
Slušné deti nemajú pchať prsty do nosa a luhať. Mladé a krásne dámy nemajú zbierať autogramy od starých a neduživých mužov. Majú zbierať ľúbostné listy od mladých, ktorí sa majú ešte k svetu!

Prázdna pokladnica, to bola vždy najväčšia starosť kráľov. Anglický panovníkViliam III. údajne tento problém vyriešil originálnym spôsobom. Prikázal svojmu ministrovi, aby naverboval do armády dvadsať tisíc vojakov. Keď sa už mali nalodiť, aby odišli do boja, v poslednej chvíli im oznámil, že kto zaplatí desať šilingov,
môže odísť domov. Takto vraj kráľ získal do svojej pokladnice desať tisíc libier.

Jaroslav Vojta raz hosťoval v malom moravskom mestečku. Na posedení po predstavení ho zoznámili s istou dámou:
Majster JaroslavVojta, toho iste poznáte!
Akoby nie, – zašvitorila s čerešňami na líčkach panička, – to je ten, čo popletie každú anekdotu.

Piron prenasledovalVoltairasvojim posmeškami a epigramami. Keď skúšali Voltairovu Semiramidu, Piron predpovedal, že všetci diváci budú na predstavení pískať. Na premiére hovorí Voltaire Pironovi:
Ako vidíte, nepískajú!
A kto má pískať, keď všetci zívajú, – odpovedal Piron.

Francúzsky generál Viounne, ktorý kedysi viedol vojnovú výpravu do Messiny, napísal kráľovi list, končiaci vetou:
Nutne potrebujem ešte desať tisíc mužov!
List dal svojmu pobočníkovi, aby ho zapečatil. Ten však pripísal do listu vetu:
A lepšieho generála!

Voltaire dostal list, v ktorom mu istý kníhkupec písal:
Získal som o vás celý rad škandálnych historiek a anekdot. Ochotne o nich pomlčím, ak mi pošlete nepatrnú čiastku sto luisdorov!
Voltaire obratom odpovedal:
Môžem vám poslať celú sériu anekdot ešte škandálnejších, aby ste mali zbierku kompletnú. Prepustím vám ich za päťdesiat luisdorov.

Istá vysoko postavená osobnosť, ktorá sa chcela presláviť i v literatúre, napísala tragédiu a poslala juVoltairovi s prosbou o posúdenie.
Problém, – vysvetľoval Voltaire priateľovi, – nie je v tom takú hru napísať, ale v tom, ako ju odmietnuť!

Voltaire raz navštívil raz svojho priateľa. Sotva otvoril dvere, vyrútil sa na neho veľký pes a začal zúrivo brechať.
Nič sa neboj, – upokojoval ho priateľ, – veď vieš, že pes, ktorý šteká, nehryzie.
Áno, to viem, – vraví filozof, – ale vie to aj ten pes?

Stávalo sa, že Leonardo da Vinci – vynálezca zatieňoval Leonarda – maliara. Raz, keď práve maľoval svoj slávny obraz Posledná večera, jeden z jeho pomocníkov povedal zo žartu, aké by to bolo dobré, keby sa klobásy nemuseli pripravovať ručne. Majster Leonardo sa na chvíľku zamyslel, potom vstal a odišiel. A tak apoštolova hlava na obraze zostala niekoľko dní nedokončená, aby sa mohol zrodiť strojček na mletie mäsa do chýrnych milánskych klobás.

Slávny herec Eduard Vojan účinkoval raz v ochotníckom súbore. Na konci hry mal byť jedným z ochotníkov zastrelený. Ten skríkol:
Zhyň, ty biedny zvodca! – namieril pištoľ a stisol kohútik. Zákon schválnosti však zapríčinil, že rana nevyšla. Herec to skúšal znovu a znovu, ale márne.
Vojan však bol skúsený herec a na javisku veľmi obratný. Pritočil sa k nešťastnému partnerovi a pošepol mu:
Rýchlo ma kopnite!
Herec však v zúfalstve na jeho slová nereagoval, a tak sa Vojan znova vrátil a rezolútne žiadal:
Tak ma predsa už riadne kopnite!
Konečne ochotník prekonal úctu k slávnemu hercovi a nabral Vojana riadnym kopancom, že sa ten zvalil na zem a s bolestným výrazom vykríkol:
Beda mi, zomieram… Tá topánka bola otrávená!

Voltairova irónia si nikdy nevyberala. Raz stretol na vidieku urastenéhofrancúzskeho sedliaka, ktorý sa viezol na oslovi:
Dobrý deň, otec oslov! – pozdravil ho Voltaire a zasmial sa na vlastnom vtipe.
Roľník si premeral filozofa od hlavy po päty a pokojne odzdravil:
Dobrý deň, syn môj…

Istý pacient povedal razVirchovowi:
Pán doktor, musím vám povedať, že tomu celému lekárstvu vôbec neverím!
To nevadí! Somár tiež neverí zverolekárovi a predsa sa musí nechať liečiť! –odpovedal Virchow.

Giuseppe Verdi dostal list od neznámeho muža, nespokojného diváka:
Navraveli mi, že vraj Vaše opery sú prekrásne. Cestoval som vlakom trikrát do Milána a po každý raz som sa otravoval. Zasielam Vám účet za lístky do divadla i a vlak so žiadosťou o preplatenie. Robí to dovedna šestnásť lír.
Verdi zaplatil a dostal potvrdenie:
Viackrát na Vás nepôjdem!

Slávneho skladateľa Verdiho pozvala raz jedna vznešená rodina na večeru. Po večeri dcéra hostiteľa hrala na klavíri.
Maestro, – spýtala sa na produkciu nadšená matka, – čo poviete na našu dcéru?
Je to zbožné dieťa, – povedal Verdi. – Jej pravá ruka nevie, čo robí ľavá.

Keď zomrel slávny Verdi, istý neznámy skladateľ Turati zložil smútočný pochod. Opis svojej skladby zaslal jednému z Verdiho priateľov. Ten mu obratom odpovedal:
Musím vám úprimne napísať že by bolo lepšie, keby ste boli zomreli vy a smútočný pochod zložil Verdi!

Jeden vnuk anglickej kráľovnej Viktórie napísal svojej babičke, aby mu poslala libru. Kráľovná mu však odpísala, aby nebol márnotratný a neposlala mu nič.
Drahá babička, – čoskoro sa opäť ozval vnuk, – ďakujem za list. Predal som ho za štyri libry. Tvoj šetrný vnuk.

Slávny francúzsky básnik Verlaine vynadal raz svojmu nakladateľovi do hlupákov. Vydavateľ si to vyprosil:
Od vás si to len tak nenechám, vy ožran jeden!
Verlaine vykríkol:
Radšej som ožran, ako hlupák! Opilosť človeku na druhý deň
prejde!

Karel Vlach, český dirigent, príde k lekárovi a sťažuje sa na bolestivé pichanie v chrbte. Lekár sa ho spýta:
Fajčíte, pán Vlach?
Ale kde, v živote som nemal cigaretu v ústach.
Hm… a čo alkohol, pijete?
Som zo zásady abstinent, pán doktor.
Ale určite chodíte aspoň za dievčatami, – usmeje sa lekár.
Prosím vás, pán doktor, majte rozum. V mojom veku…
Tak už som doma, – hovorí lekár, – to vám určite rastú krídla. Veď vy ste úplný anjel!

Istá dáma sa spýtala slávneho lekára Virchowa:
Pán profesor, ako sa začína týfus?
Virchow, známy tým, že nerád dával rady bezplatne, odpovedal:
Písmenom T , prosím!

Profesora Rudolfa Virchowa navštívil milionár, ktorý trpel fixnou ideou, že ho v najbližšom čase raní mŕtvica. Virchow bol nielen dobrý patológ a anatóm, ale aj skvelý diagnostik a na jeho poctivú
prehliadku bolo spoľahnutie. Hypochondrickému milionárovi povedal:
Vážený pane, ste v najlepšom poriadku a nič nenasvedčuje tomu, že by vás mohla ohroziť mŕtvica.
Nuž, dúfam, pán profesor, – poznamenal neveriaci Tomáš, – že hovoríte pravdu, veď určite si uvedomujete, aká by to bola pre medicínu hanba, keby ste sa pomýlili!

Každá príčina má svoj následok. Mohli by ste mi uviesť aspoň jeden príklad, ktorý by svedčil o opaku? – spýtal sa študenta nemecký lekár Rudolf Virchow.
Prečo nie, je to vtedy, keď vy, vážený pán profesor, pôjdete za rakvou svojho
pacienta, – odpovedal študent.

Známa francúzska spisovateľka Louise de Vilmarinováautorka mnohých vtipných a satirických románov, bola aj v súkromnom živote ironická. Raz sa je spýtal priateľ, spisovateľ Antoine de Saint – Exupéry, či už konečne nepomýšľa aj na manželstvo.
Vy ste sa zbláznili, – zasmiala sa spisovateľka, – ako vám to mohlo prísť na rozum? Veď v dnešných časoch po sobášoch túžia iba farári!

O starom Voltairovi bolo známe, že denne vypil veľa čiernych káv. Keď mu jeden jeho známy dohováral, že káva je škodlivá a že sa tak pomaly, ale isto trávi, slávny filozof mu odsekol:
To viem už osemdesiat rokov!

Spisovateľ a večný tulák Géza Včeličkaprišiel raz do redakcie časopisu Tramp a namyslene sa chválil šéfredaktorovi:
Aby si vedel, nahovoril som si teraz dievča z veľmi nóbl rodiny. Tí necestujú inak, len v spacom a jedálnom vozni.
Keby si netáral, – ozval sa šéfredaktor.
Netáram! Oni majú jarmočnú strelnicu a cestujú po krajine v maringotke. V nej aj obedujú!

Svetoznámeho nemeckého lekára Rudolfa Virchowa sa raz priatelia opýtali, čo majú spoločného lekári a advokáti, keď obidve profesie zaradili do takzvaných slobodných povolaní. Virchow odpovedal:
Spoloční sú im ľudia. Lekári ich oči zatvárajú a advokáti vše – tu otvárajú!

Slávny filozof Voltaire sa raz vyslovil o dobyvačných vojnách:
Nie je mi známe, že by dakedy republika San Marino viedla vojnu.
Pritom jej územie bolo prinajmenšom tak rozsiahle, ako územie, ktoré
ovládol Romulus. Ľudia od Indu a Hydaspu boli veľmi prekvapení, keď zazreli prvých ozbrojených lupičov, ktorí sa prišli zmocniť ich krásnej krajiny. Niektoré národy Ameriky nikdy nepočuli o vojnových zločinoch a hriechoch pokiaľ na nich nezaútočili Španieli s evanjeliom v ruke.

Anglická kráľovná Viktória dbala a prísnu výchovu a nestrpela, keď niektoz jej rodiny zbytočne míňal peniaze. Raz od svojho vnuka dostala list, v ktorom ju prosil o dvesto libier, ktoré prehral v kartách a musel ich do troch dní zaplatiť. Kráľovná mu ihneď odpísala:
Ani mi na um nepríde, aby som platila tvoje dlžoby! Nemáš hrať karty, ale keď sa predsa pustíš do hry musíš mať peniaze. Viktória.
O týždeň dostala od vnuka ďalší list s textom:
Milá babka, ďakujem ti za peniaze, ktoré si mi neposlala. Tvoj list som istému americkému milionárovi predal za sedemsto libier – ako autogram!

Do Voltaira stále dobiedzali priatelia, prečo sa už konečne neožení.
To máte tak, – odvetil Voltaire, – všetky ženy sú rovnaké a keď je niektorá iná, potom je oveľa horšia, ako tie ostatné.

Pred vynikajúcim sovietskym genetikom Nikolajom Vavilovom sa ktosi dosť pohŕdavo vyslovil:
Linnéová klasifikácia rastlinnej ríše už dávno patrí na smetisko vedeckých dejín!
Vavilov, ktorá nemal rád, ak niekto nekriticky zatracoval staršie, čo aj prekonané názory, sa k poznámke ozval:
Dajte si poradiť, vážený pán kolega a nehádžte nič z vedy na smetisko! Ľahko by sa vám mohlo stať, že by ste sa tam dostali tiež!

O Voltairovi raz ktosi povedal:
Vaša kniha je vopred určená na spálenie!
Voltaire na to odpovedal:
Moje knihy sú ako gaštany. Čím sú viac opekané, tým sa lepšie predávajú!

Raz sa talianskeho skladateľa Giuseppe Verdiho opýtali jeho pritelia, ktoré zo svojich diel pokladá za najcennejšie. Odpovedal:
Zriadenie môjho útulku pre starých muzikantov v Miláne!

Keď sa pripravoval František Venclovský preplávať kanál la Manche, pomáhala mu aj manželka. Napríklad tak, že celé mesiace mu sypala do vane soľ, aby si zvykal na morskú vodu. Pred odchodom za svojim cieľom ma manželka nezabudla pripomenúť:
Franto, drž sa! Pamätaj, čo nás stála len tá soľ!

Raz zazrel Voltaire u jedného veľkomožného pána niekoľko desiatok parochní.
Zvláštna vec! – zvolal starý zlomyseľník, – toľko parochní u človeka bez hlavy!

Voltaire nenávidel ľudí, ktorí ho navštevovali iba preto, aby sa mohli pochváliť, že s ním hovorili. Raz prišla žena, ktorá sa spoliehala na protekciu a odkázala po sluhovi:
Určite ma prijme, lebo som neterou ministra de Ferraxiho.
Voltaire odkázal dotieravej paničke:
Na mne nie je nič zvláštne. Zostal mi už iba jeden zub, a ten si nechávam, aby som ho mohol vyceriť na vášho strýka!
PrezidentoviWashingtonovi povedal raz jeho sekretár Hamilton:
Národ vie, prečo vám tak slepo dôveruje. Sú to predovšetkým stisnuté pery vašich úst na fotografiách, ktoré nesmierne stupňujú dôveru vo vaše schopnosti.
Washington odpovedal:
Ak je tomu tak, potom stojí dôvera môjho národa na veľmi chabých základoch. Svoje pery musím tak pevne zvierať preto, aby som na svojom mieste udržal môj umelý chrup!

Dámy a páni, som Orson Welles, divadelný riaditeľ, divadelný režisér, filmový herec, filmový autor, spisovateľ rozhlasových hier, ktoré sám režírujem asám v nich účinkujem. Ďalej sa môžem pochváliť, že som aj slušným varietným kúzelníkom, huslistom i pianistom. Uznáte iste sami, že je to podivné, keď mňa je
tu na javisku tak veľa a vás v hľadisku tak málo!

V dobe, keď bol Mark Twain ešte redaktorom, pozval si ho k sebe guvernér a sťažoval sa:
Myslel som si, že vaše noviny sú mi priaznivo naklonené.
To aj sú, pán guvernér, – odpovedal Twain.
Prečo ste sa potom ani slovom nezmienili o dlhom preslove, ktorý som včera večer predniesol?
To súhlasí! Že sme sa o vašom preslove v našich novinách nezmienili, to len dokazuje našu náklonnosť!

Český hudobný skladateľ Jozef Suk a šéf opery Národného divadla Václav
Talich sa raz vybrali na výlet do Mělnika. Vo vínnych pivniciach im tamojší vinári tie najväčšie sudy s vínom. Pred jedným sa Suk zastavil a opýtal sa, koľko je v tom sude vína. Keď sa to dozvedel, porozmýšľal, potom naznačil vodorovnú čiaru asi v polovici suda, pozrel sa na spodnú časť a vzdychol:
Tak sa pozrite, koľko vám toho ešte musím vypiť, kým zomriem!
Talich chcel Suka potešiť a povedal:
Nenariekajte, priateľu, ja vás v tom samotného nenechám, ja vám s tým
pomôžem!

Napoleon poveril Charlesa Talleyranda vypracovaním správy na tému: Možnosť spojenectva so Španielskom. Talleyrand dokument vyhotovil a dal prečítať sekretárovi. Ten poznamenal:
Nerozumiemdosť dobre, či odporúčate uzavrieť spojenectvo, alebo ste proti tomu…
Výborne, – zvolal Talleyrand, – o to mi práve šlo!

Mark Twain chvíľu pozoroval svojho priateľa, ktorý si doplňoval vo
svojom zápisníku udalosti minulých dní a nemohol si spomenúť, čo robil minulý týždeň.
To my, verejní činitelia, máme v tomto smere veľkú výhodu,
vysvetľoval Twain, – keď chceme vedieť, čo sme robili včera, stačí, keď
si prečítame dnešné noviny!

Keď Arturo Toscanini v plnej tvorivej sile oslávil osemdesiate narodeniny, dostal od členov orchestra hodinky, ktoré bolo treba naťahovať iba raz za desať rokov. Zamyslene obdivoval majster dielo techniky a jeho tvár nadobudla melancholický výraz:
Čo vás trápi, majstre? – opýtal sa jeden z hudobníkov.
Ach, – vzdychol si Toscanini, – myslel som iba na to, koľkí z vás už nebudú na žive, keď budem hodinky naťahovať nabudúce!

Americký spisovateľ Mark Twain bol náruživým fajčiarom cigár. Raz prišiel k nemu na návštevu priateľ a našiel ho v silne zadymenej miestnosti.
Máš tu vzduch, ktorý by aj vola zabil! – ohlásil sa priateľ.
Twain ho však privítal vtipnou odpoveďou:
Prepáč, nevedel som, že ma dnes prídeš navštíviť!

Keď bol MarkTwain ešte redaktorom“Arizona Kickers”, čítal jedného dňa nové rukopisy a triedil ich. Nakoniec zobral všetka, čo sa nehodili k ničomu a hodil ich do koša.
Pri tom si povzdychol:
Škoda, že som nebol redaktorom v dobe kamennej. Akú krásnu vilu by som si z tých rukopisov postavil!

Od mladého speváka Richarda Taubnera žiadalo nadšené obecenstvo ďalšie prídavky. Keď spevák povedal, že už skutočne musí skončiť, lebo inak nestihne posledný vlak, ozval sa hlas z publika:
Len spievajte ďalej, vlak počká, ja som totiž jeho rušňovodič!

Raz sa jedna pani zverovala MarkoviTwainovi:
Neviem pochopiť svojho muža. Podchvíľou je veľmi mužný a potom zasa kompletná baba!
To je vec dedičnosti, – vysvetľoval spisovateľ, – polovica predkov vášho manžela boli totiž muži a druhá polovica samé ženy!

V rokoch, keď bol MarkTwain vydavateľom malého časopisu , dostal od jedného obchodníka list, v ktorom oznamoval, že našiel v časopise pavúka. Pretože bol poverčivý, chcel vedieť, čo to znamená.
Vážený čitateľ, – odpovedal mu Mark v rubrike Odpovedeneznamená to pre vás ani šťastie, ani nešťastie. Pavúk chcel v našom časopise iba zistiť, ktorý obchodník ešte u nás neinzeruje, aby ho mohol
vyhľadať a upriasť mu pred dverami jeho obchodu veľkú pavučinu a v nej pokojne a nerušene žiť až do konca svojho samotárskeho pavúčieho života.

Americký rozhlasový reportér navštívil v Londýne aj chýrne múzeum voskových figurín madam Tussaudovej. Madam mu bola osobne sprievodkyňou.
Povedzte mi, – spýtal sa zrazu reportér, – majú všetky tie vaše kráľovné, princezné, a filmové hviezdy pod tými prekrásnymi róbami aj takú krásnu spodnú bielizeň?
Samozrejme, že nemajú žiadnu bielizeň, – vysvetľovala madam Tussaudová,
ale nebudeme to rozchyrovať. Zatiaľ to viem iba ja, vy a niekoľko vašich zvedavých vojakov.

Jeden známy presvedčoval raz amerického vynálezca ElihuThompsona, že náš prapredok vo svojom ťažkom boji o existenciu potreboval nutne tretie oko, ktoré by mal na chrbte. Spytoval sa:
Prečo myslíte, že sa mu tak dôležitý orgán nevyvinul?
Z jednoduchého dôvodu, – odpovedal okamžite Thompson, – keby náš vzdialený predok bol býval mal aj tretie oko na chrbte, nemohol by spať, do oka by sa mu totiž naberal piesok!

Na veľkom hudobnom festivale dirigoval Toscaninia ďalší slávny skladateľ, ktorý prijal pozvanie pod podmienkou, že dostane vyšší honorár ako Toscanini.
I keby som dostať či len o líru viac ako Toscanini! – trval na svojom.
Po koncerte mu vyplatili honorár vo výške jednej líry. Toscanini bol natoľko veľkorysý, že sa rozhodol dirigovať koncert zadarmo.

K bohatému podnikateľovi pozvali na večierok aj Marka Twaina. Hostiteľ bol pyšný na svoje obchodné úspechy. V priebehu večera nevynechal ani jedinú príležitosť upozorniť svojich hostí na vysoké výdavky za lahôdky, ktoré sa podávali. Obzvlášť upozorňoval na krásne hrozno, privezené pre tento účel až z Kalifornie.
S očakávaním pozoroval Twaina a tajne dúfal, že hrozno pochváli.
Twain ho nenechal dlho čakať. Vstal, pozrel na všetkých prítomných a prehlásil:
Je prekrásne a veľmi chutné, myslím, že ho zjem ešte za desať dolárov!

Lev Nikolájevič Tolstoj neznášal novinárov, čo ho húfne prenasledovali. Istý novinár raz požiadal spisovateľa o interview. Tolstoj sa ho spýtal:
Načo vám bude toto interview?
Ako načo, Lev Nikolajevič? Dnes sa o vás v Rusku zaujíma aj posledný somár!
O tom nepochybujem, – pokojne odpovedal spisovateľ. – Práve som sa o tom osobne presvedčil!

Rakúskeho cestovateľa a spisovateľa, významného afrikológa Herberta Tichyho požiadal po prednáške desaťročný chlapec o niekoľko autogramov.
To som naozaj taký známy? – spýtal sa chlapca cestovateľ. – Má môj autogram ozaj takú veľkú cenu medzi tvojimi priateľmi?
Teraz ešte nie, – odpovedal úprimne chlapec, – ale až vás zožerie tiger…

Toscaninineznášal šlágre. Keď sa ho opýtali na dôvod, odpovedal:
Šlágre kazia mladých skladateľov. Ale často je to aj naopak.

Mark Twain si všimol jedného dňa pred kostolom žobráka, ktorý márne natŕčalruku s klobúkom. Chodci sa tvárili, že ho nevidia. Malá tabuľka pri slepcovi oznamovala “Slepý”. Twain tento nápis nahradil iným. Od tej chvíle sa peniaze do slepcovho klobúka len tak sypali. Prekvapený slepec vykríkol:
Ničomu nerozumiem! Čo sa vlastne stalo?
Potom mu ktosi prečítal nový nápis na tabuľke:“Zajtra bude jar a ja ju neuvidím”!

Známy pražský lekár zo začiatku storočia, profesor JozefThomayer, sa najviac hneval na pacientov, ktorí za ním prišli so všednými ťažkosťami. Raz za ním prišla istá dáma z lepšej spoločnosti, že má nádchu, aby jej vraj poradil, čo má robiť.
Ak máte nádchu, vezmite si vreckovku!
Ale, pán profesor, myslíte si, že to postačí?
Ak by vám nestačila jedna, vezmite si dve, alebo tri…

Sebavedomý básnik – začiatočník čítal raz svoje verše gréckemu básnikoviTheokritovi. Keď skončil, opýtal sa ho:
Ktoré sa ti najviac páčili?
Tie, ktoré si vynechal, – odpovedal pokojne Theokritos.

MarkTwain navštívil jednu prístavnú reštauráciu a objednal si rybu. Keď ju už mal na tanieri, zavolal čašníka a povedal:
Predvčerom som u vás jedol výbornú čerstvú rybu, ale o tejto to veru nemôžem povedať!
Pane, ubezpečujem vás, že je to tá istá ryba! – odpovedal čašník.

Aténčan Timon, ktorého urobil Shakespeare hrdinom svojej hry, nenávidel ľudí a nestaral sa o veci verejné. Preto sa jeho spoluobčania veľmi čudovali, keď sa jedného dňa objavil na aténskej agore a vystúpil na rečnícku tribúnu, aby predniesol zhromaždenému ľudu reč:
Aténski občania! – prehovoril Timon, – mám vo svojej záhrade figovník, na ktorom sa už veľa ľudí obesilo. Keďže ruším záhradu a budem na pozemku stavať, musí byť i figovník vyťatý. Toto som vám chcel oznámiť. Keby mal niekto chuť obesiť sa, nech sa poponáhľa!

Keď bol Mark Twain zamestnaný ako redaktor časopisu Arizona Kickers, mal
s jednou návštevníčkou veľké ťažkosti. Dáma chcela uverejniť rozsiahly sobášny inzerát, ale cena zaň sa jej zdala privysoká.
Tridsať dolárov za takýto inzerát?! – rozčuľovala sa, – to je predsa zlodejstvo!
Naopak, to je pomerne málo, – odporoval Twain. – Musíte si uvedomiť, madam, že toho pána, ktorý si vás na základe inzerátu zoberie za ženu, náš časopis stratí ako zákazníka!

Samuel Langhorne Clemens, čo je pravé meno Marka Twaina, si veľmi rád pozýval domov priateľov, ktorým potom celé večery rozprával svoje humorné zážitky a žartíky. Jedenz hostí, zmorený vytrvalým smiechom sa raz obrátil na spisovateľovu dcéru a prehlásil:
Váš pán otec je veľmi zábavný, iste si s ním hodne užijete!
Áno, – odpovedala Twainova dcéra. – Je veru zábavný, ale iba vtedy, keď máme hostí.
J
Twain bol za mladi veľmi obľúbený u žien. Jeho manželka mu to vyčítala:
Len čo vidíš peknú ženu, hneď zabúdaš, že si ženatý!
Mýliš sa, – vraví smutne humorista, – práve vtedy si to uvedomujem!

Keď bol Mark Twain senátorom, prišiel do akéhosi mestečka, aby tam predniesol politický prejav. Keď vystúpil na tribúnu, začali zhromaždení občania vykrikovať:
Chceme lacnejšie mlieko! Dajte nám lacnejšie mlieko!
Twain nepovedal nič, keď sa však občania utíšili, prehlásil:
Drahí prítomní, dovoľujem si vás upozorniť, že som politický rečník a nie dojná krava!

Mark Twain sa raz previnil voči istej vysokopostavenej osobnosti, za čo ho odsúdili na štrnásť dní väzenia. Keď si už trest odsedel, spýtal sa ho jeden známy na jeho dojmy z väzenia.
Keď som sa tak trochu porozhliadol po tých celách, – povedal Twain, – zistil som, že aj tam sú zločinci. Ibaže menej chodia, než tí, čo sú na slobode.

Marka Twainanavštívil lekár, ktorý mal krásny briliantový prsteň a stále sa ním pýšil.
Odkiaľ máte ten prsteň? – spýtal sa Twain.
Od jednej milionárky, ktorú som nedávno liečil.
Á, rozumiem, dedičstvo, – odvetil pohotovo Twain.

Mark Twain sa stavil, že nájde ľudí, ktorí podpíšu celkom absurdnú petíciu.
Stávku vyhral, pretože získal sto podpisov, žiadajúcich vládu, aby dala dôchodok
vdove po neznámom vojakovi.

Mark Twain počúval raz dlhú reč. Keď ju rečník skončil, zašiel Twain za ním a jemne mu povedal:
Počúval som vašu reč, ale musím vám povedať, že mám doma v knižnici knihu, v ktorej je každé slovo z vášho prejavu.
To nie je možné, – odvetil nahnevaný rečník. – Rád by som tú knihu videl!
Dobre, – riekol Mark Twain, – uvidíte ju.
Nasledujúceho dňa dostal rečník s Twainovým pozdravom – slovník.

Najednej z hardfordských ulíc oslovil raz Marka Twainastarý žobrák. Skrúšený si pýtal iba niekoľko centov. Keďže sa nachádzali v blízkosti hostinca, Twain žobrákovi povedal:
Poďte, priateľu, pozývam vás na pohárik, aby ste aspoň na chvíľku zabudli na svoju biedu.
Nehnevajte sa, pane, ale ja nikdy nepijem! – odpovedal žobrák.
Tak vám kúpim škatuľu cigár, to azda neomietnete.
Nefajčím pane, nikdy som nefajčil!
Mám výborný tip, nechceli by ste si vyplniť tiket a ja by som ho zaplatil.
Ľutujem, pane, nikdy som netipoval, nikdy som nehral žiadnu hazardnú hru.
Twain sa na chvíľku zamyslel a s úsmevom žobráka vyzval, aby šiel
s ním:
Dostanete päť dolárov, ak pôjdete so mnou domov, predstavím vás mojej žene.
To je vylúčené, pane, mňa ženy nikdy nezaujímali!
Nepochopili ste ma, priateľu, – zasmial sa Mark, – mojej manželke som vás chcel ukázať len preto, aby videla, kam sa dopracuje človek, ktorý nefajčí, nepije, netipuje a ktorého ani ženy nezaujímajú!

Aj Oscar Wilde bol ťažko chorý. Lekár, ktorý ho často navštevoval mu odrazu poslal účet na neprimeranú čiastku. Návšteve, ktorá ho v ten deň prišla potešiť sa Wilde posťažoval:
Vidíte sami, milí priatelia, umieram nad pomery!

Keď sa Orson Wellesznámy herec a režisér, oženil s peknou Taliankou Paulou Mori, opýtal sa ho istý novinár:
Čo má vaša európska žena a čo nemajú americké ženy?
Welles sa zamyslel, ale rýchle odvetil:
Mňa!

Vo foyeri divadla menšieho nemeckého mesta stála busta Richarda Wagnera. Po neúspešnej premiére opery Tannhäuser táto busta bez stopy zmizla. Po niekoľkýchdňoch sa na jej mieste objavil nápis:
Vynikajúce predvedenie mojej opery na mňa zapôsobilo tak silne, že som z toho celý preč! Richard Wagner.

Anglický chemik Wiliam Hyde Wollaston, ktorý v roku 1803 objavil prvok rhodium, bol náruživým čitateľom dobrodružných románov. Keď začínal svoju kariéru slávneho vedca, pracoval v istom laboratóriu. Tam ho raz prichytil uprostred sykotu, buchotu a trepotu šéf laboratória, ako si kráti čas čítaním napínavej knihy.
Mister Wollaston, tak vy si tu počas pracovnej doby čítate detektívku?
Prepáčte pane, ale v tom pracovnom hluku by som z poézie vôbec nič nemal!

Edgar Wallace napísal vždy iba kostru svojho románu a ďalšiu prácu nechal svojim spolupracovníkom.
Už ste čítali môj najnovší román? – spýtal sa raz Wallace svojho známeho.
Ešte som nečítal, a vy?

Známy hollywoodsky neurológ povedal raz svojej slávnej klientke Mae Westovej, že je prepracovaná a že súrne potrebuje zásadnú zmenu v živote.
Ja a zmenu? – začudovala sa herečka, – veď ja som za posledných osemnásť mesiacov vymenila troch manželov, štyri autá, jedenásť kuchárok a sedem domácich. Prežila som tri lúpeže klenotov a dva rozvody. Akú zmenu by ste mi ešte chceli navrhnúť?

Veľký nemecký skladateľ Richard Wagner povedal raz jednému dirigentovi:
Kto chce dobre dirigovať, priateľu, musí mať partitúru v hlave a nie naopak – hlavu v partitúre!

Slávny americký architektFrank Lloyd Wright musel raz pred súdom prisahať. Najskôr sa pýtali na nacionálie:
Vaše meno? – opýtal sa sudca.
Frank Lloyd Wright.
Povolanie.
Najväčší architekt sveta.
Keď sa po skončení súdu opytovali novinári, prečo sa tak neskromne vyslovil,
Wright sa bránil:
Ale, páni! Čo som mal robiť? Veď som vypovedal pod prísahou!

Nemecký cisár Wilhelm II. sa raz vybral k Labe pozrieť sa na vtedajšiu novinku – potápačov. Jedného z nich sa spýtal, koľko zarába.
Dvetisíc mariek mesačne, Vaše veličenstvo!
Čože? – čudoval sa cisár. – Toľko nezarobí ani môj minister kultúry.
Nie? A ako dlho vydrží pod vodou? – dobromyseľne sa spýtal potápač.

George Washington, prvý americký prezident, bol na vidieku. Bolo chladno a preto hostiteľka rozkázala rozkúriť. Zakúrili však tak silno, že Washingtonovi bolo teplejšie a teplejšie. Preto sa ospravedlnil a odniesol svoju stoličku do odľahlého kúta.
Ale, pán prezident, vy ste predsa generálom a preto som si myslela, že ste navyknutý na paľbu, – povedala s úsmevom hostiteľka.
Washington jej však na to:
Oheň za chrbtom mi bol vždy proti srsti!

Maliara Jamesa Whistlera predvolali pred súd za svedka. Sudca sa hospýtal:
Prosím vás, mohli by ste porote vysvetliť, čo je to vlastne umenie?
Maliar sa dôkladne poobzeral po členoch poroty, prešiel očami od prvého až po
posledného a potom povedal:
Nie.

Keď Oscar Wildeležal na smrteľnej posteli, jedenjeho priateľov povedal:
Keby si náhodou na onom svete stretol moju ženu, povedz jej…
A nemohol by si jej to povedať sám? – prerušil ho Wilde.

Oscar Wilde bol roku 1883 v Texase. Keď sa vrátil do Anglicka, rozprával svojim priateľom o jednom kabarete, kde hral akýsi chlap na rozladenom klavíri.
Hral nanič, ale predsa mu nik neublížil. Nad klavírom totiž visel oznam: “Nestrieľajte na klaviristu, robí, čo môže”!

Vojvoda z Norfolku sa dal portrétovať od slávneho maliara Jamesa Whistlera. Keď bol obraz hotový, vyplatil zaň umelcovi obrovskú sumu. nasledujúci deň Whistler všetky peniaze prehral na konských dostihoch. Vojvoda sa s ním zakrátko stretol a irionicky mu povedal:
Blázon a peniaze sa rýchlo spolu rozídu!
Prepánajána! – zvolal Whistler. – Vy ste, sir, prišli o svoje peniaze?

H. G. Wells sa raz vybral k holičovi. Ten, keď zbadal, že k nemu prišiel známy spisovateľ, začal sa okolo neho úctivo krútiť a spustil vodopád oslavných rečí. Nakoniec sa opýtal, ako chce byť pán obslúžený.
Bez rečí, – odpovedal striktne Wells.

Oscar Wilde bol raz zatvorený. Vo väzení sa stretol s veľmi váženým
mužom, ktorý si však teraz mal odsedieť niekoľko rokov väzenia. Tomu toto stretnutie nebolo príliš milé a ani Wilde sa tomu nijako netešil. Tu však znovu zvíťazil jeho vtipný sarkazmus. Wilde ukázal na svoju trestaneckú kazajku, aj na kazajku oného pána a povedal:
No toto je ale náhoda, že my dvaja si dávame šiť u jedného krajčíra!

Edgar Wallace sa v minulosti živil predajom novín. Raz kupoval od kamelota, stojaceho pred istým klubom noviny:
Chlapče, pred dvadsiatimi rokmi som na tomto mieste stál ja a predával noviny.
Ako ste mohli odtiaľ odísť? Je to predsa najlepšie miesto v Londýne! – nechápal chlapec – kamelot.

Slávny maliar James Whistler vystavoval svojho času svoje obrazy
v Mníchove. Porota, ktorá zrejme dielo umelca nedocenila, vyznamenala
ho medailou druhej triedy. Keď medailu Whistlerovi odovzdávali,
odpovedal stručne na blahoželanie:
Vyslovujem vám vďaku druhej triedy, vážení páni!